abandon [fr.] — opustenie veci vlastníkom, zrieknutie sa určitého práva, nároku, veci ap.;

1. vzdanie sa poistenej veci alebo poisteneckého práva v prospech poisťovateľa za poskytnutú náhradu najmä v prípadoch, keď nie je istá (nedá sa zistiť), ale je veľmi pravdepodobná strata;

2. právo (námorné alebo obchodné), ktorým sa poisťovateľ chráni pred platením škôd presahujúcich poistnú sumu, ale týmto nenadobúda právo na poistené veci;

3. colná špekulácia, pri ktorej dovozca uvádza nižšiu cenu dovážaného tovaru, než je skutočná cena, a pri ktorej počíta s tým, že colné orgány tovar zadržia a preplatia mu túto nižšiu cenu. Na nútenej dražbe organizovanej colnými orgánmi tovar opäť odkúpi za cenu ešte nižšiu, než pôvodne uviedol. Navyše nemusí platiť dovozné clo, pretože colné orgány na svoj tovar clo neuvaľujú. Dovozca sa tým vyhne plateniu dovozného cla (colný abandon);

4. v anglo-americkom práve abandon lode znamená vyhlásenie majiteľa silno poškodenej lode, že plavidlo sa už neoplatí opraviť a že sa ho zrieka v prospech poisťovne za náhradu celej (konštruktívnej) straty;

5. podľa niektorých právnych poriadkov (napr. nemeckého) možnosť spoločníka v spoločnosti s ručením obmedzeným vzdať sa svojho obchodného podielu a dať ho k dispozícii spoločnosti namiesto plnenia neobmedzenej príplatkovej povinnosti.

akceptácia [lat.] — prijatie, uznanie; práv.

1. identifikácia (stotožnenie sa) adresáta právnej normy s obsahom platného práva alebo jeho časti alebo konformita adresáta právnej normy s platným právom alebo s jeho časťou;

2. prijatie návrhu zmluvy; jednostranný právny úkon vyjadrujúci vôľu adresáta prijať návrh na uzavretie zmluvy.

akcia [lat.] — druh cenného papiera, v ktorom sa vyjadruje majetkový podiel jeho majiteľa (držiteľa, akcionára) v akciovej spoločnosti podľa výšky sumy uvedenej na ňom. Potvrdzuje veľkosť účasti majiteľa akcie na základnom imaní akciovej spoločnosti. Akcia je vystavená na určitú pevnú sumu, menovitú hodnotu, pričom počet a menovité hodnoty akcií sú určené stanovami akciovej spoločnosti. Pri založení akciovej spoločnosti sa podielnici (zakladatelia) zaväzujú vložiť určitý kapitál, preto im vydajú dočasný list, po ktorého splatení dostanú akciu (→ emisia). Akcia v klasickej (materializovanej) podobe sa skladá z plášťa akcie, ktorý osvedčuje vlastnícky podiel na akciovom kapitáli, a z kupónového hárka obsahujúceho rad kupónov oprávňujúcich majiteľa každoročne inkasovať podiel na zisku vo forme dividendy. Súčasťou kupónového hárka je i talón, poukážka slúžiaca na získanie ďalšieho kupónového hárka. Akciu možno splatiť v peniazoch alebo v iných majetkových hodnotách, napr. v tovare, v nehnuteľnostiach alebo prevedením celého podniku (→ aport). Tieto hodnoty sa ocenia a akcionár dostane v akcii zodpovedajúcu sumu.

Akcia dokazuje právo akcionára na podiel na zisku, na účasť na rokovaniach a na hlasovaní na valnom zhromaždení, ako aj nárok na podiel z výťažku, prípadne z likvidácie spoločnosti (likvidačná kvóta). Rozsah týchto práv sa však v jednotlivých krajinách i pri jednotlivých typoch akcií odlišuje. Majiteľ akcie nemá právo zastupovať a riadiť spoločnosť ani žiadať vrátenie svojho podielu (okrem likvidačnej kvóty). Môže však akciu predať (napr. prostredníctvom obchodníka s cennými papiermi na burze cenných papierov). Trhová cena akcie – burzový kurz, sa tvorí na základe dopytu a ponuky, ako aj pod vplyvom národnej a medzinárodnej hospodárskej a politickej situácie, všeobecnej úrokovej miery, očakávanej výnosnosti cenného papiera, termínu splatnosti dividendy (pokiaľ existuje) a intervencie štátnych orgánov. Burzový kurz ovplyvňujú aj burzové špekulácie. Vlastník akcie ručí za záväzky spoločnosti len do výšky menovitej hodnoty akcie, resp. do výšky pôvodne vloženého kapitálu; pri likvidácii má postavenie vlastníka, a tak sa najprv uspokoja nároky veriteľov a potom sa prebytok realizovaného majetku spoločnosti rozdelí medzi akcionárov. S akciami sa obchoduje na mimoburzových a burzových trhoch. Akcie sú nielen nástrojom financovania podnikov, ale aj prostriedkom investovania voľných finančných prostriedkov a burzových špekulácií. Špekulatívny charakter akcií viedol k zákonným úpravám akciového práva.

