kontrapunkt

Text hesla

kontrapunkt [lat.] — protiklad, kontrast;

1. hud. kompozičná technika využívaná vo viachlasnej hudbe, spájajúca na harmonickom základe dva alebo viaceré samostatné, súčasne znejúce hlasy do jedného hudobného celku. Samostatnosť hlasov spočíva v ich melodickej výraznosti a rytmickej rozdielnosti. Kontrapunkticky vybudovaná skladba je vnímaná horizontálne, pretože jej hlasy sa melodicky horizontálne vyvíjajú, pričom základné pravidlá ich vedenia v horizontálnom i vo vertikálnom vzťahu spočívajú v diferenciácii dokonalých (čisté intervaly – príma, oktáva, kvinta) a nedokonalých (veľké intervaly – tercia, sexta) konsonancií. Z kompozičného hľadiska sa kontrapunkt (lat. punctum contra punctum = bod proti bodu, t. j. nota proti note) delí na jednoduchý (voľný; dvoj-, troj- i viachlasný), kde oproti jednému tónu cantu firmu (základného hlasu, tenoru) vystupuje jeden tón (tzv. rovnaký kontrapunkt) alebo viacero tónov (nerovnaký, resp. miešaný kontrapunkt) druhého hlasu alebo sa melódia uvedená v prvom hlase objavuje následne bez tvarovej zmeny v ďalších hlasoch (imitačný kontrapunkt), a dvojitýviacnásobný, ktorý je založený na vzájomnej výmene relatívne samostatných hlasov na báze niektorého z intervalov.

V období stredoveku a renesancie sa pestoval vokálny kontrapunkt, ktorý sa vyznačuje opatrným vnášaním disonancií, využívaním modálnych tónin (→ modálna hudba), ako aj miernou pohyblivosťou hlasov, ktorá je determinovaná vokálnym charakterom hudby. V priebehu storočí sa rozširoval i počet hlasov. Najvýznamnejší hudobný teoretik 15. stor. Johannes Tinctoris vo svojom traktáte Liber de arte contrapuncti (1477) definoval kontrapunkt ako premyslenú viachlasnú skladbu vytvorenú postavením jedného tónu proti druhému, pričom už nevychádzal z tradovaných teoretických traktátov, ale z dobovej kompozičnej praxe. Jednou z najvýraznejších skladateľských osobností vokálneho kontrapunktu bol Giovanni Pierluigi da Palestrina (palestrinovská polyfónia, resp. palestrinovský kontrapunkt), za prvú systematicky koncipovanú učebnicu kontrapunktu je považovaný traktát Johanna Josepha Fuxa Stupne na Parnas (Gradus ad Parnassum, 1725), v ktorom autor vychádza z Palestrinovho vokálneho diela. Okolo roku 1600 sa začal vyvíjať inštrumentálny kontrapunkt, ktorý sa v priebehu 17. stor. stal dominantnou kompozičnou technikou. Využíval v podstate už modernú durovo-molovú tonalitu s častejším používaním disonancií a vďaka širším technickými možnostiam nástrojovej hry sa zvýšila aj pohyblivosť hlasov. Klasický inštrumentálny kontrapunkt doviedol k dokonalosti Johann Sebastian Bach (bachovský kontrapunkt). K typickým kontrapunktickým hudobným formám patria kánon, moteto, madrigal, tokáta, viachlasná invencia a i., za vrcholnú formu inštrumentálneho kontrapunktu je pokladá fúga.

Rozkladom klasickej tonality a emancipáciou disonancie v 20. stor. sa otvoril priestor novým prístupom ku kontrapunktickej technike. Príkladom progresívnych tendencií je polytonálny kontrapunkt, ktorý spája hlasy s odlišnými tóninami, predpokladom toho je však tonálne ustálený charakter jednotlivých hlasov. Aj v dvanásťtónovej technike (→ dodekafónia) sa využíva kontrapunktický princíp vedenia hlasov. Lineárny kontrapunkt kladie dôraz na melodiku samostatných hlasov bez ohľadu na harmonické dôsledky ich spoluznenia. K vývoju kontrapunktu v 20. stor. prispeli Arnold Schönberg, Igor Stravinskij, Béla Bartók, Paul Hindemith a i.;

2. novin. výrazový prostriedok v rozhlasovej alebo v televíznej žurnalistike a súčasne jeden z postupov (paralená montáž) strihovej skladby, keď sa súbežne rozvíjajú dva alebo viaceré príbehy či motívy, medzi ktorými je určitá súvislosť, hoci ich obsahové vyznenie môže byť protikladné. Obrazovo-zvukový kontrapunkt spočíva napr. v asynchrónnom postavení zvuku a obrazu (hlas mimo obrazu, zvuk z neviditeľného zdroja, vnútorný monológ postavy, autorský komentár, rozdielny postoj vyjadrený v obraze a vo zvuku a pod.).

