Kirgizsko

Text hesla

Kirgizsko, Kirgizská republika, aj Kirgizstan, kirgizsky Kyrgyzstan, Kyrgyz Respublikasy, rus. Kyrgyzstan, Kyrgyzskaja Respublika — štát v Strednej Ázii na severozápade a severe susediaci s Kazachstanom, na juhovýchode a juhu s Čínou, na juhu s Tadžikistanom, na západe s Uzbekistanom. Administratívne sa člení na 7 oblastí a 2 mestské dištrikty (Biškek a Oš).

Hornatá krajina, okolo 75 % územia leží vo výškach nad 1 000 m n. m., priemerná výška 2 750 m n. m. Juhozáp. časť krajiny vypĺňa Alajský chrbát, sev. a vých. časť pohoria Ťanšanu, z ktorých najvyššie sú Kokšaal-Tau (Štít víťazstva, 7 439 m n. m., najvyšší vrch Kirgizska na hranici s Čínou) a Terskej-Alatau (maximálna výška 5 216 m n. m.) na východe, Kirgizský chrbát (najvyšší vrch Západný Alamedin, 4 875 m n. m) na severe, Kungej-Alatau (Čoktau, 4 770 m n. m.) na severovýchode a Talaský Alatau (Manas, 4 482 m n. m.) na severozápade. Medzi horskými chrbtami sa rozkladá veľké množstvo rozlične veľkých depresií, kotlín a dolín, ktoré sa postupne rozširujú na západ, najväčšie sú Issykkuľská kotlina (vo výške 1 600 – 1 800 m n. m.), Ferganská dolina, Talaská kotlina a dolina rieky Ču. Horské chrbty majú prevažne smer východ – západ, vo výškach okolo 3 000 m n. m. ležia zarovnané zvlnené plošiny (syrty), najvyššie časti majú glaciálny reliéf a sú zaľadnené. Územie Kirgizska sa rozkladá v zóne veľkej seizmickej aktivity koncentrovanej na významné zlomové poruchy.

Mierne teplé kontinentálne podnebie, vzhľadom na výškovú členitosť neobyčajne pestré; priemerná teplota v kotlinách a dolinách v januári od -1,5 °C do -8 °C, v júli 20 – 27 °C, v horských oblastiach nad 2 000 m n. m. od -8 °C až -20 °C do 15 – 17 °C; množstvo zrážok závisí najmä od expozície svahov a záp. atmosférického prúdenia, najnižší ročný úhrn zrážok 100 – 200 mm majú kotliny a doliny ležiace v zrážkovom tieni, vo vých. časti krajiny 500 – 700 mm, náveterné svahy pohorí na juhozápade do 900 mm. Väčšina územia patrí do povodia Syrdarje, územím preteká jej zdrojnica Naryn prameniaca v Ťanšane, sev. časť odvodňujú rieky Ču a Talas, vých. a juž. časť rieky Aksu a Kokšaal tečúce do Tarimskej panvy, juhozáp. časť rieka Kyzylsu, zdrojnica Amudarje. Krajina má okolo 3 000 jazier, a to najmä ľadovcového pôvodu, najväčšie sú tektonického pôvodu (Issyk-Kuľ, Song-Köl, Čatyr-Köl). Rozloženie rastlinných spoločenstiev usporiadaných vo vysokých pohoriach do vegetačných stupňov závisí od klimatických, geomorfologických a pôdnych podmienok. Najnižšie položené časti sú pokryté polopúšťovým a stepným rastlinstvom, v dolinách a na plošinách trávnaté stepné porasty (pasienky), na vlhších svahoch v nižších nadmorských výškach porasty orecha kráľovského a javora klenu, vo vyšších polohách porasty ťanšanského smreka a jedle, nad nimi vysokohorské lúky, horská tundra a vysokohorská púšť. Príroda Kirgizska je chránená v 9 národných parkoch a mnohých prírodných rezerváciách, celková výmera chránených území predstavuje 6,3 % rozlohy krajiny (2009).

Prevažne poľnohospodársky štát s ekonomikou silno závislou od vývozu zlata, jeden z najslabšie hospodársky rozvinutých štátov bývalého ZSSR. Geografická uzavretosť, nízka úroveň infraštruktúry a politická nestabilita bránia ekonomickému rozvoju krajiny a prílevu zahraničných investícií (s výnimkou ťažkého priemyslu), hlavným problémom ostáva vysoký zahraničný dlh. V hospodárstve negatívne postihnutom rozpadom ZSSR sa vláda usilovala presadiť viacero reforiem (pozemková reforma, zlepšenie regulačného systému ap.), ktorých cieľom bolo spomalenie úpadku ekonomiky, zvýšenie exportu a zníženie miery nezamestnanosti (pokles z 18,0 %, 2004, na 8,6 %, 2011) a chudoby (33,7 % žije pod hranicou chudoby, 2011); plánované sú opatrenia na posilnenie makroekonomickej stability a zlepšenie investičného prostredia v krajine (reformy v daňovej správe, zvýšenie transparentnosti verejných financií, posilnenie systému sociálnej ochrany a i.). Na tvorbe HDP sa priemysel podieľa 31,1 %, poľnohospodárstvo 19,3 %, služby 49,6 % (2014). V priemysle pracuje 12,5 %, v poľnohospodárstve 48 %, v službách 39,5 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva (2005). Rast HDP 4,1 % (2014). Miera inflácie 7,2 % (2014).

Poľnohospodárska pôda zaberá 55 % rozlohy krajiny, z toho 7 % je orná pôda, zavlažovaných je okolo 1 mil. ha pôdy (2010). Rýchlejší rast poľnohospodárskej výroby brzdia pomaly postupujúca pozemková reforma a zastarané zavlažovacie systémy. Rastlinná výroba je sústredená v okrajových oblastiach Ferganskej doliny a v sev. oblastiach pri hranici s Kazachstanom (administratívne oblasti Talas a Čuj). Až 95 % poľnohospodárskej produkcie pochádza od drobných súkromných roľníkov a zo súkromných fariem, 5 % zo štátnych majetkov. Pestovanie pšenice, jačmeňa, kukurice, ryže, zemiakov, cukrovej repy, viniča, zeleniny, ovocia, krmovín, v juž. obastiach bavlníka a viniča (poľnohospodárske kultúry je možné pestovať až do 2 500 m n. m., vinič a ovocné stromy do 1 800 m n. m.). Zvyšuje sa podiel pestovania obilia na úkor bavlníka a tabaku. Vzhľadom na hornatý charakter krajiny s dostatkom pasienkov predstavuje živočíšna výroba dominantnú zložku poľnohospodárstva, väčšinou extenzívny chov oviec, kôz, hovädzieho dobytka a koní, menej chov hydiny, ošípaných a jakov, v juž. oblastiach priadky morušovej. Len asi 4 % rozlohy pokrývajú lesy, ktorých hlavným komerčným produktom sú vlašské orechy (Kirgizsko má najväčšie prirodzené rozšírenie orecha kráľovského). Poľnohospodárska výroba je sústredená v hlavnom meste Biškek a jeho okolí, v Karakole a jeho okolí a na okrajoch Ferganskej doliny.

