adiabatické invarianty — geofyz. fyzikálne charakteristiky špecifikujúce pohyb nabitých častíc zachytených magnetickým poľom Zeme (→ geomagnetické pole). Prvý (Alfvénov) adiabatický invariant predstavuje zachovanie magnetického momentu častíc pri ich cyklotrónovom (kolmo na geomagnetické pole) pohybe okolo siločiary. Druhý (Rosenblutov, integrálny) adiabatický invariant sa týka dráhy častice a zachovania pozdĺžnej zložky momentu hybnosti častice pri jej pohybe (kmitaní) pozdĺž siločiary (šírková oscilácia). Tretí (tokový) adiabatický invariant opisuje zachovanie magnetického toku pri pohybe po magnetickom obale. Zachovanie hodnôt adiabatických invariantov je podmienené dostatočne pomalými zmenami poľa v čase a priestore. Ak sa adiabatické invarianty porušia fluktuáciami geomagnetického poľa, častice opúšťajú oblasť záchytu (→ radiačné pásma Zeme).

aeronómia [gr.] — interdisciplárne odvetvie meteorológie a geofyziky skúmajúce procesy vo vysokej atmosfére (nad 15 km od zemského povrchu), ako aj v ionosfére (nad 60 km). Výsledky aeronomických meraní sa využívajú v meteorológii, rádiovej komunikácii, pri výpočtoch dynamiky umelých družíc a i.

agóna [gr.] — čiara na geomagnetickej mape spájajúca miesta zemského povrchu s nulovou magnetickou deklináciou; nulová izogóna.

Airy [éri], George Biddell, sir, 27. 7. 1801 Alnwick – 2. 1. 1892 Greenwich, dnes súčasť Londýna — britský geofyzik, astronóm a meteorológ, kráľovský astronóm. R. 1836 – 81 riaditeľ Kráľovského observatória v Greenwichi. Zaoberal sa teoretickou astronómiou a optikou, skúmal problémy vzájomného pôsobenia Zeme a Mesiaca, problematiku zatmení, kométy, meteory. Autor jednej z hypotéz izostázie (→ Airyho hypotéza izostázie), objaviteľ astigmatizmu oka.

Airyho hypotéza izostázie [éri-] — teória vysvetľujúca rozloženie hmôt v zemskej kôre na základe hydrostatickej rovnováhy: jednotlivé platne tvoriace zemskú kôru majú rovnakú priemernú hustotu, ponárajú sa však rôzne hlboko do ťažšieho plastického podložia, na ktorom plávajú. Vyššie platne sa ponárajú najhlbšie a naopak. Hydrostatická rovnováha nastáva na ploche rovnakého tlaku (kompenzačná izostatická plocha) nachádzajúcej sa v hĺbke, do ktorej siaha najviac ponorená platňa. Nazvaná podľa G. B. Airyho.

Akasofu, Syun-Ichi, 4. 12. 1930 Saku, prefektúra Nagano — americký geofyzik japonského pôvodu. Od 1958 pôsobil v geofyzikálnom ústave univerzity na Aljaške. Vypracoval teoretické základy elektrodynamiky magnetosféry. Prehĺbil poznatky o dynamike procesov v systéme slnečný vietor – magnetosféra – ionosféra, o disipačných procesoch v magnetosfére a ich energetike, o rozložení magnetosféricko-ionosférických prúdov a ich diagnostike. Monografia Fyzika vzťahov Slnko – Zem (Solar – Terrestrial Physics, 1972), ktorú vypracoval spolu s S. Chapmanom, sa stala základnou učebnicou v oblasti fyziky vzťahov Slnko – Zem. Autor práce Polárne a magnetosférické búrky (Polar and Magnetospheric Substorms, 1968) a i.

akcelerogram [lat. + gr.] — časový záznam zrýchlenia pohybu pôdy spôsobeného šírením seizmických vĺn v Zemi. Skutočné zrýchlenie pohybu pôdy možno merať akcelerometrom; možno ho aj približne numericky vypočítať. Výsledkom je syntetický akcelerogram – seizmogram.

akcelerometer [lat. + gr.] — 1. prístroj na meranie zrýchlenia pohybu založený na využití zotrvačných vlastností hmoty pri zmene rýchlosti pohybu, používaný v doprave, v kozmonautike na meranie ťahu motorov, odporu prostredia ap.; 2. v seizmológii druh seizmometra (→ seizmograf) slúžiaceho najmä na meranie zrýchlenia silného pohybu pôdy alebo kmitania stavieb počas veľkého zemetrasenia, resp. v blízkosti epicentra.