Podľa obsahu a rozsahu práv akcionára sa rozoznávajú kmeňové, prioritné a zamestnanecké akcie. Vlastníctvo kmeňových akcií poskytuje majiteľovi všetky práva, ktoré vyplývajú z vlastníckych práv: právo účasti na valnom zhromaždení, hlasovacie, informačné a predkupné právo, právo na likvidačný zostatok. Vo svete i na Slov. majú kmeňové akcie najvyšší podiel na trhu. Majiteľ prioritných akcií nemá na valnom zhromaždení hlasovacie právo, má však vopred zaručenú dividendu. Prioritní akcionári môžu nadobudnúť hlasovacie právo v prípade, ak im nebola vyplatená dividenda. Nárok na dividendu nezaniká, prenáša sa do ďalších rokov (kumulatívna dividenda). Pri bankrote alebo likvidácii spoločnosti sú majitelia prioritných akcií uprednostnení pred kmeňovými akcionármi. Zamestnanecké akcie sa vyplácajú zamestnancom vo firme napr. aj namiesto odmien. Ich majitelia nemajú hlasovacie právo. Akcie nie sú obchodovateľné, nie je možný ich prevod na iný subjekt, nepodliehajú dedičskému konaniu. V prípade zmeny zamestnávateľa ich spoločnosť odkupuje naspäť od bývalého zamestnanca. Na Slovensku Obchodný zákonník (od 2002) nepripúšťa emisie zamestnaneckých akcií.

Akcia bez uvedenia menovitej hodnoty (angl. no-par stock) je nepravá akcia. Veľkosť základného kapitálu nie je vopred známa. Pri akcii je uvedený len percentuálny údaj, podiel základného kapitálu. Akcia grátis je druh akcie vydávanej pre akcionárov zdarma; nahrádza výplaty dividend v hotovosti. Akcie grátis predstavujú ďalšie nové akcie spoločnosti a o ich hodnotu sa zvyšuje likvidita a akciový kapitál spoločnosti. Táto forma dodatočnej emisie akcií sa niekedy používa aj na odčerpanie prostriedkov z rezervného fondu a na zníženie jeho výšky. Akcia na majiteľa (fr. au porteur), akcia na doručiteľa, je druh akcie, ktorú možno previesť z osoby na osobu. Nie je na nej uvedené vlastníkovo meno. Právami súvisiacimi s touto akciou disponuje jej držiteľ; opak: akcia na meno (fr. au nom) je dokument o podielnictve na akciovej spoločnosti znejúci na meno akcionára alebo aj na dve či viac osôb; druh prevediteľnej akcie, pri ktorom sa prevod realizuje rubopisom s uvedením názvu (mena) a sídla nadobúdateľa a dňa účinnosti prevodu. V súčasnosti sa akcie emitujú na Slovensku aj vo svete len na meno. Účty s dematerializovanými akciami sa evidujú v centrálnom depozitári v každom štáte. Zabraňuje sa tým praniu špinavých peňazí a daňovým únikom.

Z hľadiska rizikovosti spoľahlivá akcia (angl. blue chip) je cenný papier označovaný americkým burzovým výrazom ako prvotriedna akcia. Patrí spoločnostiam s pravidelne vyplácanou dividendovou návratnosťou, s kvalitnou riadiacou činnosťou a s perspektívou ďalšieho rastu. Blue chips sú súčasťou burzových indexov.

Cyklické akcie sú akcie, ktorých cena rastie počas ekonomickej konjunktúry a prudko klesá počas recesie. Rastové akcie sú akcie nových spoločností s výrazným rastovým potenciálom, napr. IT spoločností prinášajúcich nové technológie. Neutrálne akcie majú nízke cenové výkyvy (nízku volatilitu), neovplyvňuje ich ekonomický cyklus (akcie potravinárskych spoločností, výrobcov tabaku a alkoholu).

