kolektivizácia

kolektivizácia [lat.] — štátom iniciovaný a spravidla vynucovaný proces tzv. zospoločenštenia výrobných prostriedkov v bývalých komunistických krajinách, t. j. premena individuálneho (súkromného) vlastníctva výrobných prostriedkov a hospodárenia na kolektívne, a to formou združovania roľníkov (alebo remeselníkov) do družstiev s centralizovaným spôsobom riadenia a s rozhodujúcim vplyvom stranícko-štátnych štruktúr, čím sa porušovali základné princípy družstevníctva (napr. zásada dobrovoľnosti). Kolektivizácia sa uplatňovala predovšetkým v poľnohospodárstve, v menšom rozsahu boli vytvárané družstvá remeselníkov (v Československu tzv. výrobné družstvá).

Kolektivizácia poľnohospodárstva ako prechod od individuálnych foriem hospodárenia v poľnohospodárstve k spoločným (kolektívnym) formám sa začala v ZSSR, keď Josif Vissarionovič Stalin na XV. zjazde komunistickej strany (1927) odmietol tzv. novú ekonomickú politiku (→ NEP) predstavujúcu pokus o zavedenie trhového hospodárstva, vyhlásenú v roku 1921 Vladimírom Iľjičom Leninom a presadil rozhodnutie o kolektivizácii poľnohospodárstva (spolu s industrializáciou krajiny a kultúrnou revolúciou mala byť súčasťou rozsiahleho plánu budovania tzv. socialistickej spoločnosti) s cieľom dosiahnuť kontrolu nad produkciou potravín (predovšetkým obilia na export), ktorá bola v rukách malých a stredných roľníkov, a z poľnohospodárstva tak získať finančné, materiálne a pracovné zdroje na industrializáciu (budovanie priemyselných a ťažobných komplexov a elektrární), ktorá si vyžadovala obrovské náklady. Novou organizačnou jednotkou v poľnohospodárstve sa stalo poľnohospodárske družstvo, kolchoz, ako forma kolektívneho hospodárenia, v ktorej bola pôda spoločným vlastníctvom kolchozníkov (ďalšou organizačnou jednotkou v poľnohospodárstve bol sovchoz, kde bol vlastníkom pôdy štát). Prvé kolchozy začali vznikať v roku 1929, kolektivizácia však bola roľníkom vnútená násilím, proti majetnej vrstve roľníckeho obyvateľstva (tzv. kulakom) boli použité represívne opatrenia (vyvlastnenie hospodárstiev, vysídľovanie, deportácie do pracovných táborov na Sibír a do Strednej Ázie, popravy). Dôsledkami boli pokles poľnohospodárskej výroby, zničenie vyše polovice samostatných hospodárstiev (1929 – 36 bolo vyvlastnených 800-tis. kulackých hospodárstiev) a smrť niekoľkých miliónov ľudí (1932 – 33 hladomor umelo vyvolaný násilným odoberaním úrody obilia vrátane osiva).

Po 2. svetovej vojne sa kolektivizácia poľnohospodárstva (tzv. socialistická prestavba poľnohospodárstva) uskutočnila aj v ďalších socialistických krajinách. V Československu prebehla v 50. rokoch 20. stor. podľa sovietskeho vzoru s cieľom pozdvihnúť úroveň poľnohospodárstva na úroveň priemyslu. V roku 1949 začali na základe dobrovoľnosti vznikať jednotné roľnícke družstvá (JRD; zák. č. 69 z 1949 o jednotných pôdohospodárskych družstvách), ktoré však narážali na mnohé organizačné, ekonomické a technické problémy. Chýbali mechanizačné prostriedky, pôda sa obrábala primitívnymi metódami, ktoré do JRD prinášali poľnohospodárski robotníci a malí vlastníci pôdy tvoriaci členskú základňu menšinových družstiev (do JRD vstupovala len malá časť obyvateľov obce, strední a väčší roľníci zostávali mimo JRD). Na začiatku 50. rokov, najmä od polovice roka 1952, zostril komunistický režim politický, mocenský a ekonomický tlak práve na stredných roľníkov s cieľom donútiť ich k vstupu do JRD, väčším roľníkom sa usiloval znemožniť samostatné hospodárenie. Nastúpila prvá vlna masovej kolektivizácie poľnohospodárstva (1952 – 53), keď vzniklo mnoho JRD, ktoré nemali ani základné ekonomické a organizačné predpoklady, ani technické vybavenie. v rokoch 1953 – 55 sa veľká časť takýchto JRD rozpadla a proces kolektivizácie sa zastavil. Obnovil sa až v 2. polovici 50. rokov, keď do JRD začali vstupovať aj strední roľníci (druhá vlna masovej kolektivizácie poľnohospodárstva, 1957 – 59). Roľníci však do družstiev nevstupovali po stotožnení sa s myšlienkou kolektívneho hospodárenia, ale z donútenia, pretože najmä v dôsledku ekonomického nátlaku, celkovej vnútropolitickej a medzinárodnej situácie a straty perspektív súkromného hospodárenia rezignovali. V roku 1960 už tzv. socialistický sektor (JRD a štátne majetky) obhospodarúval väčšinu poľnohospodárskej pôdy. Samostatne hospodáriaci roľníci v podstate zostávali len v niektorých horských a podhorských oblastiach, kde neboli podmienky na vznik JRD. Počas 50. rokov 20. stor. predstavovalo kolektívne hospodárenie na pôde vo svojej podstate malovýrobu vo veľkom. Komunistické vedenie v začiatkoch kolektivizácie očakávalo, že v jej dôsledku poľnohospodárska výroba výrazne vzrastie, na konci 50. rokov sa však pokladalo za úspech, že poľnohospodárska výroba po skolektivizovaní neklesla. Jej výraznejší vzostup sa po veľkých investíciách do poľnohospodárstva začal prejavovať až od polovice 60. rokov 20. stor.