kontext

kontext [lat.] — vzájomná spätosť, vzťah, významová súvislosť. Pôvodne pojem z filozofie jazyka označujúci celok textu, ktorý obklopuje jeho určitú časť a umožňuje porozumieť jej významu, textová a významová spojitosť jazykového prejavu. Americký matematik a filozof H. Putnam sformuloval na základe sémantického holizmu G. Fregeho princíp kontextu, podľa ktorého slová nemajú význam a mimo kontextu výpovede, ktorej sú súčasťou, na nič neodkazujú; význam určitej výpovede však nie je súhrnom významov slov, z ktorých je táto výpoveď zložená.

Pojem kontext sa z filozofie jazyka rozšíril do iných vedných oblastí a chápe sa ako súbor okolností (situácia), ktoré určujú zmysel alebo funkciu daného predmetu, javu či udalosti, ako aj jazykového prejavu, ich vzájomné ovplyvňovanie a podmieňovanie, t. j. ako okolnosti, do ktorých napr. hovoriaci (píšuci) zasadzuje svoje prehovory a v rámci ktorých ich kompetentný príjemca vníma a interpretuje. Zohráva rozhodujúcu úlohu v komunikácii a zahŕňa tak vecné, obsahové, situačné, kultúrne, dobové, historické a i. súvislosti, bez ktorých zohľadnenia nie je možné dospieť k adekvátnym významom prehovorov (jazykových prejavov). Na základe toho sa rozlišuje vecný, obsahový, situačný, kultúrny, politický, spoločenský, historický a i. kontext.

Spravidla sa rozlišuje situačný (neverbálny, mimojazykový) a jazykový (verbálny) kontext. Situačný kontext definujú jazykoveda a teória komunikácie ako súbor všetkých vonkajších faktorov (prvkov, elementov) určitej komunikačnej situácie určujúci pochopenie určitej výpovede; tomuto chápaniu zodpovedá bežná reakcia komunikantov, keď sa proti dezinterpretácii svojho prehovoru ohradzujú výrokom To je vytrhnuté z kontextu. Rovnako len s prihliadnutím na situačný kontext možno postrehnúť, že prehovor Ty si ale hrdina je mienený ironicky. Situačný kontext tvoria znalosti komunikantov týkajúce sa rozličných oblastí, bez znalosti ktorých nie sú použité jazykové výrazy primerane zrozumiteľné, napr. výraz jazykový inštinkt nie je primerane zrozumiteľný bez náležitých odborných znalostí, aj keď jednotlivé významy týchto slov sú zrozumiteľné. Jazykový kontext sa v jazykovede definuje ako textová a významová spojitosť jazykového prejavu, súvislý text, v najširšom význame ako okolie (komunikačný celok), v ktorom sa vyskytuje istá jazyková jednotka (hláska, slovo, veta a pod.). Tvoria ho a) výrazy vyskytujúce sa v jednom reťazci s danou jazykovou jednotkou (syntagmatický kontext), napr. reťazec slov slepá ulica, v ktorom ulica ako kontextový výraz signalizuje, že jednotka slepá sa tu vyskytuje v prenesenom význame, jednotka slepá je súčasne kontextovým výrazom jednotky ulica, ktorú významovo špecifikuje; b) výrazy príbuzné s danou jednotkou, ale nevyskytujúce sa s ňou v jednom reťazci (paradigmatický kontext), napr. okruh slov ulička, cesta, rad, námestie, ktoré sú v pozadí reťazca slepá ulica a vymedzujú rozsah pojmu ulica (za ulicu sa pokladá to, čo nie je uličkou, cestou, radom, námestím; keby neexistovalo napr. slovo cesta, ale len slovo ulica, rozsah pojmu ulica by zahŕňal aj cestu). Na kontext určitej jazykovej jednotky sa prihliada preto, lebo má na ňu vplyv. Výraz slepá ulica napr. ilustruje bezprostredný (syntagmatický) jazykový kontext, kontextový výraz však môže byť aj vzdialený (dištantný kontext), napr. Tu napravo je slepá ulica. Raz som do nej omylom vošiel – vzdialený kontextový výraz slepá ulica určuje, na čo sa vzťahuje jednotka do nej. Vzdialený kontext je často dôležitý pri komunikačných celkoch (textoch, ucelených jazykových prejavoch), pretože ich náležité porozumenie predpokladá prihliadať na už existujúce texty (→ intertextualita).