Aki, Keiiti, 3. 3. 1930 Jokohama – 17. 5. 2005 Réunion — americký seizmológ japonského pôvodu. Profesor na Massachusettskom technologickom inštitúte, neskôr na univerzite v Los Angeles. Navrhol univerzálnu veličinu charakterizujúcu ohnisko zemetrasenia – seizmický moment, objasnil rozptyl a s ním spojený útlm seizmických vĺn v litosfére, zaviedol nové metódy výskumu laterálnych nehomogenít v Zemi, prispel k poznaniu vulkanickej činnosti. Množstvom a dôležitosťou svojich príspevkov ovplyvnil celú modernú seizmológiu. Spoluautor učebnice seizmológie Kvantitatívna seizmológia (Quantitative Seismology, 1980).

aklína [gr.] — čiara na geomagnetickej mape spájajúca miesta zemského povrchu s nulovou magnetickou inklináciou; nulová izoklína.

Anderson [endrsn], Don Lynn, 5. 3. 1933 Frederick, Maryland – 2. 12. 2014 Cambria, Kalifornia — americký geofyzik a seizmológ. Profesor na Kalifornskom technologickom inštitúte, riaditeľ seizmického laboratória (1967 – 89). Zaoberal sa štúdiom šírenia seizmických vĺn v Zemi a zemetraseniami, výrazne prispel k poznaniu štruktúry a stavby Zeme. Spoluautor modelu Zeme PREM (anglicky Preliminary Reference Earth Model), ktorý syntetizuje vedomosti o hustote i o elastických a anelastických parametroch zemského telesa.

archeomagnetizmus [gr.] — geomagnetická metóda zaoberajúca sa výskumom geomagnetického poľa počas historického vývoja. Predmetom skúmania sú archeologické objekty tvorené vypaľovaním, napr. tehly, hlinené vypaľované nádoby, zvyšky pecí ap. V nich sa v procese vypaľovania a chladnutia fixuje magnetická polarizácia závislá od recentného magnetického poľa.

AT — skratka atómového času.

Bartelsova rotácia, Bartelsovo číslo — číslo zavedené J. Bartelsom na číslovanie rotácií Slnka so synodickou periódou 27 dní. Začiatok prvej Bartelsovej rotácie pripadá na 8. 2. 1832, Bartelsova rotácia 2 220 sa začala 21. 2. 1996.

búrka —

1. geofyz. → magnetická búrka;

2. meteorol. atmosférický jav vytvárajúci sa v atmosfére pri labilnom teplotnom zvrstvení ovzdušia vývojom mohutných kopovitých oblakov (kumulonimbus) a sprevádzaný elektrickými, optickými a akustickými javmi vznikajúcimi medzi oblakmi navzájom alebo medzi oblakmi a zemou. Súčasne je častý silný nárazový vietor, húľavy, intenzívne prehánky a zvýšená turbulencia, znižuje sa základňa oblakov a zhoršuje dohľadnosť; búrka je preto nebezpečná pre leteckú prevádzku.

