Komunistická strana Československa

Komunistická strana Československa, KSČ — radikálnoľavicová revolučno-socialistická politická strana, ktorá mala v Československu v rokoch 1948 – 89 mocenské postavenie. Vznikla v roku 1921 odčlenením z Československej sociálně demokratickej strany dělnickej. Jej základy sa však formovali po 1. svetovej vojne v rámci ľavicového prúdu Českoslovanskej sociálně demokratickej strany, z ktorého sa po ostrom zápase s pravicovým krídlom v roku 1920 odštiepila marxistická ľavica. Na ustanovujúcom zjazde KSČ 14. – 16. mája 1921 v Prahe boli spojené česká, slovenská a rusínska ľavicová frakcia Československej sociálně demokratickej strany dělnickej a na zlučovacom zjazde (31. 10. – 4. 11. 1921) v Prahe sa KSČ zlúčila s niektorými komunistickými zložkami národnostných menšín (nemeckej, poľskej a židovskej). K zakladateľom patrili Bohumír Šmeral a Karel Kreibich (*1883, †1966), prvým predsedom sa stal Václav Šturc (*1858, †1939). Najvyššími orgánmi strany boli zjazd (prvý 1923; 1923 – 89 sa uskutočnilo 18 riadnych a 2 mimoriadne zjazdy), Ústredný výbor KSČ (ÚV KSČ), predseda KSČ (1925 – 1953) a generálny tajomník ÚV KSČ (1945 – 51 a 1971 – 89, resp. 1953 – 71 prvý tajomník ÚV KSČ) – najvyšší predstaviteľ KSČ a od 1948 aj celého štátu. Tlačovým orgánom sa stal denník Rudé právo (založený 1920) a na Slovensku denník Pravda (od 1925).

Vznik jednotnej komunistickej strany v rámci ČSR bol jednou z 21 podmienok vstupu KSČ do Komunistickej internacionály (KI), ktoré prijal ustanovujúci zjazd; KSČ sa stala (1921) československou sekciou KI. Od svojho vzniku bola výhradne opozičnou stranou, ktorá sa hlásila ku skúsenostiam ruských boľševikov, jej cieľom bolo uskutočniť socialistickú revolúciu, zvrhnúť kapitalistický systém a nastoliť diktatúru proletariátu. Zúčastňovala sa volieb a používala parlamentné i neparlamentné formy politického zápasu (štrajky, vzbury, protestné pochody a pod.). Od februára 1929 (V. zjazd KSČ) stál na jej čele Klement Gottwald so skupinou prevažne mladých funkcionárov. Pod heslom boľševizácie strany (reorganizácia komunistických strán podľa ruského boľševického vzoru, ktorá vyžadovala jednoznačnú orientáciu na KI a na Sovietsky zväz) presadzovali najmä po vypuknutí svetovej hospodárskej krízy začiatkom 30. rokov 20. stor. radikalizáciu jej postojov. V čase ohrozenia ČSR nacistickým Nemeckom sa KSČ postavila na pozície obrany republiky. Koncom 1938 bola jej činnosť zastavená a strana rozpustená. KSČ prešla do ilegality, najznámejší funkcionári odišli do emigrácie, ktorej centrum bolo v Moskve. Po rozbití Československa v marci 1939 sa vytvorili špecifické podmienky na pôsobenie strany v Protektoráte Čechy a Morava a v Slovenskej republike. Na Slovensku vznikla organizačne samostatná Komunistická strana Slovenska (KSS), ktorá postupovala v súlade s moskovským ilegálnym vedením KSČ. Počas 2. svetovej vojny pôsobila KSČ v ilegalite (v Protektoráte sa postupne vystriedali štyri, na Slovensku päť ilegálnych vedení) a podieľala sa na národnooslobodzovacom zápase, pričom utrpela značné straty. Zástupcovia moskovského vedenia KSČ sa v marci 1945 zúčastnili v Moskve na rokovaní s predstaviteľmi českých nekomunistických strán pôsobiacich v Londýne a s delegáciou Slovenskej národnej rady (SNR), v ktorej boli zastúpení aj funkcionári KSS. Z rokovaní vzišiel program povojnovej vlády vyhlásený začiatkom apríla 1945 v Košiciach (→ Košický vládny program).