Verejne obchodovateľné akcie sú akcie, s ktorými sa obchoduje na burze cenných papierov alebo na mimoburzovom trhu. Spoločnosť s takýmito akciami musí mať históriu a pri vstupe na trh podlieha kotačnému procesu (→ kotácia). Akcie menších akciových spoločností (úzky okruh vlastníkov), resp. novozaložených akciových spoločností nie sú verejne obchodovateľné a prevod akcií na iný subjekt sa môže zrealizovať len so súhlasom ostatných vlastníkov, resp. valného zhromaždenia.

akcionár [lat. > fr.] — účastinár, majiteľ akcií, spoločník akciovej spoločnosti. Podľa zákona a stanov spoločnosti má právo podieľať sa na jej správe, na rozdelenom čistom zisku (dividendy) a na likvidačnom zostatku pri zániku akciovej spoločnosti. Právo získava upísaním alebo kúpou akcií alebo ako investor aj vkladom hmotného majetku (budovy, pozemky, strojné zariadenia) a v tejto hodnote získava potom pri emisii príslušný počet akcií. Akcionár nemá priamy vplyv na riadenie spoločnosti. Svoje práva môže uplatňovať na valnom zhromaždení (v praxi združenia drobných akcionárov s cieľom ochrany ich záujmov prostredníctvom nimi poverených zástupcov na valných zhromaždeniach spoločnosti). Právne pomery medzi akcionármi upravuje Obchodný zákonník a stanovy spoločnosti. Akcionár, ktorý získal akcie kúpou, je povinný zaplatiť celú menovitú hodnotu akcie v zákonom stanovenej lehote, teda do prvého valného zhromaždenia (v niektorých prípadoch musí ale investor akcionár zaplatiť viac ako je menovitá hodnota akcie a to vtedy, ak je po akciách vysoký dopyt a vtedy sa vytvára tzv. emisné ážio, ktoré je súčasťou rezervného fondu spoločnosti. Vo výnimočných prípadoch môže byť emisný kurz pod menovitou hodnotou v dôsledku nedostatočného záujmu investorov).

akciová spoločnosť, a. s., účastinná spoločnosť, ú. s. — právnická osoba, druh kapitálovej spoločnosti. Jej orgánmi sú valné zhromaždenie, predstavenstvo a dozorná rada. Akciová spoločnosť môže byť založená s cieľom podnikať alebo s iným cieľom, pokiaľ to osobitný zákon nezakazuje. Vzniká zápisom do obchodného registra. Jej vzniku predchádza založenie spoločnosti na základe zakladateľskej listiny alebo na základe zakladateľskej zmluvy, výzvy na upisovanie akcií a konania ustanovujúceho valného zhromaždenia. Pri založení spoločnosti bez výzvy na upisovanie akcií zákon vyžaduje splatenie celého základného imania zakladateľmi. Ustanovujúce valné zhromaždenie rozhoduje o založení spoločnosti, schvaľuje stanovy a volí orgány spoločnosti. Jej základné imanie, ktorého hodnota v SR musí byť od 2009 aspoň 25 000 eur, je rozvrhnuté na určitý počet akcií s uvedenou menovitou hodnotou. Spoločnosť zodpovedá za záväzky celým svojím majetkom, majiteľ akcií (akcionár) neručí za záväzky spoločnosti.

Akcionári sa na riadení spoločnosti zúčastňujú len v obmedzenej miere, a to v závislosti od vlastného podielu na kapitáli akciovej spoločnosti, na zisku sa podieľajú pomerom zodpovedajúcim počtu svojich akcií (dividendy). Pri hlasovaní na valnom zhromaždení a pri obsadzovaní kľúčových miest v riadiacich orgánoch má rozhodujúci vplyv vlastník kontrolného balíka akcií. Štatutárnym orgánom, ktorý riadi činnosť akciovej spoločnosti a zastupuje ju navonok, je predstavenstvo (správna rada). Jeho členov volí valné zhromaždenie alebo, ak to určujú stanovy, dozorná rada. Dozorná rada je orgánom akciovej spoločnosti dohliadajúcim na pôsobnosť predstavenstva a činnosť spoločnosti. Jej členov volí valné zhromaždenie spomedzi akcionárov, prípadne aj spomedzi zamestnancov. Členovia predstavenstva aj dozornej rady dostávajú za túto činnosť odmenu (tantiémy).

Akciová spoločnosť môže byť zrušená v dôsledku uplynutia obdobia, na ktoré bola zriadená, alebo uznesením valného zhromaždenia, príp. zlúčením s inou spoločnosťou, ďalej na základe rozhodnutia súdu, resp. v dôsledku vyhlásenia konkurzu na majetok spoločnosti. Zánik spoločnosti nastáva výmazom z obchodného registra. Od 2017 je možné v SR založiť aj nový podtyp akciovej spoločnosti, a to jednoduchú spoločnosť na akcie.

