keramika

Text hesla

keramika [gr.] —

1. materiály a predmety vyrobené z anorganických nekovových surovín, ktoré získavajú svoje charakteristické vlastnosti vypálením pri vysokej teplote;

2. odbor ľudskej činnosti zaoberajúci sa: a) výrobou keramických materiálov a predmetov slúžiacich na technické účely (napr. v stavebníctve, architektúre, hutníckom, strojárskom, chemickom, textilnom a elektrotechnickom priemysle; → keramický priemysel);

b) výrobou predmetov každodennej potreby (úžitková keramika, dekoratívna keramika);

c) zhotovovaním umeleckých predmetov (druh umenia).

Všeobecne sa pod keramikou rozumie tradičná keramika, ktorá sa zhotovuje z prírodných surovín, v súčasnosti však prudko napreduje vývoj nových keramických materiálov s výnimočnými vlastnosťami získavaných zo synteticky pripravených surovín.

Výroba tradičnej keramiky vzhľadom na všeobecnú dostupnosť základných surovín (hlina, voda) patrí k najstarším odborom ľudskej činnosti. Zdokonaľovaním výrobných technologických postupov nadobudla tradičná keramika vlastnosti, vďaka ktorým sa uplatnila nielen ako predmet dennej potreby, ale aj v rôznych priemyselných odvetviach. Oddávna je spojená s umeleckou tvorbou a významnú úlohu zohráva aj v architektúre.

Keramické výrobky sa vyznačujú stabilnými fyzikálnymi a chemickými vlastnosťami, vysokou pevnosťou, odolnosťou proti vlhkosti, chemickým vplyvom, vysokým teplotám a prudkým zmenám teploty, tepelnoizolačnými vlastnosťami (v požadovaných prípadoch dobrou tepelnou vodivosťou) a trvanlivosťou.

Podľa spôsobu použitia (účelu) sa tradičná keramika delí na úžitkovú (používa sa v domácnostiach v kuchyni a pri stolovaní, a to najčastejšie porcelán, menej kamenina a hrnčina), dekoratívnu (→ figurálna keramika; vázy, svietniky, ozdobné taniere, džbány ap.), zdravotnú (sanitárna keramika; umývadlá, záchodové a pisoárové misy, bidety), stavebnú (tehliarske výrobky, obkladová keramika, výrobky z kameniny, kachliarske výrobky), technickú (izolátory v elektrotechnike, niektoré konštrukčné prvky v strojárstve ap.) a žiaruvzdornú (dinas, šamot, magnezit).

Keramika sa ďalej rozdeľuje podľa vlastností črepu, ktoré nadobúda pri vypaľovaní, a to podľa jeho nasiakavosti, resp. hutnosti, štruktúry, pórovitosti a sfarbenia. Podľa nasiakavosti sa rozlišuje spekaná (nasiakavosť do 1,5 %), polospekaná (1,5 – 3 %), hutná (3 – 6 %), polohutná (6 – 10 %) a pórovitá (viac než 10 %) stavebná keramika; iné členenie udáva pri spekanej keramike nasiakavosť do 2 %, pri polospekanej keramike 2 – 5 % a pri pórovitej keramike nad 5 %.

Podľa štruktúry črepu sa keramika rozdeľuje na jemnú (štruktúra je viditeľná len pod mikroskopom; keramika je vyrobená z jemne mletej suroviny; patria sem výrobky so spekaným až polohutným črepom, napr. zdravotná keramika, kamenina, obkladačky a dlaždice, úžitková a umelecká keramika) a hrubú (štruktúra je viditeľná voľným okom; keramika je vyrobená z hrubšie mletej suroviny; patria sem výrobky s pórovitým črepom, napr. tehliarske a žiaruvzdorné výrobky), ďalej podľa sfarbenia črepu na keramiku s bielym (belnina) a farebným črepom (terakota; má klasický tehlovočervený črep), podľa pórovitosti (t. j. podľa pomeru objemu všetkých pórov k celkovému objemu vzorky keramiky) na keramiku s pórovitým črepom (pórovina; má pórovitý črep, ktorý prepúšťa vodu aj plyny; na dosiahnutie nepriepustnosti sa polieva engobou alebo glazúrou, ktoré sa vypaľujú; patria sem hrnčina, fajansa a belnina, napr. zdravotná keramika) a keramika s nepriepustným črepom (má dokonale spekaný črep; napr. kamenina a porcelán).

Základnými surovinami na výrobu keramiky sú íl, resp. hlina, ktoré po zmiešaní s vodou vytvárajú plastickú hmotu (cesto) vhodnú na tvarovanie keramických výrobkov (→ keramická hmota).

Tvarovanie sa v remeselných podmienkach uskutočňuje rukou alebo na hrnčiarskom kruhu, v priemyselnej výrobe závisí od druhu výrobku. Určujúcu úlohu zohráva obsah vody v ceste, ktorý ovplyvňuje jeho plastickosť. Výrobky sa vytvárajú razením (cesto s obsahom vody do 12 % uložené vo forme sa lisuje za vysokého tlaku; výroba obkladovej keramiky), ťahaním (cesto s obsahom vody do 20 % sa pretláča ústím závitovkového lisu a výrobok sa odreže; tvar ústia určuje tvar výrobku; výroba tehliarskych výrobkov a kameninových rúr) a odlievaním (brečka, hmota s vysokým obsahom vody, sa leje do sadrových foriem alebo na pórovitú podložku odsávajúcu vodu; výroba zdravotnej keramiky). Vytvarované predmety sa vysušia (v priemyselnej výrobe v komorových alebo v tunelových sušiarňach, do ktorých sa vháňa teplý vzduch), čím sa z nich odstráni fyzikálne viazaná voda. Nasleduje vypaľovanie pri teplotách (v závislosti od druhu výrobku) od 900 do 1 450 °C (pri niektorých žiaruvzdorných materiáloch až do 1 700 °C), pri ktorom keramika získava nové vlastnosti (zmenšuje svoj objem, spevňuje sa a zhutňuje) a vytvára sa črep. Vypaľovanie je zložitý proces, pri ktorom sa výrobok najprv dosúša a odstraňuje sa chemicky viazaná voda, pri vyšších teplotách prebiehajú v tuhej fáze reakcie za vzniku nových zlúčenín a pri ďalšom zvyšovaní teploty reakcie v kvapalnej fáze, pri teplote nad 900 °C prebieha vo vzniknutej tavenine spekanie (slinovanie). Následným ochladením keramiky sa vytvára mikroštruktúra črepu tvorená kryštalickými fázami vzniknutých zlúčenín a sklenou (amorfnou) fázou vypĺňajúcou priestor medzi kryštalickými fázami. Výsledkom je polykryštalický materiál, ktorého vlastnosti sú do značnej miery ovplyvnené mikroštruktúrou. Vypaľuje sa v priemyselných peciach rôznej konštrukcie prerušovaným (periodickým) alebo neprerušovaným (kontinuálnym) vypaľovacím procesom, v každej peci prechádza keramika predhrievacím, vypaľovacím a chladiacim pásmom. Najvýhodnejšie sú plne automatizované tunelové pece s kontinuálnym vypaľovacím procesom. Ďalšou fázou výroby keramiky je glazovanie (→ glazúra) alebo engobovanie (→ engoba). Glazúra (poleva) zlepšuje vlastnosti (napr. odstraňuje priepustnosť pórovitého črepu, zvyšuje jeho pevnosť a odolnosť proti poškodeniu i proti poveternostným vplyvom) a vzhľad (dodáva farebnosť, lesk, hladkosť) keramického výrobku. Glazuje sa úžitková a dekoratívna keramika, stavebná jemná keramika (obkladová keramika, výrobky z kameniny) a zdravotná keramika. Glazúra sa môže nanášať na vysušený alebo len na vylisovaný predmet (výsušok, resp. výlisok), ktorý sa následne vypáli (nazýva sa jednožiarová keramika, pretože sa vypaľuje len jedenkrát), alebo na vypálený predmet, ktorý sa potom ešte raz vypáli pri nižšej teplote (vypaľuje sa len glazúra; nazýva sa dvojžiarová keramika). Prípadne dekor sa nanáša pod glazúru. Engobujú sa len niektoré druhy výrobkov (napr. keramická krytina), ktoré po nanesení engoby zostávajú matné, pri obkladových výrobkoch a často v umeleckej keramike sa engoba nanáša najčastejšie pod priesvitnú glazúru. Pri dlaždiciach sa lícová strana brúsi a leští, ak je potrebná vysoká odolnosť proti oteru a obrusu, na povrchovú úpravu sa používa tzv. smaltovací gres (zabezpečuje aj protišmykovú ochranu).

Z hľadiska umeleckých remesiel a výtvarného umenia patrí k hlavným druhom keramiky terakota, hrnčina, zadymovaná keramika (→ čierny riad), fajansa a majolika, siderolit, pórovina, kamenina a porcelán. V minulosti sa rozvíjala najmä úžitková keramika, ktorej formy súviseli s jej účelom a použitím, keramika sa však uplatnila aj v architektúre a sochárstve. Z tradičných remesiel zaoberajúcich sa keramikou sa v minulosti rozvíjalo najmä tehliarstvo, hrnčiarstvo, kachliarstvo a džbánkarstvo.

Základný materiál, keramická hmota, z ktorej sa keramika zhotovuje, sa v umeleckých remeslách a vo výtvarnom umení súhrnne nazýva keramická hlina. Existuje množstvo druhov hlín získavaných z prírodných ložísk a následne upravovaných do požadovanej konzistencie. Pred začatím samotného tvarovania musí byť keramická hlina dobre vypracovaná (vymiesená), zbavená vzduchových bublín, primerane plastická a vlhká. Pri práci sa nesmie lepiť (lepivosť je spôsobená nadmerným množstvom vody) ani však byť príliš suchá (výrobky potom počas modelovania praskajú).

Na tvarovanie keramiky sa využívajú 4 hlavné spôsoby: modelovanie, točenie na hrnčiarskom kruhu, odlievanie a vtláčanie alebo zatáčanie do foriem. Najstarším a až do súčasnosti používaným postupom je modelovanie rukou rôznymi spôsobmi i pomocou rozličných nástrojov, ktoré celý proces uľahčujú. Patria k nim modelovanie dutého tvaru z oválneho bloku vytláčaním prstami a následne upravovanie stien a dna nádoby, špirálovité vrstvenie valčekov vytvorených z mäkkej hliny a ich stmeľovanie do tvaru dutej nádoby, spájanie plátov z mäkkej hliny do požadovaného tvaru a tzv. hrudková technika, pri ktorej sa predmety vytvárajú z malých hrudiek hliny upravených do guliek alebo do valčekov, ktoré sa spájajú. Väčšie predmety vyrobené týmito postupmi je nevyhnutné vytvárať postupne, aby sa steny nádoby stabilizovali (treba počkať, kým spodné vrstvy čiastočne zatuhnú). Pri modelovaní sa jednotlivé časti zliepajú pomocou keramikárskej hliny rozrobenej s vodou na kašovitú hmotu, ktorá sa slangovo nazýva šliker. Takto vytvarovaná keramika má pomerne hrubý črep. Modelovanie rukou sa uplatňuje aj pri tvorbe keramických plastík (vnútri dutých i plných), ktoré sa dajú vytvoriť modelovaním z bloku hliny upravovaného rukami, ako aj pomocou rozličných nástrojov (napr. drevené modelovacie špachtle a kovové očká).

Najrozšírenejším spôsobom tvorby keramiky je vytváranie dutých nádob na hrnčiarskom kruhu. Vynález hrnčiarskeho kruhu uľahčil a zdokonalil výrobu dutých keramických nádob s tenkým črepom. K rozšíreným spôsobom zhotovovania keramiky patrí aj odlievanie do foriem (význam 11) umožňujúce vytvorenie rovnakých výrobkov (sériová výroba) často nepravidelných tvarov, ktoré sa nedajú vytočiť na hrnčiarskom kruhu. Formy bývajú najčastejšie zhotovené z modelárskej alebo z alabastrovej sadry, ktoré sú savé. Pred vyhotovením formy je nevyhnutné urobiť model výrobku, následne sa vyrobí forma. Viacdielne klinové formy zvyčajne pozostávajú z niekoľkých častí spojených klinmi, ich výrobou sa zaoberá špeciálny remeselník. Jednoduché tvary sa odlievajú z jednej formy. Pri odlievaní sa používa keramická hlina, ktorá je upravená do tekutého stavu (obvykle sa do nej pridávajú látky, ktoré uľahčujú vybratie predmetu z formy) a leje sa do formy. Po naplnení formy sa po krátkom čase usadí na jej stenách požadované množstvo hliny (ktoré tvorí steny predmetu), zvyšná tekutina sa následne vyleje a predmet sa po určitom čase z formy vyberie. V minulosti bolo rozšíreným spôsobom zhotovovania keramiky aj vtláčanie do foriem zo sadry alebo z dreva, pri ktorých sa mäkká keramická hlina rovnomerne vtláča na vnútorné steny formy a následne sa steny výrobku upravujú do požadovanej hrúbky pomocou rozličných nástrojov. Vnútorné strany foriem môžu byť zdobené ornamentálnymi motívmi, ktoré sa odtlačia na vonkajšie steny výrobku. Podobne sa keramika vyrába aj zatáčaním do foriem, ktoré sú umiestnené na otáčavej platni. Hlina sa vloží do dutej formy, ktorá rotuje, a pomocou kovovej šablóny sa sformuje na požadovaný tvar.

Dôležitou stránkou keramických úžitkových a umeleckých predmetov je ich výzdoba (dekorovanie), pričom je charakteristické úsilie o jej spojenie s tvarom do jedného celku. Výzdoba tvar zdôrazňuje, rozčleňuje a rytmizuje jeho plochu, vhodne zvolená výzdoba umocňuje krásu tvaru. Pri úžitkových predmetoch jej poňatie vychádza z tvaru predmetu i z jeho funkcie. Existuje množstvo spôsobov výzdoby povrchu keramiky, ktoré možno rozdeliť na dve skupiny, na plastickú (vytvorená na surovom črepe) a maliarsku (vytvorená na vypálenom črepe). Obidva spôsoby sa môžu na jednom predmete kombinovať. K najstarším výzdobným technikám využívaným od praveku patrí zdobenie surového črepu vrypmi rozličných tvarov, vpichmi a vtláčaním rozličných materiálov (napr. šnúr) a vpichmi. Plastická výzdoba, ktorá spočíva v zásahoch vytvárajúcich na povrchu predmetov reliéf, zahŕňa množstvo techník. Patria k nim zdrsnenie alebo leštenie povrchu v polotuhom stave hladidlami (napr. kameňmi alebo kostenými nástrojmi), vtláčanie do hĺbky do nevyschnutého črepu, napr. razidlami z rozličných materiálov, čím vzniká negatívny reliéfny dekor, a vyrezávanie do čiastočne zaschnutého črepu. Vyschnutý črep sa môže dekorovať brúsením a trením vlhkou handrou alebo špongiou. K ďalším technikám patria rytie (línie rozličnej šírky, hĺbky a tvaru), ryhovanie, žliabkovanie, keramická inkrustácia (vrypy sa vypĺňajú hmotou, ktorej farba je kontrastná k farbe črepu), nalepovanie (vzniká plastický reliéf) ap., ktoré sa môžu aplikovať na čiastočne vyschnutý a zriedkavejšie aj na vyschnutý výrobok. K rozšíreným technikám plastickej výzdoby, ktoré sa v minulosti uplatnili pri sériovej výrobe, patrilo aj vtláčanie do drevených, prípadne do sadrových foriem. Tento spôsob umožňoval vytvorenie jemnej reliéfnej plastickej výzdoby. Pri tvorbe plastickej výzdoby používajú remeselníci a umelci celý rad nástrojov, napr. drevené alebo kovové rydlá, očká, ryhovacie hoblíky, drevené nástroje s rozličnými štruktúrami, pečiatky a textílie.