Text hesla

kontrapunkt [lat.] — protiklad, kontrast;

1. hud. kompozičná technika využívaná vo viachlasnej hudbe, spájajúca na harmonickom základe dva alebo viaceré samostatné, súčasne znejúce hlasy do jedného hudobného celku. Samostatnosť hlasov spočíva v ich melodickej výraznosti a rytmickej rozdielnosti. Kontrapunkticky vybudovaná skladba je vnímaná horizontálne, pretože jej hlasy sa melodicky horizontálne vyvíjajú, pričom základné pravidlá ich vedenia v horizontálnom i vo vertikálnom vzťahu spočívajú v diferenciácii dokonalých (čisté intervaly – príma, oktáva, kvinta) a nedokonalých (veľké intervaly – tercia, sexta) konsonancií. Z kompozičného hľadiska sa kontrapunkt (lat. punctum contra punctum = bod proti bodu, t. j. nota proti note) delí na jednoduchý (voľný; dvoj-, troj- i viachlasný), kde oproti jednému tónu cantu firmu (základného hlasu, tenoru) vystupuje jeden tón (tzv. rovnaký kontrapunkt) alebo viacero tónov (nerovnaký, resp. miešaný kontrapunkt) druhého hlasu alebo sa melódia uvedená v prvom hlase objavuje následne bez tvarovej zmeny v ďalších hlasoch (imitačný kontrapunkt), a dvojitýviacnásobný, ktorý je založený na vzájomnej výmene relatívne samostatných hlasov na báze niektorého z intervalov.

V období stredoveku a renesancie sa pestoval vokálny kontrapunkt, ktorý sa vyznačuje opatrným vnášaním disonancií, využívaním modálnych tónin (→ modálna hudba), ako aj miernou pohyblivosťou hlasov, ktorá je determinovaná vokálnym charakterom hudby. V priebehu storočí sa rozširoval i počet hlasov. Najvýznamnejší hudobný teoretik 15. stor. Johannes Tinctoris vo svojom traktáte Liber de arte contrapuncti (1477) definoval kontrapunkt ako premyslenú viachlasnú skladbu vytvorenú postavením jedného tónu proti druhému, pričom už nevychádzal z tradovaných teoretických traktátov, ale z dobovej kompozičnej praxe. Jednou z najvýraznejších skladateľských osobností vokálneho kontrapunktu bol Giovanni Pierluigi da Palestrina (palestrinovská polyfónia, resp. palestrinovský kontrapunkt), za prvú systematicky koncipovanú učebnicu kontrapunktu je považovaný traktát Johanna Josepha Fuxa Stupne na Parnas (Gradus ad Parnassum, 1725), v ktorom autor vychádza z Palestrinovho vokálneho diela. Okolo roku 1600 sa začal vyvíjať inštrumentálny kontrapunkt, ktorý sa v priebehu 17. stor. stal dominantnou kompozičnou technikou. Využíval v podstate už modernú durovo-molovú tonalitu s častejším používaním disonancií a vďaka širším technickými možnostiam nástrojovej hry sa zvýšila aj pohyblivosť hlasov. Klasický inštrumentálny kontrapunkt doviedol k dokonalosti Johann Sebastian Bach (bachovský kontrapunkt). K typickým kontrapunktickým hudobným formám patria kánon, moteto, madrigal, tokáta, viachlasná invencia a i., za vrcholnú formu inštrumentálneho kontrapunktu je pokladá fúga.

Rozkladom klasickej tonality a emancipáciou disonancie v 20. stor. sa otvoril priestor novým prístupom ku kontrapunktickej technike. Príkladom progresívnych tendencií je polytonálny kontrapunkt, ktorý spája hlasy s odlišnými tóninami, predpokladom toho je však tonálne ustálený charakter jednotlivých hlasov. Aj v dvanásťtónovej technike (→ dodekafónia) sa využíva kontrapunktický princíp vedenia hlasov. Lineárny kontrapunkt kladie dôraz na melodiku samostatných hlasov bez ohľadu na harmonické dôsledky ich spoluznenia. K vývoju kontrapunktu v 20. stor. prispeli Arnold Schönberg, Igor Stravinskij, Béla Bartók, Paul Hindemith a i.;

2. novin. výrazový prostriedok v rozhlasovej alebo v televíznej žurnalistike a súčasne jeden z postupov (paralená montáž) strihovej skladby, keď sa súbežne rozvíjajú dva alebo viaceré príbehy či motívy, medzi ktorými je určitá súvislosť, hoci ich obsahové vyznenie môže byť protikladné. Obrazovo-zvukový kontrapunkt spočíva napr. v asynchrónnom postavení zvuku a obrazu (hlas mimo obrazu, zvuk z neviditeľného zdroja, vnútorný monológ postavy, autorský komentár, rozdielny postoj vyjadrený v obraze a vo zvuku a pod.).

Zverejnené 1. júla 2022.

Kontrapunkt [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2022-08-12]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/kontrapunkt