Podľa príčin vzniku sa búrky rozdeľujú na frontálne a nefrontálne. Frontálne búrky vznikajú v oblasti atmosférického frontu, sú najčastejšie v oblasti studeného a zriedkavé v oblasti teplého frontu. Nefrontálne sú búrky vnútri jednej vzduchovej hmoty a nie sú spojené s atmosférickým frontom. Vznikajú pri advekcii studeného labilne zvrstveného vzduchu (advektívne búrky) alebo pri termickej konvekcii labilne zvrstvenej vzduchovej hmoty v miestach priaznivých na rýchle otepľovanie veľkých objemov vzduchu (konvekčné búrky), alebo pri zosilňovaní konvekcie orografickými pomermi (tvarom zemského povrchu), a to v horských oblastiach nad slnkom ožiarenými alebo náveternými svahmi (orografické búrky).

geosféra [gr.] — sféra Zeme;

1. geofyz. jedna zo sfér pevného zemského telesa, jeden zo zemských obalov, vrstva budujúca Zem. Na základe najmä zmien rýchlosti šírenia seizmických vĺn zemským telesom, hustoty, tlaku a teploty sa rozlišujú tri základné geosféry: zemské jadro, zemský plášť, zemská kôra;

2. geogr. a) v širšom význame ľubovoľná sféra Zeme bez ohľadu na jej príslušnosť ku krajinnej sfére. Zahŕňa hlbšie vrstvy pevného zemského telesa (zemský plášť s litosférou a astenosférou, vonkajšie a vnútorné jadro Zeme), ako aj vyššie vrstvy atmosféry Zeme (stratosféra, mezosféra, termosféra). V tomto význame sú geosféry definované nielen výlučným alebo dominantným obsahom danej substancie (napr. litosféra, pedosféra), ale aj jej akýmkoľvek pravidelným výskytom (biosféra, antroposféra) či súborom procesov a vzťahov (krajinná sféra, morfosféra, noosféra). Geosféry sú tak často obsiahnuté jedna v druhej alebo sa vzájomne prelínajú;

b) v užšom význame krajinná sféra, geografická sféra, geografický obal – sféra utváraná v blízkosti zemského povrchu ako zóna najvýraznejšej interakcie hornín, vody, vzduchu, organizmov a ľudskej spoločnosti. Je predmetom štúdia geografie a zahŕňa vrchnú časť litosféry, pedosféru, hydrosféru, spodnú časť atmosféry (troposféru), biosféru a antroposféru (socioekonomickú sféru, resp. noosféru). V rámci geosféry sa definuje aj morfosféra (sféra, v ktorej prebiehajú geomorfologické procesy) a kryosféra (sféra výskytu vody v pevnom skupenstve). Prírodnou časťou geosféry je fyzickogeografická sféra.

heliopauza [gr. + gr. > lat.] — oblasť medzi heliosférou a medzihviezdnym priestorom, v ktorej sa energia častíc slnečného vetra vyrovnáva s energiou častíc medzihviezdneho vetra. Nadzvuková rýchlosť častíc slnečného vetra sa po zrážkach s časticami medzihviezdneho vetra na začiatku heliopauzy znižuje na podzvukovú. Heliopauza sa nachádza vo vzdialenosti 80 – 150 AU, jej hranice sú nepravidelné a menia sa s fázou cyklu slnečnej aktivity. Vplyvom častíc medzihviezdneho vetra je smerom od centra Galaxie stlačená, v opačnom smere pretiahnutá. Často sa považuje za vonkajšiu hranicu slnečnej sústavy, niekedy sa pokladá za magnetopauzu slnečnej sústavy. Informácie o fyzikálnych podmienkach v heliopauze priniesli kozmické sondy Pioneer 10 a 11 a Voyager 1 a 2.

