kontrapunktické hudobné formy
kontrapunktické hudobné formy — hudobné formy, pre ktoré je určujúce formotvorné využívanie kontrapunktickej techniky (→ kontrapunkt).
V európskej komponovanej hudbe sa začali vyvíjať v stredoveku s nástupom viachlasu. K vývojovo prvým typom patria útvary s cantom firmom, t. j. s nosným hlasom (tenorom) pochádzajúcim z gregoriánskeho chorálu, príp. zo svetskej piesne. K nemu sa pripájajú kontrapunktujúce hlasy, ktoré s cantom firmom melodicky nesúvisia a ktoré pôvodne vznikali improvizačne, vytváraním kvintových alebo kvartových paralelizmov gregoriánskych melódií. Postupne sa prešlo na komponovaný viachlas, pričom v cante firme prebiehala melódia gregoriánskeho chorálu vo veľkých časových hodnotách a nad ním sa pohyboval organálny hlas. Tak vzniklo organum rozvíjané najmä hudobníkmi a hudobnými skladateľmi, ktorí pôsobili pri katedrále Notre-Dame v Paríži (→ notredamská škola), k najznámejším autorom tohto typu polyfónie patrili Leoninus a Perotinus.
Ďalšou viachlasnou formou je kondukt (stredoveká pieseň s latinským textom s duchovným alebo so svetským obsahom komponovaná technikou nota proti note). Najvýznamnejším kontrapunktickým druhom v stredoveku bolo moteto, ktoré je viacdielne a jeho formu určuje text. Každý diel prináša novú základnú myšlienku, ktorá je spracúvaná imitačnou technikou (→ imitácia). Do vývoja moteta významne prispeli majstri franko-flámskej školy Johannes Ockeghem, Henricus Isaac, Josquin Des Prés a Orlando di Lasso, v období baroka Heinrich Schütz a Johann Sebastian Bach, v hudobnom klasicizme Joseph Haydn a Wolfgang Amadeus Mozart a v 19. stor. Robert Schumann, Johannes Brahms a i. Jedným z najvýraznejších útvarov viachlasnej hudby je omša, ktorej formálne usporiadanie je determinované liturgiou katolíckej cirkvi, pričom v priebehu storočí prešla viacerými štýlovými premenami. V šľachtickom prostredí pestovania hudby sa rozvíjali ďalšie vokálne polyfonické druhy, napr. madrigal patriaci k najvýznamnejším poetickým a hudobným útvarom 14. – 17. stor., pričom jeho popularita vzrástla najmä v 16. stor. Išlo o polyfonické zhudobnenia svetských básní väčšinou s ľúbostnou tematikou. V rovnakom období vo Francúzsku vznikol chanson (→ šansón) známy najmä vďaka zvukomalebným prvkom.
K variačným inštrumentálnym kontrapunktickým hudobným formám spravidla v trojdobom metre a s cantom firmom (témou), ktorý sa ostinátne opakuje, patria passacaglia a ciaccona. K voľným inštrumentálnym kontrapunktickým hudobným formám patrí prelúdium, ktoré voľne (spočiatku improvizovane) rozvíja hudobnú myšlienku na figuratívnom základe. Ako úvodná skladba stojí pred inou, závažnejšou skladbou, pričom spravidla anticipuje jej tonalitu. Ďalšími kontrapunktickými hudobnými formami sú tokáta, ktorá je určená pre klávesový nástroj na demonštráciu technickej virtuozity interpreta, a fantázia, resp. ricercar. K najtypickejším patria kontrapunktické hudobné formy, ktorých podstatou je technika imitácie. Na prísnej imitácii je založený kánon, na ktorého princípe sú postavené aj iné formy, ktoré vznikli už v 13. stor., napr. rondellus (trojhlasný útvar, v ktorom si hlasy vymieňajú tému). Jednou z hlavných imitačných foriem ars novy v 14. stor. bola svetská skladba s poľovníckym námetom, ktorá využívala kánonickú imitáciu, vo francúzskom prostredí sa nazývala chasse, jej talianskym pendantom bola caccia, ktorej dva vrchné kánonické hlasy s textom boli sprevádzané spodným inštrumentálnym tenorom. Tieto útvary anticipovali vznik imitačných foriem s rozvedením, napr. invenciu (dvoj- alebo trojhlasnú kontrapunktickú skladbu, v ktorej téma prechádza z hlasu do hlasu pomerne voľne). Vrcholom kontrapunktickej hudobnej formy je fúga (inštrumentálna skladba s viacnásobným uvedením témy vo všetkých hlasoch, vyvinula sa v 17. stor.), ktorej najvýznamnejším tvorcom bol J. S. Bach. Jeho diela sú pokladané za vzorové príklady kontrapunktickej techniky, napr. cyklus 24 prelúdií a fúg Dobre temperovaný klavír (Das wohltemperierte Klavier, 1722) vo dvoch zošitoch je inšpiratívnym dielom z hľadiska rozvoja fúgovej techniky až do súčasnosti.