kniha mŕtvych

kniha mŕtvych — literárna, resp. obrazová pamiatka rozličných náboženstiev alebo kultúr opisujúca putovanie duše záhrobím;

1. Kniha mŕtvych — novodobé pomenovanie špecifického súboru náboženských textov starovekého Egypta určených na bezpečné dosiahnutie ríše mŕtvych, stavu blaženosti a trvalej posmrtnej existencie zosnulého človeka, ktoré v 19. stor. v egyptológii zaviedol K. R. Lepsius. Pôvodný názov možno preložiť ako Kniha o vychádzaní za dňa, prípadne Kniha o vychádzaní na deň, pričom sa myslí vychádzanie zosnulého zo záhrobia. Celý súbor konvenčne pozostáva zo 190 kapitol a tvoria ho texty rozličného charakteru a obsahu používané od Novej ríše do Rímskej doby, po Textoch pyramíd a Textoch rakiev predstavujúce ďalšiu fázu vývoja staroegyptskej náboženskej literatúry. Niektoré sú sprevádzané vyobrazeniami, ktoré vizualizujú ich obsah. K najznámejším častiam Knihy mŕtvych patrí 125. kapitola o poslednom súde mŕtveho pred súdnym tribunálom, ktorému najčastejšie predsedal Usir, boh mŕtvych. Srdce mŕtveho bolo položené na váhy spravodlivosti a vyvažované perom pravdy a spravodlivosti bohyne Maat. Povinnosťou zosnulého bolo spovedať sa zo svojich skutkov počas života. Formou obrany bola aj tzv. negatívna spoveď, pričom zosnulý popieral, že by sa dopustil odsúdeniahodných skutkov. Váhy obsluhoval boh Anup, verdikt súdu zapisoval Thovt (Thowt). Pri váhach spočívala obluda Amemait (Veľká požieračka) čiastočne s telom leva a hrocha a s hlavou krokodíla, ktorá mala zožrať srdce každého, kto neprejde posledným súdom, čím by sa mŕtvemu znemožnila existencia na druhom svete a jeho život by sa tak definitívne skončil.

Jednotlivé texty Knihy mŕtvych sa písali na papyrus, ovínadlá a rozličné súčasti pohrebnej výbavy mŕtveho, ako aj na steny hrobiek, na sarkofágy a rakvy. Zachovalo sa mnoho verzií Knihy mŕtvych, k najpozoruhodnejším patrí Kniha mŕtvych kráľovského pisára Aniho z 19. dynastie zdobená početnými farebnými ilustráciami, uložená v Britskom múzeu v Londýne. Tam sa nachádza aj najdlhšia Kniha mŕtvych, ktorá meria okolo 37 m a bola napísaná pre Nesettanebetišeru, dcéru egyptského kňaza z 21. dynastie. K pochopeniu Knihy mŕtvych starovekých Egypťanov a k jej sprístupneniu odbornej i laickej verejnosti od čias J.-F. Champolliona prispeli K. R. Lepsius, Édouard Naville (*1844, †1926), Ernest Alfred Wallis Budge (*1857, †1934), Paul Barguet (*1915, †2012), Erik Hornung (*1933) a i. Jej úplný preklad v českom jazyku uverejnil 2009 český egyptológ Břetislav Vachala (*1952);

2. Tibetská kniha mŕtvych → Bardo thödol.