Krajina má veľké náleziská zlata, olova (odhadované zásoby 250-tis. t), volfrámu (130-tis. t), ortuti, antimónu, uhlia (2,3 mil. t.), stavebných materiálov (granit, mramor), novšími prieskumami boli potvrdené zásoby striebra a i. drahých kovov, rúd železa, ropy (preukázané zásoby 40 mil. barelov), zemného plynu (preukázané zásoby 5,7 mld. m3). K hlavným priemyselným odvetviam patria banský, hutnícky (železných aj neželezných kovov), strojársky (výroba poľnohospodárskych strojov, elektroniky), potravinársky, odevný, textilný a sklársky priemysel. Na celkovej hodnote priemyselnej výroby sa približne 40 % podieľa ťažba zlata (jediné aktívne sa rozvíjajúce odvetvie v krajine; 15,7 t vyťaženého zlata, 2011), licencia za prevádzkovanie najväčšej zlatej bane Kumor (odhadované zásoby 700 t) americkou spoločnosťou Centerra Gold je významnou časťou štátneho rozpočtu (tvorí štvrtinu hodnoty HDP); ťažba v tomto nálezisku je už dlhšie predmetom sporov, o. i. pre jeho polohu na území prírodnej rezevácie v Ťanšane. Významnú úlohu v ekonomike zohráva sektor energetiky, odhadovaný potenciál horských riek je 142 mld. kWh ročne, z toho využívaných je iba 20 % (štát nie je schopný zabezpečiť realizáciu drahých energetických projektov, rokovania s investormi zo susedných štátov otvárajú možnosti výstavby vodných elektrární na str. a dolnom toku rieky Naryn, ako aj dostavby vodných elektrární Kambarata 1 a Kambarata 2). Na výrobe elektrickej energie (14,9 bilióna kWh, 2011) sa 79,9 % podieľajú vodné elektrárne, 20,1 % tepelné elektrárne (2009).

Pomerne veľký turistický potenciál krajiny (jazero Issyk-Kuľ, lyžiarsky a horolezecky príťažlivé veľhory) nie je dostatočne využívaný pre slabo rozvinutú infraštruktúru. Základná dopravná infraštruktúra Kirgizska zahŕňa 34-tis. km ciest (2007), 470 km železničných tratí (riedka železničná sieť najmä v dôsledku nevhodných geografických podmienok, 2008), 28 letísk (z toho 18 so spevnenou pristávacou dráhou, 2 medzinárodné letiská v Biškeku a Karakole, 2013), 496 km potrubnej dopravy (2013) a 600 km vodných ciest (2010). Vývoz zlata, bavlny, vlny, odevov, strojov a zariadení, elektrickej energie, minerálnych produktov, potravín (zeleniny, mäsa, nápojov a i.), tabaku, skla. Dovoz ropy, zemného plynu, potravín, strojov a zariadení, automobilov, farmaceutických výrobkov. Hlavní obchodní partneri: Rusko, Kazachstan, Čína, Švajčiarsko, Uzbekistan.

Národnostné zloženie: 70,0 % Kirgizov, 15,0 % Uzbekov, 8,4 % Rusov, menšiny Dunganov (Chuejov), Ujgurov, Ukrajincov, Tatárov, Kazachov, Tadžikov, Nemcov a i. Náboženské zloženie: 80 % moslimov (sunnitov), 10 % pravoslávnych, menšiny katolíkov, protestantov, buddhistov a i. Podiel mestského obyvateľstva 36 % (2014). Väčšie mestá: Biškek, Oš, Džalal-Abad, Karakol.

Dejiny — Územie dnešného Kirgizska bolo osídlené už v období paleolitu, najstaršie doklady pochádzajú z obdobia 300-tis. až 100-tis. pred n. l. z oblasti centrálneho Ťanšanu (okolie jazera Issyk-Kuľ) a z doliny rieky Ču (okolie hlavného mesta Biškek). Najmenej z 1. tisícročia pred n. l. sú skalné kresby (petroglyfy) zachované v jaskyniach vrchu Sulajman Too (aj Posvätný vrch; 1 110 m n. m.) v meste Oš v juž. Kirgizsku (2009 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Od 8. stor. pred n. l. osídľovali sev. Kirgizsko kočovné kmene Sakov (dokladmi o ich tamojšom pobyte sú skalné kresby na brehoch jazera Issyk-Kuľ neďaleko mesta Čolpon-Ata, 6. – 3. stor. pred n. l.), v 2. stor. pred n. l. – 5. stor. n. l. kmene Wusunov (centrum ich ríše sa nachádzalo v Čigučene, aj Čigu-čen, na brehu jazera Issyk-Kuľ, v súčasnosti pravdepodobne pod hladinou). Cez sev. Kirgizsko (okolo jazera Issyk-Kuľ) viedla jedna z trás Hodvábnej cesty (2014 spolu s čínskou a kazašskou časťou trasy zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Juž. časti dnešného Kirgizska (Ferganskú dolinu) ovládala medzi 1. – 4. stor. n. l. Kušánska ríša. V 5. stor. kontrolovali územie dnešného Kirgizska Heftaliti, v pol. 6. stor. po ich porážke turkickými kmeňmi (do Strednej Ázie prichádzali od 5. stor.) sa stalo súčasťou Turkického kaganátu, po jeho rozpade po 630 sa severné oblasti dnešného Kirgizska stali súčasťou Západoturkického kaganátu (sídlom kagana sa stal Sujab, aj názov Ordukent, v sev. Kirgizsku v doline rieky Ču na Hodvábnej ceste, dnes archeologická lokalita pri dedine Ak-Bešim asi 6 km juhozáp. od mesta Tokmok, rus. Tokmak), resp. jeho nástupcu Türgešského kaganátu (704 – 756) a po jeho rozklade v pol. 8. stor. Karluckého kaganátu (jeho centrom bol od 766 Sujab).

Už od 7. stor., a najmä v 8. stor. museli štátne útvary na území dnešného Kirgizska odrážať tlak čínskeho impéria (dynastia Tchang) z východu a od 8. stor. arabskú expanziu zo západu. R. 751 v bitke na rieke Talas arabské vojská porazili čínsku armádu a Arabi obsadili Sogd (Sogdianu) vrátane časti územia dnešného Kirgizska. Následné masové presuny obyvateľstva sa spolu s miestnymi tradíciami a stáročnými kontaktmi medzi ríšami i etnikami stali príčinou syntézy kultúr, nastal rozvoj miest (Nebaket, rus. Krasnaja rečka, dnes archeologická lokalita asi 30 km od Biškeku; Sujab a i.). V pol. 10. – pol. 12. stor. sa Kirgizsko stalo jedným z centier ríše Karachánov, tzv. Karachánovského štátu (mesto Balasagun, dnes zaniknutá lokalita v sev. Kirgizsku v doline rieky Ču, nachádza sa tam jedna z najstarších zachovaných stavieb v Strednej Ázii, veža Burana, 10. – 11. stor.). Podľa tradície ich vládca Satuk Bughra Chán (aj Satyq Bughra Chán, †955) konvertoval spolu s celým kmeňovým zväzom na islam a jeho syn Músá Bughra Chán (vládol 956 – 958) vyhlásil islam za štátne náboženstvo. V 11. stor. sa začali utvárať feudálne vzťahy, zároveň so súkromným vlastníctvom pôdy sa rozšíril aj systém držby iktá, nastal hospodársky a kultúrny rozkvet. Talaská kotlina sa stala najväčším centrom dobývania striebra a i. kovov, mestá Balasagun a Özgön (aj Uzgen; vo vých. časti Ferganskej doliny v juž. Kirgizsku) dôležitými remeselnými a obchodnými centrami. Významným dokladom rozkvetu mestského kultúrneho života na území Kirgizska v 10. – 12. stor. sú literárne pamiatky v turkickom jazyku, napr. spis písaný vo veršoch formou rozhovoru chána s vezírom, mudrcom a súfím o náboženstve, filozofii, práve a politike Obšťastňujúca veda (Kutadgu Bilig, 1069) od J. H. H. Balasaguniho a Kompendium turkických jazykov (Díwán ul-lughát at-Turk, 1075, úplne dokončené 1083) od M. Kašgarího.

