konštitucionalizmus

konštitucionalizmus [lat.] —

1. hist. politický koncept požadujúci zavedenie ústavy (konštitúcie), t. j. taký systém vlády, ktorý by obmedzoval neobmedzenú (absolútnu) moc panovníka (→ absolutizmus);

2. práv. spôsob výkonu verejnej moci založený na dodržiavaní a ochrane ústavy, ktorá predstavuje ideu vlády ľudu ako suveréna; ústavnosť. Konštitucionalizmus je založený na troch základných požiadavkách: a) zdrojom a nositeľom pôvodnej zvrchovanej moci je ľud; b) žiadna moc nemôže byť absolútna, musí byť obmedzená, t. j. podriadená pravidlám vyjadreným v ústave; c) moc a jej výkon si nikto nemôže privlastniť a táto moc musí byť rozdelená medzi orgány verejnej moci podľa pravidiel vyjadrených v ústave. To znamená, že štát a štátne orgány sa musia riadiť ústavou a právom, ktoré obmedzujú možné zásahy štátu voči občanom. Cieľom je ustanoviť dostatočne silnú štátnu moc, aby zabezpečovala verejné záujmy, nie však až natoľko silnú a neobmedzenú, aby zničila občianske slobody. Z formálneho hľadiska konštitucionalizmus znamená, že štát je skutočne riadený na základe ústavy. Štátne a i. verejné orgány (a v podstate aj iné subjekty) musia dodržiavať ústavu, ústavné zákony, ako aj medzinárodné zmluvy transformované do vnútroštátneho poriadku (týkajúce sa predovšetkým ľudských práv a základných slobôd).

Základy konštitucionalizmu položilo myšlienkové bohatstvo humanizmu, osvietenstva a politického liberalizmu a ako princíp rozdelenia moci sa začal uplatňovať v novoveku. Konštitučný štát s ústavou garantujúcou základné práva občanov a upravujúcou postavenie a právomoc hlavy štátu i jej vzťah k najvyššiemu zastupiteľskému orgánu ľudu sa v Anglicku stal realitou po Slávnej revolúcii (1688) vydaním Listiny práv (1689; → Bill of Rights, význam 1), ktorou sa absolutistická monarchia pretransformovala na konštitučnú monarchiu, moc kráľa sa už neodvodzovala od Boha, ale od zákona. Okrem základných ľudských práv (sloboda a nedotknuteľnosť osoby a vlastníctva) boli upravené aj ďalšie kategórie základných politických (občianskych) práv, t. j. právo občanov zúčastniť sa na tvorbe štátnej vôle (petičné, volebné právo) a limitovaná náboženská sloboda, čo viedlo k relatívnej slobode svedomia. Anglický (britský) konštitucionalizmus je (resp. bol pôvodne) založený na princípe suverenity parlamentu, a nie suverenity ľudu. Britskú ústavu tvoria viaceré zákony (pochádzajúce z rôznych historických období) a ústavné zvyklosti (constitutional conventions), súdne rozhodnutia, ako aj významné diela ústavných teoretikov relevantné z hľadiska interpretácie ústavy (works of authority). Zakladajú sa na princípe tzv. vlády práva (rule of law). Keďže britská ústava nie je tvorená len jedným právnym aktom alebo viacerými právnymi aktmi, ktoré na seba časovo a vecne nadväzujú, právna veda ju označuje ako tzv. nepísanú ústavu. V 18. stor. sa spolu s prijímaním prvých písaných ústav na európskom a americkom kontinente sformovali ideové základy teórie konštitucionalizmu, a to prirodzenoprávna teória ľudských práv, teória spoločenskej zmluvy vzniku štátu, teória zvrchovanosti (suverenity) ľudu a teória deľby moci ako požiadavky oddelenosti, nezlučiteľnosti a nezávislosti zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci. Vznikla Ústava USA (1787), prvá písaná ústava na svete (ako jednotný legislatívny text), ku ktorej v súčasnosti patrí takmer 30 dodatkov, prvých 10 dodatkov predstavuje Listina práv (1789; → Bill of Rights, význam 2). Ideovým základom francúzskej ústavy, ktorá bola prijatá 1791 a ktorou sa Francúzsko zmenilo z absolutistickej monarchie na konštitučnú monarchiu, sa stala Deklarácia práv človeka a občana (1789), ktorá presiahla hranice Francúzska. Postupne boli prijímané aj ústavy ďalších štátov (Ústava Slovenskej republiky 1992).