kondotiér

kondotiér, tal. condottiero, aj condottiere — v 14. – 15. stor. vodca (žoldnierskych) vojsk v talianskych mestských štátoch. Kondotiéri boli najímaní za trvalý žold aristokraciou jednotlivých miest, ktorá nedisponovala dostatočnou ozbrojenou silou na obranu svojich mocenských pozícií a bohatstva plynúceho z monopolu na obchod s Orientom, a mestá sa tak stali lákavým cieľom útočníkov. Kondotiéri získavali významné mocenské postavenie a politický vplyv, využívajúc vnútorné spory v rámci jednotlivých patricijských, resp. šľachtických rodov. V niektorých mestách nastolili dočasne samovládu alebo uchopili dedičnú moc (Sforzovci v Miláne). Boli známi predajnosťou, často prebiehali na stranu, ktorá lepšie zaplatila, svojim zamestnávateľom kládli direktívne podmienky. Neboli schopní rýchlejšie sa preorientovať na moderné metódy vedenia vojny, tradičnú stredovekú zbroj (rytieri v brnení) používali ešte aj po tom, čo v iných častiach Európy prevládli modernejšie typy armád (→ pikanieri, → arkebuzieri), čím sa v boji stávali málo efektívnymi. K známym kondotiérom patrili Castruccio Castracani, Muzio Attendolo Sforza (*1369, †1424), Prospero Colonna (*1452, †1523), B. Colleoni, A. Doria a C. Borgia. Funkcia kondotiérov spolu s ich oddielmi postupne po roku 1500 úplne zanikla.