K najstarším technikám maliarskej výzdoby keramiky patrí maľovanie črepu farebnými hlinkami a uhlíkmi. Hlavnými druhmi maliarskej výzdoby sú maľba engobami, glazúrami a keramickými farbami. Engoba (nazývaná aj náčrepie) vytvára na povrchu črepu tenký biely alebo farebný poťah, môže tvoriť podklad maliarskej výzdoby a dopĺnať aj plastickú výzdobu. Nanáša sa na vlhký alebo aj na vyschnutý črep polievaním, namáčaním alebo striekaním. Redšou engobou sa poťahuje povrch predmetov, hustejšou sa maľuje dekor (ornamenty sa maľujú štetcom alebo osobitými nástrojmi, tzv. kukučkou a rožkom). Používa sa aj trasakovanie rôznofarebnými engobami. Engoby sa v minulosti uplatnili najmä v hrnčiarstve. Výrobky sa najprv predpálili pri teplote okolo 900 °C, potom sa engobovali a vypálili a napokon sa polievali priehľadnou glazúrou a vypaľovali pri teplote okolo 1 000 – 1 060 °C. Najrozšírenejším spôsobom výzdoby keramiky v súčasnosti je úprava povrchu glazúrou, ktorá sa na črep nanáša vo forme glazovacej suspenzie polievaním, namáčaním, striekaním alebo maľbou štetcom. Glazúry vznikli v staroveku pravdepodobne ako náhodný produkt pri procese vypaľovania, známe boli sodné, lesklé olovnaté a ílové glazúry. Ich zloženie a výroba sa postupne zdokonaľovali a rozširovala sa aj farebná škála. Existuje veľké množstvo rozličných druhov glazúr, podľa spôsobu použitia pri určitom druhu keramiky sa rozoznávajú hrnčiarske, kachliarske, fajansové, pórovité, kameninové a porcelánové glazúry. Základnú zložku keramických farieb na výzdobu keramiky tvoria oxidy kovov. Rozoznávajú sa podglazúrové farby (na maľovanie na predpálený, ešte neglazovaný črep; sú veľmi trvácne, používajú sa pri zdobení kameniny a porcelánu), farby na surovú glazúru (na maľovanie na nevypálenú glazúru, niekedy sa maľba poťahuje priehľadnou glazúrou; uplatňujú sa najmä v majolike), farby na vypálenú glazúru (aj naglazúrové alebo mufľové farby; najviac sa uplatňujú pri výzdobe porcelánu), naglazúrové emaily (na maľovanie na vypálenú glazúru, následne sa ešte raz vypaľujú), listrové farby (→ lister) a i.

Vypaľovanie keramických predmetov sa uskutočňuje v keramikárskych peciach. Predchádza mu pomalé a dostatočne dlhé sušenie, pri ktorom sa zmenšuje ich objem, pri nerovnomernom alebo pri prudkom sušení hrozí deformácia a popraskanie. Vyschnutý výrobok je ľahký, svetlej farby a veľmi krehký. Podstata vzniku novej kvality keramického výrobku spočíva vo vypaľovaní (aj výpal, pálenie) – premene materiálu prostredníctvom ohňa; vypaľovanie je zároveň preverením kvality celého pracovného postupu. Výrobok ním získa definitívny tvar, vzhľad (zmení sa farebnosť) a vlastnosti (odolný, tvrdý a pevný črep nerozpustný vo vode). Najstaršou metódou, ako spevniť výrobok z keramickej hliny, bolo vysušenie na slnku (nádoby sa nevypaľovali). Najstaršia keramika bola vypaľovaná v blízkosti ohňa a postupne sa objavili prvé primitívne keramikárske pece. Zvyčajne sa používa oxidačné vypaľovanie (pri dostatočnom prístupe vzduchu, resp. kyslíka do pece), výnimočnejšie redukčné vypaľovanie (pri nedostatku kyslíka), pri ktorom dochádza k redukcii oxidov kovov obsiahnutých v črepe, glazúrach a farbách (oxid železitý sa redukuje na oxid železnatý) a mení sa sfarbenie predmetu. V redukčnom prostredí sa vypaľuje zadymovaná keramika (čierny riad), porcelán a niektoré listrové a farebné glazúry. Niekedy sa obidva spôsoby kombinujú pri jednom výpale. Keramika sa spravidla vypaľuje minimálne dvakrát. Pri prvom vypaľovaní – prežahu, sa vyschnuté výrobky predpália na teplotu 900 až 1 000 °C (podľa druhu keramickej hmoty), čím sa spevnia a pripravia na zdobenie glazúrami alebo keramickými farbami. Pri prežahu sa výrobky naložia do pece tak, aby sa čo najúčelnejšie využil priestor vypaľovacej komory (v tejto fáze vypaľovania sa výrobky môžu navzájom dotýkať), a teplota v peci sa pomaly zvyšuje. Druhým vypaľovaním – ostrým alebo hladkým výpalom, ktorý je rýchlejší ako prežah, prechádzajú výrobky zdobené glazúrou, maľbou pod glazúrou, maľbou do surovej glazúry alebo maľbou keramickými farbami. Výrobky s glazúrou sa v peci nesmú dotýkať ani klásť blízko seba, aby sa počas vypaľovania nezlepili. Počas druhého vypaľovania sa glazúry menia na hustú kašovitú hmotu, ktorá na črepe počas tavenia vrie. Keďže vypaľovacie teploty glazúr sú rozličné a závisia od ich zloženia, keramikári zvyčajne pred glazovaním výrobkov robia skúšky glazúr (overujú si podobu glazúry na danom črepe po vypálení i teplotu, pri ktorej sa glazúra vypáli).

Dejiny — keramika, resp. predmety z pálenej hliny, patria k najstarším kultúrnym a umeleckým prejavom ľudstva, dejiny keramiky je možné považovať aj za proces zdokonaľovania technológie jej výroby a výzdoby.

Najstaršími známymi dokladmi keramiky sú drobné zvieracie sošky a štylizované postavy žien z pálenej hliny pochádzajúce z konca paleolitu, napr. z archeologickej lokality Dolní Věstonice v ČR, z ktorých najznámejšia je tzv. Věstonická venuša (asi 25 000 pred n. l.). Od obdobia neolitu (mladšej kamennej doby), keď sa hlina začala pravidelne a mnohostranne využívať, predstavuje keramika neodmysliteľnú súčasť hmotnej kultúry každej ľudskej civilizácie. Vznik hrnčiarstva (zač. 5. tisícročia pred n. l., resp. prelom 6. a 5. tisícročia pred n. l.) úzko súvisel s prechodom k usadlému spôsobu života, so vznikom poľnohospodárstva, s domestikáciou zvierat a s tým súvisiacou potrebou uchovávať potravinové prebytky. Prvé výrobky (nádoby a kultové sošky) sa robili ručne a vypaľovali sa na otvorenom ohni, ich výrobe sa až do konca staršej bronzovej doby venovali najmä ženy. Keramická tvorba obdobia praveku sa vyznačuje veľkou rozmanitosťou, vzniklo množstvo štýlov a štýlových okruhov, okrem úžitkových zdobených i nezdobených nádob s hrubým i s tenkým črepom existovala aj tvorba antropomorfnej i zoomorfnej plastiky (naturalistickej i schematizovanej), ktorá súvisela s náboženskými kultmi. Od najstarších čias sa ako najčastejšie techniky výzdoby uplatňovali rytie, zdobenie vpichmi, maľba a plastická výzdoba. Od obdobia neolitu do historického obdobia patrí keramika k najčastejším archeologickým nálezom, je jedným z najspoľahlivejších a najčastejšie používaných prameňov pri štúdiu spoločenstiev neolitu, bronzovej a mladšej železnej doby, ako aj jedným z určujúcich znakov kultúr; určité tvary nádob a štýl ich výzdoby sú charakteristickými znakmi jednotlivých prehistorických kultúr (mnohé kultúry archeológovia označujú podľa typickej keramiky, ktorú ich príslušníci vytvárali) a boli typické len pre niektoré skupiny obyvateľstva (pravdepodobne kmene alebo väčšie kmeňové spoločenstvá), čím nálezy keramiky pomáhajú sledovať ich geografické rozšírenie. Poznanie produkcie keramiky a geografické rozšírenie jej výzdobných motívov sú dôležité pri rekonštruovaní pravekého (ale aj starovekého) sociálneho rozvrstvenia spoločnosti, obchodu a systémov výmeny, ako aj kultúrnych vzťahov medzi jednotlivými kultúrnymi skupinami, zároveň je dôležitým datovacím prostriedkom, podkladom pri určovaní veku archeologických objektov (→ chronológia). Výroba keramiky patrila v minulosti k najčastejším remeslám (→ džbánkarstvo, → hrnčiarstvo, → kachliarstvo). K objavu technológie výroby keramiky, t. j. zhotovovania hlinených predmetov dennej potreby ich vypaľovaním, čím získali lepšie úžitkové vlastnosti, došlo nezávisle od seba v rôznych regiónoch sveta, z hľadiska jej ďalšieho vývoja však boli významné aj vzájomné kontakty medzi jednotlivými kultúrami.

Na Ďalekom východe dosiahla vrchol technologického vývoja a vysokú estetickú úroveň keramika v Číne, kde sa bez prerušenia vyvíjala od obdobia neolitu (kultúra Jang-šao, 5. tisícročie pred n. l.). Bola tam vnímaná ako umenie ohňa, hrnčiari sa sústreďovali na dosiahnutie vysokých vypaľovacích teplôt (približne od 15. stor. pred n. l. sa vyrábala kamenina). Objav porcelánu (začiatok 7. stor.) patrí k najvýznamnejším výdobytkom čínskej civilizácie. Čínski hrnčiari postupne objavili veľké množstvo rôznych druhov glazúr a keramických farieb veľkej farebnej škály, ktorá nemá v iných kultúrach obdobu. Čínska keramika a porcelán, ktoré boli od 9. stor. významným vývozným obchodným artiklom, ovplyvnili vo veľkej miere keramiku v Japonsku, Kórei, islamskom svete, ale aj v Európe, a to najmä v 16. – 19. stor. (→ čínska keramika, → čínsky porcelán, → čínske výtvarné umenie a architektúra).

Originálna keramika vznikla aj v Japonsku (najstaršia pochádza z obdobia džómon, 8 000 – 300 pred n. l.; → japonská keramika, → japonský porcelán, → japonské výtvarné umenie) a v Kórei (→ kórejské výtvarné umenie; → kórejská keramika).

Na Blízkom východe keramika vznikla a rozšírila sa v období neolitu v oblasti Úrodného polmesiaca. Vyrábali sa najmä zdobené, ale aj nezdobené úžitkové predmety a drobná keramická plastika určená na náboženské rituály. K najstarším známym dokladom keramiky patria archeologické nálezy z Murejbetu (Tell Murejbet, aj Murajbat, archeologická lokalita pri meste Rakka v sev. Sýrii; okolo 8000 pred n. l., dnes zaplavená vodnou nádržou Asad) a keramika tzv. protochassunskej kultúry (napr. náleziská Umm Dabaghija a Tell es Sotto na území dnešného Iraku, 7. tisícročie pred n. l.) vypaľovaná pri nízkej teplote a s originálne vypracovaným dekorom. V 7. tisícročí pred n. l. začala v pohorí Zagros vznikať jednoduchá, geometrickými ornamentálnymi maľbami zdobená keramika zagroskej alebo džarmskej kultúry (nazvaná podľa lokality Kal’at Džarmo, kde sa našlo okolo 500 nevypálených hlinených ľudských i zvieracích plastík). Keramika chassunskej kultúry (asi 5750 – 5050 pred n. l.) s rytou i s maľovanou výzdobou bola modelovaná v rukách a vypaľovaná na teplotu okolo 1 000 °C. Vysokou kvalitou sa vyznačuje keramika sámarrskej kultúry (2. pol. 6. tisícročia pred n. l.), vo výzdobe ktorej sa prvýkrát uplatnili ľudské postavy a zvieratá, časté sú aj nálezy terakotových ženských plastík. Príslušníci tejto kultúry pravdepodobne prvýkrát použili v architektúre nepálené tehly. Keramika chaláfskej kultúry mala vysokú technologickú úroveň spracovania i maliarskej výzdoby. V tretej fáze obejdskej kultúry (→ Tell el-Obejd) sa okolo pol. 5. tisícročia pred n. l. začal používať primitívny hrnčiarsky kruh, ktorý sa rozšíril v uruckom období (→ Uruk) a neskôr najmä v 3. tisícročí pred n. l. V uruckom období sa na písomné záznamy začali používať nevypaľované, neskôr aj vypaľované hlinené tabuľky. V historickom období mala široké uplatnenie keramika v Mezopotámii. Okrem veľkej škály úžitkových predmetov, ktoré neboli zväčša zdobené a primárna bola ich funkcia, sa používala najmä v architektúre v podobe pálených a nepálených tehál (→ mezopotámska architektúra, → mezopotámske výtvarné umenie) i v sochárstve. Glazúry sa rozšírili z Egypta v 2. tisícročí pred n. l., v úžitkovej keramike sa v širšej miere uplatnili až v období Partskej ríše (250 pred n. l. – 224 n. l.). Od pol. 2. tisícročia pred n. l. sa rozšírili aj glazované reliéfne exteriérové a interiérové obklady významných stavieb (→ Kassiti; → babylonské výtvarné umenie a architektúra). Takéto uplatnenie keramiky v architektúre sa v oblasti Mezopotámie kontinuálne udržalo až do islamského obdobia, keď v 11. – 12. stor. nastala jeho nebývalá renesancia.

Najstaršie doklady výroby keramiky v starovekom Egypte pochádzajú z nálezísk neolitických kultúr na brehoch jazera Birkit Kárún (asi 5200 – 4500 pred n. l.; → Fajjúm) a v delte Nílu (→ Merimda Beni Saláma; asi 5000 – 4100 pred n. l.). Vyrábala sa veľká škála typov najmä úžitkovej keramiky vyznačujúcej sa elegantnými tvarmi a najčastejšie bez výzdoby alebo výnimočnejšie s jednoduchou maľovanou alebo rytou výzdobou, pričom remeselníci uplatnili celý rad vyspelých výrobných postupov (od modelovania rukou až po nožný hrnčiarsky kruh, ktorý sa rozšíril v 1. tisícročí pred n. l., vyvinuli aj niekoľko druhov pecí, v ktorých dosiahli vypaľovaciu teplotu nad 1 000 °C). Minimálne od Preddynastického obdobia (asi 4500 – 3100 pred n. l.) sa vyrábala tzv. egyptská fajansa (nepresný termín, pretože na rozdiel od keramiky je egyptská fajansa vyrobená zo spekaného kremenného prášku pokrytého glazúrou). Pravdepodobne ako vedľajší produkt pri jej výrobe vznikli glazúry (pre tzv. egyptsku fajansu sú charakteristické alkalické glazúry modrej, zelenej alebo tyrkysovej farby) a pravdepodobne okolo konca 2. tisícročia pred n. l. aj technológie výroby glazúry s oxidom cínu, ktoré sa následne rozvíjali v kultúrach Mezopotámie a Perzie (Irán); od Neskorého obdobia (664 – 332 pred n. l.) Egypťania používali aj olovené glazúry.