Po rozpade Karachánovskeho štátu (1032) na menšie útvary bolo územie dnešného Kirgizska ovládané Karlukmi (patrilo do záp. časti ich ríše, centrá Özgön a dolina rieky Ili v sev. časti dnešnej Autonómnej oblasti Sin-ťiang v severozáp. Číne), Kypčakmi a Karakitanmi (od 1141) a po definitívnom zániku ich Karakitanskej ríše (1218 Mongoli vedení Džingischánom definitívne dobyli jej územie) Mongolmi. V tom období prišlo na územie dnešného Kirgizska veľké množstvo mongolských i turkických kočovných kmeňov, ktoré vytlačili pôvodné obyvateľstvo. Prevládajúcim spôsobom hospodárenia sa stalo kočovné pastierstvo. Po smrti chána Möngkeho (1259) sa územie dnešného Kirgizska stalo súčasťou Čagatajského ulusu (→ Čagataj), o nástupníctvo sa usiloval aj Ögedejov vnuk Chajdu chán (vládol 1269 – 1301), ktorý časť ulusu obsadil a vybudoval si centrum v Tarsakente (dnes zaniknutá lokalita Kara-Džygač neďaleko dnešného Biškeku) v doline rieky Ču. V 2. pol. 14. stor. prešiel viackrát územím Kirgizska Timúr a spustošil ho. Miestne kmene však často neuznávali mongolských (ani timúrovských) panovníkov a kládli im odpor. Podľa niektorých zdrojov v 13. – 14. stor. (podľa jednej z hypotéz už od 10. stor.) začali na územie dnešného Kirgizska prichádzať Jenisejskí Kirgizi (→ Kirgizi, význam 1), ktorí sa miešali s Mongolmi, Karlukmi, Kypčakmi a i. kmeňmi a podieľali sa na etnogenéze dnešných Kirgizov (do 20. rokov 20. stor. nazývaných Karakirgizi). Pravdepodobne v 15. – 18. stor. (podľa niektorých autorov oveľa skôr) sa sformovali aj hlavné časti kirgizského národného eposu Manas.

Hoci na území Kirgizska formálne vládli Mongoli, kirgizské kmene boli fakticky nezávislé a sformovali sa do kmeňových zväzov na čele s predstaviteľmi rodovej šľachty – náčelníkmi (manapmi), ktorí mali v rukách vojenskú i súdnu moc. Do začiatku 16. stor. vládli v juž. Kirgizsku Timúrovi potomkovia, najznámejší z nich Zahír-Ud-Dín Muhammad (→ Bábur) neskôr založil indickú ríšu Veľkých Mogulov (Mughalov). Od 2. pol. 15. stor. miestne kirgizské kmene v juž. Kirgizsku (v oblasti Ferganskej doliny) striedavo bojovali proti uzbeckým Šajbáníovcom alebo sa podieľali na ich ťaženiach, v 17. stor. na severe vytvárali spojenectvá s kazašskými chánmi najmä proti nájazdom Ojratov (Džungárov) z východu. Začiatkom 18. stor. ovládol juž. Kirgizsko (Ferganskú dolinu) Kokandský chanát, ktorý v 19. stor. rozšíril svoju kontrolu i nad územím sev. Kirgizska (1825 bola vybudovaná pevnosť Pišpek, dnes hlavné mesto Biškek). Napriek tomu, že kirgizské kmene v Alajskej kotline a v horských oblastiach boli iba pod čiastočnou kontrolou kokandského chána, pričom niektorí kirgizskí náčelníci mali vplyv na kokandskom dvore, nespokojnosť s kokandskou nadvládou vyústila v priebehu 18. a 19. stor. do niekoľkých kirgizských povstaní. Najväčšie sa uskutočnili v 30. rokoch 19. stor. pod vedením Tajlaka Baatyra (*asi 1796, †1838), náčelníka kmeňa Bug, a neskôr v 40. rokoch 19. stor. v sev. Kirgizsku pod vedením popredného predstaviteľa kmeňa Sarybagyšov, chána Ormona (*asi 1792, †1854), ktorý sa dal vyhlásiť za chána Kirgizov.

Od 50. – 60. rokov 19. stor. sa početné územia Strednej Ázie vrátane sev. Kirgizska dostávali pod vládu cárskeho Ruska (v niektorých prípadoch išlo o dobrovoľný vstup do ruského poddanstva) a po zániku Kokandského chanátu (po povstaní v 70. rokoch 19. stor.) boli pripojené aj zvyšné kirgizské územia a začlenené pod správu Turkestanskej generálnej gubernie (→ Turkestan). V poslednej tretine 19. stor. do oblasti sev. Kirgizska (dolina rieky Ču) migrovali ruskí roľníci, ktorí tam dostali pôdu a prispeli k zmene etnickej skladby obyvateľstva. Do konca 19. stor. prešla polovica kočovného alebo polokočovného kirgizského obyvateľstva (prevažne v juž. Kirgizsku) pod vplyvom ruskej nadvlády k usadlému spôsobu života. Neustály prílev nových ruských migrantov vyvolával u domáceho obyvateľstva čoraz väčšie napätie, čo vyvrcholilo 1916 povstaním, ktoré zachvátilo celú Strednú Áziu a do ktorého sa zapojilo aj kirgizské obyvateľstvo. Dôvodom bolo vydanie cárskeho dekrétu o zapojení miestneho obyvateľstva do výkopových prác na všetkých frontoch počas 1. svetovej vojny. Po potlačení povstania mnoho Kirgizov utieklo do Číny. Po Októbrovej revolúcii 1917 bola na väčšine územia Kirgizska vyhlásená sovietska moc a takmer na celom území Strednej Ázie Turkestanská autonómna sovietska socialistická republika (1918 – 24) ako súčasť sovietskeho Ruska (okrem dnešného Kirgizska zahŕňala vel’kú časť dnešného Kazachstanu, Uzbekistanu a Turkménska). K definitívnemu upevneniu sovietskej moci však došlo až po skončení ťaženia tzv. Turkestanského frontu pod velením M. V. Frunzeho (podľa neho bol Pišpek 1926 – 91 premenovaný na Frunze, dnes Biškek) proti basmačom a bielogvardejcom počas občianskej vojny v Rusku 1918 – 20.