helioseizmológia [gr.] — odvetvie fyziky Slnka, ktoré skúma vnútornú štruktúru a dynamiku Slnka na základe zvukových a tiažových vĺn. Jeho začiatky siahajú do 60. rokov 20. stor., keď americký fyzik Robert (Benjamin) Leighton (*1919, †1997) v Mount Wilson Observatory objavil na povrchu Slnka oscilácie s periódou 5 minút. Neskôr sa zistilo, že oscilácie sú spôsobené zvukovými vlnami, ktoré vznikajú kolísaním tlaku pri konvektívnom pohybe slnečnej hmoty v rôznych hĺbkach pod fotosférou. Pohyby podobné vlnám nesmerujú len priamo k povrchu Slnka, ale aj do jeho vnútra, kde sa odrazia a smerujú opäť k jeho povrchu. Skúmanie vibrácií, ktoré spôsobujú, umožňuje študovať fyzikálne parametre (teplotu, hustotu, rotáciu, veľkoškálové meridiánové prúdy) a chemické zloženie vnútra Slnka (podobne ako sa na základe seizmických vĺn skúma vnútro Zeme). Na základe helioseizmologických meraní sa zistilo, že konvektívna vrstva siaha do hĺbky 200-tis. km a s hĺbkou sa zmenšujú rozdiely v rotácii medzi rovníkom a pólmi Slnka (→ diferenciálna rotácia), zmapovalo sa prostredie pod slnečnými škvrnami, bola objavená podpovrchová veľkoškálová cirkulácia hmoty pripomínajúca cirkuláciu teplých a studených morských prúdov a i.

heliosféra [gr.] — priestor okolo Slnka obklopujúci slnečnú sústavu, v ktorom prevládajú magnetické sily Slnka a slnečného vetra nad magnetickým poľom a tlakom medzihviezdneho plynu (medzihviezdneho vetra). Heliosféra predstavuje magnetosféru Slnka. Má kvapkový tvar, ktorý je spôsobený medzihviezdnym vetrom vanúcim od stredu Galaxie (heliosféra je vlastne dutina v medzihviezdnom vetre), jej tvar a veľkosť však ovplyvňuje aj slnečná aktivita. Jej vonkajšia hranica, ktorá doteraz nebola prekročená žiadnou kozmickou sondou, sa nazýva heliopauza, za heliopauzou sa začína medzihviezdny priestor. Heliosféra sa rozprestiera do vzdialenosti 50 – 120 AU.

hladina izostatickej kompenzácie → izostázia zemskej kôry

hlbinná seizmická sondáž, HSS — metóda aplikovanej geofyziky využívajúca rôzne charakteristiky šírenia seizmických vĺn na skúmanie stavby vrchných častí Zeme v hĺbkach približne 10 – 70 km; zisťuje sa najmä priebeh rozhraní rôznych geologických vrstiev v litosfére, napr. reliéf Mohorovičićovej diskontinuity, prípadne hlbinné zlomy. Na vybudenie seizmických vĺn sa pri hlbinnej seizmickej sondáži využívajú riadené výbuchy trhavín (až niekoľko ton) ukladaných do vrtov. Vybudené seizmické vlny sa registrujú pomocou veľkého množstva geofónov rozložených na profiloch dlhých od 70 – 80 km až do 150 – 170 km. Získané záznamy rôznych typov vĺn (priamych, odrazených alebo lomených) sa analyzujú pomocou špeciálnych počítačových programov, ktorých výsledkom sú tzv. časové seizmické rezy slúžiace na geologické interpretácie.

hlbinná tektonika — geologické a geofyzikálne javy prebiehajúce v hlbších častiach zemskej kôry, litosféry a v plášti Zeme. Sú príčinou tektonických javov v zemskej kôre, zmien reliéfu povrchu Zeme (tzv. orogenézy), vulkanizmu, vytvárania zlomových štruktúr (riftov) na kontinentoch i na dne oceánov a pohybu litosférických platní (→ dosková tektonika). Veľkú úlohu pri hlbinnej tektonike majú pomalé konvekčné pohyby viskóznych hornín v astenosfére i v plášti Zeme.

hodochróna [gr.] — grafické znázornenie (hodograf) polohy určitého typu seizmickej vlny (najmä P, S, R), ktorá sa šíri z epicentra zemetrasenia, po uplynutí času t od začiatku zemetrasenia. Používa sa na stanovenie času príchodu vlny (tzv. nasadenia) v závislosti od vzdialenosti bodu hodochróny od epicentra zemetrasenia (pri blízkych zemetraseniach, pri ktorých je vzdialenosť epicentra do 500 km, sa vzdialenosť vyjadruje v km, pri vzdialenejších zemetraseniach v uhlových stupňoch). Na určenie hodochróny je potrebná analýza seizmogramov z veľkého počtu seizmických staníc a zemetrasení. Hodochróny sa používajú aj na určenie epicentier zemetrasení a štúdium vnútra Zeme.