Modifikáciou právnej úpravy akciovej spoločnosti v súlade s právom Európskej únie je európska akciová spoločnosť (lat. Societas Europea), ktorú je možné založiť v ktoromkoľvek členskom štáte Európskej únie. Jej základné imanie musí byť najmenej 120 000 eur, zapisuje sa do obchodného registra toho štátu, v ktorom má sídlo. Zápis i výmaz sa uverejňujú v Úradnom vestníku Európskej únie.

Výsadná (monopolná) akciová spoločnosť bola organizačnou formou podnikov zahraničného obchodu na Slovensku do 1953, neskôr nahradená podnikmi zahraničného obchodu. Zamestnanecká akciová spoločnosť (angl. Employee Stock Ownership Plan, ESOP) je hospodárska jednotka (firma, spoločnosť) s akciami vo vlastníctve zamestnancov. Jedna z možných foriem privatizácie usilujúca sa využiť zamestnanecký potenciál zainteresovaním pracovníkov na chode firmy a hospodárskych výsledkoch. Vo vyspelých krajinách, najmä v malých a stredných podnikoch, môžu zamestnanci nakúpiť akcie za výhodných podmienok. Zmiešaná akciová spoločnosť zabezpečuje štátnu kontrolu nad využitím zahraničného a domáceho súkromného kapitálu na obnovu a rozvoj hospodárstva.

Prvé akciové spoločnosti vznikli v 17. stor. V rôznych oblastiach sveta platia na pôsobenie akciových spoločností rozdielne právne normy (→ limited, → incorporated).

aliud [lat.] — iné;

1. ekon. označenie tovaru, ktorý je iný ako ten, čo mal byť pôvodne dodaný;

2. práv. poskytnutie iného než zmluvne dohodnutého plnenia. V niektorých právnych poriadkoch (napr. v rakúskom a v nemeckom) sa dodávka aliudu pokladá za nesplnenie záväzku.

arbiter [lat.], rozhodca —

1. osoba zvolená stranami v spore alebo vymenovaná súdom na prerokovanie sporných nárokov jednotlivých strán a na vydanie rozhodnutia;

2. najvyšší štátny (ústavný) orgán, spravidla hlava štátu, oprávnený pri výkone svojich kompetencií a za ustanovených podmienok prijímať opatrenia, ktoré sú nevyhnutné na zabezpečenie funkčnosti ústavného systému.

arbitrážny poriadok, rozhodcovský poriadok — predpis vydaný s cieľom zjednotiť postup, zefektívniť konanie, poskytnúť potrebné záruky a prípadne súdnu ochranu sporovým stranám; procesný poriadok postupu rozhodcu, prípadne rozhodcov a účastníkov rozhodcovského konania; → arbitráž.

argumentum a pari [lat.] — odôvodňovanie, dôkaz, vyvodzovanie záveru z rovnakého prípadu.

argumentum a simili [lat.] — vyvodzovanie záveru z podobnosti, dokazovanie podobným prípadom; argumentácia opierajúca sa o podobnosť dvoch okolností (→ argumentum per analogiam). Zákony a normy, ktoré sa vzťahujú na jednu z nich, sa môžu preto použiť i na druhú okolnosť, ak pre ňu nie je v týchto súvislostiach sformulovaná jednoznačná norma alebo zákon.

ipso facto [-só faktó; lat.] — tým skutkom, tým samým, už tým; práv. výraz označujúci, že určitý právny účinok nastupuje akoby sám od seba už samotným činom, samotnou skutočnosťou, je priamym dôsledkom určitého právneho úkonu (napr. zmluvy, dohody).

