Vyhľadávanie podľa kategórií: mytológia

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 192 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Adad

Adad, aj Addu, aramejsky Hadad — babylonský a asýrsky boh búrky a dažďa. V južnej Babylonii bol považovaný za negatívne božstvo zapríčiňujúce búrky, krupobitie a záplavy; v severnej Mezopotámii, v oblastiach závlahového poľnohospodárstva, uctievaný ako božstvo plodnosti. Zobrazovaný na chrbte býka, jeho atribútom bol blesk.

Aditi

Aditi [sanskrit] — védska a hinduistická bohyňa, udržovateľka neba a zeme, manželka boha Višnua, matka bohov. Potomkami Aditi sú áditjovia, ich počet je nestály (7, neskôr 12), najdôležitejší z nich je Varuna.

Adonis

Adonis, gr. Adónis, klasický genitív Adónida — v gréckej mytológii syn cyperského kráľa Kinyra (Kinyras), najkrajší mladík spomedzi ľudí i bohov. Zamilovala sa do neho bohyňa Afrodita, ktorá s ním chodila na lov a varovala ho pred divými zvieratami. Adonis však na jej rady nedbal. Raz poranil diviaka, ktorý ho v agónii usmrtil. Afrodita si od Dia (Zeus) vyprosila, aby Adonis mohol vždy na jar vyjsť z ríše mŕtvych a ona s ním potom pol roka žila. V mýte sa odráža prastará predstava o zomierajúcej a znova ožívajúcej prírode.

Obdoba sumerského božstva vegetácie (Dumuzi, aramejsky Tammuz). Hlavné Adonisove kultové miesta boli Byblos a Afaka, na Adonisových slávnostiach (adónie) v Grécku a Ríme ženy oplakávali jeho smrť a oslavovali zmŕtvychvstanie. Zakladali sa Adonisove záhradky (kvety v nádobe – rýchlorastúce a ihneď vädnúce). Vo výtvarnom umení zobrazovaný najmä s Afroditou (Tizian, Tintoretto, P. Veronese, P. P. Rubens). K jeho atribútom patril holub.

Adrastea

Adrastea, gr. Adrasteia, aj Adrésteia — trácka bohyňa osudu, ochrankyňa spravodlivosti a pomstiteľka neprávosti uctievaná v Aténach, niekedy stotožňovaná s bohyňou odplaty Nemesis.

Aeneas

Aeneas [énéás], genitív Aenea, gr. Aineias, slov. Eneas — v grécko-rímskej mytológii syn dardanského kráľa Anchisa a bohyne Afrodity (Venuše). Hrdinsky bojoval pri obrane Tróje, po jej dobytí zachránil z horiaceho mesta otca Anchisa a svojho syna Ascania (gr. Askanios, lat. Ascanius, aj ​Iulus). Po dlhom blúdení sa usadil v strednej Itálii, kde s pomocou Etruskov založil mesto Lavinium. Jeho neskorší potomkovia (príslušníci 17. generácie) Romulus a Remus založili na brehu rieky Tiber mesto Rím. Od Ascania (Iula) odvodzoval pôvod rímsky rod Iuliovcov, z ktorého pochádzal Caesar.

Častá téma vo výtvarnom umení, Aeneas bol zobrazovaný na gréckych vázach a reliéfoch z 6. – 5. stor. pred n. l. (najčastejšie s otcom na chrbte v sprievode syna), na etruských pomníkoch, rímskych minciach, reliéfoch a plastikách, v novšom období aj téma Dido a Aeneas (Tintoretto, P. P. Rubens; v opernej tvorbe H. Purcell) o Aeneovom stretnutí s bájnou zakladateľkou Kartága. Hlavný hrdina Vergíliovho eposu ​Aeneis.

Aeneis

Aeneis [éné-], genitív Aeneidy, slov. Eneis, Eneida — epos od rímskeho básnika Vergília, ktorý v ňom opísal osudy mytologického hrdinu Aenea od úteku z Tróje cez blúdenie po všetkých končinách Stredozemného mora (u kartáginskej kráľovnej Dido) až po príchod do Itálie a boj s Turnom, ktorý na Aenea žiarlil. Vergílius vedome nadviazal na Homérove eposy a svojím dielom spojil legendárne dejiny Ríma so slávnou Trójou. Úlohou eposu bolo ospievať legendárne počiatky Ríma a dať po dlhých desaťročiach občianskych vojen Rimanom za vzor cnosti predkov v súlade so snahou prvého cisára Augusta o obnovu tradičnej morálky a života.

Vergíliov epos preložili do slovenčiny Ján Hollý (1828), Viera Bunčáková a P. Bunčák (1969) a pre deti ho básnicky prerozprával V. Turčány (1993).