KSČ sa stala vládnou stranou, keď vo voľbách v máji 1946 získala celoštátne najviac hlasov (na Slovensku zvíťazila Demokratická strana so 62 % hlasov) a Gottwald bol vymenovaný za predsedu vlády ČSR. Strana posilňovala svoje pozície a pripravovala sa na uchopenie moci. Vo februári 1948 uskutočnila štátny prevrat (→ Február 1948), ktorým získala monopol politickej moci a nastolila totalitný režim (udržal sa do 1989). ČSR sa stala súčasťou sovietskeho bloku a satelitom ZSSR. V júni 1948 sa s KSČ pod nátlakom zlúčila strana Československá sociální demokracie (pôvodne Československá sociálně demokratická strana dělnická) na programovej a organizačnej základni KSČ. V septembri 1948 sa dovtedy oficiálne samostatná KSS zlúčila s KSČ, čím sa stala jej územnou organizáciou na Slovensku. KSČ sa usilovala o zásadnú prestavbu spoločnosti podľa sovietskeho vzoru (industrializácia, kolektivizácia, kultúrna revolúcia), presadzovala ideológiu triedneho boja, materialistický svetonázor, odstránenie súkromného vlastníctva a perspektívne vytvorenie beztriednej spoločnosti (komunizmu). Pod jej vedením boli vyvlastnené majetky občanov, uskutočnila sa násilná kolektivizácia poľnohospodárstva a boli zoštátnené priemysel a obchod. Samu seba vyhlásila za vedúcu silu spoločnosti, v skutočnosti však išlo o diktát nad spoločnosťou. Súčasťou jej politiky (podľa sovietskeho vzoru) boli najmä v 50. rokoch 20. stor. masové perzekúcie (justičné vraždy, ktorých obeťou sa po zinscenovaných procesoch stali nečlenovia, napr. Milada Horáková, i členovia KSČ, napr. Vladimír Clementis a generálny tajomník ÚV KSČ Rudolf Slánský; pracovné tábory a tábory nútenej práce; vysídľovanie alebo internácia nežiaducich osôb, → akcia B, → akcia K), teror a protizákonné postupy. Boli potláčané základné ľudské práva, sloboda tlače a prejavu i náboženská sloboda (presadzovanie tzv. vedeckého ateizmu) a všetky zložky spoločenského života (politika, armáda, školstvo, veda, kultúra, umenie) boli podriadené ideológii KSČ.

Do roku 1953 stál na čele KSČ Gottwald, po jeho smrti sa ako vedúca osobnosť presadil Antonín Novotný. V roku 1960 bola prijatá Ústava ČSSR, v ktorej (článok 4) bolo zakotvené postavenie KSČ ako vedúcej sily v spoločnosti a v štáte. Začiatkom 60. rokov 20. stor. (od 1963) nastala určitá liberalizácia politických pomerov, ktorá po januári 1968 po nastúpení Alexandra Dubčeka na čelo KSČ vyústila do pokusu o spoločenskú reformu (→ Pražská jar), okupáciou ČSSR 21. augusta 1968 vojskami piatich štátov Varšavskej zmluvy však bola zastavená. Dňa 22. augusta 1968 sa uskutočnil XIV., mimoriadny zjazd KSČ (→ Vysočanský zjazd KSČ), ktorý okupáciu odsúdil a žiadal stiahnutie okupačných vojsk, na konci augusta po podpísaní Moskovského protokolu však ÚV KSČ závery zjazdu odmietol a neskôr bol anulovaný. Nastúpilo obdobie tzv. normalizácie (70. a 80. roky 20. stor.; v apríli 1969 bol na čelo KSČ zvolený Gustáv Husák), ktoré znamenalo návrat k totalitným politickým pomerom spred januára 1968, stagnáciu vo všetkých sférach spoločenského života a porušovanie základných občianskych práv a slobôd. V decembri 1970 schválil ÚV KSČ dokument Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti po XIII. zjazde KSČ, v ktorom podal normalizačný výklad politického a spoločenského vývoja počas Československej jari. Na prelome 60. a 70. rokov 20. stor. strana uskutočnila vo svojej členskej základni i v celej spoločnosti masové čistky, ktoré postihli najmä ľudí angažujúcich sa počas Československej jari. Normalizačný kurz v strane a spoločnosti bol potvrdený na XIV. zjazde KSČ, ktorý sa uskutočnil v máji 1971.

V 2. polovici 70. rokov 20. stor. KSČ uskutočnila rozsiahlu celospoločenskú kampaň proti signatárom Charty 77 požadujúcej demokratizáciu pomerov v Československu. Vedenie KSČ nebolo schopné zmeniť svoje prístupy ani po uvoľnení politických a spoločenských pomerov v Sovietskom zväze po zvolení Michaila Gorbačova za generálneho tajomníka ÚV KSSZ (→ glasnosť, → perestrojka) a len formálne demonštrovalo tendencie k zmenám. V decembri 1987 nahradil Husáka vo funkcii generálneho tajomníka Miloš Jakeš. V priebehu demokratickej revolúcie koncom roku 1989, ktorá zásadne zmenila politický systém v Československu, sa mocenský monopol KSČ zrútil (→ Nežná revolúcia), 24. novembra 1989 Jakeš odstúpil a 29. novembra 1989 Federálne zhromaždenie odhlasovalo zrušenie ústavného článku o vedúcej úlohe KSČ. Dňa 20. a 21. decembra 1989 sa konal XVIII., mimoriadny zjazd KSČ, ktorý zareagoval na vzniknutú situáciu (napr. odsúdil stalinizmus a zrušil Poučenie) a na čelo strany bol zvolený Ladislav Adamec. Počas roku 1990 sa KSČ transformovala na federatívny zväzok Komunistickej strany Čiech a Moravy (KSČM, vytvorila sa v marci 1990) a Komunistickej strany Slovenska-Strany demokratickej ľavice (KSS-SDĽ, zdvojený názov bol prijatý v októbri 1990), ktorý sa utvoril v novembri 1990 na XVIII. zjazde KSČ a zanikol v apríli 1992. V Českej republike sa nástupkyňou KSČ stala KSČM, v Slovenskej republike SDĽ.