kartelové dohody → kartel

klamlivá reklama — šírenie nepravdivých informácií týkajúcich sa vlastného alebo cudzieho podniku (o tovare, službách, nehnuteľnostiach, označení pôvodu výrobkov), ktoré má zabezpečiť šíriteľovi výhodnejšie postavenie na trhu; forma nekalej súťaže. Klamlivé údaje sa môžu týkať kvality a kvantity tovaru, siete dodávateľov a odberateľov ap. a najčastejšie sa šíria médiami. Vplyvom klamlivej reklamy dochádza k dosiahnutiu prospechu na úkor iných súťažiteľov alebo spotrebiteľov. Klamlivosť reklamy sa posudzuje podľa všetkých jej znakov uvedených v príslušných právnych predpisoch (Obchodný zákonník, zákon 147 z 2001 o reklame) a je postihnuteľná ako trestný čin zneužitia účasti na hospodárskej súťaži. Oprávnené osoby majú možnosť domáhať sa nápravy niekoľkými spôsobmi, pričom porušiteľovi zákona možno nariadiť niektorú (alebo niektoré) z nasledujúcich povinností: 1. zdržať sa protiprávneho konania, 2. odstrániť nevyhovujúci stav, 3. poskytnúť primerané zadosťučinenie (verejné či neverejné ospravedlnenie alebo peňažnú sumu), 4. nahradiť škodu, 5. vrátiť získané prostriedky z bezdôvodného obohatenia. V prípade zistenia porušenia zákona dozorné orgány zakážu šírenie reklamy. Môžu uložiť povinnosť zverejniť v prostriedkoch masovej komunikácie rozhodnutie o zákaze šírenia reklamy (poprípade jeho časti), ako aj opravné vyhlásenie.

klamlivé označenie tovaru a služieb — zámerné nesprávne označenie tovarov a služieb spôsobujúce v hospodárskom styku u zákazníkov klamlivý dojem, že tovar alebo služby pochádzajú z určitého štátu, oblasti alebo miesta či od určitého výrobcu alebo majú osobitné charakteristické znaky či akosť; forma nekalej súťaže.

Nevyhnutnosť právnej ochrany pred takýmto konaním vyplýva z toho, že určité znaky (resp. kvalita) tovaru sú dané prírodnými danosťami územia, odkiaľ tovar pochádza (tokajské víno, piešťanské bahno), osobitnými zručnosťami ľudí žijúcich na určitom území (niektoré značky švajčiarskych náramkových hodiniek) alebo ich kombináciou (liptovská bryndza), prípadne ide o výrobcu tovaru osobitných kvalít (automobily). Za klamlivé označenie tovaru a služieb sa nepovažuje uvedenie označenia bežne používaného v hospodárskom styku, týkajúceho sa druhu alebo akosti s výnimkou, ak by bol k nemu pripojený prívlastok navodzujúci klamlivú predstavu o pôvode (napr. pravý, originálny, pôvodný). Klamlivé označenie tovaru a služieb je postihnuteľné ako trestný čin zneužitia účasti na hospodárskej súťaži a oprávnené osoby majú možnosť domáhať sa nápravy vo forme primeraného zadosťučinenia, náhrady škody a vrátenia prostriedkov z bezdôvodného obohatenia.

know-how [nou hau; angl.] —

1. ekon., práv. súhrn výrobno-technických a obchodných informácií, znalostí a skúseností týkajúcich sa uplatňovania nových metód, postupov, techniky a technológie v jednotlivých sektoroch ekonomiky a podnikania. Ide o poznatky, ktoré výrobca získal vlastným výskumom, resp. vývojom (know = vedieť, how = ako), realizujú sa v praxi, nie sú však všeobecne známe (nie sú známe konkurencii), verejne dostupné ani patentované.

Definícia know-how však nie je jednotná a právne vymedzená. Know-how môže byť obchodovateľné ako súčasť licenčnej zmluvy k patentu alebo môže byť predmetom samostatnej licenčnej zmluvy. Osoba, ktorá ho získala vlastnou činnosťou, vlastnými prostriedkami alebo metódami, má právo na jeho ochranu, ktorá sa zabezpečuje utajením (→ obchodné tajomstvo) alebo na základe zmlúv o know-how. V prípade porušenia alebo ohrozenia práva na obchodné tajomstvo sa poskytuje právna ochrana ako pri nekalej súťaži. Vlastníkovi know-how nevznikajú vo vzťahu k nemu výlučné práva, na nadobúdateľa však môžu byť prevedené iba využitia určitých hodnôt, napr. výrobné postupy, receptúry (na rozdiel od prevodu práv pri predmetoch priemyselného vlastníctva, ako sú technické riešenia, dizajn, vynález, ochranná známka). V zmluve o know-how sa určí spôsob a čas jeho odovzdania, forma odplaty za využívanie, územie, na ktorom môže byť používané, prísľub nadobúdateľa o utajení a nevyužívaní know-how po ukončení zmluvy, spôsob udeľovania sublicencií ap.;

2. hovorovo vlastný, osvedčený spôsob riešenia niečoho, vlastná metóda.

komisionár [lat.] — sprostredkovateľ obchodu v obchodnej činnosti uskutočňovanej na základe komisionárskej zmluvy.

komisionárska zmluva — podľa Obchodného zákonníka druh obstarávateľskej zmluvy medzi komitentom (klientom) a komisionárom (sprostredkovateľom), na základe ktorej sa komisionár zaväzuje zariadiť (zabezpečiť) vo vlastnom mene určitú obchodnú záležitosť pre komitenta na jeho účet (→ komisionársky obchod).