Afrodita

Afrodita, gr. Afrodité — bohyňa krásy, lásky a zmyselnej vášne, najkrajšia bohyňa antickej mytológie. Rimania ju stotožňovali s Venušou. Podľa Hésioda sa pri ostrove Cyprus zrodila z morskej peny (gr. afros = pena), ktorú oplodnil boh Uranos (Afrodita Anadyomené – z mora pochádzajúca; takto ju znázornil napr. S. Botticelli); považovaná aj za dcéru Dia (Zeus) a Dióny. Svojmu manželovi, bohovi Héfaistovi, bola neverná s bohom vojny Areom (deti Erós, Anterós, Harmónia, Deimos a Fobos) i s bohom vína Dionýzom, jej milencom bol aj krásny Adonis, so smrteľníkom Anchisom mala syna Aenea. Kult Afrodity sa vyvinul z prastarých orientálnych kultov Aštarty a Ištary. V starovekom Grécku bola uctievaná najmä na ostrove Cyprus, chrámy mala aj v Korinte, na ostrovoch Knidos, Kos a i.

Častý námet výtvarného umenia: Afrodita Knidská (Praxitelés, 4. stor. pred n. l.), Afrodita Kyrénska (3. stor. pred n. l.), Afrodita Mélska (2. stor. pred n. l.), diela S. Botticelliho, G. Giorgioneho, L. Cranacha st., Tiziana a P. P. Rubensa. K jej atribútom patrili opasok, (granátové) jablko, ruža, holub, delfín a i.

Agénor

Agénor, gr. Agénór — meno viacerých gréckych mytologických hrdinov. Najznámejší z nich bol Agénor, kráľ v Sidóne vo Fenícii, syn Poseidóna a Líbye. Jeho dcérou bola Európa, Diova milenka, synom Kadmos, ktorý založil Téby a priniesol Grékom znalosť písma, synovia Foinikos a Kilikos dali mená krajinám, v ktorých vládli (Fenícia, gr. Foinikia; Cilícia, gr. Kilikia).

Ďalší Agénor, syn psófidského kráľa Finea (Fineus), bojoval v trójskej vojne a zadržiaval Achilla pri riečke Skamandros, až kým sa jeho druhovia nestiahli za hradby Tróje.

Agni

Agni — védsky boh ohňa symbolizujúci sily svetla. Človeka sprevádza po celý život v podobe ohňa, blesku, slnečnej žiary a ako oheň na pohrebnej hranici. Ako obetný oheň, nerozlučne spätý s obetným rituálom, je sprostredkovateľom medzi bohmi a ľuďmi.

ahu

ahu — polynézske pomenovanie posvätného kultového miesta. Na jednotlivých ostrovoch malo rozličnú podobu; často vybudované z tesaných kameňov.

Achelóos

Achelóos, genitív Achelóa — v gréckej mytológii personifikovaný boh rovnomennej rieky, syn Ókeana a Téthys. Bol snúbencom krásnej Déaneiry, o ktorú zápasil s Heraklom. V boji menil podobu, zmenil sa na hada, na býka, ale napriek tomu ho Herakles porazil, odlomil mu mohutný roh, ktorý naplnil rôznymi plodmi. S Múzou Terpsichorou splodil Achelóos nebezpečné Sirény.

Acherón

Acherón — v gréckej mytológii močaristá, pomaly tečúca rieka nárekov, ktorá predstavovala vlastný vstup do podsvetia (do ríše boha Háda). Cez Acherón prevážal lodník Charón duše zomretých pri vstupe do ríše mŕtvych; cesta naspäť nebola možná. Ďalšími podsvetnými riekami boli Styx, Kókytos, Léthé a Periflegethón.

Achilles

Achilles, genitív Achilla, gr. Achilleus — grécky mytologický hrdina. Jeho otec bol kráľ Myrmidonov Péleus, matka bohyňa Thetis (Tetida). Aby mu zabezpečila nezraniteľnosť, ponorila ho po narodení do vôd podzemnej rieky Styx, pričom ho držala za pätu, ktorá sa tak stala jeho jediným zraniteľným miestom (Achillova päta). Vychovával ho kentaur Cheirón. Podľa starej veštby mal Achilles padnúť pri Tróji, preto ho matka poslala ku kráľovi Lykomédovi na ostrov Skýros, kde sa skrýval medzi jeho dcérami. Odhalil ho Odyseus, kt. priniesol ako obchodník vzácne dary a zbrane na miestne trhovisko. Keď jeho sluhovia vyvolali poplach, že sa blížia piráti, jediný Achilles siahol po zbraniach, a tým sa prezradil. Potom odišiel na čele Myrmidonov k Tróji, kde patril k najudatnejším hrdinom. Dostal sa do sporu s Agamemnónom, odmietol bojovať a požičal svoju zbroj priateľovi Patroklovi, ktorého však pre vlastnú neopatrnosť nepriatelia zabili. Achilles ho pomstil, Trójanov zatlačil za hradby mesta a v súboji zabil Priamovho syna Hektora, ktorého mŕtvolu vláčil tak dlho, kým nezasiahli bohovia. Keď Paris, pôvodca trójskej vojny, vystrelil šíp, Apolón ho nasmeroval na jediné Achillovo zraniteľné miesto – do päty. Achájci ho pochovali s veľkou pompou a slávnostnými hrami.