inžinierska seizmológia — vedná disciplína zaoberajúca sa účinkami zemetrasení na stavby, objekty a životné prostredie a metódami redukcie týchto účinkov. Využíva najmä poznatky a metódy seizmológie, geológie a geotechnického inžinierstva a analýzy ohrozenia a rizika.

ionosférická porucha [jo-] — náhla zmena vlastností ionosféry spôsobená najmä vzplanutiami röntgenového a korpuskulárneho žiarenia Slnka. Tieto poruchy sa označujú ako SID (Sudden Ionospheric Disturbances) a spôsobujú poruchy v rádiokomunikácii (→ ionosféra, → Dellingerov jav).

ionosférická subbúrka [jo-] — náhla zmena vlastností ionosféry spôsobená najmä silnými geomagnetickými búrkami, v polárnych oblastiach v dôsledku polárnych žiar spojených s geomagnetickými subbúrkami.

izodynama [gr.] — izočiara na geomagnetckých mapách spájajúca body s rovnakou hodnotou veličiny opisujúcej geomagnetické pole (najčastejšie magnetické indukcie alebo jej zložky). Používajú sa izodynamy horizontálnych zložiek X, Y, izodynamy vertikálnej zložky Z alebo izodynamy absolútnej hodnoty T magnetickej indukcie v jednotkách nT (nanotesla).

izoseista [gr.] — čiara na mape ohraničujúca oblasti rovnakej makroseizmickej intenzity pri jednom zemetrasení. Pre každé zemetrasenie, ktoré má makroseizmické účinky, možno zostaviť mapu izoseist.

izostázia zemskej kôry — geofyz., geol. hypotéza, ktorá vysvetľuje vertikálnu tlakovú rovnováhu (takzvanú gravitačnú litostatickú záťaž) vo vrchných častiach Zeme (v litosfére). Vychádza z predpokladu, že zemská kôra kontinentov je hrubšia a zároveň ľahšia než kôra oceánov a ľahšie bloky kôry majú tendenciu stúpať. Klasickú hypotézu izostázie zemskej kôry sformulovali v 19. stor. G. B. Airy (→ Airyho hypotéza izostázie) a John Henry Pratt (*1809, †1871; → Prattova hypotéza izostázie), neskôr ju zdokonalili a matematicky zdôvodnili fínsky geodet Veikko Aleksanteri Heiskanen (*1895, †1971) a holandský geodet a geofyzik Felix Andries Vening Meinesz (*1887, †1966). Podľa výkladu izostázie zemskej kôry sa v súlade s Archimedovým zákonom záťaž topografických vyvýšenín (vysokých horských pásem) v regionálnom rozsahu vyrovnáva ich hlbším ponorením do ťažších (hustejších) vrstiev litosféry (podobne ako pri vznášaní sa drevených hranolov na hladine vody, pri ktorom hrubší hranol je ponorený hlbšie než tenší). Znamená to, že zemská kôra je v určitej hĺbke pod povrchom Zeme v stave hydrostatickej rovnováhy. Hladinová plocha (najbližšia k povrchu Zeme), na ktorej sa táto rovnováha dosiahne, sa nazýva hladina izostatickej kompenzácie, nachádza sa v hĺbke asi 30 – 40 km. Správnosť hypotézy izostázie zemskej kôry bola potvrdená gravimetrickými a seizmickými meraniami napr. v oblasti okolo Álp, Himalájí a Ánd. Pod odľahčenými tenšími časťami zemskej kôry (napr. pod dnom oceánov) sa hustejšie vrstvy litosféry vydúvajú smerom k povrchu Zeme, kým pod hrubšími časťami zemskej kôry sa ponárajú smerom dovnútra Zeme. Takýto jav nastal napr. po roztopení kontinentálneho ľadovca a odľahčení Škandinávie pred 50 000 až 7 000 rokmi, keď došlo k izostatickému stúpaniu tejto časti Európy (→ glaciizostatické pohyby).

