klíma

Text hesla

klíma [gr. > lat.], podnebie — dlhodobý charakteristický režim počasia, ktorý je podmienený energetickou bilanciou, cirkuláciou atmosféry (→ všeobecná cirkulácia atmosféry), vlastnosťami aktívneho povrchu a ľudskou činnosťou (→ klimatický systém Zeme). Podľa staršej definície (1883) Juliusa Ferdinanda Hanna (*1839, †1921) je klíma súbor všetkých meteorologických prvkov, ktoré určujú priemerný stav atmosféry v ľubovoľnom bode na zemskom povrchu. Je významnou zložkou krajiny, určuje jej ráz i využiteľnosť a pre svoju geografickú podmienenosť je neopakovateľným javom na Zemi. Hovorí sa preto len o typoch klímy, ktoré sú na Zemi zvyčajne usporiadané pásmovito (→ klimatické pásmo). Klíma daného územia sa charakterizuje pomocou priemerov meteorologických prvkov získaných za dostatočne dlhé obdobie, doplnených o ich extrémy a početnosti, príp. o ďalšie štatistické charakteristiky (→ klimatický prvok). Klíma daného územia sa vyznačuje určitou stálosťou, ktorá spočíva v tom, že štatistické charakteristiky súboru klimatických prvkov za rôzne dlhé časové obdobia (desiatky rokov) sa líšia pomerne málo. To však nevylučuje výrazné zmeny klímy, ku ktorým dochádza v priebehu geologických epoch Zeme, ani miernejšie výkyvy a kolísania klímy počas kratších etáp (stovky, príp. tisícky rokov). Na utváraní klímy v globálnom i v lokálnom meradle sa podieľajú činitele nazývané klimatotvorné faktory, ku ktorým patria astronomické (vyplývajú z vlastností Zeme ako planéty slnečnej sústavy), geografické (rozloženie kontinentov, oceánov a morí, členitosť zemského povrchu, vegetačný kryt ap.), cirkulačné (prúdenie vzduchových hmôt v atmosfére, všeobecná cirkulácia atmosféry) a antropogénne (zmeny na zemskom povrchu a v atmosfére spôsobené človekom – odlesňovanie, výstavba vodných nádrží, skleníkový efekt ap.) faktory. Podľa veľkosti dejov, ktoré vytvárajú klímu alebo podľa jej priestorového rozsahu, sa rozoznávajú makroklíma, mezoklíma a mikroklíma, príp. miestna klíma. Štúdiom klímy sa zaoberá klimatológia.

Klasifikácia klímy (klasifikácia podnebia, klimatická klasifikácia) predstavuje vymedzenie základných klasifikačných jednotiek klímy a určenie ich geografického rozloženia na Zemi. Pri globálnych klasifikáciách je najväčšou klasifikačnou jednotkou klimatické pásmo, v ktorom sa podľa zvolených kritérií v závislosti od druhu klasifikácie vymedzujú klimatické typy a podtypy. Územný celok, ktorý spĺňa kritériá určitého typu klímy, sa nazýva klimatická oblasť. Pri klasifikácii klímy celej planéty je delenie klimatických pásem na jednotlivé klimatické typy vzhľadom na veľkú rozlohu územia pomerne hrubé. Preto sa robia klasifikácie klímy aj pre menšie územné celky (napr. pre štáty) umožňujúce podrobnejšie stanovenie klimatických typov (príp. podtypov). Pri takýchto klasifikáciách sa s cieľom zachytiť rôznorodosti daného územia vymedzuje väčší počet klimatických typov. Existuje množstvo klasifikácií klímy, každá z nich vychádza len z niekoľkých kritérií, preto neexistuje žiadna všeobecne platná klasifikácia.

Klasifikácie klímy sa rozdeľujú na efektívne (konvenčné) a genetické.

