ars nova
ars nova [lat.] — nové umenie; v dejinách hudby označenie francúzskej a talianskej hudby 14. stor. vyznačujúcich sa novými štylistickými tendenciami. Pomenovanie je prevzaté z rovnomenného spisu P. de Vitryho, ktorý ho použil ako protiklad k ars antiqua. Vznikol celý rad nových hudobných foriem: vo Francúzsku balada, rondeau a virelai, v Taliansku madrigal a caccia. Popri izorytmickom motete sa rozvíjala viachlasná pieseň a prvé polyfónne omše. V Taliansku sa nové umenie vyznačovalo prevahou svetskej hudby nad duchovnou, ako aj prevahou viachlasu a ako umenie úzkeho okruhu dvornej šľachty sa prezentovalo značnou exkluzívnosťou.
Významnými teoretikmi ars novy vo Francúzsku boli J. de Muris, G. de Machaut, v Taliansku Jacopo da Bologna (*okolo 1340, †1386), F. Landino a i.