Achilles bol zo začiatku zobrazovaný najmä v literárnom umení, Homér z neho vytvoril vzor odvážneho hrdinu, ktorého obdivoval aj Alexander III. Veľký. Výtvarní umelci (v úsilí nekonkurovať literatúre) zobrazovali Achilla opatrne, zachovalo sa niekoľko antických vázových malieb, z ktorých najznámejšie sú Achilles a Aias hrajúci kocky (o. i. Exékiova amfora, okolo 530 pred n. l.), Achilles obväzuje raneného Patrokla (atická miska zo zač. 5. stor. pred n. l.), Achillov súboj s Hektorom a Achillov súboj s Memnónom (okolo 480 pred n. l.), z novovekých diel Achilles zabíja Hektora (P. P. Rubens, okolo 1610) a i.

Aiakos

Aiakos, genitív Aiaka, lat. Aeacus — syn najvyššieho gréckeho boha Dia (Zeus) a nymfy Aigíny. Vládol na ostrove Aigína (názov podľa Aiakovej matky) a pokladali ho za veľmi spravodlivého. Po smrti sa stal spolu s Minóom a Radamanthyom (Radamanthys) sudcom v podsvetí. Aiakovými synmi boli Telamón, otec Aianta a Teukra, a Achillov otec Péleus.

Aias

Aias, genitív Aianta, lat. Aiax, genitív Aiaka — dvaja rovnomenní achájski hrdinovia v trójskej vojne.

Veľký Aias pochádzal zo Salamíny a po Achillovi bol najväčším hrdinom. Vyznamenal sa pri obrane achájskych lodí; keď Achilles zahynul, zachránil jeho mŕtve telo a priniesol ho do achájskeho tábora. S Odyseom súperil o zbroj po padlom Achillovi, a keď spor prehral, spáchal samovraždu. Vo výtvarnom umení častý námet antických vázových malieb, o. i. Exékiovej čiernofigúrovej keramiky (Aias pripravujúci sa na samovraždu, okolo 540 pred n. l.; Achilles a Aias hrajúci kocky, okolo 530 pred n. l.) a Duridovej červenofigúrovej keramiky (Aias bojujúci s Hektorom, asi 480 pred n. l.). Titulný hrdina Sofoklovej tragédie Aias (pol. 5. stor. pred n. l.).

Malý Aias pochádzal z Lokridy a taktiež sa vyznamenal v trójskej vojne. Bol jedným z bojovníkov ukrytých v bruchu trójskeho koňa. Po páde Tróje zneuctil Priamovu dcéru Kasandru, ktorú neskôr vydal Agamemnónovi. Keď sa vracal z vojny, zahynul pri ostrove Eubója. Vo výtvarnom umení zobrazovaný najmä s Kasandrou (grécky reliéf v rímskej Ville Borghese Aias zmocňujúci sa Kasandry, 4. stor. pred n. l.; P. P. Rubens: Aias a Kasandra, okolo 1617).

Aigeus

Aigeus, genitív Aigea, lat. Aegeus — v gréckej mytológii aténsky kráľ v mykénskom období. Za jeho vlády boli Atény povinné odvádzať každoročne ľudskú daň (sedem panien a sedem mládencov) hroznému Minotaurovi. Aigeov nevlastný syn Théseus sa rozhodol, že Atény tejto potupnej závislosti zbaví, odišiel na Krétu a Minotaura zabil. Keď však pri návrate nevymenil čierne plachty za biele, ktoré mali ohlasovať úspech, Aigeus sa v zúfalstve vrhol do mora a utopil sa. Podľa neho sa toto more nazýva Egejské (starogr. Aigaion pelagos, lat. mare Aegaeum).

Aigisthos

Aigisthos, genitív Aigistha — v gréckej mytológii syn mykénskeho kráľa Thyesta, synovec a vrah mykénskeho kráľa Atrea, bratanec a vrah neskoršieho mykénskeho kráľa Agamemnóna. Po dlhoročnom boji o mykénsky trón získal vládu Agamemnón, ktorý pomstil otcovu smrť zavraždením Thyesta. Aigisthos sa s ním naoko zmieril, ale nevzdal sa pomsty za smrť svojho otca. Počas Agamemnónovej neprítomnosti (velil Achájcom vo vojne proti Tróji) zviedol jeho manželku Klytaimnéstru. Keď sa Agamemnón vrátil, Aigisthos a Klytaimnéstra ho počas hostiny na počesť návratu zavraždili. Aigisthos sa stal kráľom v Mykénach a vládol 7 rokov. Agamemnónovu smrť pomstil Orestés, ktorý Aigistha i svoju matku Klytaimnéstru zabil. V gréckej literatúre je Aigisthos záporným hrdinom antických tragédií (o. i. 1. časť Aischylovej trilógie Oresteia, 458 pred n. l.).