Komitent (právnická alebo fyzická osoba) sa zaväzuje zaplatiť komisionárovi za takúto činnosť tzv. komisionársku odmenu a poskytnúť mu potrebnú súčinnosť. Vlastnícke právo na vec, ktorá je predmetom predaja, prechádza po uskutočnení predaja z vlastníka veci (komitenta) na nového vlastníka. Komitentovi v zásade nevznikajú z komisionárskej zmluvy vo vzťahu k tretím osobám žiadne práva ani povinnosti. Po zariadení obchodnej záležitosti má právo, aby mu komisionár podal o výsledku správu a vykonal vyúčtovanie. Súčasne je povinný uhradiť komisionárovi aj náklady, ktoré pri plnení záväzku vynaložil. Povinnosťou komisionára je postupovať s odbornou starostlivosťou podľa pokynov klienta a ochrániť jeho záujmy. Zodpovedá za škodu spôsobenú na veciach, ktoré mu boli odovzdané podľa ustanovení zmluvy o skladovaní. Proti tretím osobám vystupuje vo vlastnom mene, čo umožňuje zachovať anonymitu komitenta (na rozdiel od mandátnej zmluvy, v ktorej mandatár vystupuje a uskutočňuje všetky právne úkony v mene mandanta).

komitent [lat.] — klient v obchodnej činnosti uskutočňovanej na základe komisionárskej zmluvy.

konanie inej osoby za podnikateľa — práv. zabezpečenie konania za podnikateľa, ktoré môže okrem štatutárneho orgánu a zástupcu vykonať aj osoba poverená pri prevádzkovaní podniku určitou činnosťou. Takáto osoba je splnomocnená na všetky úkony, ku ktorým pri tejto činnosti obvykle dochádza. Obvyklosť sa preukazuje vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam prípadu. Väčšie podniky majú zvyčajne vnútroorganizačné predpisy (organizačný, pracovný, podpisový poriadok a pod.), ktoré v spojení s obsahom pracovnej zmluvy vymedzujú kompetencie konkrétneho zamestnanca podniku voči tretím osobám.

konkurencia [lat.] — vo všeobecnom význame rivalita, súperenie, súťaž medzi jednotlivcami, skupinami a národmi. Vzniká v situácii, v ktorej sa dve alebo viaceré strany usilujú o niečo, čo nemôžu získať všetci; aj konkurenčná firma, konkurent;

1. ekol. → kompetícia;

2. ekon. model organizácie trhu, na ktorom súťažia jednotlivé ekonomické subjekty o čo najlepšie podmienky pri získavaní a použití výrobných zdrojov a pri predaji konečnej produkcie; hospodárska súťaž medzi firmami o najvýhodnejšie podmienky výroby a predaja tovaru s cieľom dosiahnuť čo najvyšší zisk a hospodársky prospech. Na trhu sa stretávajú záujmy výrobcov i spotrebiteľov, čo vedie k trhovej konkurencii. Pri cenovej konkurencii je konkurenčný boj založený na ovplyvňovaní ceny, pri necenovej konkurencii sa výrobcovia usilujú získať spotrebiteľov inými nástrojmi, napr. reklamou, dizajnom, kvalitou, obalom. Podľa niektorých autorov sa konkurencia vzťahuje na podmienky, za ktorých môžu jednotlivci obchodovať s vlastníckymi právami, čo však predpokladá definíciu vlastníckych práv, s ktorými môžu jednotlivci navzájom obchodovať, ako aj opis procesu samotnej výmeny. Konkurenčná rovnováha je potom výsledkom konkurencie. Predstavuje takú situáciu na trhu, keď sa množstvo tovaru, po ktorom je dopyt, rovná ponúkanému množstvu tovaru za určitú cenu a účastníci trhu nemajú dôvod meniť svoje správanie. Označuje aj špeciálnu situáciu na trhu, v ktorej sa cena rovná hraničnému príjmu a hraničným nákladom.