V oblasti Anatólie sa keramika rozvíjala približne od 6. tisícročia pred n. l. K najstarším dokladom patria terakotové plastiky sediacej bohyne z Çatal Hüyüku (okolo 5750 pred n. l.) a terakotové plastiky žien z Hacılaru (okolo 6000 – 5800 pred n. l.). Najstaršia úžitková keramika bola monochrómna alebo len s jednoduchou lineárnou geometrickou výzdobou či so zvieracími motívmi. Neskôr (okolo 5800 – okolo 3400 pred n. l.) sa vyrábala bohato maliarsky zdobená keramika, svojimi geometrickými vzormi evokujúca prútené koše alebo textílie (archeologická lokalita Can Hasan v juž. Turecku v blízkosti mesta Karaman; 1. pol. 5. tisícročia pred n. l.). V Hacılare vznikali aj terakotové plastiky stojacich i sediacich žien, ako aj antropomorfné a zoomorfné nádoby s obsidiánovými inkrustáciami (pol. 6. tisícročia pred n. l.). Výnimočná je keramika, ktorá vznikla v asýrskej obchodnej kolónii Kaneš (19. stor. pred n. l.; úžitková keramika elegantných tvarov s lešteným povrchom, rytóny v tvare zvierat s maľovanou výzdobou). Vysokú úroveň mala aj chetitská keramika (elegantné nádoby s červeným črepom a lešteným povrchom i zoomorfná plastika). Keramika, ktorú vyrábali Frýgovia, bola čiastočne ovplyvnená gréckymi vzormi; keramické reliéfy uplatnili aj ako dekor stavieb.

Mimoriadne vysokú úroveň dosiahla islamská keramika, ktorá patrí k charakteristickým a hlavným umeleckým prejavom islamského výtvarného umenia a vyznačuje sa veľkým množstvom regionálnych typov a štýlov. Vývinovo plynulo nadviazala na tradície keramiky na územiach dobytých islamom, na byzantskú, egyptskú i sásánovskú keramiku Väčšinu islamskej keramiky predstavovala jednoduchá úžitková nezdobená keramika rozličných tvarov, vrchol keramickej produkcie predstavovala bohato zdobená luxusná keramika určená pre najbohatšie vrstvy obyvateľstva, ktorá bola zároveň významným obchodným artiklom, s ktorou sa obchodovalo v celom islamskom svete i v Európe. V islamských krajinách sa keramika významným spôsobom uplatnila aj v architektúre, a to v podobe glazovaných obkladov používaných v monumentálnom meradle (→ islamská architektúra; → iránska architektúra). Významným spôsobom ju od obdobia jej vzniku až do 19. stor. ovplyvnili importy keramiky a porcelánu z Číny, ktoré sa islamskí hrnčiari snažili napodobňovať. V 9. – 10. stor. nastal veľký rozkvet technológií výroby keramiky, pričom výroba luxusnej keramiky bola vnímaná ako druh alchýmie. Prínosom bolo objavenie naglazúrovej listrovej maľby v 9. stor. v Iraku, ktorá sa v nasledujúcich stor. rozšírila do Egypta, Iránu i do sev. Afriky a odtiaľ neskôr aj do Európy. V 8. – 9. stor. bol vynájdeny fritový črep bielej farby (keramická surovina sa skladala z drveného kremeňa, bielej hliny a malého množstva drvenej glazúry), ktorý bol mimoriadne pevný a znamenal technologickú revolúciu vo výrobe luxusnej keramiky. Hrnčiari rozvinuli aj veľké množstvo výzdobných techník (napr. podglazúrová maľba, vtláčanie do foriem, engoby, rozličné druhy glazúr) a uplatnili širokú škálu motívov (geometrické, rastlinné a zvieracie, charakteristické boli epigrafické a časté aj figurálne motívy). K najvýznamnejším oblastiam výroby islamskej keramiky patril v abbásovskom období dnešný Irak (hlavné centrá Bagdad, Sámarrá’, Basra, Kúfa), Egypt v období Fátimovcov (Káhira), Sýria (Damask, Hamá), od 11. stor. Irán (hlavné centrá Níšápúr 9. – 10. stor., Kášán 11. – 14. stor., Rey, Tabríz, Mašhad, Isfahán, Kermán), ako aj záp. časť Str. Ázie (Samarkand), Španielsko (Valencia) a sev. Afrika. Keramika Osmanskej ríše sa na začiatku 16. stor. oslobodila od napodobňovania čínskych vzorov, rozvíjali sa vyspelé technológie (fritový črep). Hlavným centrom výroby bolo mesto İznik, kde sa od konca 15. do konca 17. stor. vyrábala iznická keramika charakteristická originálnym výzdobným štýlom.

Keramika patrí k najstarším a najbežnejším prejavom výtvarného umenia od obdobia neolitu aj v Afrike. Niektoré archeologické nálezy vypaľovaných hlinených predmetov z 8. tisícročia pred n. l. z oblasti Sahary (resp. Sahelu) nasvedčujú, že pravdepodobne aj tam vznikla keramika nezávisle od centier v Úrodnom polmesiaci, napr. doklady úžitkovej keramiky pochádzajúce z archeologického náleziska Ounjougou na vyvýšenine Bandiagara v Mali (nálezisko je od 1989 zapísané v Zozname svetového dedičstva UNESCO ako súčasť Krajiny Dogonov). Vo väčšej miere sa keramika rozšírila v 2. tisícročí pred n. l. Okrem úžitkovej keramiky vznikali od 1. tisícročia pred n. l. aj terakotové plastiky (napr. kultúra Nok z Nigérie; nálezy v Ghane a Mali), ktoré vytvárali ženy aj muži (výrobe a výzdobe úžitkovej keramiky sa tradične venovali ženy). Terakotové plastiky sa v niektorých regiónoch uplatnili ako výzdoba významnej architektúry. Vznikali aj antropomorfné a zoomorfné úžitkové i rituálne nádoby. Väčšina africkej keramiky bola až do 20. stor., keď sa tam rozšíril z Európy hrnčiarsky kruh, vytváraná rukou. Tradične sa vypaľovala v otvorených ohniskách (uzatvorené pece sa pri výrobe keramiky používali len výnimočne, keď bolo potrebné vytvoriť redukčnú atmosféru), pričom výrobky vysušené na slnku sa nahriali v ohni, navŕšili na seba a pokryli palivom. Africká keramika je charakteristická výnimočným dekorom, v ktorom hrnčiari uplatňovali celý rad techník (leštenie, engoby, rytie, odtláčanie rozličných dekoratívnych vzorov, polychrómovanie červenými, čiernymi alebo bielymi pigmentmi, inkrustácia a i.).

Na indickom subkontinente sa keramika rozšírila v období neolitu. Najstaršie archeologické nálezy pochádzajú z územia Balúčistanu (okolo 3000 – okolo 2300 pred n. l.). Technológie výroby a tvary keramiky harappskej kultúry (3. tisícročie pred n. l.) boli ovplyvnené súdobou mezopotámskou keramikou (napr. používanie hrnčiarskeho kruhu, používanie pálených tehál na stavbách). Až do obdobia stredoveku hrnčiari vyrábali najmä úžitkovú keramiku. V 12. stor. sa začalo prostredníctvom islamských hrnčiarov používať pri výrobe luxusnej keramiky glazovanie. Od 13. stor. sa pod islamským vplyvom uplatnila keramika ako dekor architektúry (vrchol dosiahla v období vlády Veľkých Mogulov).

Originálnu keramiku vytvárali aj predkolumbovské indiánske kultúry Južnej, Strednej a Severnej Ameriky. Najstaršie doklady keramiky pochádzajú z archeologických nálezov z oblasti dolného povodia Amazonky (7. – 4. tisícročie pred n. l.) a z pobrežia Kolumbie (5. – 4. tisícročie pred n. l.). Keramika zohrávala v bežnom i v náboženskom živote mnohých indiánskych kultúr významnú úlohu (→ Juhoamerickí Indiáni, → Mezoamerickí Indiáni, → Severoamerickí Indiáni). Pred príchodom Európanov nepoznali pôvodní obyvatelia Ameriky hrnčiarsky kruh (keramiku vytvárali ručne modelovaním z plátov alebo z valčekov hliny) ani pravé glazúry. K hlavným výzdobným technikám patrilo rytie, leštenie, plastické modelovanie a polychrómia. Veľkú väčšinu produktov predstavovala hrnčina (úžitková keramika). Predkolumbovská keramika sa vyznačovala sofistikovanou polychrómnou výzdobou (zložité geometrické ornamenty), charakteristické boli antropomorfné a zoomorfné rituálne nádoby i keramické skulptúry.

Pravdepodobne najstarším dokladom výroby keramiky v Európe sú keramické nádoby, drobné zvieracie sošky a štylizované postavy žien z pálenej hliny z konca paleolitu nájdené napr. v Dolných Věstoniciach v ČR (najznámejšia je Věstonická venuša, asi 25 000 pred n. l.). V oblasti sev. od Álp sa však keramika rozšírila až v neolite (od 6. tisícročia pred n. l.), a to najmä vďaka obchodným kontaktom s krajinami sev. od Stredozemného mora a prostredníctvom nich s krajinami Blízkeho východu. K najstarším druhom patria lineárna keramika (6./5. tisícročie pred n. l.) .), ktorá bola zdobená rytým ornamentom, vpichmi a niekedy i maľbou, mala pomerne tenký črep (ručne sa vyrábalo množstvo typov) a bola rozšírená v str. Európe (aj na Slovensku), ako aj šnúrová keramika (nazvaná podľa charakteristickej výzdoby – odtlačkov skrútenej šnúry; → kultúra so šnúrovou keramikou) rozšírená v sev. Európe a od Holandska po str. Dneper a Volgu (1. pol. 3. tisícročia pred n. l.). V oblasti juhových. Európy to boli predovšetkým maľovaná keramika kultúry Sesklo (podľa lokality Sesklo v Tesálii v sev. Grécku) s bielou výzdobou na červenom podklade alebo s červeným ornamentom na bielom podklade (asi 5300 – 4400 pred n. l.), bohato maľovaná (tmavšie farby na svetlom podklade) alebo vruborezom zdobená (špirály, meandre, šachovnice) keramika kultúry Dimini (podľa lokality Dimini v Tesálii; 4. tisícročie pred n. l.) nasledujúcej po kultúre Sesklo a keramika kultúrneho komplexu Cucuteni-Trypil (Cucuteni-Tripolje; asi 4500 – 3000 pred n. l. rozšírený od str. Sedmohradska po Dneper a od Zakarpatskej Ukrajiny po severových. Valašsko) s bielymi, červenými a čiernymi špirálami alebo vlnami maľovaná po vypálení (v mladšom období pred vypálením).

V oblasti starovekých egejských kultúr (pevninské Grécko a priľahlé oblasti Stredozemného mora; 1. pol. 3. tisícročia pred n. l. – 1100 pred n. l.) sa rozvíjalo predovšetkým vázové maliarstvo (→ grécke vázy). Pravdepodobne v minojskom období (→ minojská kultúra; 2600 pred n. l. – 1380 pred n. l.) sa v Európe objavila nová technika výzdoby keramiky, tzv. barbotino (známa však už zo staroegyptskej, ale aj z kórejskej keramiky), pri ktorej sa na povrch hotového výrobku pred vypálením nalepovali kúsky hliny, čím vznikla špecifická výzdoba alebo rôzne zdrsnený povrch. Za jeden z vrcholných prejavov minojského výtvarného umenia sa považuje kamarská keramika s originálnou polychrómnou výzdobou, ktorú produkovali dielne na Kréte (asi 2000 pred n. l. – 1580 pred n. l.). V nadväznosti na minojskú keramiku sa rozvíjala mykénska keramika (→ mykénska kultúra). Vysokú úroveň dosiahla keramika v antickom Grécku. Vyrábala sa najmä úžitková keramika (nádoby určené na skladovanie a prepravu tovarov, napr. amfory alebo pitosy obrovských rozmerov), ktorá bola zároveň aj významným obchodným artiklom. Výnimočná bola jej sofistikovaná realistciká maliarska figurálna výzdoba (→ čiernofigúrová keramika, → červenofigúrová keramika) ovplyvnená súdobým sochárstvom i maliarstvom. Keramika sa uplatnila aj ako sochársky materiál vo výzdobe architektúry (→ grécka architektúra, → grécke výtvarné umenie). V období helenizmu boli obľúbené drobné polychrómované terakotové plastiky nazývané tanagry i luxusné úžitkové nádoby zdobené nízkym reliéfom.

Grécka antická keramika výrazne ovplyvnila etruskú keramiku. Špecializované hrnčiarske dielne Etruskov vznikali od 8. stor. pred n. l., špecifickým etruským prejavom bola keramika bucchero vyrábaná v 7. – 5. stor. pred n. l. Etruskovia využívali polychrómovanú terakotu aj ako sochársky materiál. Terakotové plastiky a dekoratívne prvky sa uplatnili aj ako výzdoba sakrálnej architektúry. Výnimočné boli najmä etruské figurálne zdobené urny a úžitková keramika s figurálnou maliarskou výzdobou (→ etruské výtvarné umenie a architektúra).

V Rímskej ríši vynikla od konca 1. stor. pred n. l. predovšetkým výroba luxusnej terry sigillaty (červená matná keramika bez glazúry; hlinená imitácia vzácnejších kovových nádob), ktorá nadviazala na helenistickú reliéfnu keramiku a vyrábala sa v mnohých dielňach v celom rade štandardizovaných tvarov. Zhotovovali sa aj drobné terakotové figúrky, ktoré slúžili ako votívne dary v chrámoch, rozšírené boli aj terakotové lampy (kahance na olej) s reliéfnym dekorom. Keramika sa vo veľkej miere uplatnila ako stavebný materiál, okrem tehál sa z nej vyrábalo množstvo druhov strešnej krytiny, vodovodné a kanalizačné potrubia, obkladové dlaždice a i.

Tradícia a technológia rímskej keramiky sa ďalej rozvíjali v byzantskej keramike (do 7. stor.). V 7. – 9. stor. nastal v Byzantskej ríši výrazný úpadok výroby keramiky, čo súviselo aj so zánikom starších centier výroby a so vznikom nových v Malej Ázii a na Balkáne. Zhotovovala sa najmä neglazovaná úžitková a stavebná keramika. Formy byzantskej keramiky často kopírovali kovové úžitkové a dekoratívne diela. V 10. stor. sa pravdepodobne pod vplyvom vyspelej islamskej keramiky začala pri nej používať polychrómna glazovaná výzdoba, ktorá sa okrem úžitkových predmetov uplatnila aj na keramických dlaždiciach zdobených figurálnymi motívmi. K najvýznamnejším centrám výroby byzantskej keramiky patrili dielne na Kryme (Chersonésos, Tmutarakaň), v Albánsku (Dyrrhachion, dnes Drač, albánsky Durrës), v pevninskom Grécku (Korint, Solún, Mistra), na Kréte, na Balkáne (Preslav, dnes Veliki Preslav v Bulharsku; Nerezi v Macedónsku) a na juž. pobreží Malej Ázie.