Aiolos

Aiolos, genitív Aiola, lat. Aeolus —

1. v gréckej mytológii kráľ vetrov, ktoré držal zavreté v jaskyni a vypúšťal ich podľa vôle bohov. Jeho sídlom bol ostrov Aiolia. Mal 6 synov a dcér, podliehali mu aj 4 hlavné vetry: Boreas, Notos, Zefyros a Euros;

2. jeden z mýtických praotcov gréckych kmeňov, praotec Aiolov.

Aisa

Aisa, Aisa Dios — v gréckej mytológii bohyňa osudu, za ktorý zodpovedá sám človek (na rozdiel od Moir, ktoré spriadali osud každého smrteľníka).

Akadémos

Akadémos, genitív Akadéma, lat. Academus — aténsky mýtický hrdina (héros), ktorému boli na predmestí Atén zasvätené chrám a háj, kde si Platón zriadil 387 pred n. l. prvú filozofickú školu a nazval ju Akadémia. Podľa báje sa o Akadémovi vie len to, že prezradil Dioskúrom, kde ukryl aténsky kráľ Théseus ich sestru Helenu.

Aktaión

Aktaión — grécky mytologický hrdina pochádzajúci z Téb. Náruživý lovec, raz pri poľovačke vstúpil do jaskyne, kde sa pripravovala na kúpeľ bohyňa Artemida. Tá ho v hneve premenila na jeleňa a vzápätí ho uštvali a roztrhali jeho vlastné psy.

Alkmaión

Alkmaión, lat. Alcmaeo — v gréckej mytológii héros, syn argejského kráľa Amfiaraa (Amfiaraos) a Erifyly (Erifylé). Keď zradná Erifyla prijala ako úplatok náhrdelník pôvodne patriaci tébskej kráľovnej Harmónii a prinútila Amfiaraa, aby sa zúčastnil vojny siedmich proti Tébam, kde zahynul, Alkmaión pomstil otcovu smrť a matku zavraždil.

Alkména

Alkména, gr. Alkméné, lat. Alcmene, aj Alcmena, v archaickej latinčine Alcumena — v gréckej mytológii vnučka Persea a Andromedy, cnostná manželka kráľa Amfitryóna, s ktorým vládla v Tirynte (Tiryns). Najvyšší grécky boh Zeus sa do nej zamiloval, a keď bol Amfitryón na vojenskej výprave, Zeus ju navštívil v manželovej podobe. Amfitryón sa čoskoro vrátil tiež. Alkména po čase porodila dve deti, Diovho syna Herakla a Amfitryónovho syna Ifikla (Ifiklés). Po smrti Amfitryóna sa vydala za Radamanthya (Radamanthys), sudcu v podsvetí. Alkménina vernosť (či nevera) inšpirovala mnohých autorov divadelných hier.

Amaltheia

Amaltheia [-teja] — v gréckej mytológii lesná nymfa alebo božská koza, ktorá dojčila boha Dia (Zeus), keď ho matka Reia (Rheia) porodila na Kréte. Z rohu kozy urobil Zeus roh hojnosti, ktorý sa ustavične plnil jedlom a nápojmi. Podľa niektorých zdrojov bol z kože kozy Amaltheie (grécky aix, genitív aigos = koza, cap) vytvorený ochranný atribút aigis (→ egida), t. j. štít boha Dia (zhotovený Héfaistom, prepožičiavaný Aténe) a ochranný Aténin plášť so strapcami v podobe hadov, zakrývajúci prsia a ramená (pektorál).

Amaterasu–ómikami

Amaterasu–ómikami, Veľká bohyňa ožarujúca oblohu — hlavná bohyňa šintoizmu, pramatka japonského cisárskeho rodu, dcéra boha Izanagiho (→ Izanagi a Izanami). Dotklo sa jej vyčíňanie brata Susanoa, preto sa utiahla do jaskyne a svet upadol do tmy a chaosu. Vrátila sa, keď ju vylákali zabávajúci sa bohovia, a tak obnovila vo svete poriadok. Vnuk Ninigi no Mikoto zostúpil na zem s regáliami (zrkadlo, drahokam a meč) a jeho pravnuk Džimmu sa stal prvým japonským cisárom. Centrom kultu Amaterasu–ómikami je svätyňa v Ise.