Jacobs [džejkops], John Arthur (Jack), 13. 4. 1916 Londýn – 13. 12. 2003 Aberystwyth — britský geofyzik, fyzik a matematik. Pôsobil na viacerých univerzitách v Európe i v Sev. Amerike (Aberystwythská univerzita, Cambridgeská univerzita, Torontská univerzita, Univerzita Britskej Kolumbie). Zaoberal sa výskumom jadra Zeme, geomagnetizmu a magnetického poľa Zeme. Autor a spoluautor 175 vedeckých prác a 7 monografií, napr. Fyzika a geológia (Physics and Geology, 1959), Zemské jadro a geomagnetizmus (The Earth’s Core and Geomagnetism, 1963), Geomagnetické mikropulzácie (Geomagnetic Micropulsations, 1970), Zemské jadro (The Earth’s Core, 1975). Nositeľ viacerých ocenení.

JMA stupnica, japonsky Kišó-čó šindo kaikjú — stupnica Japonskej meteorologickej agentúry (JMA, japonsky Kišó-čó) používaná v Japonsku na charakterizovanie seizmického pohybu. Pôvodne (od 1884) mala 4 stupne (0 až 3), od 1898 8 stupňov (0 až 7). Po ničivom zemetrasení 17. januára 1995 v Kóbe boli 1996 stupne 5 a 6 rozdelené, takže súčasná stupnica rozoznáva 10 úrovní seizmického pohybu v jednotkách šindo. Okrem štandardných seizmometrov sú na území Japonska rozmiestnené aj merače seizmickej intenzity, ktoré vnímajú seizmický pohyb podobne ako seizmometre, pomocou predpísaného algoritmu však priamo určujú stupeň seizmickej intenzity. Každý stupeň charakterizuje seizmický pohyb na danom mieste pomocou účinkov, ktoré môže mať tento pohyb na ľudí, predmety, stavebné objekty, budovy a prírodu. Stupeň 0 zodpovedá otrasom, ktoré ľudia nie sú schopní vnímať, najvyšší stupeň (7) najsilnejším otrasom.

Kárník, Vít, 5. 10. 1926 Praha – 31. 1. 1994 tamže — český geofyzik. R. 1950 – 52 pôsobil v Štátnom ústave geofyzikálnom, 1953 – 94 v Geofyzikálnom ústave ČSAV v Prahe (1956 – 70 vedúci seizmického oddelenia); 1967 DrSc. Zaoberal sa najmä seizmológiou. Zásadne ovplyvnil analýzu seizmickej aktivity a účinkov zemetrasení v Európe. Podieľal sa na vypracovaní medzinárodnej makroseizmickej stupnice MSK-64 (→ Medvedevova-Sponheuerova-Kárníkova stupnica), ktorá sa používala ako štandard na vyhodnocovanie účinkov zemetrasení v Európe, vychádza z nej aj v súčasnosti používaná stupnica EMS-98. V Československu ako prvý určil hĺbku Mohorovičićovej diskontinuity, významne prispel k štandardizácii interpretácie seizmogramov a zaslúžil sa o zakladanie seizmických staníc na jeho území. Člen viacerých odborných asociácií a združení, napr. 1963 – 64 expert UNESCO pri Medzinárodnom ústave pre seizmológiu a zemetrasnú techniku v Tokiu, 1963 – 67 viceprezident IASPEI, 1981 – 84 vedúci oddelenia prevencie v UNDRO, 1989 – 93 člen Komisie OSN pre Medzinárodnú dekádu redukcie prírodných katastrof.

Autor a spoluautor viac ako 160 vedeckých prác, 30 populárnych článkov a prvých celoeurópskych máp seizmickej aktivity s jednotne klasifikovanými zemetraseniami. Autor a spoluautor knižných diel Seizmicita Európy (Seismicity of the European Area, 2 zv., 1968, 1971), Manuál seizmologického observatória (Manual of the Seismological Observatory Practice, 1970) a i.