V stredoveku patrila keramika v Európe k tzv. čiernym remeslám. Hrnčiari a výrobcovia tehál zväčša sídlili za mestskými hradbami, na predmestiach miest alebo v osadách, ktoré vznikali v blízkosti zdrojov suroviny (hliny a dreva). Združovali sa do cechov a od 13. – 14. stor. sa rozvíjali aj špecializované odvetvia (napr. kachliarstvo). Okrem úžitkového riadu sa v neskorom stredoveku rozšírila aj výroba luxusnej keramiky. Znalosť výroby glazovanej keramiky (fajansa, majolika) priniesli zo sev. Afriky do Španielska v 13. stor. Mauri (tzv. hispánsko-maurská majolika s listrovou glazúrou, 14. – 15. stor.). Významnými centrami výroby glazovaných kachlíc (→ azulejos) v Španielsku boli oblasti Granada, Sevilla, Valencia (mesto Manises) a Malaga, vynikli aj dielne na Baleárach, najmä na Malorke, odkiaľ sa od konca 14. stor. vyvážala keramika do Talianska a juž. Francúzska. Glazovaná úžitková keramika (majolika) sa v Taliansku začala vyrábať v 13. stor., v 14. stor. bola silno ovplyvnená keramikou dovážanou z Baleár.

Majolika bola jedným z charakteristických reprezentatívnych prejavov hmotnej kultúry talianskej renesancie. V 2. pol. 14. stor. vynikli dielne vo Faenze, od konca 15. – 16. stor. aj dielne v Castel Durante (dnes Urbania; → bianco sopra bianco), Urbine, Siene, Gubbiu, Padove, Benátkach, Derute (v blízkosti Perugie), Pescare a i., ktoré vyrábali bohato maliarsky zdobenú luxusnú fajansu. Za jej vrchol sa považujú diela s figurálnymi maľbami nazývané istoriato (1510 – 60. roky 16. stor.). Talianska renesančná majolika sa stala veľmi úspešným obchodným artiklom (expandovala do krajín sev. od Álp, do Stredomoria, objavovala sa aj na trhoch v Španielsku a Afrike). V oblastiach Talianska chudobných na mramor (napr. Piemont, Lombardia) sa od 14. stor. uplatňovali v architektúre terakotové plastiky a dekorácie. V období renesancie, od začiatku 15. stor., sa keramika uplatňovala aj v sochárstve (priekopníkom využitia keramiky v sochárstve bol Donatello). V 40. rokoch 15. stor. začal Luca della Robbia zhotovovať plastiky (mariánske reliéfy, oltáre, tabernákulá, vlysy, dekoratívne prvky) polychrómované cíničito-olovenými farebnými glazúrami. Rodinná dielňa, ktorú založil (existovala až do pol. 16. stor.), mala monopol na výrobu keramických plastík až do konca 15. stor. Keramické glazované plastiky vytváral aj sochár Benedetto Buglioni (*1459/60, †1521) a jeho dielňa vo Florencii. K významným sochárom, ktorí vytvárali terakotové polychrómované sochy, patrili aj Niccolo dell’Arca (*okolo 1435, †1494) a Guido Mazzoni (*okolo 1445, †1518). V 16. stor. sa v Taliansku objavili pokusy vyrobiť aj prvý porcelán (tzv. mediciovský porcelán vyrábaný okolo 1575 – okolo 1587 vo Florencii).

V Nemecku, najmä v oblasti Porýnia, sa v priebehu 15. – 16. stor. vyrábala jemná, obzvlášť tvrdá kamenina (úžitkové predmety zdobené reliéfnymi nálepmi) v dielňach v Creussene (neďaleko Bayreuthu, → kreussenská kamenina), Raerene (neďaleko Aachenu; dnes v Belgicku), v oblasti Westerwaldu, v Kolíne nad Rýnom, vo Frechene, v Siegburgu (neďaleko Bonnu), Norimbergu, Augsburgu a i.

Vo Francúzsku v 16. stor. vynikol B. Palissy, ktorého diela boli ovplyvnené súdobým záujmom o prírodné vedy. Fontainebleauská škola ovplyvnila produkciu tzv. saintporchairskej fajansy zdobenej bohatými plastickými figurálnymi motívmi.

V 16. stor. sa v Nizozemsku usadili talianski hrnčiari z Castel Durante, ktorí tam založili viaceré dielne na výrobu fajansy (v Antverpách, Haarleme, Middelburgu, Amsterdame, Delfte). Keramikári sa v nich snažili napodobniť čínsky porcelán z obdobia dynastie Ming. V 17. stor. patril k najvýznamnejším centrám výroby keramiky v Európe Delft, mimoriadne populárna delftská fajansa bola významným obchodným artiklom a bola napodobňovaná na viacerých miestach (Hanau, Frankfurt nad Mohanom; Bolsward, Hoorn, Leiden, Utrecht a i.).

V 18. stor. sa v Európe rozšírila výroba porcelánu, v priebehu 18. – 19. stor. vznikli desiatky manufaktúr, ktoré produkovali bohato zdobené luxusné úžitkové predmety i drobnú figurálnu plastiku. Ich výrobky boli ovplyvnené čínskym porcelánom, súdobým barokovým a rokokovým umením, klasicizmom i historizmom. Najvýznamnejšie manufaktúry na porcelán boli v Nemecku v Meissene, Nymphenburgu, Berlíne, Höchste, vo Frankenthale, v Gothe, Ludwigsburgu a vo Volkstedte, vo Francúzsku v Sèvres, Rouene, Saint-Coulde, Chantilly, vo Vincennes a v Limoges, v Rakúsku vo Viedni, v Anglicku v Chelsea, Derby, Bowe, vo Worcestri a v Longton Halle, v Dánsku v Kodani a Loosdrechte, v Taliansku v Capodimonte pri Neapole, v Doccii a Nove, v Španielsku v Madride, v Rusku v Moskve a Petrohrade, v Čechách v Hornom Slavkove, Karlových Varoch, Březovej a Klášterci nad Ohří, v Maďarsku v Herende. Porcelán sa uplatnil aj vo výzdobe interiérov palácov i prepychového nábytku. V 2. pol. 18. – 19. stor. vynikla wedgwoodská kamenina a porcelán (→ wedgwood), ktorej dekor i tvary boli inšpirované antikou a klasicizmom.

Počas 19. a na zač. 20. stor. vznikli v Európe stovky tovární vyrábajúcich úžitkovú i dekoratívnu keramiku. V 2. pol. 19. stor. bol jej dizajn ovplyvnený historizmom (napr. A. W. N. Pugin navrhoval neogotické úžitkové a dekoratívne predmety pre anglickú manufaktúru Minton). V 2. pol. 19. stor. podnietilo rozmach keramiky hnutie Arts and Crafts Movement. Vynikol keramikár a dizajnér William Frend de Morgan (*1839, †1917), ktorý okrem nádob navrhoval originálne keramické obklady zdobené rastlinnými ornamentmi.

Koncom 19. – zač. 20. stor. v období secesie nastal rozvoj keramiky a keramické glazované obklady sa uplatnili aj ako dekor na fasádach stavieb (A. Gaudí, O. Wagner, Ö. Lechner). Najmä vo Francúzsku vo viacerých keramikárskych manufaktúrach mnohí keramikári intenzívne experimentovali s tvarmi i s glazúrami a ich diela boli ovplyvnené japonskou keramikou. Francúzska secesná keramika (luxusné úžitkové predmety i plastika) patrí k vrcholným prejavom svetovej keramiky K jej najvýznamnejším autorom patrili Joseph Théodore Deck (*1823, †1891), Edmond Lachenal (*1855, †1948), sochár a keramikár Jean Joseph Carriès (*1855, †1894), Ernest Chaplet (*1835, †1909), Auguste Delaherche (*1857, †1940) a i. V 1. pol. 20. stor. vynikla keramika Wiener Werkstätte (J. Hoffmann). Vo výzdobe a tvaroch porcelánu v Rusku sa po 1917 uplatnili štýly súdobého umenia (konštruktivizmus, futurizmus), v tamojších porcelánkach vznikla štýlovo originálna skupina nazývaná revolučný porcelán (alebo revolúčná keramika; na jej návrhoch sa podieľali najvýznamnejší súdobí umelci a architekti). Originálny bol aj dizajn českej kubistickej keramiky, v ktorej návrhoch vynikli členovia (napr. P. Janák) združenia Artěl (založené 1908).

V 1. pol. 20. stor. nastali v oblasti keramiky výrazné zmeny, v 2. pol. 20. stor. ju začali nahrádzať nové materiály, vo veľkej miere sa rozšírila priemyselná výroba, ktorá fakticky zlikvidovala individuálnu výrobu. Na navrhovanie prototypov pre priemyselnú výrobu sa sústredili aj dizajnéri v Bauhause. K významným keramikárom patrili Theodor Bogler (*1897, †1968) a Otto Lindig (*1881, †1966), ktorých diela sa vyznačujú elegantnou jednoduchosťou a dôrazom na materiál. V 50. – 60. rokoch 20. stor. sa keramika postupne vyprofilovala na jednu z disciplín výtvarného umenia (ateliérová keramika, keramické sochárstvo) charakteristickú originálnymi a individuálnymi prístupmi autorov. V 1. pol. 20. stor. sa o jej obnovu zaslúžili viacerí výtvarníci – hrnčiari a sochári, ktorí sa podieľali na vzniku tzv. ateliérovej keramiky v Spojenom kráľovstve. K najvýznamnejším patril B. Leach, William Staite Murray (*1881, †1962), Michael Cardew (*1901, †1983), Dora Billingtonová (Billington, *1890, †1968) a Lucie Rieová (Rie, *1902, †1995). Ateliérová keramika, ktorá spája tradičné technológie a postupy s individuálnym umeleckým prístupom, sa v 20. stor. rozšírila do celého sveta. Množstvo ateliérovej keramiky vytvoril P. Picasso, ktorý spolupracoval s hrnčiarmi v hrnčiarskych strediskách na juhu Francúzska (Vallauris).

V keramickom sochárstve vynikol americký sochár Peter Voulkos (*1924, †2002), ktorého diela boli ovplyvnené abstraktným expresionizmom. Keramickému sochárstvu sa venoval aj J. Miró, maľbe na keramiku M. Chagall a G. Braque. V súčasnosti sa umeleckej keramike i dizajnu venuje množstvo autorov. Súčasnú umeleckú keramiku podporuje prestížna Medzinárodná akadémia keramiky (Académie internationale de la céramique, AIC) založená 1952 so sídlom v Ženeve, ktorá okrem iného usporadúva výstavy a sympóziá (1962 sa konala medzinárodná výstava keramiky v Prahe a 1994 generálne zhromaždenie AIC, ktorého účastníci navštívili aj slovenského keramikára I. Vaneka v Bratislave).

Na území Slovenska sa pravidelne a mnohostranne začala hlina využívať v mladšej kamennej dobe (neolite), praveké hrnčiarstvo sa začalo rozvíjať na začiatku 5. tisícročia pred n. l. (resp. na prelome 6. a 5. tisícročia pred n. l.) a v celom praveku patrilo k najrozšírenejším výrobným činnostiam. Keramika bola od najstarších čias aj významným obchodným artiklom, čoho dokladom je množstvo importov keramiky nájdených na našom území. Okrem úžitkových zdobených i nezdobených nádob s hrubým aj s tenkým črepom existovala aj tvorba antropomorfnej i zoomorfnej plastiky (naturalistickej i schematizovanej), ktorá súvisela s náboženskými kultmi. Od najstarších čias sa ako najčastejšie techniky výzdoby uplatňovali rytie, zdobenie vpichmi, maľba a plastická výzdoba. K najstarším dokladom patrí lineárna keramika, ktorá bola zdobená rytým ornamentom, vpichmi a maľbou, mala pomerne tenký črep a ručne sa vyrábala v množstve typov. Jej vývoj vyústil v 2. pol. 5. tisícročia pred n. l. na území juhozáp. Slovenska do keramiky želiezovskej kultúry so zložitou výzdobou. K unikátnym hrnčiarskym výrobkom patrí keramika ľudu bukovohorskej kultúry, ktorá má tenký črep (niekedy hrubý len 2 – 3 mm) a charakteristickú výzdobu pozostávajúcu z jemných rytých pásov inkrustovaných farebnými hlinkami (červená, biela, žltá). Množstvo typov keramických výrobkov rozšírili hrnčiari lengyelskej kultúry, ktorá je výnimočná najmä maľovanou výzdobou a modelovanými plastickými časťami. V bronzovej dobe sa výroba keramiky zefektívnila, obohatila sa o nové technologické postupy i ornamentálne vzory a nastalo rozdelenie výroby pre privilegované vrstvy a pre pospolitý ľud. Jej výrobou sa zaoberali špecializovaní remeselníci, ktorí najneskôr od pol. 2. tisícročia pred n. l. vyrábali osobitú keramiku určenú na pohrebné účely. Vynikla keramika maďarovskej kultúry (tmavá, zvyčajne čierna keramika s lešteným povrchom), otomanskej kultúry (originálna ornamentika, obľúbené boli prenosné keramické piecky nazývané pyrauny), lužickej kultúry (najmä výroba urien), pilinskej kultúry a i. V staršej železnej dobe (halštatská kultúra) bola významná najmä keramika kalenderberskej kultúry (rituálna keramika s maľovanou výzdobou objavená v kniežacích mohylových hroboch).

Hrnčiarsky kruh, ktorý výrobu keramiky ovplyvnil zásadným spôsobom (napr. zmena tektoniky niektorých nádob, zlepšenie ich vlastností), sa začal používať približne od 4. stor. pred n. l. a na našom území ho rozšírili Kelti. Archeologicky sú doložené keltské hrnčiarske dielne v Bratislave, Prešove, na Zemplíne a i. Hrnčiarstvo Keltov bolo založené na zvládnutí práce na rýchlo rotujúcom hrnčiarskom kruhu a na zdokonalení hrnčiarskej pece (až do obdobia Veľkomoravskej ríše sa však vyrábala aj keramika modelovaná ručne). Kelti vypaľovali keramiku pri pomerne vysokých teplotách v technologicky vyspelých peciach zaklenutých kupolou (keramika nebola v priamom styku s ohňom). Vyrábali množstvo druhov tenkostennej keramiky v bohatej škále tvarov; z výzdobných techník sa uplatnili leštenie, vhladzovanie, plastické nálepy líšt a vkolkovanie (vtláčanie ornamentov reliéfnymi pečatidlami), od 2. – 1. stor. pred n. l. aj maľba.

Od začiatku n. l. sa na územie Slovenska dostávali importy vyspelej rímskej keramiky (od 1. tretiny 1. stor. sa dovážala luxusná terra sigillata z oblasti Arezza, neskôr z Galie a Porýnia; z Panónie sa dovážala technologicky dokonalá úžitková keramika). S Rimanmi sa spája aj použitie prvých pálených tehál v architektúre na území Slovenska (napr. v Gerulate, rímske tehly sú nachádzané aj v barbarskom prostredí).

Kvádi vyrábali keramiku na kruhu (elegantné misy a urny). V období sťahovania národov sa prestal používať hrnčiarsky kruh, bola rozšírená keramika s vlešťovanou (vhladzovanou) výzdobou, tvary nádob vychádzali z foriem keramiky rímskej doby.

