kodifikácia

Text hesla

kodifikácia [lat.] — činnosť, ktorá je realizovaná inštitúciou, kolektívom alebo spoločnosťou a jej výsledkom je systematické zjednotenie, ustálenie a uzákonenie (resp. všeobecné prijatie) určitých pravidiel, noriem alebo zákonov; aj výsledok tejto činnosti;

1. jaz. vedecké poznanie normy spisovného jazyka (→ jazyková norma) zachytené v jazykových príručkách (slovníkoch, gramatikách, pravopisných a výslovnostných príručkách) a v istom období prijímané používateľmi jazyka ako záväzné, jeden z dôležitých nástrojov zvyšovania jazykovej kultúry. Na rozdiel od normy, ktorá predstavuje súbor zákonitostí jazykového úzu, je vlastná všetkým jazykovým útvarom (spisovným i nespisovným) a nepretržite sa vyvíja, sa kodifikácia týka predovšetkým spisovného jazyka a zmeny v ňom môže zachytávať len staticky, po etapách. Preto rozpory medzi normou a kodifikáciou postupne narastajú a kodifikácia nevyhnutne zastaráva. Tento rozpor sa rieši jej zmenou alebo jej čiastkovými úpravami, ktoré musia byť dostatočne pružné, aby neprekážali vývinu normy. Svoju statickosť a konzervatívnosť môže kodifikácia prekonávať aj tým, že rešpektuje a zachytáva pohyb v norme uvádzaním dubliet a variantov. Podnetom na zmenu býva obyčajne hromadnejšie porušovanie kodifikovanej normy v kultivovaných prejavoch.

Prvé pokusy o kodifikáciu národných jazykov sa objavili v období renesancie, úsilie o ich kodifikáciu však bolo najvýraznejšie počas osvietenstva, napr. vo Francúzsku vznikla 1635 Francúzska akadémia, pričom jedným z jej cieľov bola kodifikácia (ustálenie noriem) francúzskeho jazyka. Na Slovensku sa začiatky jazykovej kodifikácie spájajú so zakladateľskými prácami A. Bernoláka (→ bernolákovčina) a Ľ. Štúra (→ Štúrova spisovná slovenčina), ako aj s úpravami M. M. Hodžu a M. Hattalu (→ hodžovsko-hattalovská jazyková reforma) a neskôr S. Cambela (→ Cambelova kodifikácia) najmä v následnej redakčnej činnosti J. Škultétyho. K základným kodifikačným príručkám slovenčiny patria Pravidlá slovenského pravopisu (prvýkrát vyšli 1931) a Pravidlá slovenskej výslovnosti od Á. Kráľa (1984), kodifikačné ciele mala aj Gramatika slovenského jazyka (1966), dôležitú úlohu zohrávajú aj výkladové slovníky Slovník slovenského jazyka (1959 – 68), Krátky slovník slovenského jazyka (2003) a Slovník súčasného slovenského jazyka (doteraz 3 zväzky, 2006, 2011, 2015). Kodifikovanú podobu slovenčiny ako štátneho jazyka na podnet odborných slovakistických výskumných pracovísk, predovšetkým Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV, a odborníkov v oblasti štátneho jazyka schvaľuje Ministerstvo kultúry SR (zákon Národnej rady SR o štátnom jazyku SR, 1995);

2. práv. kodifikácia práva — zákonodarná činnosť, ktorej výsledkom je systematické zjednotenie (účelné zhrnutie) najdôležitejších právnych noriem určitého právneho odvetvia do jedného právneho predpisu, do zákonníka (kódexu; niekedy publikovaný aj pod názvom občiansky, trestný a iný poriadok) nadobúdajúceho v danom odvetví práva zásadný význam ako základný zdroj platného právneho poriadku; nová, upravená kodifikácia (zmena kódexu, zákonníka) sa nazýva rekodifikácia. Výhodami a znakmi kodifikácie práva sú prehľadnosť, ucelenosť, systematickosť a jednota právnej úpravy. Hoci rozličné nesúrodé zbierky zákonov a nariadení jestvovali od najstarších čias a nepresne sa nazývajú zákonník (za najstarší sa považuje tzv. zákonník sumerského kráľa Ur-nammua z 1. pol. 21. stor. pred n. l.), právo sa začalo kodifikovať (zjednocovať) až koncom 18. a začiatkom 19. stor. v súvislosti s rozvojom prirodzeného práva a racionálneho pohľadu na právo. Termín kodifikácia ako prvý použil anglický právnik a filozof J. Bentham, ktorý bol kritikom anglického obyčajového práva a požadoval nahradenie sudcovskej tvorby práva (angl. judge made law) zákonníkom, kódexom (odtiaľ termín kodifikácia). Na rozdiel od anglo-amerického práva (angl. common law) sa však kodifikácia práva uplatnila v kontinentálnom práve, kde sa výsledkom kodifikačnej činnosti stali napr. pruský zákonník Všeobecné krajinské právo (Allgemeines Landrecht, 1794), francúzsky občiansky zákonník Code civil (1804) či rakúsky Všeobecný občiansky zákonník (Allgemeines bürgerliches Gesetzbuch, ABG, 1786, ABGB, 1811). V Uhorsku, ktorého súčasťou bolo v tom období aj Slovensko, sa moderná kodifikácia práva začala po judexkuriálnej konferencii (1860 – 61). V Československu boli prvé kódexy prijaté až v 50. rokoch 20. stor.; → zákonník.

