konkurencia

konkurencia [lat.] — vo všeobecnom význame rivalita, súperenie, súťaž medzi jednotlivcami, skupinami a národmi. Vzniká v situácii, v ktorej sa dve alebo viaceré strany usilujú o niečo, čo nemôžu získať všetci; aj konkurenčná firma, konkurent;

1. ekol. → kompetícia;

2. ekon. model organizácie trhu, na ktorom súťažia jednotlivé ekonomické subjekty o čo najlepšie podmienky pri získavaní a použití výrobných zdrojov a pri predaji konečnej produkcie; hospodárska súťaž medzi firmami o najvýhodnejšie podmienky výroby a predaja tovaru s cieľom dosiahnuť čo najvyšší zisk a hospodársky prospech. Na trhu sa stretávajú záujmy výrobcov i spotrebiteľov, čo vedie k trhovej konkurencii. Pri cenovej konkurencii je konkurenčný boj založený na ovplyvňovaní ceny, pri necenovej konkurencii sa výrobcovia usilujú získať spotrebiteľov inými nástrojmi, napr. reklamou, dizajnom, kvalitou, obalom. Podľa niektorých autorov sa konkurencia vzťahuje na podmienky, za ktorých môžu jednotlivci obchodovať s vlastníckymi právami, čo však predpokladá definíciu vlastníckych práv, s ktorými môžu jednotlivci navzájom obchodovať, ako aj opis procesu samotnej výmeny. Konkurenčná rovnováha je potom výsledkom konkurencie. Predstavuje takú situáciu na trhu, keď sa množstvo tovaru, po ktorom je dopyt, rovná ponúkanému množstvu tovaru za určitú cenu a účastníci trhu nemajú dôvod meniť svoje správanie. Označuje aj špeciálnu situáciu na trhu, v ktorej sa cena rovná hraničnému príjmu a hraničným nákladom.

Termín konkurencia bol známy už pri vzniku ekonómie ako vednej disciplíny, nebol však presne definovaný. Zakladateľ klasickej školy ekonómie Adam Smith vo svojom diele Rozprava o podstate a pôvode bohatstva národov (An Inquiry into the Nature and Causes of the Wealth of Nations, 1776) vysvetľuje, ako zníženie ponuky tovarov vedie k vyššej cene, pretože konkurencia, ku ktorej dôjde medzi kupujúcimi, okamžite povedie k vyšším cenovým ponukám, na druhej strane vyššia ponuka povedie k nižšej cene, a to tým viac, čím vyššia bude konkurencia medzi predávajúcimi. Konkurencia sa chápala ako súťaž o vzácne zdroje a predpokladalo sa, že bude tým intenzívnejšia, čím vyšší bude počet predávajúcich a kupujúcich na trhu.

Koncept konkurencie sa stal predmetom intenzívneho výskumu až v poslednej tretine 19. stor. s nástupom neoklasickej ekonómie. V tom období boli v diele francúzskeho ekonóma Antoina Augustina Cournota Skúmanie matematických zásad teórie bohatstva (Recherches sur les principes mathématiques de la théorie des richesses, 1838) položené základy konceptu dokonalej konkurencie. Podľa Cournota, ktorý pri štúdiu implikácií správania jednotlivcov pri maximalizácii zisku ako prvý použil diferenciálny počet, je konkurencia závislá od počtu subjektov na trhu a k dokonalej konkurencii sa približuje vtedy, ak sa počet konkurentov približuje k nekonečnu. Definíciu dokonalej konkurencie doplnil v roku 1871 anglický ekonóm William Stanley Jevons o podmienku dokonalých informácií. Americký ekonóm John Bates Clark rozšíril podmienky dokonalej konkurencie z jedného trhu na viaceré trhy zahrnutím podmienok dokonalej a voľnej mobility zdrojov. Všetky tieto elementy dokonalej konkurencie sa stali štandardným modelom ekonomickej teórie. V súčasnosti je dokonalá konkurencia charakterizovaná splnením týchto podmienok: dostatočne veľký počet rovnako veľkých firiem, z ktorých každá uspokojuje zanedbateľný podiel dopytu; jednotlivé firmy ponúkajú homogénny produkt pri používaní rovnakej technológie; dokonalé informácie (o cenách, technológiách) na strane dopytu i ponuky; neexistencia bariér (voľnosť vstupu do odvetvia a výstupu z odvetvia). Okrem toho sa predpokladajú úplné trhy, neexistencia externalít a neexistencia dohôd medzi jednotlivými konkurentmi na trhu. Podľa základnej poučky ekonómie blahobytu však zároveň platí, že ak na trhu prevláda dokonalá konkurencia, konkurenčná rovnováha bude paretovsky (podľa Vilfreda Pareta) efektívna. To znamená, že situácia určitého účastníka sa nemôže zlepšiť bez toho, aby sa nezhoršila situácia niekoho iného, resp. aby sa neznížil blahobyt niekoho iného. Porušením niektorého z predpokladov dokonalej konkurencie vzniká nedokonalá konkurencia, jej prvé modely boli rozpracované Joan Violet Robinsonovou a Edwardom Hastingsom Chamberlinom v 30. rokoch 20. stor. Podľa toho, ktoré podmienky dokonalej konkurencie a do akej miery sú porušené, sa rozlišujú tri základné typy nedokonalej konkurencie: monopolistická konkurencia, oligopol a monopol.