Od 2. pol. 5. – 7. stor. vznikala keramika pražského typu (→ pražský typ keramiky), ktorú vyrábali Slovania. Bola zhotovovaná ručne, mala jednoduchú výzdobu a tvary. V 7. – 8. stor. sa začala rozširovať keramika zhotovovaná na hrnčiarskom kruhu a vyrábala sa v špecializovaných dielňach (napr. pri hradisku Lupka, dnes archeologická lokalita Nitra-Lupka). Charakteristickým typom slovanskej keramiky bol hrniec s baňatým telom s plastickou značkou na dne a s vlnovkovou výzdobou na tele vytvorenou hrebeňovým rydlom, ktorý bol vyrábaný na hrnčiarskom kruhu. Existovala aj výroba archaicky pôsobiacej, ručne tvarovanej keramiky.

V 7. – 8. stor. sa na juž. Slovensku rozšírila aj keramika ovplyvnená Avarmi (keramika s črepom žltej alebo sivej farby vyrobená z jemne plavenej hliny).

Keramika obdobia stredoveku je priamym pokračovaním vývoja staršieho hrnčiarstva s prevládajúcimi prvkami tzv. mladohradiskovej (slovanskej) keramiky. V tomto období bola najrozšírenejšia výroba úžitkovej keramiky (hrnčina), vyrábala sa však aj technická keramika (vodovodné potrubia, pálené tehly, taviace tégliky, súpravy na destilovanie liehu a i.) a kachlice. Okrem časti produkcie, ktorá patrila k luxusnému tovaru (napr. stolový riad a kachľové pece, ktoré boli ovplyvnené gotickým umením), bola keramika bežným spotrebným tovarom dostupným širokým vrstvám obyvateľstva. V tomto období sa definitívne stal základným výrobným nástrojom hrnčiarsky kruh (rýchlorotujúci, tzv. nožný hrnčiarsky kruh, ktorý hrnčiar poháňal nohami). Na prelome 12. a 13. stor. nastali postupné zmeny v technológii výroby i v morfológii keramiky (nové typy a tvary nádob), na ktoré vplývala aj kolonizačná migrácia remeselníkov a importy zo záp. Európy. Z technických inovácií bolo najvýznamnejšie zdokonalenie hrnčiarskej pece (rozdelenie pece na dva priestory, na ohnisko a komoru, čím sa umožnilo regulovať prístup vzduchu do komory). Už v 2. pol. 15. stor. hrnčiari vypaľovali keamiku v peciach pri teplote, pri ktorej sa črep výrobkov stal nepriepustným. Hrnčiari ovládali vytvorenie oxidačnej atmosféry v peci umožnením prístupu čerstvého vzduchu do vypaľovacieho priestoru, čím získali hnedé alebo hnedočervené sfarbenie črepu, ako aj vytvorenie redukčnej atmosféry zamedzením prístupu vzduchu, čím dosahovali sivú až čiernu farbu črepu (→ čierny riad). Okrem tradičných typov sa rozšírili hrncovité nádoby, naberačky, cedidlá, misy, panvice na nôžkach, džbány, krčahy, poháre ap. V bohatých domácnostiach sa pri stolovaní používali aj keramické akvamanily, od 15. stor. glazované. Na vytvorenie dekoru keramiky slúžil celý rad jednoduchých výzdobných techník (rytie, maľba hlinkami, zdobenie pečaťami a razidlami). V 2. pol. 14. stor. sa keramika začala glazovať. Glazúry zelenej, hnedej alebo žltej farby sa uplatnili najmä v kachliarstve a vo väčšej miere sa rozšírili najmä od 16. stor., keď sa objavili aj prvé pokusy o polychrómne glazovanie kachlíc. Od 13. stor. sa uplatňovalo aj značkovanie nádob, ktoré bolo ochrannou známkou kvality. K najvýznamnejším centrám výroby keramiky patrila Bratislava a jej okolie, kde sa vyrábala keramika s charakteristickým tmavosivým črepom (napr. tzv. bratislavské poháre zo 14. stor.). Obchod s keramikou dokladajú importy, a to najmä drobná figurálna náboženská plastika vyrábaná vtláčaním do foriem, kameninové nádoby (najmä polokameninové loštické poháre zo sev. Moravy a výnimočne aj kamenina z dielní v Porýní) i kachlice z dielní v juž. Nemecku a z kráľovskej dielne v Budíne. V 2. pol. 70. – 80. rokoch 15. stor. sa na Slovensko ako luxusný import dostali aj prvé fajansové výrobky z Talianska určené pre kráľovský dvor. Fajansové výrobky sa na územie Slovenska dostávali aj z dielní v Podunajsku. Talianska renesančná fajansa sa stala predmetom zberateľstva šľachty. R. 1475 vznikol v Bardejove prvý hrnčiarsky cech, v 16. stor. boli založené hrnčiarske cechy v Šamoríne, Spišskom Podhradí, Prešove, Kežmarku, Košiciach, Trnave, Bratislave a i. Až do pol. 20. stor. sa vo všetkých hrnčiarskych strediskách vyrábal aj čierny riad, k najvýznamnejším strediskám jeho výroby patrili Brehov, Pozdišovce, Šaštín, Šivetice, Tvrdomestice, Veľké Leváre a Komárno, kde mali tzv. čierni hrnčiari od 1718 vlastný cech.

Príchodom habánov na záp. Slovensko sa v poslednom desaťročí 16. stor. rozšírila výroba fajansy (→ habánska fajansa). Habáni priniesli viacero významných technologických inovácií, ku ktorým patrilo vypaľovanie keramiky v mufľových peciach (mufliach) a rozšírenie farebnej škály glazúr. Z habánskej fajansy vyšla tradícia západoslovenského džbankárstva, ktoré sa rozvíjalo v 18. – zač. 20. stor. najmä v dielňach v okolí Bratislavy a Trnavy. Vysokú úroveň keramiky predstavovala produkcia manufaktúry v Holíči, ktorá bola založená pred 1743 (→ holíčska fajansa) a ovplyvnila aj tvorbu v džbankárských strediskách na záp. Slovensku.

V 18. – zač. 20. stor. sa rozvíjalo množstvo hrnčiarskych stredísk, ktoré vznikali najmä pri miestach výskytu kvalitnej hliny. Výzdoba i tvary zväčša úžitkovej keramiky, ktorú produkovali, vykazujú regionálne špecifiká a rozdiely. Od konca 18. stor. sa na záp. Slovensku rozvíjala bohato zdobená slovenská ľudová fajansa, ktorá patrí k najvýznamnejším prejavom ľudového umenia. K jej najvýznamnejším strediskám patrili dielne v Stupave, Boleráze, Modre a Malackách. K významným centrám ľudovej keramiky patril aj Pukanec (samostatný cech tam vznikol 1782), kde bola rozšírená aj figurálna tvorba. V 19. stor. vynikli aj hrnčiarske strediská v Brehoch (okr. Žarnovica), Ľubietovej, Beluji, Trstenej, Hybiach, Haliči, Šiveticiach, Prihradzanoch, Licinciach, Meliate, Držkovciach, Hrnčiarskych Zalužanoch, Pozdišovciach, Snine, Sabinove, Bardejove a i.

V 1. pol. 19. stor. bola obľúbená kamenina, 1790 – 1825 boli založené manufaktúry na jej výrobu v Kežmarku, Prešove, Kremnici, Muráni, Banskej Bystrici, Rožňave, Spišskej Novej Vsi a Košiciach.

Manufaktúrna výroba a rozšírenie smaltovaného riadu v 2. pol. 19. stor. spôsobili zánik väčšiny tradičných keramických dielní a úpadok produkcie ľudovej fajansy i hrnčiarstva. Niektoré z tradičných dielní sa koncom 19. stor. preorientovali na tvorbu predmetov pre zberateľov ľudového umenia (napr. putzovsko-kostkovská dielňa v Stupave; → stupavská keramika). Na konci 19. a v 1. tretine 20. stor. mala významné postavenie keramická dielňa v Modre, kde bolo 1883 založené Keramické priemyselné učilište s dielňou (→ modranská keramika). Na tradície západoslovenskej ľudovej fajansy nadviazala figurálna tvorba F. Kostku. Kľúčovú úlohu pri teoretickom a praktickom poznávaní habánskej a tradičnej ľudovej keramiky zohral H. Landsfeld, ktorý pôsobil ako maliar keramiky v Modre a zhromaždil aj významnú zbierku keramiky. R. 1945 bolo založené Ústredie ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV), ktoré od konca 40. rokov 20. stor. do súčasnosti významným spôsobom podporuje a usmerňuje výrobu tradičnej ľudovej keramiky. Tvorbe figurálnej keramickej plastiky v duchu ľudového umenia sa venovalo viacero autorov. K najvýznamnejším patrili I. Bizmayer, Imrich Kóňa (*1917, †1981), Michal Škarčák (*1911, †1985) a J. Franko, ktorí pôsobili v Modre. V období secesie (koniec 19. – zač. 20. stor.) sa keramika uplatnila aj ako architektonický dekor na obytných i na verejných stavbách (najmä v Bratislave a Košiciach pod vplyvom uhorskej secesie).

V 20. stor. nastal na Slovensku nebývalý rozvoj keramiky, ktorý v jej dejinách nemá obdobu. Umelecká keramika sa postupne stala samostatnou umeleckou disciplínou, čím sa úplne vyčlenila zo sféry tradičných umeleckých remesiel. Rozkvet umeleckej keramiky nastal najmä v 2. pol. 20. stor., keď sa rozvíjalo najmä keramické sochárstvo vysokej umeleckej úrovne. Keramikou sa v 1. pol. 20. stor. zaoberali aj viacerí výtvarníci, ktorí svoje návrhy realizovali v keramickej dielni v Modre (H. Johnová, J. Horová-Kováčiková, L. Majerský, J. Ilečko, F. Štefunko, J. Alexy a i.). Vplyv na vývin a moderné poňatie keramiky malo založenie Školy umeleckých remesiel (ŠUR), kde 1931 vzniklo keramické oddelenie vedené J. Horovou-Kováčikovou, v ktorej študenti okrem navrhovania a tvorby úžitkových keramických predmetov analyzovali princípy tradičnej keramiky a vytvárali aj keramickú plastiku. Absolventka ŠUR D. Rosůlková-Kubíková je zakladajúcou osobnosťou modernej slovenskej keramiky, pričom sa významnou mierou zaslúžila o zrovnoprávnenie keramiky s ostatnými druhmi profesionálneho umenia. V 1. pol. 20. stor. vytváral originálne keramické sochy aj A. Fleischmann. J. Horová-Kováčiková a D. Rosůlková-Kubíková sa popri tvorbe úžitkovej keramiky s moderným dizajnom venovali aj keramickému sochárstvu. Art-déco ovplyvnilo úžitkovú tvorbu Jolany Kirczovej (*1909, †1936) pôsobiacej v Košiciach. R. 1942 – 45 sa keramika vyučovala na Štátnej odbornej keramickej škole v Modre, kde pôsobil R. Hornák, ktorý vytvoril aj viacero keramických sôch. V 50. rokoch 20. stor. sa väčšina keramikárov sústreďovala na tvorbu úžitkových predmetov (dizajn predmetov určených na priemyselnú výrobu, ktoré sa realizovali len vo výnimočných prípadoch) a dekoratívnej záhradnej plastiky určenej do exteriéru; prejavili sa tradicionalistické prvky súvisiace s dobovým vkusom. K najvýznamnejším predstaviteľom patrili sochár M. Balgavý st. (*1925, †1999), D. Rosůlková-Kubíková, Zuzana Zemanová (*1910, †1969), Jitka Petrikovičová (*1926, †2012) a Eva Trachtová (*1932, †2013).

V 60. rokoch 20. stor. sa aj v keramike začali výraznejšie presadzovať moderné tendencie živo reagujúce na vývin keramiky vo svete, a to najmä zásluhou absolventov Ateliéru keramiky a porcelánu na Vysokej škole uměleckoprůmyslovej v Prahe, ktorú viedol český keramikár O. Eckert. K najvýznamnejším patrili I. Vanek, J. Marth, J. Sušienka a I. Holešovský, ktorí sa programovo venovali keramickému sochárstvu a vytvorili aj množstvo významných monumentálnych diel pre architektúru. Originálnu keramickú plastiku vytvárali aj T. Lugs a E. Lugsová, ktorá od 70. rokov 20. stor. pracovala aj s porcelánom, ktorý dovtedy nemal na Slovensku širšie zázemie. Úžitkovú keramiku vytvárali aj Pavol Uhrík (*1940) a Ľubomír Jakubčík (*1926).

V období od 60. rokov do konca 80. rokov 20. stor. sa keramika výrazne uplatnila najmä v monumentálnej tvorbe pre architektúru, a to najmä pri dotvorení interiérov a exteriérov verejných stavieb. S programovou štátnou podporou v rámci tzv. tvorby životného prostredia vzniklo množstvo monumentálnych keramických diel, z ktorých mnohé boli po 1989 zničené. Tvorbe monumentálnej keramiky sa venovali aj mnohí maliari i sochári, pričom ich návrhy často realizovali profesionálni keramikári (napr. M. Balgavý st. realizoval diela pre architektúru, ktoré navrhol Julián Filo). Okrem monumentálneho keramického sochárstva sa v 2. pol. 20. stor. rozvíjalo aj komorné keramické sochárstvo spájajúce plastickú zložku (tvar) s maľbou (úprava povrchu) a keramikári vytvárali aj originálne diela hraničiace s dizajnom (ich návrhy sa sériovo vyrábali len výnimočne, napr. návrhy J. Martha).

V oblasti keramického sochárstva rozvíjali viacerí autori v 70. – 90. rokoch 20. stor. originálne autorské prístupy, pričom čerpali aj z tradičných keramických foriem (napr. M. Polonský, ktorého tvorba vyšla z dedičstva západoslovenskej fajansy a hrnčiarstva, a I. Polonský, ktorý sa programovo venoval úžitkovej keramike). K významným predstaviteľom keramického sochárstva a ateliérovej keramiky patria Gabriela Luptáková (*1947), Vladimír Oravec (*1952), Bernardína Lunterová (*1945), Drahoslava Mondoková (*1946), Ladislav Učník (*1948, †1990), Silvia Brezianska (*1954) a i. Keramike sa venovali aj sochári a maliari (napr. A. Ilečko, R. Uher v spolupráci s J. Marthom, M. Paštéka, V. Havrilla, M. Rudavská a i.).

R. 1986 bolo založené keramické štúdio ART4, ktoré od konca 80. rokov do 90. rokov 20. stor. sériovo vyrábalo úžitkovú keramiku i keramickú plastiku ovplyvnenú postmodernými vzormi. V dielni, ktorú viedol sochár Juraj Mihalík (*1953), pôsobili napr. V. Havrilla a J. Štuller. Významnú úlohu vo vývine modernej slovenskej keramiky zohralo aj keramické oddelenie na Škole umeleckého priemyslu (ŠUP, → Škola úžitkového výtvarníctva Jozefa Vydru) v Bratislave založenej 1946. Pedagogicky tam pôsobili T. Lugs, E. Lugsová, I. Vidrová-Langerová, Gabriela Luptáková (*1947), Ambróz Pajdlhauser (*1927) a Michal Zdravecký (*1949), ktorí vychovali mnohých moderných slovenských keramikárov.

Na VŠVU v Bratislave na Katedre úžitkového umenia bol 1997 založený Ateliér keramiky, kde pedagogicky pôsobila I. Vidrová-Langerová.

