Kleist, Heinrich von

Text hesla

Kleist [klajst], Heinrich von, 18. 10. (podľa vlastných údajov 10. 10.) 1777 Frankfurt nad Odrou, Brandenbursko – 21. 11. 1811 pri jazere Kleiner Wannsee, dnes súčasť územia Berlína — nemecký spisovateľ. Pochádzal zo starej pruskej dôstojníckej šľachtickej rodiny. R. 1792 vstúpil do gardového pluku v Postupime, 1799 z armády odišiel, zasnúbil sa s Wilhelminou von Zenge (*1780, †1852) a tri semestre študoval filozofiu, matematiku a fyziku na univerzite vo Frankfurte nad Odrou. Učenie I. Kanta o nepoznateľnosti podstaty vecí uňho 1801 vyvolalo duševnú krízu (tzv. kantovská kríza), ktorá silno ovplyvnila jeho život a tvorbu (odmietol profesionálnu dráhu, chcel sa realizovať ako spisovateľ). R. 1801 odcestoval do Paríža, ale sklamaný veľkomestským životom odišiel do Švajčiarska, kde chcel v duchu J.-J. Rousseaua žiť ako sedliak na usadlosti, čo vyvolalo nezhody a rozchod so snúbenicou. R. 1802 sa vo Weimare zoznámil s Ch. M. Wielandom, J. W. Goethem a F. Schillerom, 1803 sa v Paríži duševne zrútil (spálil rukopis hry Robert Guiscard), chcel sa zúčastniť plánovanej invázie Napoleona I. Bonaparta do Spojeného kráľovstva, 1805 – 06/07 pracoval v štátnej službe pri kráľovskej komore v Königsbergu (dnes Kaliningrad), 1807 bol cestou do Berlína francúzskymi vojenskými úradmi zatknutý ako údajný špión (pol roka väznený vo Francúzsku). R. 1807 – 09 žil v Drážďanoch, zoznámil sa s A. H. Müllerom, J. L. Tieckom a Christianom Gottfriedom Körnerom (*1756, †1831), vydával časopis Phöbus (1808 – 09), po ktorého zániku sa znova zrútil a rozmýšľal nad samovraždou. R. 1809 odišiel do Rakúska, neskôr žil v Prahe, kde chcel vydávať vlastenecký časopis Germania, po presťahovaní do Berlína vydával denník Berliner Abendblätter (1810 – 11), ktorý po 153 vydaniach zanikol. Sklamanie z neúspechu, osobné (rozchod s rodinou) a finančné problémy ho doviedli k samovražde (spolu s nevyliečiteľne chorou Henriettou Vogelovou, *1780, sa zastrelil pri jazere Kleiner Wannsee).

Kleist prežil kontroverzný život (osamelosť, citlivosť, osobné a profesionálne nenaplnenie), jeho dielo je rozporuplné (zobrazenie sveta v spolupôsobení temných, paradoxných a nevysvetliteľných udalostí, sila ľudského inštinktu pri poznávaní pravdy, fragmentárne vnímanie reality). Vo svojich dielach plných protirečení a paradoxov kladie otázky vzťahu jednotlivca a spoločnosti, hlavné témy (láska, strach zo smrti, krutosť, fanatizmus, spoločenská nerovnosť) zobrazil šokujúco, extrémne a bez predsudkov, zdôrazňoval klamlivý charakter vonkajšej reality, spájal realizmus s romantizmom, záver diel nie je definitívny a jednoznačný. Považuje sa najmä za dramatika, usiloval sa spojiť a prekonať antickú a shakespearovskú tragédiu; pre divadelné hry je charakteristická polyfónna štruktúra (nesúlad sa strieda s harmóniou, repliky nie sú jednoznačné, významnú úlohu zohrávajú podtext, dialóg s gestom a metafora).