Kaula, William Mason, 19. 5. 1926 Sydney, Austrália – 1. 4. 2000 Los Angeles — americký geofyzik a geodet. Študoval na Vojenskej akadémii vo West Pointe a na Ohio State University v Columbuse. R. 1957 – 60 pôsobil v Army Map Service v Bethesde (Maryland), 1960 – 63 v Goddardovom stredisku kozmických letov NASA v Greenbelte (Maryland). R. 1963 – 92 profesor geofyziky na Kalifornskej univerzite v Los Angeles (UCLA), zároveň 1984 – 87 riaditeľ geodetického oddelenia v Národnom oceánskom a atmosférickom úrade (National Oceanic and Atmospheric Administration, NOAA) v Rockville (Maryland). R. 1971 a 1972 vedúci tímu NASA pre laserové výškomery lunárnych misií Apollo 15, Apollo 16 a Apollo 17, 1989 sa podieľal na príprave misie sondy Magellan zameranej na prieskum Venuše.

Zaoberal sa najmä gravitačným poľom Zeme, akréciou a vnútornou stavbou terestrických planét, ich dynamikou a tepelným vývojom, ako aj teóriou slapov Zeme, vznikom a vývojom slnečnej sústavy, vznikom Mesiaca a i. Zakladateľ kozmickej geodézie a systému GPS satelitov. Autor vyše 250 vedeckých prác. Hlavné diela: Teória družicovej geodézie: aplikácia družíc v geodézii (Theory of Satellite Geodesy: Application of Satellites to Geodesy, 1966), Úvod do planetárnej fyziky (An Introduction to Planetary Physics, 1968). Nositeľ viacerých ocenení. Je podľa neho nazvaný asteroid číslo 5485 (Kaula).

Kladivo, Bohumil, 24. 6. 1888 Křtiny, okres Blansko – 8. 2. 1943 Brno — český geofyzik, geodet a astronóm. R. 1912 – 40 pôsobil na Vysokej škole technickej (dnes Vysoké učení technické, VUT) v Brne (1921 mimoriadny, 1927 riadny profesor; 1924 – 25 a 1933 – 34 dekan odboru inžinierske staviteľstvo a zememeračské inžinierstvo, 1926 – 27 dekan odboru architektúra a pozemné staviteľstvo), súčasne 1922 – 39 na Prírodovedeckej fakulte Masarykovej univerzity (1924 – 39 správca astronomického ústavu) v Brne. R. 1912 – 14 absolvoval krátkodobé pobyty vo vedeckých inštitúciách v zahraničí (Rakúsko, Rusko, Nemecko, Francúzsko).

Zaoberal sa geofyzikou (najmä gravimetriou; v Brne vybudoval základnú gravimetrickú stanicu pre Československo, ktorú pripojil na stanice vo Viedni a v Postupime, a vypracoval program budovania ďalších gravimetrických staníc v Československu), geodéziou, matematikou a astronómiou. Autor viac ako 400 publikácií. Najvýznamnejšie diela: O výpočtu tížnicových odchylek se zřetelem k isostasii pro velké vzdálenosti (1922), Měřické chyby a jejich vyrovnání podle metody nejmenších čtverců (1943). Člen viacerých odborných a záujmových organizácií. Je podľa neho nazvané observatórium Stavebnej fakulty Vysokého učení technického v Brne.

kontinentálny drift — pohyb kontinentov v rôznych geologických érach (eratémoch). Pojem navrhol v roku 1912 Alfred Lothar Wegener, ktorý si začiatkom 20. stor. všimol kongruenciu brehov (zhodnosť tvarov okrajov) kontinentov po obidvoch stranách Atlantického oceána (Južnej Ameriky a Afriky) a sformuloval hypotézu, podľa ktorej kontinenty vznikli rozpadom pôvodného superkontinentu Pangea existujúceho ešte v prvohorách (paleozoiku). Predstavu, že kontinenty boli kedysi spojené do jedného celku, naznačovala aj podobnosť niektorých skamenelín a geologických útvarov pôvodne spojených kontinentov. Chýbalo však vysvetlenie mechanizmu pohybu, preto Wegenerovu predstavu vedecká komunita neprijala. Až výskum oceánskeho dna v polovici 20. stor. potvrdil hypotézu kontinentálneho driftu, ktorá sa stala bázou v súčasnosti akceptovanej teórie doskovej tektoniky.