R. 1989 bolo pri Slovenskej výtvarnej únii založené Združenie keramikárov Slovenska, ktoré od 1989 v spolupráci s Novohradským múzeom a galériou v Lučenci usporadúva v priestoroch podniku na spracovanie šamotu Žiaromat v Kalinove Medzinárodné keramické sympózium Lučenec-Kalinovo.

Popis ilustrácie

Detail reliéfu leva z Cesty procesií v Babylone, 6. stor. pred n. l., Archeologické múzeum, Istanbul

Popis ilustrácie

Panaténajská amfora zdobená maľbou v čiernofigúrovom štýle, Grécko, okolo 530 pred n. l., Metropolitné múzeum umenia, New York

Popis ilustrácie

Buddhistický svätec, glazovaná kamenina, Čína, okolo 1000 n. l., Metropolitné múzeum umenia, New York

Popis ilustrácie

Kameninová váza s bielou glazúrou, Čína, 11. – 12. stor., Metropolitné múzeum umenia, New York

Popis ilustrácie

Kameninová nádoba na víno so seladónovou glazúrou a vtláčaným dekorom, Kórea, 12. stor., Metropolitné múzeum umenia, New York

Popis ilustrácie

Miska zdobená arabským písmom, glazovaná hrnčina s podglazúrovým dekorom, Irán, Níšápúr, 10. stor., Metropolitné múzeum umenia, New York

Popis ilustrácie

Kachlica s figurálnymi motívmi, glazovaná terakota zdobená listrom a podglazúrovou maľbou, Irán, 13. stor., Metropolitné múzeum umenia, New York

Popis ilustrácie

Keramický obklad vstupu do Piatkovej mešity (Džámí masdžid) v Jazde, 14. stor.

Popis ilustrácie

Andrea della Robbia: Madona s dieťaťom (detail), glazovaná terakota, 1487 – 88, Viktóriino a Albertovo múzeum, Londýn

Popis ilustrácie

Majoliková miska z Faenzy zdobená figurálnou maľbou (istoriato), Baldassare Manara, maľba vysokožiarovými farbami, 1538, Metropolitné múzeum umenia, New York

Popis ilustrácie

Bernard Palissy: Tanier s reliéfnou výzdobou, glazovaná terakota, 1565 – 85, Viktóriino a Albertovo múzeum, Londýn

Popis ilustrácie

Majolikový tanier z Urbina zdobený figurálnou maľbou (istoriato), maľba vysokožiarovými farbami, okolo 1540 – 50, Uměleckoprůmyslové muzeum, Praha

Popis ilustrácie

F. Kostka: Sv. Veronika, fajansa, maľba vysokožiarovými farbami, začiatok 20. stor. 

Popis ilustrácie

Pohľad do interiéru keramikárskej dielne v Modre, 20. roky 20. storočia

Popis ilustrácie

J. Marth: keramická fontána, glazovaná terakota, 1971, Košice, zničená koncom 20. stor.

Popis ilustrácie

Dagmar Rosůlková-Kubíková: Váza tekvica, glazovaná terakota, 1969, Slovenská národná galéria

Popis ilustrácie

Miloš Balgavý, st.: váza Okrúhly chvost, glazovaná terakota, 1958, Slovenská národná galéria

Popis ilustrácie

Ivica Vidrová-Langerová: Tanier Svadba, glazovaná terakota, 1970, Slovenská národná galéria

Popis ilustrácie

Imrich Vanek: Ženy, glazovaná kamenina, 1978, Slovenská národná galéria

Popis ilustrácie

Ivan Polonský: Váza Beta, glazovaná terakota, 1985, Slovenská národná galéria

Popis ilustrácie

Jozef Sušienka: Záhradná plastika, 1967, Slovenská národná galéria

Popis ilustrácie

Julie Horová-Kováčiková: Džbánik, 1959, glazovaná terakota, Slovenská národná galéria

Popis ilustrácie

Juraj Mihalík: čajník Mondrian, glazovaná terakota zdobená vypaľovacími nálepkami, 1993

Text hesla

keramika [gr.] —

1. materiály a predmety vyrobené z anorganických nekovových surovín, ktoré získavajú svoje charakteristické vlastnosti vypálením pri vysokej teplote;

2. odbor ľudskej činnosti zaoberajúci sa: a) výrobou keramických materiálov a predmetov slúžiacich na technické účely (napr. v stavebníctve, architektúre, hutníckom, strojárskom, chemickom, textilnom a elektrotechnickom priemysle; → keramický priemysel);

b) výrobou predmetov každodennej potreby (úžitková keramika, dekoratívna keramika);

c) zhotovovaním umeleckých predmetov (druh umenia).

Všeobecne sa pod keramikou rozumie tradičná keramika, ktorá sa zhotovuje z prírodných surovín, v súčasnosti však prudko napreduje vývoj nových keramických materiálov s výnimočnými vlastnosťami získavaných zo synteticky pripravených surovín.

Výroba tradičnej keramiky vzhľadom na všeobecnú dostupnosť základných surovín (hlina, voda) patrí k najstarším odborom ľudskej činnosti. Zdokonaľovaním výrobných technologických postupov nadobudla tradičná keramika vlastnosti, vďaka ktorým sa uplatnila nielen ako predmet dennej potreby, ale aj v rôznych priemyselných odvetviach. Oddávna je spojená s umeleckou tvorbou a významnú úlohu zohráva aj v architektúre.

Keramické výrobky sa vyznačujú stabilnými fyzikálnymi a chemickými vlastnosťami, vysokou pevnosťou, odolnosťou proti vlhkosti, chemickým vplyvom, vysokým teplotám a prudkým zmenám teploty, tepelnoizolačnými vlastnosťami (v požadovaných prípadoch dobrou tepelnou vodivosťou) a trvanlivosťou.

Podľa spôsobu použitia (účelu) sa tradičná keramika delí na úžitkovú (používa sa v domácnostiach v kuchyni a pri stolovaní, a to najčastejšie porcelán, menej kamenina a hrnčina), dekoratívnu (→ figurálna keramika; vázy, svietniky, ozdobné taniere, džbány ap.), zdravotnú (sanitárna keramika; umývadlá, záchodové a pisoárové misy, bidety), stavebnú (tehliarske výrobky, obkladová keramika, výrobky z kameniny, kachliarske výrobky), technickú (izolátory v elektrotechnike, niektoré konštrukčné prvky v strojárstve ap.) a žiaruvzdornú (dinas, šamot, magnezit).

Keramika sa ďalej rozdeľuje podľa vlastností črepu, ktoré nadobúda pri vypaľovaní, a to podľa jeho nasiakavosti, resp. hutnosti, štruktúry, pórovitosti a sfarbenia. Podľa nasiakavosti sa rozlišuje spekaná (nasiakavosť do 1,5 %), polospekaná (1,5 – 3 %), hutná (3 – 6 %), polohutná (6 – 10 %) a pórovitá (viac než 10 %) stavebná keramika; iné členenie udáva pri spekanej keramike nasiakavosť do 2 %, pri polospekanej keramike 2 – 5 % a pri pórovitej keramike nad 5 %.

Podľa štruktúry črepu sa keramika rozdeľuje na jemnú (štruktúra je viditeľná len pod mikroskopom; keramika je vyrobená z jemne mletej suroviny; patria sem výrobky so spekaným až polohutným črepom, napr. zdravotná keramika, kamenina, obkladačky a dlaždice, úžitková a umelecká keramika) a hrubú (štruktúra je viditeľná voľným okom; keramika je vyrobená z hrubšie mletej suroviny; patria sem výrobky s pórovitým črepom, napr. tehliarske a žiaruvzdorné výrobky), ďalej podľa sfarbenia črepu na keramiku s bielym (belnina) a farebným črepom (terakota; má klasický tehlovočervený črep), podľa pórovitosti (t. j. podľa pomeru objemu všetkých pórov k celkovému objemu vzorky keramiky) na keramiku s pórovitým črepom (pórovina; má pórovitý črep, ktorý prepúšťa vodu aj plyny; na dosiahnutie nepriepustnosti sa polieva engobou alebo glazúrou, ktoré sa vypaľujú; patria sem hrnčina, fajansa a belnina, napr. zdravotná keramika) a keramika s nepriepustným črepom (má dokonale spekaný črep; napr. kamenina a porcelán).

Základnými surovinami na výrobu keramiky sú íl, resp. hlina, ktoré po zmiešaní s vodou vytvárajú plastickú hmotu (cesto) vhodnú na tvarovanie keramických výrobkov (→ keramická hmota).

Tvarovanie sa v remeselných podmienkach uskutočňuje rukou alebo na hrnčiarskom kruhu, v priemyselnej výrobe závisí od druhu výrobku. Určujúcu úlohu zohráva obsah vody v ceste, ktorý ovplyvňuje jeho plastickosť. Výrobky sa vytvárajú razením (cesto s obsahom vody do 12 % uložené vo forme sa lisuje za vysokého tlaku; výroba obkladovej keramiky), ťahaním (cesto s obsahom vody do 20 % sa pretláča ústím závitovkového lisu a výrobok sa odreže; tvar ústia určuje tvar výrobku; výroba tehliarskych výrobkov a kameninových rúr) a odlievaním (brečka, hmota s vysokým obsahom vody, sa leje do sadrových foriem alebo na pórovitú podložku odsávajúcu vodu; výroba zdravotnej keramiky). Vytvarované predmety sa vysušia (v priemyselnej výrobe v komorových alebo v tunelových sušiarňach, do ktorých sa vháňa teplý vzduch), čím sa z nich odstráni fyzikálne viazaná voda. Nasleduje vypaľovanie pri teplotách (v závislosti od druhu výrobku) od 900 do 1 450 °C (pri niektorých žiaruvzdorných materiáloch až do 1 700 °C), pri ktorom keramika získava nové vlastnosti (zmenšuje svoj objem, spevňuje sa a zhutňuje) a vytvára sa črep. Vypaľovanie je zložitý proces, pri ktorom sa výrobok najprv dosúša a odstraňuje sa chemicky viazaná voda, pri vyšších teplotách prebiehajú v tuhej fáze reakcie za vzniku nových zlúčenín a pri ďalšom zvyšovaní teploty reakcie v kvapalnej fáze, pri teplote nad 900 °C prebieha vo vzniknutej tavenine spekanie (slinovanie). Následným ochladením keramiky sa vytvára mikroštruktúra črepu tvorená kryštalickými fázami vzniknutých zlúčenín a sklenou (amorfnou) fázou vypĺňajúcou priestor medzi kryštalickými fázami. Výsledkom je polykryštalický materiál, ktorého vlastnosti sú do značnej miery ovplyvnené mikroštruktúrou. Vypaľuje sa v priemyselných peciach rôznej konštrukcie prerušovaným (periodickým) alebo neprerušovaným (kontinuálnym) vypaľovacím procesom, v každej peci prechádza keramika predhrievacím, vypaľovacím a chladiacim pásmom. Najvýhodnejšie sú plne automatizované tunelové pece s kontinuálnym vypaľovacím procesom. Ďalšou fázou výroby keramiky je glazovanie (→ glazúra) alebo engobovanie (→ engoba). Glazúra (poleva) zlepšuje vlastnosti (napr. odstraňuje priepustnosť pórovitého črepu, zvyšuje jeho pevnosť a odolnosť proti poškodeniu i proti poveternostným vplyvom) a vzhľad (dodáva farebnosť, lesk, hladkosť) keramického výrobku. Glazuje sa úžitková a dekoratívna keramika, stavebná jemná keramika (obkladová keramika, výrobky z kameniny) a zdravotná keramika. Glazúra sa môže nanášať na vysušený alebo len na vylisovaný predmet (výsušok, resp. výlisok), ktorý sa následne vypáli (nazýva sa jednožiarová keramika, pretože sa vypaľuje len jedenkrát), alebo na vypálený predmet, ktorý sa potom ešte raz vypáli pri nižšej teplote (vypaľuje sa len glazúra; nazýva sa dvojžiarová keramika). Prípadne dekor sa nanáša pod glazúru. Engobujú sa len niektoré druhy výrobkov (napr. keramická krytina), ktoré po nanesení engoby zostávajú matné, pri obkladových výrobkoch a často v umeleckej keramike sa engoba nanáša najčastejšie pod priesvitnú glazúru. Pri dlaždiciach sa lícová strana brúsi a leští, ak je potrebná vysoká odolnosť proti oteru a obrusu, na povrchovú úpravu sa používa tzv. smaltovací gres (zabezpečuje aj protišmykovú ochranu).

Z hľadiska umeleckých remesiel a výtvarného umenia patrí k hlavným druhom keramiky terakota, hrnčina, zadymovaná keramika (→ čierny riad), fajansa a majolika, siderolit, pórovina, kamenina a porcelán. V minulosti sa rozvíjala najmä úžitková keramika, ktorej formy súviseli s jej účelom a použitím, keramika sa však uplatnila aj v architektúre a sochárstve. Z tradičných remesiel zaoberajúcich sa keramikou sa v minulosti rozvíjalo najmä tehliarstvo, hrnčiarstvo, kachliarstvo a džbánkarstvo.

Základný materiál, keramická hmota, z ktorej sa keramika zhotovuje, sa v umeleckých remeslách a vo výtvarnom umení súhrnne nazýva keramická hlina. Existuje množstvo druhov hlín získavaných z prírodných ložísk a následne upravovaných do požadovanej konzistencie. Pred začatím samotného tvarovania musí byť keramická hlina dobre vypracovaná (vymiesená), zbavená vzduchových bublín, primerane plastická a vlhká. Pri práci sa nesmie lepiť (lepivosť je spôsobená nadmerným množstvom vody) ani však byť príliš suchá (výrobky potom počas modelovania praskajú).

Na tvarovanie keramiky sa využívajú 4 hlavné spôsoby: modelovanie, točenie na hrnčiarskom kruhu, odlievanie a vtláčanie alebo zatáčanie do foriem. Najstarším a až do súčasnosti používaným postupom je modelovanie rukou rôznymi spôsobmi i pomocou rozličných nástrojov, ktoré celý proces uľahčujú. Patria k nim modelovanie dutého tvaru z oválneho bloku vytláčaním prstami a následne upravovanie stien a dna nádoby, špirálovité vrstvenie valčekov vytvorených z mäkkej hliny a ich stmeľovanie do tvaru dutej nádoby, spájanie plátov z mäkkej hliny do požadovaného tvaru a tzv. hrudková technika, pri ktorej sa predmety vytvárajú z malých hrudiek hliny upravených do guliek alebo do valčekov, ktoré sa spájajú. Väčšie predmety vyrobené týmito postupmi je nevyhnutné vytvárať postupne, aby sa steny nádoby stabilizovali (treba počkať, kým spodné vrstvy čiastočne zatuhnú). Pri modelovaní sa jednotlivé časti zliepajú pomocou keramikárskej hliny rozrobenej s vodou na kašovitú hmotu, ktorá sa slangovo nazýva šliker. Takto vytvarovaná keramika má pomerne hrubý črep. Modelovanie rukou sa uplatňuje aj pri tvorbe keramických plastík (vnútri dutých i plných), ktoré sa dajú vytvoriť modelovaním z bloku hliny upravovaného rukami, ako aj pomocou rozličných nástrojov (napr. drevené modelovacie špachtle a kovové očká).