V divadelnej hre Rodina Schroffensteinovcov (Die Familie Schroffenstein, vydaná 1803, uvedená 1804; sfilmovaná 1983, réžia Hans Neuenfels) prostredníctvom shakespearovského námetu o dvoch znepriatelených rodinách a milujúcich sa deťoch demonštroval myšlienku o bezbrannosti človeka voči osudovým silám, v divadelnej hre Robert Guiskard (rukopis 1803 spálil, 1808 čiastočne zrekonštruoval pre časopis Phöbus; uvedená 1901) zobrazil tragédiu človeka, ktorému sa tesne pred cieľom pre chorobu všetko zrúti, v komédii Amfitryon (Amphitryon, ein Lustspiel nach Molière, vydaná 1807, uvedená 1899; slov. 1961) tragikomickým spôsobom interpretoval antickú predlohu a jej satirickú Molièrovu verziu ako neistú hru zdania a reality. V dráme Penthesilea (vydaná 1808, uvedená 1876; sfilmovaná napr. 1988, réžia Hans-Jürgen Syberberg) vykreslil vnútorný konflikt mýtickej kráľovnej Amazoniek a v snovej rozprávkovej hre Katarínka z Heilbronnu alebo Skúška ohňom (Das Käthchen von Heilbronn oder die Feuerprobe, vydaná 1808, uvedená 1810; sfilmovaná napr. 1980, réžia É. Rohmer) prostredníctvom príbehu o oddane milujúcej dievčine zachytil pôsobenie iracionálnych síl v človeku. Vo veršovanej veselohre Rozbitý džbán (Der zerbrochne Krug, uvedená 1808, vydaná 1811; slov. 1944; sfilmovaná napr. 1937, réžia Gustav Ucicky, E. Jannings) rozvíjal analytickou dramatickou technikou príbeh súdneho vyšetrovania a zobrazil paradoxnú identitu človeka, ktorý je strážcom a zároveň narušiteľom zákona; rozbitý džbán symbolizuje stratenú dievčenskú nevinnosť (vo Weimare ju 1808 uviedol J. W. Goethe, predstavenie sa skončilo neúspechom). Po porážke Pruska Napoleonom I. Bonapartom (1806) vytvoril Kleist protinapoleonskú historickú drámu Hermannova bitka (Die Hermannsschlacht, napísaná 1808, zakázaná 1809, vydaná 1821, uvedená 1860; sfilmovaná 1984, réžia Claus Peymann) a divadelnú hru Princ Fridrich Homburský (Prinz Friedrich von Homburg, 1810, vydaná a uvedená 1821; slov. 1982; sfilmovaná napr. 1997, réžia M. Bellocchio; predloha opery H. W. Henzeho Princ homburský, 1960), v ktorej prostredníctvom príbehu na hranici spánku a bdenia zobrazil extrémne stretnutie ľudskej dôstojnosti s vojenskou disciplínou.

V oblasti prózy je Kleist spoluzakladateľom novely v nemeckej literatúre, anticipoval postupy modernej prózy (expresionizmus, existencializmus). Pre jeho prózy je charakteristický nejednoznačný typ hlavného hrdinu, štýlová výbušnosť a hypotaktická stavba viet. V poviedke Michael Kohlhaas (1810; slov. 1946; viackrát sfilmovaná, napr. 1969, réžia V. Schlöndorff) zobrazil disharmóniu medzi jednotlivcom a spoločnosťou a nedôveru v zákon (hlavný hrdina berie spravodlivosť do vlastných rúk a stáva sa zločincom). Autor noviel Zemetrasenie v Čile (Das Erdbeben in Chili, časopisecky 1807, knižne 1810; sfilmovaná 1975, réžia Helma Sandersová-Brahmsová; predloha opery J. Cikkera Rozsudok, 1979), Markíza z O... (Die Marquise von O..., časopisecky 1808, knižne 1810; sfilmovaná napr. 1976, réžia É. Rohmer), Zásnuby v San Domingu (Die Verlobung in San Domingo, 1811; sfilmovaná napr. 1970, réžia Hans-Jürgen Syberberg; predloha rovnomennej opery W. Egka, 1963), poviedky Svätá Cecília alebo Sila hudby (Die heilige Cäcilie oder die Gewalt der Musik, časopisecky 1810, knižne 1811), eseje O bábkovom divadle (Über das Marionettentheater, 1810; slov. 1965; sfilmovaná 1984, réžia Hans Neuenfels).

Kleistovo dielo je vnímané nejednoznačne (bolo docenené až koncom 19. stor. expresionistami), stalo sa predmetom sporov v súvislosti s politickou situáciou (odmietané počas vlády O. von Bismarcka, počas Weimarskej republiky, počas existencie NDR, oceňované však nacistami), bolo inšpiráciou pre F. Kafku, B. Brechta a A. Seghersovú. Od 1912 (s prerušením 1933 – 84) je udeľovaná Kleistova cena za literatúru (Kleist-Preis, od 1985 Spoločnosťou Heinricha von Kleista).