Po zrušení Turkestanskej autonómnej sovietskej socialistickej republiky (1924) bola na území Kirgizska vytvorená Kara-kirgizská autonómna oblasť v rámci Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky (RSFSR), 1925 premenovaná na Kirgizskú autonómnu oblasť RSFSR, 1926 pretvorená na Kirgizskú autonómnu sovietsku socialistickú republiku v rámci RSFSR, 5. 12. 1936 získalo Kirgizsko status zväzovej republiky ZSSR a bolo premenované na Kirgizskú sovietsku socialistickú republiku. Po nastolení moci sovietov došlo k násilnej kolektivizácii a k nútenému usádzaniu kočovných Kirgizov, v Kirgizsku však nedošlo (na rozdiel napr. od Ukrajiny alebo od Kazachstanu) k hladomorom. Značné prostriedky boli investované do industrializáce (najmä v mestách Biškek a Oš), na industrializácii Kirgizska sa významne podieľala aj skupina československých občanov, ktorí tam v rámci medzinárodnej pomoci ako príslušníci družstva československých robotníkov a roľníkov Interhelpo (1923 – 43) vybudovali elektráreň, továreň na nábytok a i. (podľa niektorých štatistík sa Interhelpo 1934 podieľalo na celkovej priemyselnej produkcii Kirgizska až 20 %); v Biškeku prežil mladosť aj A. Dubček, ktorého rodičia tam odišli ako členovia družstva. Počas stalinských čistiek bolo viacero osobností politického a kultúrneho života Kirgizska perzekvovaných a popravených, 1943 bolo zlikvidované aj družstvo Interhelpo. Počas 2. svetovej vojny bolo do Kirgizska premiestnených viac ako 60 tovární, väčšinou s vojenskou výrobou, výrazný rozvoj priemyselnej výroby nastal v 50. rokoch 20. stor.

Relatívna liberalizácia pomerov v ZSSR za N. S. Chruščova vytvorila priestor na rozvoj kirgizského národného povedomia, predovšetkým u inteligencie, ktorá najmä od pol. 80. rokov otvorene kritizovala porušťovanie Kirgizov a zasahovanie moskovského vedenia do pomerov v Kirgizsku, čo v období perestrojky viedlo k sformovaniu sa kirgizskej opozície a k vzniku viacerých národne orientovaných skupín. Vyhlásenie kirgizského jazyka za jediný úradný jazyk na území Kirgizska (1. 10. 1989) však viedlo k silnej polarizácii mnohoetnického obyvateľstva Kirgizska (o. i. 1990 etnické zrážky medzi Uzbekmi a Kirgizmi) a k odchodu časti ruskojazyčného obyvateľstva. Kompromisným riešením bolo vytvorenie úradu prezidenta, ktorým sa 1990 stal nestraník, fyzik a bývalý predseda Kirgizskej akadémie vied A. Akajev, a 31. 8. 1991 bola vyhlásená nezávislosť Kirgizska. Počas Akajevovej vlády (v prezidentských voľbách zvíťazil aj 1995 a 2000, výsledky však boli zmanipulované) bol spočiatku zavedený relatívne liberálny režim (1991 bola rozpustená komunistická strana) a začali sa realizovať hospodárske reformy. V decembri 1991 sa Kirgizsko stalo členom SNŠ, v marci 1992 členom OSN, v júni 1994 sa pripojilo k iniciatíve NATO Partnerstvo za mier, 1998 sa ako prvá krajina SNŠ stalo členom Svetovej obchodnej organizácie (WTO), 1999 vstúpila do platnosti Dohoda o partnerstve a spolupráci medzi Kirgizskom a Európskou úniou. V decembri 2001 dalo Kirgizsko súhlas na využívanie letiska Manas asi 25 km severozáp. od Biškeku ako základne na zásobovanie vojenskej misie Medzinárodných bezpečnostných podporných síl (angl. International Security Assistance Force, ISAF) pod vedením NATO v Afganistane ustanovených Bezpečnostnou radou OSN, v marci 2009 ho zrušilo, následne však od júna 2009 do júna 2014 dalo povolenie na využívanie základne vojenskému letectvu USA. Od októbra 2003 jestvuje pri meste Kant (asi 20 km vých. od Biškeku) ruská vojenská základňa.

Nepriaznivý ekonomický vývoj, etnické problémy a celková nespokojnosť obyvateľstva s Akajevovou vládou vyústili po parlamentných voľbách 2005 do protestných akcií (tzv. Tulipánová revolúcia), počas ktorej demonštranti obsadili sídlo prezidenta a vlády. Po Akajevovom úteku do Kazachstanu a do exilu do Moskvy sa kirgizským prezidentom stal Kurmanbek Bakijev (*1949), ktorý však postupne zaviedol autoritársky režim (kvôli upevneniu svojej moci vyhlásil 2007 referendum, ktorým dosiahol zmenu ústavy a posilnenie svojich právomocí). V apríli 2010 bol po protestoch opozície zosadený, prinútený odísť do exilu a bola vytvorená prechodná vláda (2010 – 11) populárnej političky Rozy Otunbajevovej (Otunbajeva; *1950). Nepokoje však pokračovali a nárast nacionalistických nálad vyústil v júli 2010 do krvavých zrážok medzi Kirgizmi a Uzbekmi v meste Oš (stovky mŕtvych, desiatky tis. ľudí prevažne uzbeckej národnosti z krajiny ušlo). V júli 2010 sa konalo referendum, ktoré schválilo novú ústavu (s výrazne obmedzenými viacerými právomocami prezidenta) a po voľbách v októbri 2011 sa prezidentom stal bývalý predseda Sociálnodemokratickej strany Kirgizska Almazbek Atambajev (*1956), ktorý sa orientoval najmä na spoluprácu s Ruskom; od novembra 2017 je prezidentom Sooronbaj Žeenbekov (*1958). Kirgizsko je od 2015 členom novovzniknutej Eurázijskej hospodárskej únie (združenia niektorých postsovietskych štátov, o ktorých fungovanie sa usiluje najmä Rusko).

Politický systém — Kirgizsko je parlamentná republika s relatívne silnými právomocami zákonodarného orgánu, ale s výraznou (neoficiálnou) mocou prezidenta voleného v priamych voľbách na 5 rokov. Jednokomorový parlament (Žogorku Keneš, Najvyššia rada) sa skladá zo 120 poslancov volených na 5 rokov na základe pomerného volebného systému.

Kirgizsko
Rozloha: 199 900 km2
Počet obyvateľov: 5 604 000 (2014)
Priemerná hustota: 28 obyvateľov/km2
Hlavné mesto: Biškek
Úradný jazyk: kirgizština, ruština
Mena: 1 kirgizský som = 100 tyjynov
HDP na obyvateľa: 1 200 USD (2013)
Export: 1,7 mld. USD (2012)
Import: 5,4 mld. USD (2012)
Str. dĺžka života mužov/žien: 66/75 (2014)
Prirodzený prírastok: 1,7 % (2014)
Gramotnosť: viac ako 95 % % (2009)

Kirgizskí prezidenti
1990 – 2005 Askar Akajev
2005 Išenbaj Kadyrbekov (výkonný prezident)
2005 – 2010 Kurmanbek Bakijev
2010 – 2011 Roza Otunbajevová (výkonná prezidentka)
2011 – 2017 Almazbek Atambajev
od 2017 Sooronbaj Žeenbekov
Popis ilustrácie

Štátny znak

Popis ilustrácie

Zástava

Popis ilustrácie

Poloha

Popis ilustrácie

Hlavné mesto Biškek

Popis ilustrácie

Terskej-Alatau, sedlo Toros

Text hesla

Kirgizsko, Kirgizská republika, aj Kirgizstan, kirgizsky Kyrgyzstan, Kyrgyz Respublikasy, rus. Kyrgyzstan, Kyrgyzskaja Respublika — štát v Strednej Ázii na severozápade a severe susediaci s Kazachstanom, na juhovýchode a juhu s Čínou, na juhu s Tadžikistanom, na západe s Uzbekistanom. Administratívne sa člení na 7 oblastí a 2 mestské dištrikty (Biškek a Oš).