Najrozšírenejším spôsobom tvorby keramiky je vytváranie dutých nádob na hrnčiarskom kruhu. Vynález hrnčiarskeho kruhu uľahčil a zdokonalil výrobu dutých keramických nádob s tenkým črepom. K rozšíreným spôsobom zhotovovania keramiky patrí aj odlievanie do foriem (význam 11) umožňujúce vytvorenie rovnakých výrobkov (sériová výroba) často nepravidelných tvarov, ktoré sa nedajú vytočiť na hrnčiarskom kruhu. Formy bývajú najčastejšie zhotovené z modelárskej alebo z alabastrovej sadry, ktoré sú savé. Pred vyhotovením formy je nevyhnutné urobiť model výrobku, následne sa vyrobí forma. Viacdielne klinové formy zvyčajne pozostávajú z niekoľkých častí spojených klinmi, ich výrobou sa zaoberá špeciálny remeselník. Jednoduché tvary sa odlievajú z jednej formy. Pri odlievaní sa používa keramická hlina, ktorá je upravená do tekutého stavu (obvykle sa do nej pridávajú látky, ktoré uľahčujú vybratie predmetu z formy) a leje sa do formy. Po naplnení formy sa po krátkom čase usadí na jej stenách požadované množstvo hliny (ktoré tvorí steny predmetu), zvyšná tekutina sa následne vyleje a predmet sa po určitom čase z formy vyberie. V minulosti bolo rozšíreným spôsobom zhotovovania keramiky aj vtláčanie do foriem zo sadry alebo z dreva, pri ktorých sa mäkká keramická hlina rovnomerne vtláča na vnútorné steny formy a následne sa steny výrobku upravujú do požadovanej hrúbky pomocou rozličných nástrojov. Vnútorné strany foriem môžu byť zdobené ornamentálnymi motívmi, ktoré sa odtlačia na vonkajšie steny výrobku. Podobne sa keramika vyrába aj zatáčaním do foriem, ktoré sú umiestnené na otáčavej platni. Hlina sa vloží do dutej formy, ktorá rotuje, a pomocou kovovej šablóny sa sformuje na požadovaný tvar.

Dôležitou stránkou keramických úžitkových a umeleckých predmetov je ich výzdoba (dekorovanie), pričom je charakteristické úsilie o jej spojenie s tvarom do jedného celku. Výzdoba tvar zdôrazňuje, rozčleňuje a rytmizuje jeho plochu, vhodne zvolená výzdoba umocňuje krásu tvaru. Pri úžitkových predmetoch jej poňatie vychádza z tvaru predmetu i z jeho funkcie. Existuje množstvo spôsobov výzdoby povrchu keramiky, ktoré možno rozdeliť na dve skupiny, na plastickú (vytvorená na surovom črepe) a maliarsku (vytvorená na vypálenom črepe). Obidva spôsoby sa môžu na jednom predmete kombinovať. K najstarším výzdobným technikám využívaným od praveku patrí zdobenie surového črepu vrypmi rozličných tvarov, vpichmi a vtláčaním rozličných materiálov (napr. šnúr) a vpichmi. Plastická výzdoba, ktorá spočíva v zásahoch vytvárajúcich na povrchu predmetov reliéf, zahŕňa množstvo techník. Patria k nim zdrsnenie alebo leštenie povrchu v polotuhom stave hladidlami (napr. kameňmi alebo kostenými nástrojmi), vtláčanie do hĺbky do nevyschnutého črepu, napr. razidlami z rozličných materiálov, čím vzniká negatívny reliéfny dekor, a vyrezávanie do čiastočne zaschnutého črepu. Vyschnutý črep sa môže dekorovať brúsením a trením vlhkou handrou alebo špongiou. K ďalším technikám patria rytie (línie rozličnej šírky, hĺbky a tvaru), ryhovanie, žliabkovanie, keramická inkrustácia (vrypy sa vypĺňajú hmotou, ktorej farba je kontrastná k farbe črepu), nalepovanie (vzniká plastický reliéf) ap., ktoré sa môžu aplikovať na čiastočne vyschnutý a zriedkavejšie aj na vyschnutý výrobok. K rozšíreným technikám plastickej výzdoby, ktoré sa v minulosti uplatnili pri sériovej výrobe, patrilo aj vtláčanie do drevených, prípadne do sadrových foriem. Tento spôsob umožňoval vytvorenie jemnej reliéfnej plastickej výzdoby. Pri tvorbe plastickej výzdoby používajú remeselníci a umelci celý rad nástrojov, napr. drevené alebo kovové rydlá, očká, ryhovacie hoblíky, drevené nástroje s rozličnými štruktúrami, pečiatky a textílie.

K najstarším technikám maliarskej výzdoby keramiky patrí maľovanie črepu farebnými hlinkami a uhlíkmi. Hlavnými druhmi maliarskej výzdoby sú maľba engobami, glazúrami a keramickými farbami. Engoba (nazývaná aj náčrepie) vytvára na povrchu črepu tenký biely alebo farebný poťah, môže tvoriť podklad maliarskej výzdoby a dopĺnať aj plastickú výzdobu. Nanáša sa na vlhký alebo aj na vyschnutý črep polievaním, namáčaním alebo striekaním. Redšou engobou sa poťahuje povrch predmetov, hustejšou sa maľuje dekor (ornamenty sa maľujú štetcom alebo osobitými nástrojmi, tzv. kukučkou a rožkom). Používa sa aj trasakovanie rôznofarebnými engobami. Engoby sa v minulosti uplatnili najmä v hrnčiarstve. Výrobky sa najprv predpálili pri teplote okolo 900 °C, potom sa engobovali a vypálili a napokon sa polievali priehľadnou glazúrou a vypaľovali pri teplote okolo 1 000 – 1 060 °C. Najrozšírenejším spôsobom výzdoby keramiky v súčasnosti je úprava povrchu glazúrou, ktorá sa na črep nanáša vo forme glazovacej suspenzie polievaním, namáčaním, striekaním alebo maľbou štetcom. Glazúry vznikli v staroveku pravdepodobne ako náhodný produkt pri procese vypaľovania, známe boli sodné, lesklé olovnaté a ílové glazúry. Ich zloženie a výroba sa postupne zdokonaľovali a rozširovala sa aj farebná škála. Existuje veľké množstvo rozličných druhov glazúr, podľa spôsobu použitia pri určitom druhu keramiky sa rozoznávajú hrnčiarske, kachliarske, fajansové, pórovité, kameninové a porcelánové glazúry. Základnú zložku keramických farieb na výzdobu keramiky tvoria oxidy kovov. Rozoznávajú sa podglazúrové farby (na maľovanie na predpálený, ešte neglazovaný črep; sú veľmi trvácne, používajú sa pri zdobení kameniny a porcelánu), farby na surovú glazúru (na maľovanie na nevypálenú glazúru, niekedy sa maľba poťahuje priehľadnou glazúrou; uplatňujú sa najmä v majolike), farby na vypálenú glazúru (aj naglazúrové alebo mufľové farby; najviac sa uplatňujú pri výzdobe porcelánu), naglazúrové emaily (na maľovanie na vypálenú glazúru, následne sa ešte raz vypaľujú), listrové farby (→ lister) a i.

Vypaľovanie keramických predmetov sa uskutočňuje v keramikárskych peciach. Predchádza mu pomalé a dostatočne dlhé sušenie, pri ktorom sa zmenšuje ich objem, pri nerovnomernom alebo pri prudkom sušení hrozí deformácia a popraskanie. Vyschnutý výrobok je ľahký, svetlej farby a veľmi krehký. Podstata vzniku novej kvality keramického výrobku spočíva vo vypaľovaní (aj výpal, pálenie) – premene materiálu prostredníctvom ohňa; vypaľovanie je zároveň preverením kvality celého pracovného postupu. Výrobok ním získa definitívny tvar, vzhľad (zmení sa farebnosť) a vlastnosti (odolný, tvrdý a pevný črep nerozpustný vo vode). Najstaršou metódou, ako spevniť výrobok z keramickej hliny, bolo vysušenie na slnku (nádoby sa nevypaľovali). Najstaršia keramika bola vypaľovaná v blízkosti ohňa a postupne sa objavili prvé primitívne keramikárske pece. Zvyčajne sa používa oxidačné vypaľovanie (pri dostatočnom prístupe vzduchu, resp. kyslíka do pece), výnimočnejšie redukčné vypaľovanie (pri nedostatku kyslíka), pri ktorom dochádza k redukcii oxidov kovov obsiahnutých v črepe, glazúrach a farbách (oxid železitý sa redukuje na oxid železnatý) a mení sa sfarbenie predmetu. V redukčnom prostredí sa vypaľuje zadymovaná keramika (čierny riad), porcelán a niektoré listrové a farebné glazúry. Niekedy sa obidva spôsoby kombinujú pri jednom výpale. Keramika sa spravidla vypaľuje minimálne dvakrát. Pri prvom vypaľovaní – prežahu, sa vyschnuté výrobky predpália na teplotu 900 až 1 000 °C (podľa druhu keramickej hmoty), čím sa spevnia a pripravia na zdobenie glazúrami alebo keramickými farbami. Pri prežahu sa výrobky naložia do pece tak, aby sa čo najúčelnejšie využil priestor vypaľovacej komory (v tejto fáze vypaľovania sa výrobky môžu navzájom dotýkať), a teplota v peci sa pomaly zvyšuje. Druhým vypaľovaním – ostrým alebo hladkým výpalom, ktorý je rýchlejší ako prežah, prechádzajú výrobky zdobené glazúrou, maľbou pod glazúrou, maľbou do surovej glazúry alebo maľbou keramickými farbami. Výrobky s glazúrou sa v peci nesmú dotýkať ani klásť blízko seba, aby sa počas vypaľovania nezlepili. Počas druhého vypaľovania sa glazúry menia na hustú kašovitú hmotu, ktorá na črepe počas tavenia vrie. Keďže vypaľovacie teploty glazúr sú rozličné a závisia od ich zloženia, keramikári zvyčajne pred glazovaním výrobkov robia skúšky glazúr (overujú si podobu glazúry na danom črepe po vypálení i teplotu, pri ktorej sa glazúra vypáli).

Dejiny — keramika, resp. predmety z pálenej hliny, patria k najstarším kultúrnym a umeleckým prejavom ľudstva, dejiny keramiky je možné považovať aj za proces zdokonaľovania technológie jej výroby a výzdoby.

Najstaršími známymi dokladmi keramiky sú drobné zvieracie sošky a štylizované postavy žien z pálenej hliny pochádzajúce z konca paleolitu, napr. z archeologickej lokality Dolní Věstonice v ČR, z ktorých najznámejšia je tzv. Věstonická venuša (asi 25 000 pred n. l.). Od obdobia neolitu (mladšej kamennej doby), keď sa hlina začala pravidelne a mnohostranne využívať, predstavuje keramika neodmysliteľnú súčasť hmotnej kultúry každej ľudskej civilizácie. Vznik hrnčiarstva (zač. 5. tisícročia pred n. l., resp. prelom 6. a 5. tisícročia pred n. l.) úzko súvisel s prechodom k usadlému spôsobu života, so vznikom poľnohospodárstva, s domestikáciou zvierat a s tým súvisiacou potrebou uchovávať potravinové prebytky. Prvé výrobky (nádoby a kultové sošky) sa robili ručne a vypaľovali sa na otvorenom ohni, ich výrobe sa až do konca staršej bronzovej doby venovali najmä ženy. Keramická tvorba obdobia praveku sa vyznačuje veľkou rozmanitosťou, vzniklo množstvo štýlov a štýlových okruhov, okrem úžitkových zdobených i nezdobených nádob s hrubým i s tenkým črepom existovala aj tvorba antropomorfnej i zoomorfnej plastiky (naturalistickej i schematizovanej), ktorá súvisela s náboženskými kultmi. Od najstarších čias sa ako najčastejšie techniky výzdoby uplatňovali rytie, zdobenie vpichmi, maľba a plastická výzdoba. Od obdobia neolitu do historického obdobia patrí keramika k najčastejším archeologickým nálezom, je jedným z najspoľahlivejších a najčastejšie používaných prameňov pri štúdiu spoločenstiev neolitu, bronzovej a mladšej železnej doby, ako aj jedným z určujúcich znakov kultúr; určité tvary nádob a štýl ich výzdoby sú charakteristickými znakmi jednotlivých prehistorických kultúr (mnohé kultúry archeológovia označujú podľa typickej keramiky, ktorú ich príslušníci vytvárali) a boli typické len pre niektoré skupiny obyvateľstva (pravdepodobne kmene alebo väčšie kmeňové spoločenstvá), čím nálezy keramiky pomáhajú sledovať ich geografické rozšírenie. Poznanie produkcie keramiky a geografické rozšírenie jej výzdobných motívov sú dôležité pri rekonštruovaní pravekého (ale aj starovekého) sociálneho rozvrstvenia spoločnosti, obchodu a systémov výmeny, ako aj kultúrnych vzťahov medzi jednotlivými kultúrnymi skupinami, zároveň je dôležitým datovacím prostriedkom, podkladom pri určovaní veku archeologických objektov (→ chronológia). Výroba keramiky patrila v minulosti k najčastejším remeslám (→ džbánkarstvo, → hrnčiarstvo, → kachliarstvo). K objavu technológie výroby keramiky, t. j. zhotovovania hlinených predmetov dennej potreby ich vypaľovaním, čím získali lepšie úžitkové vlastnosti, došlo nezávisle od seba v rôznych regiónoch sveta, z hľadiska jej ďalšieho vývoja však boli významné aj vzájomné kontakty medzi jednotlivými kultúrami.

Na Ďalekom východe dosiahla vrchol technologického vývoja a vysokú estetickú úroveň keramika v Číne, kde sa bez prerušenia vyvíjala od obdobia neolitu (kultúra Jang-šao, 5. tisícročie pred n. l.). Bola tam vnímaná ako umenie ohňa, hrnčiari sa sústreďovali na dosiahnutie vysokých vypaľovacích teplôt (približne od 15. stor. pred n. l. sa vyrábala kamenina). Objav porcelánu (začiatok 7. stor.) patrí k najvýznamnejším výdobytkom čínskej civilizácie. Čínski hrnčiari postupne objavili veľké množstvo rôznych druhov glazúr a keramických farieb veľkej farebnej škály, ktorá nemá v iných kultúrach obdobu. Čínska keramika a porcelán, ktoré boli od 9. stor. významným vývozným obchodným artiklom, ovplyvnili vo veľkej miere keramiku v Japonsku, Kórei, islamskom svete, ale aj v Európe, a to najmä v 16. – 19. stor. (→ čínska keramika, → čínsky porcelán, → čínske výtvarné umenie a architektúra).

Originálna keramika vznikla aj v Japonsku (najstaršia pochádza z obdobia džómon, 8 000 – 300 pred n. l.; → japonská keramika, → japonský porcelán, → japonské výtvarné umenie) a v Kórei (→ kórejské výtvarné umenie; → kórejská keramika).