Popis ilustrácie

Anton Graff: Heinrich von Kleist, olej, 1808, Kügelgenhaus – Museum der Dresdner Romantik

Text hesla

Kleist [klajst], Heinrich von, 18. 10. (podľa vlastných údajov 10. 10.) 1777 Frankfurt nad Odrou, Brandenbursko – 21. 11. 1811 pri jazere Kleiner Wannsee, dnes súčasť územia Berlína — nemecký spisovateľ. Pochádzal zo starej pruskej dôstojníckej šľachtickej rodiny. R. 1792 vstúpil do gardového pluku v Postupime, 1799 z armády odišiel, zasnúbil sa s Wilhelminou von Zenge (*1780, †1852) a tri semestre študoval filozofiu, matematiku a fyziku na univerzite vo Frankfurte nad Odrou. Učenie I. Kanta o nepoznateľnosti podstaty vecí uňho 1801 vyvolalo duševnú krízu (tzv. kantovská kríza), ktorá silno ovplyvnila jeho život a tvorbu (odmietol profesionálnu dráhu, chcel sa realizovať ako spisovateľ). R. 1801 odcestoval do Paríža, ale sklamaný veľkomestským životom odišiel do Švajčiarska, kde chcel v duchu J.-J. Rousseaua žiť ako sedliak na usadlosti, čo vyvolalo nezhody a rozchod so snúbenicou. R. 1802 sa vo Weimare zoznámil s Ch. M. Wielandom, J. W. Goethem a F. Schillerom, 1803 sa v Paríži duševne zrútil (spálil rukopis hry Robert Guiscard), chcel sa zúčastniť plánovanej invázie Napoleona I. Bonaparta do Spojeného kráľovstva, 1805 – 06/07 pracoval v štátnej službe pri kráľovskej komore v Königsbergu (dnes Kaliningrad), 1807 bol cestou do Berlína francúzskymi vojenskými úradmi zatknutý ako údajný špión (pol roka väznený vo Francúzsku). R. 1807 – 09 žil v Drážďanoch, zoznámil sa s A. H. Müllerom, J. L. Tieckom a Christianom Gottfriedom Körnerom (*1756, †1831), vydával časopis Phöbus (1808 – 09), po ktorého zániku sa znova zrútil a rozmýšľal nad samovraždou. R. 1809 odišiel do Rakúska, neskôr žil v Prahe, kde chcel vydávať vlastenecký časopis Germania, po presťahovaní do Berlína vydával denník Berliner Abendblätter (1810 – 11), ktorý po 153 vydaniach zanikol. Sklamanie z neúspechu, osobné (rozchod s rodinou) a finančné problémy ho doviedli k samovražde (spolu s nevyliečiteľne chorou Henriettou Vogelovou, *1780, sa zastrelil pri jazere Kleiner Wannsee).

Kleist prežil kontroverzný život (osamelosť, citlivosť, osobné a profesionálne nenaplnenie), jeho dielo je rozporuplné (zobrazenie sveta v spolupôsobení temných, paradoxných a nevysvetliteľných udalostí, sila ľudského inštinktu pri poznávaní pravdy, fragmentárne vnímanie reality). Vo svojich dielach plných protirečení a paradoxov kladie otázky vzťahu jednotlivca a spoločnosti, hlavné témy (láska, strach zo smrti, krutosť, fanatizmus, spoločenská nerovnosť) zobrazil šokujúco, extrémne a bez predsudkov, zdôrazňoval klamlivý charakter vonkajšej reality, spájal realizmus s romantizmom, záver diel nie je definitívny a jednoznačný. Považuje sa najmä za dramatika, usiloval sa spojiť a prekonať antickú a shakespearovskú tragédiu; pre divadelné hry je charakteristická polyfónna štruktúra (nesúlad sa strieda s harmóniou, repliky nie sú jednoznačné, významnú úlohu zohrávajú podtext, dialóg s gestom a metafora).