Amazonky

Amazonky [gr.] — v gréckej mytológii bojovný kmeň žien, ktorý žil na pobreží Čierneho mora (v Malej Ázii alebo na dnešnom Kryme). Grécki historici ich pokladali za historický národ a opísali ich spoločenské zriadenie, v ktorom mali hlavné slovo ženy, zatiaľ čo muži mali podradné postavenie. Amazonky sa často zaplietali do bojov s gréckymi mytologickými hrdinami (→ héros). Herakles podnikol výpravu, aby získal pás kráľovnej Amazoniek Hippolyty (gr. Hippolyté). Théseus, ktorý ho na výprave sprevádzal, si doviedol domov zajatú vodkyňu Antiopu (gr. Antiopé) a oženil sa s ňou. Antiopa sa doňho zamilovala, a keď ju prišli jej družky oslobodiť, bránila s ním Atény a padla v boji. Amazonky sa zúčastnili aj bojov v trójskej vojne (na strane Trójanov), Achilles v boji zabil ich novú kráľovnú Penthesileiu, neubránil sa však dojatiu, keď uzrel jej krásnu tvár.

Grécki umelci, predovšetkým vázoví maliari, často zobrazovali výjavy zo života Amazoniek, ich boj s Grékmi tvoril výzdobu mauzólea v Halikarnase, časté sú aj sochy jednotlivých Amazoniek. Spočiatku zobrazované ako pešiačky vo výzbroji ťažkoodencov s prilbou alebo s frýgickou čiapkou, s lukom a so šípmi alebo s mečom, neskôr ako jazdkyne v prepásanom gréckom chitóne s odhaleným prsníkom, vyzbrojené sekerou a okrúhlym štítom. V stredovekom umení znázorňované len zriedka, znova zobrazované v talianskej renesancii (ako prameň slúžili výjavy z antických sarkofágov). V novoveku sa stali témou diela G. Romana, P. P. Rubensa a J. Jordaensa.

ambrózia

ambrózia [gr.] — v gréckej mytológii spolu s nektárom hlavný pokrm olympských bohov. Obidve jedlá im zabezpečovali nesmrteľnosť a večnú mladosť. Ambróziu používali aj ako liečivý (natierali si ňou rany) a kozmetický (natierali si ňou telo, aby mali krajšiu pokožku) prostriedok.

Amfión a Zéthos

Amfión a Zéthos — v gréckej mytológii dvojčatá, synovia najvyššieho boha Dia (Zeus) a tébskej princeznej Antiopy (Antiopé). Po narodení ich matka odložila, našiel a vychovával ich pastier. Medzitým ich matku prenasledovala Dirka (Dirké), manželka tébskeho kráľa Lyka (Lykos). Antiopa sa uchýlila do hôr, kde žili jej synovia. Dirka ju objavila a prikázala im, aby ju priviazali na rohy divého býka. Keď im pastier prezradil, že Antiopa je ich matka, priviazali na rohy býka Dirku a ten ju roztrhal. Potom sa stali kráľmi v Tébach a vybudovali mohutné hradby okolo mesta. Zéthos bol veľký silák, poľovník, Amfión vynikajúci hudobník, pri jeho hre na lýre, ktorú mu daroval Hermés, sa kamene samy ukladali na svoje miesto. Amfiónovou manželkou bola Nioba.

Amfitrita

Amfitrita, grécky Amfitrité — v gréckej mytológii dcéra morského boha Nérea a jeho manželky Dóridy (Dóris). Bola jednou z najkrajších bohýň vôbec, preto sa do nej zamiloval boh mora Poseidón. Amfitrita sa ho však bála a ušla pred ním. Poseidón ju objavil a vzal si ju za manželku, takže sa stala vládkyňou morí. Zobrazovaná po boku Poseidóna na vozíku v tvare mušle ťahanom delfínom.

Amfitryón

Amfitryón, lat. Amphitryon, v archaickej latinčine Amphitruo — grécky mytologický hrdina, syn kráľa Alkaia (Alkaios) vládnuceho v meste Tiryns. Pokým bol na vojenskej výprave, najvyšší grécky boh Zeus si vzal jeho podobu a splodil s Amfitryónovou ženou Alkménou najväčšieho gréckeho mytologického hrdinu Herakla. Amfitryón sa čoskoro vrátil a splodil so svojou ženou Ifikla (Ifiklés), ktorý sa narodil súčasne s Heraklom. Postava Amfitryóna ako manžela, ktorý nosí parohy, sa vyskytuje v komédiách od obdobia antiky až po novovek: (Plautus: Amphitruo, Molière: Amphitryon, H. von Kleist: Amphitryon: Ein Lustspiel nach Molière, J. Giraudoux: Amphitryon 38, O. Fischer: Jupiter).