Termín konkurencia bol známy už pri vzniku ekonómie ako vednej disciplíny, nebol však presne definovaný. Zakladateľ klasickej školy ekonómie Adam Smith vo svojom diele Rozprava o podstate a pôvode bohatstva národov (An Inquiry into the Nature and Causes of the Wealth of Nations, 1776) vysvetľuje, ako zníženie ponuky tovarov vedie k vyššej cene, pretože konkurencia, ku ktorej dôjde medzi kupujúcimi, okamžite povedie k vyšším cenovým ponukám, na druhej strane vyššia ponuka povedie k nižšej cene, a to tým viac, čím vyššia bude konkurencia medzi predávajúcimi. Konkurencia sa chápala ako súťaž o vzácne zdroje a predpokladalo sa, že bude tým intenzívnejšia, čím vyšší bude počet predávajúcich a kupujúcich na trhu.

Koncept konkurencie sa stal predmetom intenzívneho výskumu až v poslednej tretine 19. stor. s nástupom neoklasickej ekonómie. V tom období boli v diele francúzskeho ekonóma Antoina Augustina Cournota Skúmanie matematických zásad teórie bohatstva (Recherches sur les principes mathématiques de la théorie des richesses, 1838) položené základy konceptu dokonalej konkurencie. Podľa Cournota, ktorý pri štúdiu implikácií správania jednotlivcov pri maximalizácii zisku ako prvý použil diferenciálny počet, je konkurencia závislá od počtu subjektov na trhu a k dokonalej konkurencii sa približuje vtedy, ak sa počet konkurentov približuje k nekonečnu. Definíciu dokonalej konkurencie doplnil v roku 1871 anglický ekonóm William Stanley Jevons o podmienku dokonalých informácií. Americký ekonóm John Bates Clark rozšíril podmienky dokonalej konkurencie z jedného trhu na viaceré trhy zahrnutím podmienok dokonalej a voľnej mobility zdrojov. Všetky tieto elementy dokonalej konkurencie sa stali štandardným modelom ekonomickej teórie. V súčasnosti je dokonalá konkurencia charakterizovaná splnením týchto podmienok: dostatočne veľký počet rovnako veľkých firiem, z ktorých každá uspokojuje zanedbateľný podiel dopytu; jednotlivé firmy ponúkajú homogénny produkt pri používaní rovnakej technológie; dokonalé informácie (o cenách, technológiách) na strane dopytu i ponuky; neexistencia bariér (voľnosť vstupu do odvetvia a výstupu z odvetvia). Okrem toho sa predpokladajú úplné trhy, neexistencia externalít a neexistencia dohôd medzi jednotlivými konkurentmi na trhu. Podľa základnej poučky ekonómie blahobytu však zároveň platí, že ak na trhu prevláda dokonalá konkurencia, konkurenčná rovnováha bude paretovsky (podľa Vilfreda Pareta) efektívna. To znamená, že situácia určitého účastníka sa nemôže zlepšiť bez toho, aby sa nezhoršila situácia niekoho iného, resp. aby sa neznížil blahobyt niekoho iného. Porušením niektorého z predpokladov dokonalej konkurencie vzniká nedokonalá konkurencia, jej prvé modely boli rozpracované Joan Violet Robinsonovou a Edwardom Hastingsom Chamberlinom v 30. rokoch 20. stor. Podľa toho, ktoré podmienky dokonalej konkurencie a do akej miery sú porušené, sa rozlišujú tri základné typy nedokonalej konkurencie: monopolistická konkurencia, oligopol a monopol.

Pri monopolistickej konkurencii je porušený predpoklad rovnakého (homogénneho) produktu, t. j. na trhu existuje veľké množstvo firiem (konkurentov) ponúkajúcich čiastočne odlišné (diferencované) produkty. Existujú iba malé bariéry vstupov na trh a výstupov z neho. Na rozdiel od dokonalej konkurencie majú firmy možnosť ovplyvňovať ceny, zároveň však musia zohľadňovať zákon klesajúceho dopytu, podľa ktorého vyššie ceny vedú k nižšiemu dopytu a naopak. Keďže každá firma vyrába jedinečný produkt, môže žiadať vyššiu alebo aj nižšiu cenu ako jej konkurenti. Napriek možnosti substitúcie produktov sa tieto produkty odlišujú fyzickými vlastnosťami (dizajn, farba, tvar, výkon), marketingom (obal, reklama), ľudským kapitálom (zručnosti zamestnancov, štýl obliekania) alebo distribúciou (kamenné predajne, on-line obchody, objednávky cez e-maily). Vzorovým príkladom trhov s monopolistickou konkurenciou sú reštaurácie, trh s oblečením alebo s obuvou či ponuka služieb vo veľkých mestách.