Pri monopolistickej konkurencii je porušený predpoklad rovnakého (homogénneho) produktu, t. j. na trhu existuje veľké množstvo firiem (konkurentov) ponúkajúcich čiastočne odlišné (diferencované) produkty. Existujú iba malé bariéry vstupov na trh a výstupov z neho. Na rozdiel od dokonalej konkurencie majú firmy možnosť ovplyvňovať ceny, zároveň však musia zohľadňovať zákon klesajúceho dopytu, podľa ktorého vyššie ceny vedú k nižšiemu dopytu a naopak. Keďže každá firma vyrába jedinečný produkt, môže žiadať vyššiu alebo aj nižšiu cenu ako jej konkurenti. Napriek možnosti substitúcie produktov sa tieto produkty odlišujú fyzickými vlastnosťami (dizajn, farba, tvar, výkon), marketingom (obal, reklama), ľudským kapitálom (zručnosti zamestnancov, štýl obliekania) alebo distribúciou (kamenné predajne, on-line obchody, objednávky cez e-maily). Vzorovým príkladom trhov s monopolistickou konkurenciou sú reštaurácie, trh s oblečením alebo s obuvou či ponuka služieb vo veľkých mestách.

Pri oligopole je porušený predpoklad veľkého počtu konkurentov, t. j. je preň typická trhová štruktúra s menším počtom firiem. Nevylučuje sa existencia malých firiem, ktoré pôsobia na trhu iba popri firmách s významným trhovým podielom. Firmy sa nemôžu správať nezávisle od správania konkurentov. Ak je na trhu len niekoľko firiem, každá z nich musí pri svojom rozhodovaní počítať s možnými reakciami najbližších konkurentov, napr. ak chce zvýšiť svoj podiel na trhu znížením ceny, musí prihliadať na možnosť, že konkurenčná firma tiež zareaguje znížením ceny ponúkaných výrobkov a služieb. Na analýzu správania firiem v podmienkach oligopolu sa používa teória hier, pričom sa využívajú vzájomné interakcie medzi rôznymi subjektmi na trhu. Pre oligopol sú charakteristické vysoké bariéry vstupu a koluzívne správanie firiem na trhu; špeciálnym typom oligopolu je duopol, pri ktorom na trhu pôsobia len dvaja konkurenti.

Monopol je extrémnym prípadom nedokonalej konkurencie s jediným ponúkajúcim na trhu. Môže vzniknúť z rôznych príčin, napr. na základe výlučného vlastníctva obmedzených zdrojov, na základe garancií vlády, ktorá určitej firme udelí status monopolu (pošta), na základe vlastníctva patentu, ktorý dáva firme exkluzívne právo predávať tovary a služby, prípadne môže byť vytvorený zlúčením dvoch alebo viacerých firiem. Na rozdiel od firiem v podmienkach dokonalej konkurencie môže dosahovať vyššie ako normálne zisky, jeho sila je tým vyššia, čím menej vhodných substitučných produktov existuje na trhu. Negatívne účinky monopolu na spotrebiteľov zahŕňajú obmedzenú produkciu na trhu, vyššiu cenu ako na konkurenčných trhoch, znížený spotrebiteľský prebytok a znížený spoločenský blahobyt, obmedzenú možnosť voľby i obmedzenú suverenitu spotrebiteľa. Výhodnosť monopolov možno obhajovať rastúcimi výnosmi z rozsahu činnosti a dynamickej efektívnosti, ktorá je spojená s technologickým pokrokom. Podľa tohto prístupu sú monopoly ochotnejšie a schopnejšie investovať do výskumu a vývoja ako malé firmy v podmienkach dokonalej alebo monopolistickej konkurencie, a tým inovovať a niesť s ňou spojené riziká.

Rakúska národohospodárska škola pristupuje ku konkurencii ako k neustále prebiehajúcemu procesu a na rozdiel od neoklasickej teórie sa nezameriava na analýzu konkurenčnej rovnováhy a efektov rôznych typov nedokonalej konkurencie. Odmieta užitočnosť konceptu dokonalej konkurencie, ako aj zameriavanie sa na efekty, a nie na samotný proces konkurencie. Kritizuje statický prístup k jej analýze. Joseph Alois Schumpeter pokladá konkurenciu za dynamický proces kreatívnej deštrukcie (t. j. proces transformácie sprevádzajúci radikálnu inováciu), pri ktorej dochádza k zavádzaniu nových produktov na trh, k objavovaniu nových trhov, nových technológií a nových vstupov do produkcie, ako aj k využívaniu nových typov organizácie výroby.

Podmienky konkurencie sú upravované právnymi predpismi a ich porušovanie je sankcionované (→ zákaz konkurencie, → hospodárska súťaž).