Amida

Amida [jap.] — v Japonsku jeden z buddhov v mahájánovom buddhizme (→ mahájána), jeho meno je odvodené cez čínštinu (E-mi-tchuo-fo) zo sanskritských pojmov Amitábha (Nekonečný jas) a Amitájuh (Nekonečný život). Kult Amidu je založený na ústrednej myšlienke mahájánového buddhizmu, že spása je možná cez milosrdenstvo a vieru. Buddha Amida, pán Západného raja, víta zomierajúcich v Čistej krajine, ktorú vytvoril pre tých, ktorí sa vlastnými silami nedokážu dostať do raja. Táto tradícia zdôrazňuje nenbucu (t. j. recitovanie spásnej vety Namu Amida Bucu). Čistá krajina je prístupná aj pre pijanov, vrahov, prostitútky a zlodejov a reprezentuje večného buddhu, ktorý sa snaží zachrániť všetky bytosti zo zajatia nevedomosti a zaslepenosti. Buddha Amida nepozná hnev, vyžaruje z neho univerzálna láska. Veľa Amidových sôch vzniklo počas obdobia Nara (710 – 794).

Amor

Amor, lat. aj Cupido, slov. Kupido, gr. Erós — rímsky boh lásky totožný s gréckym Erótom. Podľa gréckej mytológie syn boha vojny Area (Arés) a bohyne lásky a krásy Afrodity. Bol vyzbrojený lukom a šípmi, ktorými zasahoval bohov i ľudí do srdca a spôsoboval im problémy. Najčastejšie ho zobrazovali ako mladého okrídleného muža, neskôr ako okrídlené dieťa. Zamiloval sa do smrteľníčky Psychy (→ Amor a Psycha).

Amor a Psycha

Amor a Psycha, gr. Erós a Psýché — príbeh lásky boha Amora k smrteľníčke Psyche, ktorá krásou zatienila aj bohyňu Afroditu. Tá ju za trest chcela zabiť, jej syn Amor (Erós) sa však do Psychy zamiloval a žil s ňou. Afrodita sa s tým nemohla zmieriť a chcela Psychu zničiť. Uložila jej preto nesplniteľné úlohy, nakoniec mala priniesť z podsvetia od bohyne Persefony škatuľku, v ktorej bol uložený spánok smrti. Keď zvedavá Psycha škatuľku otvorila, spánok smrti ju ovanul. Amor ju však zachránil, Zeus ju na jeho žiadosť urobil nesmrteľnou a dal mu ju za manželku. Jeden z najobľúbenejších mytologických príbehov, umelci ho často stvárňovali v najrôznejších podobách (sochárske diela od A. Canovu a A. Rodina, Raffaelove fresky, Apuleiov príbeh o láske Amora a Psychy v románe Premeny čiže Zlatý somár).

An

An — sumerský boh nebies totožný s babylonským a asýrskym bohom Anu.

Anahita

Anahita, Anáhitá, grécky Anaitis — perzská bohyňa plodnosti, vládkyňa posvätných vôd, darkyňa všetkého života. Zabezpečuje úrodu a rozmnožovanie. Panna, sídli medzi hviezdami. Nepatrí do Zaratuštrovho náboženského systému.

Anat

Anat, Attá, Att, At — najmocnejšia bohyňa záp. časti Prednej Ázie, v ugaritskej mytológii bohyňa lásky a vojny, panna aj rodička, Baalova manželka aj sestra. Ochrankyňa kráľovskej moci, jej atribútom sú kravské rohy, zobrazovaná aj v podobe kravy.

Andromacha

Andromacha, gr. Andromaché — v gréckej mytológii manželka trójskeho princa Hektora, vzor milujúcej manželky a starostlivej matky. Veľmi milovala Hektora a pri rozlúčke pred odchodom do boja (v Homérovej Iliade patrí k najkrajším výjavom) ho varovala pred prílišnou odvahou. Po Hektorovej smrti videla a oplakávala aj smrť synčeka Astyanakta (Astyanax). Stala sa otrokyňou Achillovho syna Neoptolema, ktorému porodila syna Molossa.

V Euripidovej tragédii Andromaché čelí nástrahám Neoptolemovej bezdetnej manželky Hermiony. Jedna z najkrajších heroín, Euripidés opätovne zvolil (popri Hekabe, tragédia Hekabé) za titulnú hrdinku Trójanku, nie Grékyňu. Spoločne s Hekabou vystupujú aj v Trójankách (Tróades). Obľúbená aj u dramatikov z obdobia klasicizmu (J. Racine: Andromacha, Andromaque).

