kňaz

kňaz — osoba vykonávajúca obradné náboženské úkony a pastoračné úlohy ako svoje povolanie (úrad, profesiu), považovaná za zástupcu a predstaviteľa náboženského spoločenstva (v islame a rabínskom judaizme kňaz ako funkcia nejestvuje) a niekedy aj za prostredníka medzi ľuďmi a Bohom, resp. božstvom. Kňazmi sú väčšinou muži (v polyteistických náboženstvách, v kresťanstve v katolíckej aj v pravoslávnej cirkvi). Ženy (kňažky) vykonávali v polyteistických náboženstvách kultové obrady zvyčajne v chrámoch zasvätených ženskému božstvu, v kresťanstve môžu vykonávať kňazskú funkciu v protestantských cirkvách (farárky). V rozličných náboženských kultoch prírodných národov a i. etník praktizujúcich polyteizmus spojenie s božstvom (duchmi) a príslušné obrady vykonávali šamani, medicinmani (napr. u Indiánov, v afrických tradičných náboženstvách), žreci (u starých Slovanov; → slovanské náboženstvá), druidi (u Keltov, → keltské náboženstvo a mytológia) a i.

V polyteistických náboženstvách starovekých ríš (Egypt, Mezopotámia, Čína, Japonsko, Rímska ríša) sa kňazi delili na rôzne skupiny a plnili rozličné funkcie a úlohy, napr. v Mezopotámii pôsobili veštci, zaklínači a obetní kňazi, v niektorých náboženstvách postupne došlo k hierarchickému usporiadaniu kňazstva, napr. v Egypte, kde sa vytvorila dedičná, jednotne organizovaná kňazská vrstva, či v starovekom Ríme (→ rímske náboženstvo). V ranom védskom systéme (→ brahmanizmus) v Indii vznikla oddelená vrstva brahmanov patriacich do najvyššej kasty (nevytvorili však vnútornú hierarchiu). Funkcia najvyššieho kňaza sa často úzko spájala s funkciou vládcu, napr. v starovekom Egypte bol najvyšším kňazom faraón (→ egyptské náboženstvo), v starovekom Grécku v homérskom období plnil funkciu hlavného kňaza gréckeho kmeňa bazileus (zároveň aj vládca kmeňa), v starovekom Ríme v cisárskom období rímsky cisár. Rovnako u Slovanov, kde nevznikla samostatná kňazská vrstva (okrem Pomoranov a Polabanov), vykonávali funkciu kňazov rodoví a kmeňoví vodcovia. Pre narastajúce kultové povinnosti, ktoré už nedokázala spĺňať jedna osoba, sa neskôr kňazstvo oddelilo ako samostatný úrad (praslovan. knęz = vládca, pán; odvodené z germ. kuningaz = hlava rodu; odtiaľ termíny kňaz a knieža).

Výrazným vývinom prešiel kňazský úrad v judaizme, v ktorom sa inštitút kňaza datuje do čias zjavenia Desatora (→ desať Božích prikázaní) Mojžišovi. Náboženské obrady vykonávali kňazi (→ kohen) pochádzajúci z rodu Mojžišovho staršieho brata, prvého veľkňaza Árona (pochádzal z kmeňa Levi, → levita), slúžiaci v jeruzalemskom Chráme (kňazská funkcia bola dedičná) a považovaní za sprostredkovateľov medzi izraelským ľudom a Bohom. Po zničení Druhého (Herodesovho) jeruzalemského Chrámu Rimanmi (70 n. l.) chrámové kňazstvo zaniklo a presadila sa idea kňazstva národa, t. j. prenesenie kňazskej funkcie na celý Izrael (vo význame národ), ktorý má byť kňazom národov.

V kresťanstve sa kňazská funkcia spája predovšetkým s osobou Ježiša Krista, ktorý je najvyšším veľkňazom a priniesol definitívnu obetu za hriechy ľudí. Ako jediný dokonalý kňaz svojou smrťou umožňuje účasť na božskom kulte všetkým veriacim, ktorí tak predstavujú všeobecné kňazstvo. Podľa vierouky katolíckej cirkvi si Kristus spomedzi veriacich vyberá kňazov (presbyterov) a ako nástupcov apoštolov (→ apoštolská postupnosť) ich osobitne povoláva slúžiť v jeho mene (in persona Christi), plniť úlohu sprostredkovateľa medzi Bohom a ľuďmi, hlásať slovo Božie, vykonávať bohoslužobné úkony a obrady (sláviť sviatosti) ap. Takto vybrané osoby tvoria hierarchické (alebo sviatostné či služobné) kňazstvo (v súčasnosti kňaz a biskup); do vydania apoštolského listu Ministeria quaedam (1972) pápeža Pavla VI. sa rozlišovali tzv. nižšie (ostiár, lektor, exorcista, akolyta) a vyššie svätenia (subdiakon, diakon, kňaz, biskup), z ktorých sviatostný charakter mali len stupne diakona, kňaza a biskupa, odvtedy sa nižšie svätenia (ktorých počet sa zredukoval) nazývajú službami a subdiakonát bol zrušený. Diakonát sa tiež považuje za službu, ktorá sa ale rovnako ako stupeň kňaza a biskupa udeľuje vysviackou (ordináciou) ako sviatostným úkonom, t. j. sviatosťou posvätného stavu. Vo východných katolíckych cirkvách existujú tri stupne kňazského svätenia: diakonát, kňazstvo (presbyterát) a biskupstvo. V katolíckej cirkvi sa kňazom môže stať osoba, ktorá dosiahla predpísaný stupeň vzdelania (→ katolícke školy) a pred vysvätením biskupom (v katolíckej, ako aj v pravoslávnej cirkvi sa kňazský stav považuje za sviatosť) prijala záväzok celibátu; v cirkvách východných obradov môže byť za kňaza vysvätený aj ženatý muž (po vysvätení sa však už nemôže oženiť). Kňaza za duchovného správcu farnosti vymenúva a odvoláva diecézny biskup (→ farár). Pomocník farára sa nazýva kaplán.

V protestantských cirkvách sa kňaz na rozdiel od katolíckej cirkvi nepovažuje za sprostredkovateľa medzi Bohom a veriacimi (platí zásada všeobecného kňazstva, podľa ktorej duchovná práca je povinnosťou všetkých členov cirkevného zboru a zodpovednosť za ňu znášajú všetci), a hoci sa uznáva apoštolská postupnosť, hlavným zdôvodnením kňazského úradu je súlad cirkvi a jej kňazov s evanjeliom (tzv. sukcesia evanjelia). V evanjelickej cirkvi augsburského vyznania je kňaz duchovným predstaviteľom cirkevného zboru a správcom farského úradu. Funkciu kňaza môže vykonávať len po absolvovaní príslušného teologického vzdelania (na Slovensku na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského), vykonaní farárskej skúšky a po ordinácii (vysvätení; kňazský stav sa však nepovažuje za sviatosť). Ordinovaný kňaz môže zastávať rôzne funkcie (kaplán, námestný farár, farár, senior, biskup) na základe voľby alebo vymenovania príslušným grémiom. Kňazský úrad môžu zastávať aj ženy (na Slovensku od 1951).