Jedným z podporných argumentov zástancov existencie jednotnej pevniny koncom prvohôr (paleozoika) sú nálezy fosílnych zvyškov sladkovodného krokodíla v Brazílii a Južnej Afrike či suchozemského plaza Lystrosaura v horninových vrstvách rovnakého veku v Afrike, Južnej Amerike a v Antarktíde. Dôkazom dávneho spojenia kontinentov je aj rozšírenie permokarbónskych glaciálnych sedimentov v Južnej Amerike, v Afrike, na Madagaskare, Arabskom polostrove, v Indii, Austrálii a Antarktíde. Ľadovce sa však rozširovali smerom od rovníka k pólom, teda opačným smerom ako v súčasnosti, čo dokazuje aj zachované ryhovanie hornín spôsobené masami ľadovca. Skutočnosť, že Afrika a Južná Amerika mohli byť v minulosti spojené, si všimol už Francis Bacon (opísal ju v diele Nové organon, lat. Novum organum scientiarum, 1620), ale aj ďalší vedci. Americký geológ Frank Bursley Taylor nezávisle od A. L. Wegenera v roku 1908 vysvetlil horizontálne pohyby kontinentov a vznik pásmových pohorí posunom kontinentov po plastickom podklade od pólov k rovníku.

konvekcia [lat.] — makroskopický pohyb tekutej látky (kvapaliny, plynu, taveniny, plazmy a i.), ktorý môže byť sprevádzaný prenosom tepla. Konvekcia môže byť prirodzená (nastáva účinkom gravitácie na oblasti látky s rozdielnou hustotou) alebo nútená (pri vnútenom prúdení vyvolanom cielenou činnosťou);

1. geofyz., geol. pohyb hmoty v (kvapalných) jadrách a (tuhých) plášťoch terestriálnych planét spôsobený tendenciou teplejšieho, a teda menej hustého materiálu stúpať a chladnejšieho, hustejšieho materiálu klesať pod vplyvom gravitácie. V zemskom jadre je konvekcia nevyhnutná na generovanie geomagnetického poľa, v zemskom plášti spôsobuje horizontálny pohyb kontinentov (kontinentálny drift) a vznik rozsiahlych prehĺbenín planetárnych rozmerov v zemskej kôre (riftové a subdukčné zóny). Pri kryštalizácii magmy je konvekcia príčinou diferenciácie, t. j. vzniku vrstvovitých magmatických telies (→ magmatická diferenciácia) a pod. V hydrotermálnych systémoch zapríčiňuje vertikálnu cirkuláciu vody, keď klesajúca chladná voda po ohreve v hĺbke stúpa naspäť nahor;

2. meteorol. usporiadaný alebo turbulentný pohyb vzduchu vo vertikálnom smere, pri ktorom dochádza v atmosfére k prenosu tepla a vodnej pary. Často sa ako konvekcia označujú len vzostupné pohyby vzduchu, v širšom ponímaní však zahŕňa aj kompenzačné, zostupné pohyby. Konvekcia závisí od teplotného zvrstvenia ovzdušia a je dôsledkom nerovnomerného prehriatia zemského povrchu, a to najmä v lete. Nad teplejšími miestami sa vzduch viac ohrieva a rozpína, jeho hustota klesá, stáva sa ľahším ako vzduch v jeho okolí a začne stúpať. Jeho vzostupné pohyby sú kompenzované zostupnými pohybmi vzduchu v jeho okolí. Horná hladina konvekcie sa mení v závislosti od poveternostnej situácie a ročného obdobia v rozsahu od niekoľko sto až do niekoľko tisíc metrov. Ak konvekcia prekročí konvekčnú kondenzačnú hladinu, vznikajú kopovité oblaky, prípadne zrážky. Výskyt konvekcie umožňuje získať výšku pri bezmotorovom lietaní.