V divadelnej hre Rodina Schroffensteinovcov (Die Familie Schroffenstein, vydaná 1803, uvedená 1804; sfilmovaná 1983, réžia Hans Neuenfels) prostredníctvom shakespearovského námetu o dvoch znepriatelených rodinách a milujúcich sa deťoch demonštroval myšlienku o bezbrannosti človeka voči osudovým silám, v divadelnej hre Robert Guiskard (rukopis 1803 spálil, 1808 čiastočne zrekonštruoval pre časopis Phöbus; uvedená 1901) zobrazil tragédiu človeka, ktorému sa tesne pred cieľom pre chorobu všetko zrúti, v komédii Amfitryon (Amphitryon, ein Lustspiel nach Molière, vydaná 1807, uvedená 1899; slov. 1961) tragikomickým spôsobom interpretoval antickú predlohu a jej satirickú Molièrovu verziu ako neistú hru zdania a reality. V dráme Penthesilea (vydaná 1808, uvedená 1876; sfilmovaná napr. 1988, réžia Hans-Jürgen Syberberg) vykreslil vnútorný konflikt mýtickej kráľovnej Amazoniek a v snovej rozprávkovej hre Katarínka z Heilbronnu alebo Skúška ohňom (Das Käthchen von Heilbronn oder die Feuerprobe, vydaná 1808, uvedená 1810; sfilmovaná napr. 1980, réžia É. Rohmer) prostredníctvom príbehu o oddane milujúcej dievčine zachytil pôsobenie iracionálnych síl v človeku. Vo veršovanej veselohre Rozbitý džbán (Der zerbrochne Krug, uvedená 1808, vydaná 1811; slov. 1944; sfilmovaná napr. 1937, réžia Gustav Ucicky, E. Jannings) rozvíjal analytickou dramatickou technikou príbeh súdneho vyšetrovania a zobrazil paradoxnú identitu človeka, ktorý je strážcom a zároveň narušiteľom zákona; rozbitý džbán symbolizuje stratenú dievčenskú nevinnosť (vo Weimare ju 1808 uviedol J. W. Goethe, predstavenie sa skončilo neúspechom). Po porážke Pruska Napoleonom I. Bonapartom (1806) vytvoril Kleist protinapoleonskú historickú drámu Hermannova bitka (Die Hermannsschlacht, napísaná 1808, zakázaná 1809, vydaná 1821, uvedená 1860; sfilmovaná 1984, réžia Claus Peymann) a divadelnú hru Princ Fridrich Homburský (Prinz Friedrich von Homburg, 1810, vydaná a uvedená 1821; slov. 1982; sfilmovaná napr. 1997, réžia M. Bellocchio; predloha opery H. W. Henzeho Princ homburský, 1960), v ktorej prostredníctvom príbehu na hranici spánku a bdenia zobrazil extrémne stretnutie ľudskej dôstojnosti s vojenskou disciplínou.

V oblasti prózy je Kleist spoluzakladateľom novely v nemeckej literatúre, anticipoval postupy modernej prózy (expresionizmus, existencializmus). Pre jeho prózy je charakteristický nejednoznačný typ hlavného hrdinu, štýlová výbušnosť a hypotaktická stavba viet. V poviedke Michael Kohlhaas (1810; slov. 1946; viackrát sfilmovaná, napr. 1969, réžia V. Schlöndorff) zobrazil disharmóniu medzi jednotlivcom a spoločnosťou a nedôveru v zákon (hlavný hrdina berie spravodlivosť do vlastných rúk a stáva sa zločincom). Autor noviel Zemetrasenie v Čile (Das Erdbeben in Chili, časopisecky 1807, knižne 1810; sfilmovaná 1975, réžia Helma Sandersová-Brahmsová; predloha opery J. Cikkera Rozsudok, 1979), Markíza z O... (Die Marquise von O..., časopisecky 1808, knižne 1810; sfilmovaná napr. 1976, réžia É. Rohmer), Zásnuby v San Domingu (Die Verlobung in San Domingo, 1811; sfilmovaná napr. 1970, réžia Hans-Jürgen Syberberg; predloha rovnomennej opery W. Egka, 1963), poviedky Svätá Cecília alebo Sila hudby (Die heilige Cäcilie oder die Gewalt der Musik, časopisecky 1810, knižne 1811), eseje O bábkovom divadle (Über das Marionettentheater, 1810; slov. 1965; sfilmovaná 1984, réžia Hans Neuenfels).

Kleistovo dielo je vnímané nejednoznačne (bolo docenené až koncom 19. stor. expresionistami), stalo sa predmetom sporov v súvislosti s politickou situáciou (odmietané počas vlády O. von Bismarcka, počas Weimarskej republiky, počas existencie NDR, oceňované však nacistami), bolo inšpiráciou pre F. Kafku, B. Brechta a A. Seghersovú. Od 1912 (s prerušením 1933 – 84) je udeľovaná Kleistova cena za literatúru (Kleist-Preis, od 1985 Spoločnosťou Heinricha von Kleista).

Zverejnené v marci 2017.

citácia

Kleist, Heinrich von [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-12-16]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/kleist-heinrich-von