Hornatá krajina, okolo 75 % územia leží vo výškach nad 1 000 m n. m., priemerná výška 2 750 m n. m. Juhozáp. časť krajiny vypĺňa Alajský chrbát, sev. a vých. časť pohoria Ťanšanu, z ktorých najvyššie sú Kokšaal-Tau (Štít víťazstva, 7 439 m n. m., najvyšší vrch Kirgizska na hranici s Čínou) a Terskej-Alatau (maximálna výška 5 216 m n. m.) na východe, Kirgizský chrbát (najvyšší vrch Západný Alamedin, 4 875 m n. m) na severe, Kungej-Alatau (Čoktau, 4 770 m n. m.) na severovýchode a Talaský Alatau (Manas, 4 482 m n. m.) na severozápade. Medzi horskými chrbtami sa rozkladá veľké množstvo rozlične veľkých depresií, kotlín a dolín, ktoré sa postupne rozširujú na západ, najväčšie sú Issykkuľská kotlina (vo výške 1 600 – 1 800 m n. m.), Ferganská dolina, Talaská kotlina a dolina rieky Ču. Horské chrbty majú prevažne smer východ – západ, vo výškach okolo 3 000 m n. m. ležia zarovnané zvlnené plošiny (syrty), najvyššie časti majú glaciálny reliéf a sú zaľadnené. Územie Kirgizska sa rozkladá v zóne veľkej seizmickej aktivity koncentrovanej na významné zlomové poruchy.

Mierne teplé kontinentálne podnebie, vzhľadom na výškovú členitosť neobyčajne pestré; priemerná teplota v kotlinách a dolinách v januári od -1,5 °C do -8 °C, v júli 20 – 27 °C, v horských oblastiach nad 2 000 m n. m. od -8 °C až -20 °C do 15 – 17 °C; množstvo zrážok závisí najmä od expozície svahov a záp. atmosférického prúdenia, najnižší ročný úhrn zrážok 100 – 200 mm majú kotliny a doliny ležiace v zrážkovom tieni, vo vých. časti krajiny 500 – 700 mm, náveterné svahy pohorí na juhozápade do 900 mm. Väčšina územia patrí do povodia Syrdarje, územím preteká jej zdrojnica Naryn prameniaca v Ťanšane, sev. časť odvodňujú rieky Ču a Talas, vých. a juž. časť rieky Aksu a Kokšaal tečúce do Tarimskej panvy, juhozáp. časť rieka Kyzylsu, zdrojnica Amudarje. Krajina má okolo 3 000 jazier, a to najmä ľadovcového pôvodu, najväčšie sú tektonického pôvodu (Issyk-Kuľ, Song-Köl, Čatyr-Köl). Rozloženie rastlinných spoločenstiev usporiadaných vo vysokých pohoriach do vegetačných stupňov závisí od klimatických, geomorfologických a pôdnych podmienok. Najnižšie položené časti sú pokryté polopúšťovým a stepným rastlinstvom, v dolinách a na plošinách trávnaté stepné porasty (pasienky), na vlhších svahoch v nižších nadmorských výškach porasty orecha kráľovského a javora klenu, vo vyšších polohách porasty ťanšanského smreka a jedle, nad nimi vysokohorské lúky, horská tundra a vysokohorská púšť. Príroda Kirgizska je chránená v 9 národných parkoch a mnohých prírodných rezerváciách, celková výmera chránených území predstavuje 6,3 % rozlohy krajiny (2009).

Prevažne poľnohospodársky štát s ekonomikou silno závislou od vývozu zlata, jeden z najslabšie hospodársky rozvinutých štátov bývalého ZSSR. Geografická uzavretosť, nízka úroveň infraštruktúry a politická nestabilita bránia ekonomickému rozvoju krajiny a prílevu zahraničných investícií (s výnimkou ťažkého priemyslu), hlavným problémom ostáva vysoký zahraničný dlh. V hospodárstve negatívne postihnutom rozpadom ZSSR sa vláda usilovala presadiť viacero reforiem (pozemková reforma, zlepšenie regulačného systému ap.), ktorých cieľom bolo spomalenie úpadku ekonomiky, zvýšenie exportu a zníženie miery nezamestnanosti (pokles z 18,0 %, 2004, na 8,6 %, 2011) a chudoby (33,7 % žije pod hranicou chudoby, 2011); plánované sú opatrenia na posilnenie makroekonomickej stability a zlepšenie investičného prostredia v krajine (reformy v daňovej správe, zvýšenie transparentnosti verejných financií, posilnenie systému sociálnej ochrany a i.). Na tvorbe HDP sa priemysel podieľa 31,1 %, poľnohospodárstvo 19,3 %, služby 49,6 % (2014). V priemysle pracuje 12,5 %, v poľnohospodárstve 48 %, v službách 39,5 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva (2005). Rast HDP 4,1 % (2014). Miera inflácie 7,2 % (2014).

Poľnohospodárska pôda zaberá 55 % rozlohy krajiny, z toho 7 % je orná pôda, zavlažovaných je okolo 1 mil. ha pôdy (2010). Rýchlejší rast poľnohospodárskej výroby brzdia pomaly postupujúca pozemková reforma a zastarané zavlažovacie systémy. Rastlinná výroba je sústredená v okrajových oblastiach Ferganskej doliny a v sev. oblastiach pri hranici s Kazachstanom (administratívne oblasti Talas a Čuj). Až 95 % poľnohospodárskej produkcie pochádza od drobných súkromných roľníkov a zo súkromných fariem, 5 % zo štátnych majetkov. Pestovanie pšenice, jačmeňa, kukurice, ryže, zemiakov, cukrovej repy, viniča, zeleniny, ovocia, krmovín, v juž. obastiach bavlníka a viniča (poľnohospodárske kultúry je možné pestovať až do 2 500 m n. m., vinič a ovocné stromy do 1 800 m n. m.). Zvyšuje sa podiel pestovania obilia na úkor bavlníka a tabaku. Vzhľadom na hornatý charakter krajiny s dostatkom pasienkov predstavuje živočíšna výroba dominantnú zložku poľnohospodárstva, väčšinou extenzívny chov oviec, kôz, hovädzieho dobytka a koní, menej chov hydiny, ošípaných a jakov, v juž. oblastiach priadky morušovej. Len asi 4 % rozlohy pokrývajú lesy, ktorých hlavným komerčným produktom sú vlašské orechy (Kirgizsko má najväčšie prirodzené rozšírenie orecha kráľovského). Poľnohospodárska výroba je sústredená v hlavnom meste Biškek a jeho okolí, v Karakole a jeho okolí a na okrajoch Ferganskej doliny.