Pri oligopole je porušený predpoklad veľkého počtu konkurentov, t. j. je preň typická trhová štruktúra s menším počtom firiem. Nevylučuje sa existencia malých firiem, ktoré pôsobia na trhu iba popri firmách s významným trhovým podielom. Firmy sa nemôžu správať nezávisle od správania konkurentov. Ak je na trhu len niekoľko firiem, každá z nich musí pri svojom rozhodovaní počítať s možnými reakciami najbližších konkurentov, napr. ak chce zvýšiť svoj podiel na trhu znížením ceny, musí prihliadať na možnosť, že konkurenčná firma tiež zareaguje znížením ceny ponúkaných výrobkov a služieb. Na analýzu správania firiem v podmienkach oligopolu sa používa teória hier, pričom sa využívajú vzájomné interakcie medzi rôznymi subjektmi na trhu. Pre oligopol sú charakteristické vysoké bariéry vstupu a koluzívne správanie firiem na trhu; špeciálnym typom oligopolu je duopol, pri ktorom na trhu pôsobia len dvaja konkurenti.

Monopol je extrémnym prípadom nedokonalej konkurencie s jediným ponúkajúcim na trhu. Môže vzniknúť z rôznych príčin, napr. na základe výlučného vlastníctva obmedzených zdrojov, na základe garancií vlády, ktorá určitej firme udelí status monopolu (pošta), na základe vlastníctva patentu, ktorý dáva firme exkluzívne právo predávať tovary a služby, prípadne môže byť vytvorený zlúčením dvoch alebo viacerých firiem. Na rozdiel od firiem v podmienkach dokonalej konkurencie môže dosahovať vyššie ako normálne zisky, jeho sila je tým vyššia, čím menej vhodných substitučných produktov existuje na trhu. Negatívne účinky monopolu na spotrebiteľov zahŕňajú obmedzenú produkciu na trhu, vyššiu cenu ako na konkurenčných trhoch, znížený spotrebiteľský prebytok a znížený spoločenský blahobyt, obmedzenú možnosť voľby i obmedzenú suverenitu spotrebiteľa. Výhodnosť monopolov možno obhajovať rastúcimi výnosmi z rozsahu činnosti a dynamickej efektívnosti, ktorá je spojená s technologickým pokrokom. Podľa tohto prístupu sú monopoly ochotnejšie a schopnejšie investovať do výskumu a vývoja ako malé firmy v podmienkach dokonalej alebo monopolistickej konkurencie, a tým inovovať a niesť s ňou spojené riziká.

Rakúska národohospodárska škola pristupuje ku konkurencii ako k neustále prebiehajúcemu procesu a na rozdiel od neoklasickej teórie sa nezameriava na analýzu konkurenčnej rovnováhy a efektov rôznych typov nedokonalej konkurencie. Odmieta užitočnosť konceptu dokonalej konkurencie, ako aj zameriavanie sa na efekty, a nie na samotný proces konkurencie. Kritizuje statický prístup k jej analýze. Joseph Alois Schumpeter pokladá konkurenciu za dynamický proces kreatívnej deštrukcie (t. j. proces transformácie sprevádzajúci radikálnu inováciu), pri ktorej dochádza k zavádzaniu nových produktov na trh, k objavovaniu nových trhov, nových technológií a nových vstupov do produkcie, ako aj k využívaniu nových typov organizácie výroby.

Podmienky konkurencie sú upravované právnymi predpismi a ich porušovanie je sankcionované (→ zákaz konkurencie, → hospodárska súťaž).

korealita [lat.] — práv. solidárne záväzky, na ktorých sa zúčastňuje niekoľko osôb na strane dlžníka alebo na strane veriteľa, pričom všetci dlžníci zodpovedajú spoločne a nerozdielne za celý dlh, resp. všetci veritelia sú na základe spoločnej pohľadávky oprávnení spoločne a nerozdielne požadovať plnenie dlhu od dlžníka. Pri korealite na strane dlžníka (pasívna solidarita) má viac dlžníkov povinnosť plniť spoločný dlh veriteľovi, pričom veriteľ je oprávnený požadovať plnenie od ktoréhokoľvek z nich a v prípade splnenia dlhu jedným dlžníkom povinnosť ostatných dlžníkov voči veriteľovi zanikne. Dlžník, ktorý dlh splnil, je následne oprávnený požadovať náhradu od ostatných dlžníkov podľa výšky ich podielov na dlhu. Pri korealite na strane veriteľa (aktívna solidarita) prislúcha viacerým veriteľom tá istá pohľadávka, pričom ktorýkoľvek z veriteľov môže od dlžníka žiadať celé plnenie a dlžník je povinný splniť dlh v celom rozsahu tomu, kto o plnenie požiada ako prvý.