Efektívne (konvenčné) klasifikácie klímy sú založené na hodnotení vplyvu klímy na okolité prírodné prostredie. Klímu klasifikujú podľa výrazných geomorfologických a vegetačných javov alebo znakov v prírodnom prostredí a podľa ich zmien počas roka, ktoré sú podmienené pretrvávaním určitých klimatických podmienok. Hranice medzi jednotlivými klimatickými typmi sú určené na základe konvenčne zvolenej veľkosti klimatických alebo iných prvkov či klimatologických indexov, príp. ich kombinácie, bez ohľadu na podmienky vytvárania klímy. Najpoužívanejšou efektívnou klasifikáciou je Köppenova klasifikácia klímy zostavená W. Köppenom, ktorá vychádza z rozloženia hodnôt teploty vzduchu a atmosférických zrážok vo vzťahu k vegetácii. Rozlišuje 5 hlavných klimatických pásem zodpovedajúcich 5 hlavným druhom klímy (A až E), ktoré sa ďalej delia podľa rozloženia atmosférických zrážok a teploty vzduchu v priebehu roka na 11 základných klimatických typov detailnejšie charakterizujúcich osobitosti klímy. V skupine A (tropické podnebie) vymedzuje typy klíma tropického dažďového pralesa (Af) a periodicky suchá savanová klíma (Aw), v skupine B (suchá klíma, → aridné podnebie) typy stepná klíma (BS) a púšťová klíma (BW), v skupine C (teplá dažďová klíma) typy teplá klíma so suchou zimou (Cw), teplá klíma so suchým letom (Cs) a teplá vlhká klíma (Cf), v skupine D (→ boreálne podnebie) typy klíma so studenou a s vlhkou zimou s rovnomerným rozložením zrážok (Df) a klíma so studenou a suchou zimou s výrazným ročným chodom zrážok (Dw), v skupine E (snehová, resp. ľadová klíma; → polárne podnebie) typy klíma tundry alebo výšková klíma (nad 3 000 m n. m.; ET) a klíma trvalého mrazu (EF). V tejto klasifikácii klímy sú hranice klimatických typov určené izotermami najteplejších a najchladnejších mesiacov a pomerom priemernej ročnej teploty vzduchu a ročného úhrnu zrážok so zreteľom na ich ročné rozdelenie.

Genetické klasifikácie klímy klasifikujú klímu podľa rozhodujúcich fyzikálnych podmienok jej vytvárania, najmä podľa všeobecnej cirkulácie atmosféry. Najpoužívanejšou z nich je Alisovova klasifikácia klímy zostavená ruským klimatológom Borisom Pavlovičom Alisovom (*1891, †1972), ktorá klímu rozdeľuje podľa všeobecnej cirkulácie atmosféry na klimatické pásma, pričom základom klasifikácie je prevládajúci výskyt určitých (geografických) typov vzduchových hmôt v danej geografickej oblasti. Podľa Alisovovej klasifikácie klímy sú hlavné klimatické pásma územia, v ktorých sa po celý rok vyskytuje rovnaký typ vzduchovej hmoty (napr. v rovníkovom pásme rovníkový vzduch) a prechodné klimatické pásma územia, v ktorých dochádza k sezónnemu striedaniu dvoch rôznych vzduchových hmôt (napr. v pásme rovníkových monzúnov sa striedajú rovníkový a tropický vzduch). Alisovova klasifikácia klímy rozlišuje hlavné klimatické pásma, ktorými sú rovníkové (ekvatoriálne) pásmo, 2 tropické pásma, 2 pásma miernych šírok (→ podnebie miernych zemepisných šírok), arktické (→ arktické podnebie) a antarktické pásmo (→ antarktické podnebie), a vedľajšie (prechodné) pásma, ktoré sú subekvatoriálne (pásmo rovníkových monzúnov), subtropické (→ subtropické podnebie), subarktické (→ subarktické podnebie) a subantarktické pásmo. V každom pásme vyčleňuje Alisovova klasifikácia štyri základné typy klímy: kontinentálny (pevninský; → kontinentálne podnebie), maritímny (oceánsky; → maritímne podnebie), typ záp. pobreží a typ vých. pobreží.

K ďalším známym klasifikáciám klímy patria Bergova, Flohnova, Thornthwaitova klasifikácia a i. Klasifikácia klímy Československa bola 1957 vypracovaná konvenčnou metódou navrhnutou M. Končekom, v ktorej boli na vymedzenie klimatických typov a podtypov použité jednak klimatické prvky (napr. teplota vzduchu), jednak klimatolodické indexy (napr. vlahový index).