Krajina má veľké náleziská zlata, olova (odhadované zásoby 250-tis. t), volfrámu (130-tis. t), ortuti, antimónu, uhlia (2,3 mil. t.), stavebných materiálov (granit, mramor), novšími prieskumami boli potvrdené zásoby striebra a i. drahých kovov, rúd železa, ropy (preukázané zásoby 40 mil. barelov), zemného plynu (preukázané zásoby 5,7 mld. m3). K hlavným priemyselným odvetviam patria banský, hutnícky (železných aj neželezných kovov), strojársky (výroba poľnohospodárskych strojov, elektroniky), potravinársky, odevný, textilný a sklársky priemysel. Na celkovej hodnote priemyselnej výroby sa približne 40 % podieľa ťažba zlata (jediné aktívne sa rozvíjajúce odvetvie v krajine; 15,7 t vyťaženého zlata, 2011), licencia za prevádzkovanie najväčšej zlatej bane Kumor (odhadované zásoby 700 t) americkou spoločnosťou Centerra Gold je významnou časťou štátneho rozpočtu (tvorí štvrtinu hodnoty HDP); ťažba v tomto nálezisku je už dlhšie predmetom sporov, o. i. pre jeho polohu na území prírodnej rezevácie v Ťanšane. Významnú úlohu v ekonomike zohráva sektor energetiky, odhadovaný potenciál horských riek je 142 mld. kWh ročne, z toho využívaných je iba 20 % (štát nie je schopný zabezpečiť realizáciu drahých energetických projektov, rokovania s investormi zo susedných štátov otvárajú možnosti výstavby vodných elektrární na str. a dolnom toku rieky Naryn, ako aj dostavby vodných elektrární Kambarata 1 a Kambarata 2). Na výrobe elektrickej energie (14,9 bilióna kWh, 2011) sa 79,9 % podieľajú vodné elektrárne, 20,1 % tepelné elektrárne (2009).

Pomerne veľký turistický potenciál krajiny (jazero Issyk-Kuľ, lyžiarsky a horolezecky príťažlivé veľhory) nie je dostatočne využívaný pre slabo rozvinutú infraštruktúru. Základná dopravná infraštruktúra Kirgizska zahŕňa 34-tis. km ciest (2007), 470 km železničných tratí (riedka železničná sieť najmä v dôsledku nevhodných geografických podmienok, 2008), 28 letísk (z toho 18 so spevnenou pristávacou dráhou, 2 medzinárodné letiská v Biškeku a Karakole, 2013), 496 km potrubnej dopravy (2013) a 600 km vodných ciest (2010). Vývoz zlata, bavlny, vlny, odevov, strojov a zariadení, elektrickej energie, minerálnych produktov, potravín (zeleniny, mäsa, nápojov a i.), tabaku, skla. Dovoz ropy, zemného plynu, potravín, strojov a zariadení, automobilov, farmaceutických výrobkov. Hlavní obchodní partneri: Rusko, Kazachstan, Čína, Švajčiarsko, Uzbekistan.

Národnostné zloženie: 70,0 % Kirgizov, 15,0 % Uzbekov, 8,4 % Rusov, menšiny Dunganov (Chuejov), Ujgurov, Ukrajincov, Tatárov, Kazachov, Tadžikov, Nemcov a i. Náboženské zloženie: 80 % moslimov (sunnitov), 10 % pravoslávnych, menšiny katolíkov, protestantov, buddhistov a i. Podiel mestského obyvateľstva 36 % (2014). Väčšie mestá: Biškek, Oš, Džalal-Abad, Karakol.

Dejiny — Územie dnešného Kirgizska bolo osídlené už v období paleolitu, najstaršie doklady pochádzajú z obdobia 300-tis. až 100-tis. pred n. l. z oblasti centrálneho Ťanšanu (okolie jazera Issyk-Kuľ) a z doliny rieky Ču (okolie hlavného mesta Biškek). Najmenej z 1. tisícročia pred n. l. sú skalné kresby (petroglyfy) zachované v jaskyniach vrchu Sulajman Too (aj Posvätný vrch; 1 110 m n. m.) v meste Oš v juž. Kirgizsku (2009 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Od 8. stor. pred n. l. osídľovali sev. Kirgizsko kočovné kmene Sakov (dokladmi o ich tamojšom pobyte sú skalné kresby na brehoch jazera Issyk-Kuľ neďaleko mesta Čolpon-Ata, 6. – 3. stor. pred n. l.), v 2. stor. pred n. l. – 5. stor. n. l. kmene Wusunov (centrum ich ríše sa nachádzalo v Čigučene, aj Čigu-čen, na brehu jazera Issyk-Kuľ, v súčasnosti pravdepodobne pod hladinou). Cez sev. Kirgizsko (okolo jazera Issyk-Kuľ) viedla jedna z trás Hodvábnej cesty (2014 spolu s čínskou a kazašskou časťou trasy zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Juž. časti dnešného Kirgizska (Ferganskú dolinu) ovládala medzi 1. – 4. stor. n. l. Kušánska ríša. V 5. stor. kontrolovali územie dnešného Kirgizska Heftaliti, v pol. 6. stor. po ich porážke turkickými kmeňmi (do Strednej Ázie prichádzali od 5. stor.) sa stalo súčasťou Turkického kaganátu, po jeho rozpade po 630 sa severné oblasti dnešného Kirgizska stali súčasťou Západoturkického kaganátu (sídlom kagana sa stal Sujab, aj názov Ordukent, v sev. Kirgizsku v doline rieky Ču na Hodvábnej ceste, dnes archeologická lokalita pri dedine Ak-Bešim asi 6 km juhozáp. od mesta Tokmok, rus. Tokmak), resp. jeho nástupcu Türgešského kaganátu (704 – 756) a po jeho rozklade v pol. 8. stor. Karluckého kaganátu (jeho centrom bol od 766 Sujab).

Už od 7. stor., a najmä v 8. stor. museli štátne útvary na území dnešného Kirgizska odrážať tlak čínskeho impéria (dynastia Tchang) z východu a od 8. stor. arabskú expanziu zo západu. R. 751 v bitke na rieke Talas arabské vojská porazili čínsku armádu a Arabi obsadili Sogd (Sogdianu) vrátane časti územia dnešného Kirgizska. Následné masové presuny obyvateľstva sa spolu s miestnymi tradíciami a stáročnými kontaktmi medzi ríšami i etnikami stali príčinou syntézy kultúr, nastal rozvoj miest (Nebaket, rus. Krasnaja rečka, dnes archeologická lokalita asi 30 km od Biškeku; Sujab a i.). V pol. 10. – pol. 12. stor. sa Kirgizsko stalo jedným z centier ríše Karachánov, tzv. Karachánovského štátu (mesto Balasagun, dnes zaniknutá lokalita v sev. Kirgizsku v doline rieky Ču, nachádza sa tam jedna z najstarších zachovaných stavieb v Strednej Ázii, veža Burana, 10. – 11. stor.). Podľa tradície ich vládca Satuk Bughra Chán (aj Satyq Bughra Chán, †955) konvertoval spolu s celým kmeňovým zväzom na islam a jeho syn Músá Bughra Chán (vládol 956 – 958) vyhlásil islam za štátne náboženstvo. V 11. stor. sa začali utvárať feudálne vzťahy, zároveň so súkromným vlastníctvom pôdy sa rozšíril aj systém držby iktá, nastal hospodársky a kultúrny rozkvet. Talaská kotlina sa stala najväčším centrom dobývania striebra a i. kovov, mestá Balasagun a Özgön (aj Uzgen; vo vých. časti Ferganskej doliny v juž. Kirgizsku) dôležitými remeselnými a obchodnými centrami. Významným dokladom rozkvetu mestského kultúrneho života na území Kirgizska v 10. – 12. stor. sú literárne pamiatky v turkickom jazyku, napr. spis písaný vo veršoch formou rozhovoru chána s vezírom, mudrcom a súfím o náboženstve, filozofii, práve a politike Obšťastňujúca veda (Kutadgu Bilig, 1069) od J. H. H. Balasaguniho a Kompendium turkických jazykov (Díwán ul-lughát at-Turk, 1075, úplne dokončené 1083) od M. Kašgarího.