Text hesla

kodifikácia [lat.] — činnosť, ktorá je realizovaná inštitúciou, kolektívom alebo spoločnosťou a jej výsledkom je systematické zjednotenie, ustálenie a uzákonenie (resp. všeobecné prijatie) určitých pravidiel, noriem alebo zákonov; aj výsledok tejto činnosti;

1. jaz. vedecké poznanie normy spisovného jazyka (→ jazyková norma) zachytené v jazykových príručkách (slovníkoch, gramatikách, pravopisných a výslovnostných príručkách) a v istom období prijímané používateľmi jazyka ako záväzné, jeden z dôležitých nástrojov zvyšovania jazykovej kultúry. Na rozdiel od normy, ktorá predstavuje súbor zákonitostí jazykového úzu, je vlastná všetkým jazykovým útvarom (spisovným i nespisovným) a nepretržite sa vyvíja, sa kodifikácia týka predovšetkým spisovného jazyka a zmeny v ňom môže zachytávať len staticky, po etapách. Preto rozpory medzi normou a kodifikáciou postupne narastajú a kodifikácia nevyhnutne zastaráva. Tento rozpor sa rieši jej zmenou alebo jej čiastkovými úpravami, ktoré musia byť dostatočne pružné, aby neprekážali vývinu normy. Svoju statickosť a konzervatívnosť môže kodifikácia prekonávať aj tým, že rešpektuje a zachytáva pohyb v norme uvádzaním dubliet a variantov. Podnetom na zmenu býva obyčajne hromadnejšie porušovanie kodifikovanej normy v kultivovaných prejavoch.

Prvé pokusy o kodifikáciu národných jazykov sa objavili v období renesancie, úsilie o ich kodifikáciu však bolo najvýraznejšie počas osvietenstva, napr. vo Francúzsku vznikla 1635 Francúzska akadémia, pričom jedným z jej cieľov bola kodifikácia (ustálenie noriem) francúzskeho jazyka. Na Slovensku sa začiatky jazykovej kodifikácie spájajú so zakladateľskými prácami A. Bernoláka (→ bernolákovčina) a Ľ. Štúra (→ Štúrova spisovná slovenčina), ako aj s úpravami M. M. Hodžu a M. Hattalu (→ hodžovsko-hattalovská jazyková reforma) a neskôr S. Cambela (→ Cambelova kodifikácia) najmä v následnej redakčnej činnosti J. Škultétyho. K základným kodifikačným príručkám slovenčiny patria Pravidlá slovenského pravopisu (prvýkrát vyšli 1931) a Pravidlá slovenskej výslovnosti od Á. Kráľa (1984), kodifikačné ciele mala aj Gramatika slovenského jazyka (1966), dôležitú úlohu zohrávajú aj výkladové slovníky Slovník slovenského jazyka (1959 – 68), Krátky slovník slovenského jazyka (2003) a Slovník súčasného slovenského jazyka (doteraz 3 zväzky, 2006, 2011, 2015). Kodifikovanú podobu slovenčiny ako štátneho jazyka na podnet odborných slovakistických výskumných pracovísk, predovšetkým Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV, a odborníkov v oblasti štátneho jazyka schvaľuje Ministerstvo kultúry SR (zákon Národnej rady SR o štátnom jazyku SR, 1995);

2. práv. kodifikácia práva — zákonodarná činnosť, ktorej výsledkom je systematické zjednotenie (účelné zhrnutie) najdôležitejších právnych noriem určitého právneho odvetvia do jedného právneho predpisu, do zákonníka (kódexu; niekedy publikovaný aj pod názvom občiansky, trestný a iný poriadok) nadobúdajúceho v danom odvetví práva zásadný význam ako základný zdroj platného právneho poriadku; nová, upravená kodifikácia (zmena kódexu, zákonníka) sa nazýva rekodifikácia. Výhodami a znakmi kodifikácie práva sú prehľadnosť, ucelenosť, systematickosť a jednota právnej úpravy. Hoci rozličné nesúrodé zbierky zákonov a nariadení jestvovali od najstarších čias a nepresne sa nazývajú zákonník (za najstarší sa považuje tzv. zákonník sumerského kráľa Ur-nammua z 1. pol. 21. stor. pred n. l.), právo sa začalo kodifikovať (zjednocovať) až koncom 18. a začiatkom 19. stor. v súvislosti s rozvojom prirodzeného práva a racionálneho pohľadu na právo. Termín kodifikácia ako prvý použil anglický právnik a filozof J. Bentham, ktorý bol kritikom anglického obyčajového práva a požadoval nahradenie sudcovskej tvorby práva (angl. judge made law) zákonníkom, kódexom (odtiaľ termín kodifikácia). Na rozdiel od anglo-amerického práva (angl. common law) sa však kodifikácia práva uplatnila v kontinentálnom práve, kde sa výsledkom kodifikačnej činnosti stali napr. pruský zákonník Všeobecné krajinské právo (Allgemeines Landrecht, 1794), francúzsky občiansky zákonník Code civil (1804) či rakúsky Všeobecný občiansky zákonník (Allgemeines bürgerliches Gesetzbuch, ABG, 1786, ABGB, 1811). V Uhorsku, ktorého súčasťou bolo v tom období aj Slovensko, sa moderná kodifikácia práva začala po judexkuriálnej konferencii (1860 – 61). V Československu boli prvé kódexy prijaté až v 50. rokoch 20. stor.; → zákonník.

Zverejnené v marci 2017.

citácia

Kodifikácia [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-11-13]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/kodifikacia