Andromeda

Andromeda, gr. Andromedé, lat. Andromeda, aj Andromede — v gréckej mytológii dcéra etiópskeho kráľa Kéfea a Kassiopeie, manželka Persea, prababička Herakla. Keď sa jej matka vychvaľovala, že je krajšia ako nymfy, Poseidón poslal morskú príšeru, ktorá ničila kráľovstvo. Cenou za oslobodenie malo byť obetovanie Andromedy príšere Kétó. V poslednej chvíli ju zachránil Perseus, Andromeda sa stala jeho manželkou a odišla s ním. Porodila mu viacerých synov, o. i. Alkaia (ktorý sa neskôr stal otcom Amfitryóna) a Élektryóna (jeho dcéra Alkména porodila Diovi syna Herakla). Perseus a Andromeda sa nakoniec stali súhvezdiami na oblohe. Titulná hrdinka nezachovanej Euripidovej tragédie Andromedé, vo výtvarnom umení častý námet nástenných a vázových malieb i diel viacerých významných umelcov (P. P. Rubens, Tizian).

animalizmus

animalizmus [lat.] — kult uctievania zvierat. Zviera sa chápe (jednotlivo alebo druh) ako zosobnenie numinózneho, božského, ako symbol alebo ako samotné božstvo. Animalizmus sa vyskytuje najmä v pastierskych a loveckých kultúrach a v hinduistickej oblasti (v spojení s kultom mŕtvych, → totemizmus).

animatizmus

animatizmus [lat.] — predstavy o zosobnenosti prírody, prírodných živlov a javov vlastné prvotným náboženským formám; všetky predmety sú schopné ožiť.

Antaios

Antaios, genitív Antaia — v gréckej mytológii syn boha mora Poseidóna a bohyne zeme Gaie. Nepremožiteľný obor, pretože vždy, keď strácal silu, dotkol sa svojej matky zeme a načerpal nové sily. Žil v Líbyi, každého prichádzajúceho nútil zápasiť a bez milosti ho zabil. Premohol ho a zabil Herakles, ktorý ho zdvihol do vzduchu a zahrdúsil.

Antigona

Antigona, gr. Antigoné — v gréckej mytológii dcéra kráľa Oidipa a Iokasty, sestra Ismény, Eteokla a Polyneika. Keď Oidipus musel opustiť Téby, pretože sa ukázalo, že sa oženil s vlastnou matkou, sprevádzala slepého otca do vyhnanstva. Jej bratia Eteoklés a Polyneikés bojovali o moc v Tébach, pričom Polyneikés zahynul a strýko Kreón ho zakázal pochovať. Antigona porušila kráľovský príkaz a brata pochovala, začo ju Kreón odsúdil na smrť a dal ju zamurovať do hrobky. Bohovia však dali najavo, že neschvaľujú tento čin, a preto ju Kreón prikázal oslobodiť. Bolo však neskoro, pretože Antigona sa v hrobke obesila. Jej snúbenec, Kreontov syn Haimón, si pred mŕtvou Antigonou vrazil do srdca meč a jeho matka Eurydika zo žiaľu nad synovou smrťou spáchala samovraždu. Príbeh spracoval grécky dramatik Sofoklés v tragédii Antigona, pričom ukázal, že je dôležitejšie dodržiavať trvalé, božské než premenlivé, kráľovské zákony. Sofoklova tragédia patrí k najlepším v antickej literatúre a ovplyvnila svetovú dramatickú tvorbu (V. Alfieri, J. Anouilh, J. Mysliveček, P. Karvaš a i.).

antika

antika [lat.] — pôvodne v 16. a 17. stor. označenie umeleckých predmetov, starožitností, neskôr aj ideálov, ktoré vyjadrovali; od začiatku 20. stor. označenie politických a hospodárskych dejín, kultúry, umenia a ďalších sfér života starovekého Grécka a Ríma v období od 12. stor. pred n. l. do 5. stor. n. l. (niekedy až do 6. stor.), t. j. všetkých stránok života gréckej a rímskej spoločnosti v staroveku. Geograficky sa pod antickú civilizáciu zahŕňajú všetky územia, ktoré tvorili súčasť Rímskej ríše v čase jej najväčšieho rozsahu (za cisára Trajána), pričom jednotlivé územia boli do nej začlenené v rôznom období.

V Grécku sa obdobie antiky začína v 12. stor. pred n. l. po zániku mykénskej civilizácie, keď prichádzajúce grécke kmene Achájcov, Iónov, Aiolov a Dórov postupne obsadili územie celého Grécka a ostrovy v Egejskom mori. V priebehu veľkej gréckej kolonizácie osídlili ostrovy pri pobreží Malej Ázie i pobrežie Malej Ázie, sev. pobrežie Egejského mora, úžiny Bospor a Dardanely a pobrežie Čierneho mora. Smerom na západ sa usadili vo vých. časti Sicílie, v juž. Itálii a napokon aj na pobreží dnešného Francúzska a Španielska. V priebehu archaického obdobia sa vytvorili mestské štáty (polis), ktoré dosiahli politický, kultúrny a hospodársky vrchol v klasickom období (5. stor. a 1. pol. 4. stor. pred n. l.). V helenistickom období (4. – 1. stor. pred n. l.) vznikli po rozpade ríše Alexandra III. Veľkého rozsiahle teritoriálne štáty Egypt, Sýria, Pergamská ríša a Macedónia, ktoré sa v priebehu 2. – 1. stor. pred n. l. stali postupne súčasťou Rímskej ríše.