Po rozpade Karachánovskeho štátu (1032) na menšie útvary bolo územie dnešného Kirgizska ovládané Karlukmi (patrilo do záp. časti ich ríše, centrá Özgön a dolina rieky Ili v sev. časti dnešnej Autonómnej oblasti Sin-ťiang v severozáp. Číne), Kypčakmi a Karakitanmi (od 1141) a po definitívnom zániku ich Karakitanskej ríše (1218 Mongoli vedení Džingischánom definitívne dobyli jej územie) Mongolmi. V tom období prišlo na územie dnešného Kirgizska veľké množstvo mongolských i turkických kočovných kmeňov, ktoré vytlačili pôvodné obyvateľstvo. Prevládajúcim spôsobom hospodárenia sa stalo kočovné pastierstvo. Po smrti chána Möngkeho (1259) sa územie dnešného Kirgizska stalo súčasťou Čagatajského ulusu (→ Čagataj), o nástupníctvo sa usiloval aj Ögedejov vnuk Chajdu chán (vládol 1269 – 1301), ktorý časť ulusu obsadil a vybudoval si centrum v Tarsakente (dnes zaniknutá lokalita Kara-Džygač neďaleko dnešného Biškeku) v doline rieky Ču. V 2. pol. 14. stor. prešiel viackrát územím Kirgizska Timúr a spustošil ho. Miestne kmene však často neuznávali mongolských (ani timúrovských) panovníkov a kládli im odpor. Podľa niektorých zdrojov v 13. – 14. stor. (podľa jednej z hypotéz už od 10. stor.) začali na územie dnešného Kirgizska prichádzať Jenisejskí Kirgizi (→ Kirgizi, význam 1), ktorí sa miešali s Mongolmi, Karlukmi, Kypčakmi a i. kmeňmi a podieľali sa na etnogenéze dnešných Kirgizov (do 20. rokov 20. stor. nazývaných Karakirgizi). Pravdepodobne v 15. – 18. stor. (podľa niektorých autorov oveľa skôr) sa sformovali aj hlavné časti kirgizského národného eposu Manas.

Hoci na území Kirgizska formálne vládli Mongoli, kirgizské kmene boli fakticky nezávislé a sformovali sa do kmeňových zväzov na čele s predstaviteľmi rodovej šľachty – náčelníkmi (manapmi), ktorí mali v rukách vojenskú i súdnu moc. Do začiatku 16. stor. vládli v juž. Kirgizsku Timúrovi potomkovia, najznámejší z nich Zahír-Ud-Dín Muhammad (→ Bábur) neskôr založil indickú ríšu Veľkých Mogulov (Mughalov). Od 2. pol. 15. stor. miestne kirgizské kmene v juž. Kirgizsku (v oblasti Ferganskej doliny) striedavo bojovali proti uzbeckým Šajbáníovcom alebo sa podieľali na ich ťaženiach, v 17. stor. na severe vytvárali spojenectvá s kazašskými chánmi najmä proti nájazdom Ojratov (Džungárov) z východu. Začiatkom 18. stor. ovládol juž. Kirgizsko (Ferganskú dolinu) Kokandský chanát, ktorý v 19. stor. rozšíril svoju kontrolu i nad územím sev. Kirgizska (1825 bola vybudovaná pevnosť Pišpek, dnes hlavné mesto Biškek). Napriek tomu, že kirgizské kmene v Alajskej kotline a v horských oblastiach boli iba pod čiastočnou kontrolou kokandského chána, pričom niektorí kirgizskí náčelníci mali vplyv na kokandskom dvore, nespokojnosť s kokandskou nadvládou vyústila v priebehu 18. a 19. stor. do niekoľkých kirgizských povstaní. Najväčšie sa uskutočnili v 30. rokoch 19. stor. pod vedením Tajlaka Baatyra (*asi 1796, †1838), náčelníka kmeňa Bug, a neskôr v 40. rokoch 19. stor. v sev. Kirgizsku pod vedením popredného predstaviteľa kmeňa Sarybagyšov, chána Ormona (*asi 1792, †1854), ktorý sa dal vyhlásiť za chána Kirgizov.

Od 50. – 60. rokov 19. stor. sa početné územia Strednej Ázie vrátane sev. Kirgizska dostávali pod vládu cárskeho Ruska (v niektorých prípadoch išlo o dobrovoľný vstup do ruského poddanstva) a po zániku Kokandského chanátu (po povstaní v 70. rokoch 19. stor.) boli pripojené aj zvyšné kirgizské územia a začlenené pod správu Turkestanskej generálnej gubernie (→ Turkestan). V poslednej tretine 19. stor. do oblasti sev. Kirgizska (dolina rieky Ču) migrovali ruskí roľníci, ktorí tam dostali pôdu a prispeli k zmene etnickej skladby obyvateľstva. Do konca 19. stor. prešla polovica kočovného alebo polokočovného kirgizského obyvateľstva (prevažne v juž. Kirgizsku) pod vplyvom ruskej nadvlády k usadlému spôsobu života. Neustály prílev nových ruských migrantov vyvolával u domáceho obyvateľstva čoraz väčšie napätie, čo vyvrcholilo 1916 povstaním, ktoré zachvátilo celú Strednú Áziu a do ktorého sa zapojilo aj kirgizské obyvateľstvo. Dôvodom bolo vydanie cárskeho dekrétu o zapojení miestneho obyvateľstva do výkopových prác na všetkých frontoch počas 1. svetovej vojny. Po potlačení povstania mnoho Kirgizov utieklo do Číny. Po Októbrovej revolúcii 1917 bola na väčšine územia Kirgizska vyhlásená sovietska moc a takmer na celom území Strednej Ázie Turkestanská autonómna sovietska socialistická republika (1918 – 24) ako súčasť sovietskeho Ruska (okrem dnešného Kirgizska zahŕňala vel’kú časť dnešného Kazachstanu, Uzbekistanu a Turkménska). K definitívnemu upevneniu sovietskej moci však došlo až po skončení ťaženia tzv. Turkestanského frontu pod velením M. V. Frunzeho (podľa neho bol Pišpek 1926 – 91 premenovaný na Frunze, dnes Biškek) proti basmačom a bielogvardejcom počas občianskej vojny v Rusku 1918 – 20.