Text hesla

klíma [gr. > lat.], podnebie — dlhodobý charakteristický režim počasia, ktorý je podmienený energetickou bilanciou, cirkuláciou atmosféry (→ všeobecná cirkulácia atmosféry), vlastnosťami aktívneho povrchu a ľudskou činnosťou (→ klimatický systém Zeme). Podľa staršej definície (1883) Juliusa Ferdinanda Hanna (*1839, †1921) je klíma súbor všetkých meteorologických prvkov, ktoré určujú priemerný stav atmosféry v ľubovoľnom bode na zemskom povrchu. Je významnou zložkou krajiny, určuje jej ráz i využiteľnosť a pre svoju geografickú podmienenosť je neopakovateľným javom na Zemi. Hovorí sa preto len o typoch klímy, ktoré sú na Zemi zvyčajne usporiadané pásmovito (→ klimatické pásmo). Klíma daného územia sa charakterizuje pomocou priemerov meteorologických prvkov získaných za dostatočne dlhé obdobie, doplnených o ich extrémy a početnosti, príp. o ďalšie štatistické charakteristiky (→ klimatický prvok). Klíma daného územia sa vyznačuje určitou stálosťou, ktorá spočíva v tom, že štatistické charakteristiky súboru klimatických prvkov za rôzne dlhé časové obdobia (desiatky rokov) sa líšia pomerne málo. To však nevylučuje výrazné zmeny klímy, ku ktorým dochádza v priebehu geologických epoch Zeme, ani miernejšie výkyvy a kolísania klímy počas kratších etáp (stovky, príp. tisícky rokov). Na utváraní klímy v globálnom i v lokálnom meradle sa podieľajú činitele nazývané klimatotvorné faktory, ku ktorým patria astronomické (vyplývajú z vlastností Zeme ako planéty slnečnej sústavy), geografické (rozloženie kontinentov, oceánov a morí, členitosť zemského povrchu, vegetačný kryt ap.), cirkulačné (prúdenie vzduchových hmôt v atmosfére, všeobecná cirkulácia atmosféry) a antropogénne (zmeny na zemskom povrchu a v atmosfére spôsobené človekom – odlesňovanie, výstavba vodných nádrží, skleníkový efekt ap.) faktory. Podľa veľkosti dejov, ktoré vytvárajú klímu alebo podľa jej priestorového rozsahu, sa rozoznávajú makroklíma, mezoklíma a mikroklíma, príp. miestna klíma. Štúdiom klímy sa zaoberá klimatológia.

Klasifikácia klímy (klasifikácia podnebia, klimatická klasifikácia) predstavuje vymedzenie základných klasifikačných jednotiek klímy a určenie ich geografického rozloženia na Zemi. Pri globálnych klasifikáciách je najväčšou klasifikačnou jednotkou klimatické pásmo, v ktorom sa podľa zvolených kritérií v závislosti od druhu klasifikácie vymedzujú klimatické typy a podtypy. Územný celok, ktorý spĺňa kritériá určitého typu klímy, sa nazýva klimatická oblasť. Pri klasifikácii klímy celej planéty je delenie klimatických pásem na jednotlivé klimatické typy vzhľadom na veľkú rozlohu územia pomerne hrubé. Preto sa robia klasifikácie klímy aj pre menšie územné celky (napr. pre štáty) umožňujúce podrobnejšie stanovenie klimatických typov (príp. podtypov). Pri takýchto klasifikáciách sa s cieľom zachytiť rôznorodosti daného územia vymedzuje väčší počet klimatických typov. Existuje množstvo klasifikácií klímy, každá z nich vychádza len z niekoľkých kritérií, preto neexistuje žiadna všeobecne platná klasifikácia.

Klasifikácie klímy sa rozdeľujú na efektívne (konvenčné) a genetické.