Rímsky štát sa začal formovať v pol. 8. stor. pred n. l. v str. Itálii ako mestský štát s vládou kráľov. R. 509 pred n. l. vznikla Rímska republika, ktorá rozširovala územie štátu najprv v Itálii a od pol. 3. stor. pred n. l. v priamom konflikte s Kartágom (→ púnske vojny) i na pobreží Stredozemného mora, keď obsadila územie Hispánie, sev. Afriky, Grécka a Malej Ázie. V 1. stor. pred n. l. sa rímske územie rozšírilo tak, že Stredozemné more sa stalo jej vnútorným morom. R. 27 pred n. l. Gaius Octavius (Augustus) zaviedol v Rímskej ríši monarchiu – cisárstvo. Za cisára Trajána (98 – 117 n. l.) dosiahla najväčší územný rozsah a za jeho nástupcov aj hospodársky a sociálny rozkvet. V 1. pol. 3. stor. zavládla v ríši vojenská anarchia, situáciu stabilizoval cisár Dioklecián (284 – 305 n. l.). R. 395 cisár Theodosius I. Veľký rozdelil ríšu na dve časti, pričom Západorímska ríša zanikla pod náporom barbarských kmeňov 476 n. l.

Gréci a Rimania vytvorili prvú vyspelú civilizáciu v Európe, ktorá sa stala zdrojom neskoršiej európskej civilizácie stredoveku i novoveku. Na základe získaných poznatkov starovekých civilizácií Blízkeho východu a vlastných pozorovaní sa sformovala antická filozofia (→ grécka antická filozofia, → rímska filozofia), z ktorých sa v priebehu helenistického obdobia vyčlenili ďalšie vedné disciplíny (matematika, fyzika, astronómia, lekárstvo, filológia, zemepis a i.). Vo svojich neskorších prejavoch (stoicizmus, novoplatonizmus) ovplyvnila antická filozofia aj kresťanské učenie. V živote Grékov i Rimanov mali dôležitú funkciu antické náboženstvo (→ grécke antické náboženstvo, → rímske náboženstvo) a mytológia (→ grécka mytológia, → rímska mytológia), ktoré ovplyvňovali nielen duchovný život, ale aj výtvarné umenie (→ grécke výtvarné umenie, → rímske výtvarné umenie) a architektúru (→ grécka architektúra, → rímska architektúra). V literatúre sa rozvíjali všetky druhy a žánre: poézia (lyrika aj epika), tragédia, komédia, v próze historiografia, náuková próza, dobrodružný román (→ grécka literatúra, → rímska literatúra). Rozvíjali sa aj divadlo (→ grécke antické divadlo, → rímske divadlo), hudba (→ grécka hudba, → rímska hudba) a šport, budovali sa knižnice (→ knižnica, Dejiny).

Antu

Antu — babylonská a asýrska bohyňa, matka nebies a zeme, manželka boha Anua.

Anu

Anu — babylonský a asýrsky boh nebies (sumerský An). Jeho meno je synonymom nebies, jeho manželkou bola Antu. Jeden z trojice najvyšších božstiev: Anu, Enlil a Ea (sumerský Enki). V babylonskej astrálnej teológii predstavovali tri zóny ekliptiky: sever, stred a juh. Centrom jeho kultu bolo juhobabylonské mesto Uruk (biblický Erech), kde stál Anuov zikkurat.

Apsu

Apsu, sumersky Abzu — v babylonskej mytológii sladkovodné more, pravdepodobne oblasť pri ústí Eufratu, resp. jeho deifikácia, ríša, v ktorej vládol boh Ea (sumerský Enki).

Arachné

Arachné [gr.] — v gréckej mytológii dcéra farbiara Idmona z Kolofónu vychýrená tkáčskou zručnosťou. Stúpla jej do hlavy sláva, a tak sa odvážila vyzvať na súboj bohyňu Aténu. Látka, ktorú utkala, bola obdivuhodná, ale námet zameraný na ľúbostné dobrodružstvá bohov Aténu natoľko pobúril, že tkaninu roztrhala. Arachné sa zo žiaľu chcela obesiť. Bohyňa ju však zo slučky vyslobodila a premenila na pavúka, ktorému je súdené večne visieť a tkať. Mýtus o potrestaní ľudskej pýchy (hybris), ktorá bola v tradičnom antickom chápaní protikladom k ideálnemu spôsobu života (sófrosyné), zveršoval Ovídius (Premeny, 6. kniha, 5. – 145. verš) a nadviazal naň príbehom o Niobe (Premeny, 6. kniha, 146. – 316. verš).