Po zrušení Turkestanskej autonómnej sovietskej socialistickej republiky (1924) bola na území Kirgizska vytvorená Kara-kirgizská autonómna oblasť v rámci Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky (RSFSR), 1925 premenovaná na Kirgizskú autonómnu oblasť RSFSR, 1926 pretvorená na Kirgizskú autonómnu sovietsku socialistickú republiku v rámci RSFSR, 5. 12. 1936 získalo Kirgizsko status zväzovej republiky ZSSR a bolo premenované na Kirgizskú sovietsku socialistickú republiku. Po nastolení moci sovietov došlo k násilnej kolektivizácii a k nútenému usádzaniu kočovných Kirgizov, v Kirgizsku však nedošlo (na rozdiel napr. od Ukrajiny alebo od Kazachstanu) k hladomorom. Značné prostriedky boli investované do industrializáce (najmä v mestách Biškek a Oš), na industrializácii Kirgizska sa významne podieľala aj skupina československých občanov, ktorí tam v rámci medzinárodnej pomoci ako príslušníci družstva československých robotníkov a roľníkov Interhelpo (1923 – 43) vybudovali elektráreň, továreň na nábytok a i. (podľa niektorých štatistík sa Interhelpo 1934 podieľalo na celkovej priemyselnej produkcii Kirgizska až 20 %); v Biškeku prežil mladosť aj A. Dubček, ktorého rodičia tam odišli ako členovia družstva. Počas stalinských čistiek bolo viacero osobností politického a kultúrneho života Kirgizska perzekvovaných a popravených, 1943 bolo zlikvidované aj družstvo Interhelpo. Počas 2. svetovej vojny bolo do Kirgizska premiestnených viac ako 60 tovární, väčšinou s vojenskou výrobou, výrazný rozvoj priemyselnej výroby nastal v 50. rokoch 20. stor.

Relatívna liberalizácia pomerov v ZSSR za N. S. Chruščova vytvorila priestor na rozvoj kirgizského národného povedomia, predovšetkým u inteligencie, ktorá najmä od pol. 80. rokov otvorene kritizovala porušťovanie Kirgizov a zasahovanie moskovského vedenia do pomerov v Kirgizsku, čo v období perestrojky viedlo k sformovaniu sa kirgizskej opozície a k vzniku viacerých národne orientovaných skupín. Vyhlásenie kirgizského jazyka za jediný úradný jazyk na území Kirgizska (1. 10. 1989) však viedlo k silnej polarizácii mnohoetnického obyvateľstva Kirgizska (o. i. 1990 etnické zrážky medzi Uzbekmi a Kirgizmi) a k odchodu časti ruskojazyčného obyvateľstva. Kompromisným riešením bolo vytvorenie úradu prezidenta, ktorým sa 1990 stal nestraník, fyzik a bývalý predseda Kirgizskej akadémie vied A. Akajev, a 31. 8. 1991 bola vyhlásená nezávislosť Kirgizska. Počas Akajevovej vlády (v prezidentských voľbách zvíťazil aj 1995 a 2000, výsledky však boli zmanipulované) bol spočiatku zavedený relatívne liberálny režim (1991 bola rozpustená komunistická strana) a začali sa realizovať hospodárske reformy. V decembri 1991 sa Kirgizsko stalo členom SNŠ, v marci 1992 členom OSN, v júni 1994 sa pripojilo k iniciatíve NATO Partnerstvo za mier, 1998 sa ako prvá krajina SNŠ stalo členom Svetovej obchodnej organizácie (WTO), 1999 vstúpila do platnosti Dohoda o partnerstve a spolupráci medzi Kirgizskom a Európskou úniou. V decembri 2001 dalo Kirgizsko súhlas na využívanie letiska Manas asi 25 km severozáp. od Biškeku ako základne na zásobovanie vojenskej misie Medzinárodných bezpečnostných podporných síl (angl. International Security Assistance Force, ISAF) pod vedením NATO v Afganistane ustanovených Bezpečnostnou radou OSN, v marci 2009 ho zrušilo, následne však od júna 2009 do júna 2014 dalo povolenie na využívanie základne vojenskému letectvu USA. Od októbra 2003 jestvuje pri meste Kant (asi 20 km vých. od Biškeku) ruská vojenská základňa.

Nepriaznivý ekonomický vývoj, etnické problémy a celková nespokojnosť obyvateľstva s Akajevovou vládou vyústili po parlamentných voľbách 2005 do protestných akcií (tzv. Tulipánová revolúcia), počas ktorej demonštranti obsadili sídlo prezidenta a vlády. Po Akajevovom úteku do Kazachstanu a do exilu do Moskvy sa kirgizským prezidentom stal Kurmanbek Bakijev (*1949), ktorý však postupne zaviedol autoritársky režim (kvôli upevneniu svojej moci vyhlásil 2007 referendum, ktorým dosiahol zmenu ústavy a posilnenie svojich právomocí). V apríli 2010 bol po protestoch opozície zosadený, prinútený odísť do exilu a bola vytvorená prechodná vláda (2010 – 11) populárnej političky Rozy Otunbajevovej (Otunbajeva; *1950). Nepokoje však pokračovali a nárast nacionalistických nálad vyústil v júli 2010 do krvavých zrážok medzi Kirgizmi a Uzbekmi v meste Oš (stovky mŕtvych, desiatky tis. ľudí prevažne uzbeckej národnosti z krajiny ušlo). V júli 2010 sa konalo referendum, ktoré schválilo novú ústavu (s výrazne obmedzenými viacerými právomocami prezidenta) a po voľbách v októbri 2011 sa prezidentom stal bývalý predseda Sociálnodemokratickej strany Kirgizska Almazbek Atambajev (*1956), ktorý sa orientoval najmä na spoluprácu s Ruskom; od novembra 2017 je prezidentom Sooronbaj Žeenbekov (*1958). Kirgizsko je od 2015 členom novovzniknutej Eurázijskej hospodárskej únie (združenia niektorých postsovietskych štátov, o ktorých fungovanie sa usiluje najmä Rusko).

Politický systém — Kirgizsko je parlamentná republika s relatívne silnými právomocami zákonodarného orgánu, ale s výraznou (neoficiálnou) mocou prezidenta voleného v priamych voľbách na 5 rokov. Jednokomorový parlament (Žogorku Keneš, Najvyššia rada) sa skladá zo 120 poslancov volených na 5 rokov na základe pomerného volebného systému.

Kirgizsko
Rozloha: 199 900 km2
Počet obyvateľov: 5 604 000 (2014)
Priemerná hustota: 28 obyvateľov/km2
Hlavné mesto: Biškek
Úradný jazyk: kirgizština, ruština
Mena: 1 kirgizský som = 100 tyjynov
HDP na obyvateľa: 1 200 USD (2013)
Export: 1,7 mld. USD (2012)
Import: 5,4 mld. USD (2012)
Str. dĺžka života mužov/žien: 66/75 (2014)
Prirodzený prírastok: 1,7 % (2014)
Gramotnosť: viac ako 95 % % (2009)

Kirgizskí prezidenti
1990 – 2005 Askar Akajev
2005 Išenbaj Kadyrbekov (výkonný prezident)
2005 – 2010 Kurmanbek Bakijev
2010 – 2011 Roza Otunbajevová (výkonná prezidentka)
2011 – 2017 Almazbek Atambajev
od 2017 Sooronbaj Žeenbekov

Zverejnené v marci 2017.

citácia

Kirgizsko [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-09-20]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/kirgizsko