Efektívne (konvenčné) klasifikácie klímy sú založené na hodnotení vplyvu klímy na okolité prírodné prostredie. Klímu klasifikujú podľa výrazných geomorfologických a vegetačných javov alebo znakov v prírodnom prostredí a podľa ich zmien počas roka, ktoré sú podmienené pretrvávaním určitých klimatických podmienok. Hranice medzi jednotlivými klimatickými typmi sú určené na základe konvenčne zvolenej veľkosti klimatických alebo iných prvkov či klimatologických indexov, príp. ich kombinácie, bez ohľadu na podmienky vytvárania klímy. Najpoužívanejšou efektívnou klasifikáciou je Köppenova klasifikácia klímy zostavená W. Köppenom, ktorá vychádza z rozloženia hodnôt teploty vzduchu a atmosférických zrážok vo vzťahu k vegetácii. Rozlišuje 5 hlavných klimatických pásem zodpovedajúcich 5 hlavným druhom klímy (A až E), ktoré sa ďalej delia podľa rozloženia atmosférických zrážok a teploty vzduchu v priebehu roka na 11 základných klimatických typov detailnejšie charakterizujúcich osobitosti klímy. V skupine A (tropické podnebie) vymedzuje typy klíma tropického dažďového pralesa (Af) a periodicky suchá savanová klíma (Aw), v skupine B (suchá klíma, → aridné podnebie) typy stepná klíma (BS) a púšťová klíma (BW), v skupine C (teplá dažďová klíma) typy teplá klíma so suchou zimou (Cw), teplá klíma so suchým letom (Cs) a teplá vlhká klíma (Cf), v skupine D (→ boreálne podnebie) typy klíma so studenou a s vlhkou zimou s rovnomerným rozložením zrážok (Df) a klíma so studenou a suchou zimou s výrazným ročným chodom zrážok (Dw), v skupine E (snehová, resp. ľadová klíma; → polárne podnebie) typy klíma tundry alebo výšková klíma (nad 3 000 m n. m.; ET) a klíma trvalého mrazu (EF). V tejto klasifikácii klímy sú hranice klimatických typov určené izotermami najteplejších a najchladnejších mesiacov a pomerom priemernej ročnej teploty vzduchu a ročného úhrnu zrážok so zreteľom na ich ročné rozdelenie.

Genetické klasifikácie klímy klasifikujú klímu podľa rozhodujúcich fyzikálnych podmienok jej vytvárania, najmä podľa všeobecnej cirkulácie atmosféry. Najpoužívanejšou z nich je Alisovova klasifikácia klímy zostavená ruským klimatológom Borisom Pavlovičom Alisovom (*1891, †1972), ktorá klímu rozdeľuje podľa všeobecnej cirkulácie atmosféry na klimatické pásma, pričom základom klasifikácie je prevládajúci výskyt určitých (geografických) typov vzduchových hmôt v danej geografickej oblasti. Podľa Alisovovej klasifikácie klímy sú hlavné klimatické pásma územia, v ktorých sa po celý rok vyskytuje rovnaký typ vzduchovej hmoty (napr. v rovníkovom pásme rovníkový vzduch) a prechodné klimatické pásma územia, v ktorých dochádza k sezónnemu striedaniu dvoch rôznych vzduchových hmôt (napr. v pásme rovníkových monzúnov sa striedajú rovníkový a tropický vzduch). Alisovova klasifikácia klímy rozlišuje hlavné klimatické pásma, ktorými sú rovníkové (ekvatoriálne) pásmo, 2 tropické pásma, 2 pásma miernych šírok (→ podnebie miernych zemepisných šírok), arktické (→ arktické podnebie) a antarktické pásmo (→ antarktické podnebie), a vedľajšie (prechodné) pásma, ktoré sú subekvatoriálne (pásmo rovníkových monzúnov), subtropické (→ subtropické podnebie), subarktické (→ subarktické podnebie) a subantarktické pásmo. V každom pásme vyčleňuje Alisovova klasifikácia štyri základné typy klímy: kontinentálny (pevninský; → kontinentálne podnebie), maritímny (oceánsky; → maritímne podnebie), typ záp. pobreží a typ vých. pobreží.

K ďalším známym klasifikáciám klímy patria Bergova, Flohnova, Thornthwaitova klasifikácia a i. Klasifikácia klímy Československa bola 1957 vypracovaná konvenčnou metódou navrhnutou M. Končekom, v ktorej boli na vymedzenie klimatických typov a podtypov použité jednak klimatické prvky (napr. teplota vzduchu), jednak klimatolodické indexy (napr. vlahový index).

Zverejnené v marci 2017.

citácia

Klíma [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-09-20]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/klima