Na Blízkom východe keramika vznikla a rozšírila sa v období neolitu v oblasti Úrodného polmesiaca. Vyrábali sa najmä zdobené, ale aj nezdobené úžitkové predmety a drobná keramická plastika určená na náboženské rituály. K najstarším známym dokladom keramiky patria archeologické nálezy z Murejbetu (Tell Murejbet, aj Murajbat, archeologická lokalita pri meste Rakka v sev. Sýrii; okolo 8000 pred n. l., dnes zaplavená vodnou nádržou Asad) a keramika tzv. protochassunskej kultúry (napr. náleziská Umm Dabaghija a Tell es Sotto na území dnešného Iraku, 7. tisícročie pred n. l.) vypaľovaná pri nízkej teplote a s originálne vypracovaným dekorom. V 7. tisícročí pred n. l. začala v pohorí Zagros vznikať jednoduchá, geometrickými ornamentálnymi maľbami zdobená keramika zagroskej alebo džarmskej kultúry (nazvaná podľa lokality Kal’at Džarmo, kde sa našlo okolo 500 nevypálených hlinených ľudských i zvieracích plastík). Keramika chassunskej kultúry (asi 5750 – 5050 pred n. l.) s rytou i s maľovanou výzdobou bola modelovaná v rukách a vypaľovaná na teplotu okolo 1 000 °C. Vysokou kvalitou sa vyznačuje keramika sámarrskej kultúry (2. pol. 6. tisícročia pred n. l.), vo výzdobe ktorej sa prvýkrát uplatnili ľudské postavy a zvieratá, časté sú aj nálezy terakotových ženských plastík. Príslušníci tejto kultúry pravdepodobne prvýkrát použili v architektúre nepálené tehly. Keramika chaláfskej kultúry mala vysokú technologickú úroveň spracovania i maliarskej výzdoby. V tretej fáze obejdskej kultúry (→ Tell el-Obejd) sa okolo pol. 5. tisícročia pred n. l. začal používať primitívny hrnčiarsky kruh, ktorý sa rozšíril v uruckom období (→ Uruk) a neskôr najmä v 3. tisícročí pred n. l. V uruckom období sa na písomné záznamy začali používať nevypaľované, neskôr aj vypaľované hlinené tabuľky. V historickom období mala široké uplatnenie keramika v Mezopotámii. Okrem veľkej škály úžitkových predmetov, ktoré neboli zväčša zdobené a primárna bola ich funkcia, sa používala najmä v architektúre v podobe pálených a nepálených tehál (→ mezopotámska architektúra, → mezopotámske výtvarné umenie) i v sochárstve. Glazúry sa rozšírili z Egypta v 2. tisícročí pred n. l., v úžitkovej keramike sa v širšej miere uplatnili až v období Partskej ríše (250 pred n. l. – 224 n. l.). Od pol. 2. tisícročia pred n. l. sa rozšírili aj glazované reliéfne exteriérové a interiérové obklady významných stavieb (→ Kassiti; → babylonské výtvarné umenie a architektúra). Takéto uplatnenie keramiky v architektúre sa v oblasti Mezopotámie kontinuálne udržalo až do islamského obdobia, keď v 11. – 12. stor. nastala jeho nebývalá renesancia.

Najstaršie doklady výroby keramiky v starovekom Egypte pochádzajú z nálezísk neolitických kultúr na brehoch jazera Birkit Kárún (asi 5200 – 4500 pred n. l.; → Fajjúm) a v delte Nílu (→ Merimda Beni Saláma; asi 5000 – 4100 pred n. l.). Vyrábala sa veľká škála typov najmä úžitkovej keramiky vyznačujúcej sa elegantnými tvarmi a najčastejšie bez výzdoby alebo výnimočnejšie s jednoduchou maľovanou alebo rytou výzdobou, pričom remeselníci uplatnili celý rad vyspelých výrobných postupov (od modelovania rukou až po nožný hrnčiarsky kruh, ktorý sa rozšíril v 1. tisícročí pred n. l., vyvinuli aj niekoľko druhov pecí, v ktorých dosiahli vypaľovaciu teplotu nad 1 000 °C). Minimálne od Preddynastického obdobia (asi 4500 – 3100 pred n. l.) sa vyrábala tzv. egyptská fajansa (nepresný termín, pretože na rozdiel od keramiky je egyptská fajansa vyrobená zo spekaného kremenného prášku pokrytého glazúrou). Pravdepodobne ako vedľajší produkt pri jej výrobe vznikli glazúry (pre tzv. egyptsku fajansu sú charakteristické alkalické glazúry modrej, zelenej alebo tyrkysovej farby) a pravdepodobne okolo konca 2. tisícročia pred n. l. aj technológie výroby glazúry s oxidom cínu, ktoré sa následne rozvíjali v kultúrach Mezopotámie a Perzie (Irán); od Neskorého obdobia (664 – 332 pred n. l.) Egypťania používali aj olovené glazúry.

V oblasti Anatólie sa keramika rozvíjala približne od 6. tisícročia pred n. l. K najstarším dokladom patria terakotové plastiky sediacej bohyne z Çatal Hüyüku (okolo 5750 pred n. l.) a terakotové plastiky žien z Hacılaru (okolo 6000 – 5800 pred n. l.). Najstaršia úžitková keramika bola monochrómna alebo len s jednoduchou lineárnou geometrickou výzdobou či so zvieracími motívmi. Neskôr (okolo 5800 – okolo 3400 pred n. l.) sa vyrábala bohato maliarsky zdobená keramika, svojimi geometrickými vzormi evokujúca prútené koše alebo textílie (archeologická lokalita Can Hasan v juž. Turecku v blízkosti mesta Karaman; 1. pol. 5. tisícročia pred n. l.). V Hacılare vznikali aj terakotové plastiky stojacich i sediacich žien, ako aj antropomorfné a zoomorfné nádoby s obsidiánovými inkrustáciami (pol. 6. tisícročia pred n. l.). Výnimočná je keramika, ktorá vznikla v asýrskej obchodnej kolónii Kaneš (19. stor. pred n. l.; úžitková keramika elegantných tvarov s lešteným povrchom, rytóny v tvare zvierat s maľovanou výzdobou). Vysokú úroveň mala aj chetitská keramika (elegantné nádoby s červeným črepom a lešteným povrchom i zoomorfná plastika). Keramika, ktorú vyrábali Frýgovia, bola čiastočne ovplyvnená gréckymi vzormi; keramické reliéfy uplatnili aj ako dekor stavieb.

Mimoriadne vysokú úroveň dosiahla islamská keramika, ktorá patrí k charakteristickým a hlavným umeleckým prejavom islamského výtvarného umenia a vyznačuje sa veľkým množstvom regionálnych typov a štýlov. Vývinovo plynulo nadviazala na tradície keramiky na územiach dobytých islamom, na byzantskú, egyptskú i sásánovskú keramiku Väčšinu islamskej keramiky predstavovala jednoduchá úžitková nezdobená keramika rozličných tvarov, vrchol keramickej produkcie predstavovala bohato zdobená luxusná keramika určená pre najbohatšie vrstvy obyvateľstva, ktorá bola zároveň významným obchodným artiklom, s ktorou sa obchodovalo v celom islamskom svete i v Európe. V islamských krajinách sa keramika významným spôsobom uplatnila aj v architektúre, a to v podobe glazovaných obkladov používaných v monumentálnom meradle (→ islamská architektúra; → iránska architektúra). Významným spôsobom ju od obdobia jej vzniku až do 19. stor. ovplyvnili importy keramiky a porcelánu z Číny, ktoré sa islamskí hrnčiari snažili napodobňovať. V 9. – 10. stor. nastal veľký rozkvet technológií výroby keramiky, pričom výroba luxusnej keramiky bola vnímaná ako druh alchýmie. Prínosom bolo objavenie naglazúrovej listrovej maľby v 9. stor. v Iraku, ktorá sa v nasledujúcich stor. rozšírila do Egypta, Iránu i do sev. Afriky a odtiaľ neskôr aj do Európy. V 8. – 9. stor. bol vynájdeny fritový črep bielej farby (keramická surovina sa skladala z drveného kremeňa, bielej hliny a malého množstva drvenej glazúry), ktorý bol mimoriadne pevný a znamenal technologickú revolúciu vo výrobe luxusnej keramiky. Hrnčiari rozvinuli aj veľké množstvo výzdobných techník (napr. podglazúrová maľba, vtláčanie do foriem, engoby, rozličné druhy glazúr) a uplatnili širokú škálu motívov (geometrické, rastlinné a zvieracie, charakteristické boli epigrafické a časté aj figurálne motívy). K najvýznamnejším oblastiam výroby islamskej keramiky patril v abbásovskom období dnešný Irak (hlavné centrá Bagdad, Sámarrá’, Basra, Kúfa), Egypt v období Fátimovcov (Káhira), Sýria (Damask, Hamá), od 11. stor. Irán (hlavné centrá Níšápúr 9. – 10. stor., Kášán 11. – 14. stor., Rey, Tabríz, Mašhad, Isfahán, Kermán), ako aj záp. časť Str. Ázie (Samarkand), Španielsko (Valencia) a sev. Afrika. Keramika Osmanskej ríše sa na začiatku 16. stor. oslobodila od napodobňovania čínskych vzorov, rozvíjali sa vyspelé technológie (fritový črep). Hlavným centrom výroby bolo mesto İznik, kde sa od konca 15. do konca 17. stor. vyrábala iznická keramika charakteristická originálnym výzdobným štýlom.

Keramika patrí k najstarším a najbežnejším prejavom výtvarného umenia od obdobia neolitu aj v Afrike. Niektoré archeologické nálezy vypaľovaných hlinených predmetov z 8. tisícročia pred n. l. z oblasti Sahary (resp. Sahelu) nasvedčujú, že pravdepodobne aj tam vznikla keramika nezávisle od centier v Úrodnom polmesiaci, napr. doklady úžitkovej keramiky pochádzajúce z archeologického náleziska Ounjougou na vyvýšenine Bandiagara v Mali (nálezisko je od 1989 zapísané v Zozname svetového dedičstva UNESCO ako súčasť Krajiny Dogonov). Vo väčšej miere sa keramika rozšírila v 2. tisícročí pred n. l. Okrem úžitkovej keramiky vznikali od 1. tisícročia pred n. l. aj terakotové plastiky (napr. kultúra Nok z Nigérie; nálezy v Ghane a Mali), ktoré vytvárali ženy aj muži (výrobe a výzdobe úžitkovej keramiky sa tradične venovali ženy). Terakotové plastiky sa v niektorých regiónoch uplatnili ako výzdoba významnej architektúry. Vznikali aj antropomorfné a zoomorfné úžitkové i rituálne nádoby. Väčšina africkej keramiky bola až do 20. stor., keď sa tam rozšíril z Európy hrnčiarsky kruh, vytváraná rukou. Tradične sa vypaľovala v otvorených ohniskách (uzatvorené pece sa pri výrobe keramiky používali len výnimočne, keď bolo potrebné vytvoriť redukčnú atmosféru), pričom výrobky vysušené na slnku sa nahriali v ohni, navŕšili na seba a pokryli palivom. Africká keramika je charakteristická výnimočným dekorom, v ktorom hrnčiari uplatňovali celý rad techník (leštenie, engoby, rytie, odtláčanie rozličných dekoratívnych vzorov, polychrómovanie červenými, čiernymi alebo bielymi pigmentmi, inkrustácia a i.).

Na indickom subkontinente sa keramika rozšírila v období neolitu. Najstaršie archeologické nálezy pochádzajú z územia Balúčistanu (okolo 3000 – okolo 2300 pred n. l.). Technológie výroby a tvary keramiky harappskej kultúry (3. tisícročie pred n. l.) boli ovplyvnené súdobou mezopotámskou keramikou (napr. používanie hrnčiarskeho kruhu, používanie pálených tehál na stavbách). Až do obdobia stredoveku hrnčiari vyrábali najmä úžitkovú keramiku. V 12. stor. sa začalo prostredníctvom islamských hrnčiarov používať pri výrobe luxusnej keramiky glazovanie. Od 13. stor. sa pod islamským vplyvom uplatnila keramika ako dekor architektúry (vrchol dosiahla v období vlády Veľkých Mogulov).

Originálnu keramiku vytvárali aj predkolumbovské indiánske kultúry Južnej, Strednej a Severnej Ameriky. Najstaršie doklady keramiky pochádzajú z archeologických nálezov z oblasti dolného povodia Amazonky (7. – 4. tisícročie pred n. l.) a z pobrežia Kolumbie (5. – 4. tisícročie pred n. l.). Keramika zohrávala v bežnom i v náboženskom živote mnohých indiánskych kultúr významnú úlohu (→ Juhoamerickí Indiáni, → Mezoamerickí Indiáni, → Severoamerickí Indiáni). Pred príchodom Európanov nepoznali pôvodní obyvatelia Ameriky hrnčiarsky kruh (keramiku vytvárali ručne modelovaním z plátov alebo z valčekov hliny) ani pravé glazúry. K hlavným výzdobným technikám patrilo rytie, leštenie, plastické modelovanie a polychrómia. Veľkú väčšinu produktov predstavovala hrnčina (úžitková keramika). Predkolumbovská keramika sa vyznačovala sofistikovanou polychrómnou výzdobou (zložité geometrické ornamenty), charakteristické boli antropomorfné a zoomorfné rituálne nádoby i keramické skulptúry.

Pravdepodobne najstarším dokladom výroby keramiky v Európe sú keramické nádoby, drobné zvieracie sošky a štylizované postavy žien z pálenej hliny z konca paleolitu nájdené napr. v Dolných Věstoniciach v ČR (najznámejšia je Věstonická venuša, asi 25 000 pred n. l.). V oblasti sev. od Álp sa však keramika rozšírila až v neolite (od 6. tisícročia pred n. l.), a to najmä vďaka obchodným kontaktom s krajinami sev. od Stredozemného mora a prostredníctvom nich s krajinami Blízkeho východu. K najstarším druhom patria lineárna keramika (6./5. tisícročie pred n. l.) .), ktorá bola zdobená rytým ornamentom, vpichmi a niekedy i maľbou, mala pomerne tenký črep (ručne sa vyrábalo množstvo typov) a bola rozšírená v str. Európe (aj na Slovensku), ako aj šnúrová keramika (nazvaná podľa charakteristickej výzdoby – odtlačkov skrútenej šnúry; → kultúra so šnúrovou keramikou) rozšírená v sev. Európe a od Holandska po str. Dneper a Volgu (1. pol. 3. tisícročia pred n. l.). V oblasti juhových. Európy to boli predovšetkým maľovaná keramika kultúry Sesklo (podľa lokality Sesklo v Tesálii v sev. Grécku) s bielou výzdobou na červenom podklade alebo s červeným ornamentom na bielom podklade (asi 5300 – 4400 pred n. l.), bohato maľovaná (tmavšie farby na svetlom podklade) alebo vruborezom zdobená (špirály, meandre, šachovnice) keramika kultúry Dimini (podľa lokality Dimini v Tesálii; 4. tisícročie pred n. l.) nasledujúcej po kultúre Sesklo a keramika kultúrneho komplexu Cucuteni-Trypil (Cucuteni-Tripolje; asi 4500 – 3000 pred n. l. rozšírený od str. Sedmohradska po Dneper a od Zakarpatskej Ukrajiny po severových. Valašsko) s bielymi, červenými a čiernymi špirálami alebo vlnami maľovaná po vypálení (v mladšom období pred vypálením).

V oblasti starovekých egejských kultúr (pevninské Grécko a priľahlé oblasti Stredozemného mora; 1. pol. 3. tisícročia pred n. l. – 1100 pred n. l.) sa rozvíjalo predovšetkým vázové maliarstvo (→ grécke vázy). Pravdepodobne v minojskom období (→ minojská kultúra; 2600 pred n. l. – 1380 pred n. l.) sa v Európe objavila nová technika výzdoby keramiky, tzv. barbotino (známa však už zo staroegyptskej, ale aj z kórejskej keramiky), pri ktorej sa na povrch hotového výrobku pred vypálením nalepovali kúsky hliny, čím vznikla špecifická výzdoba alebo rôzne zdrsnený povrch. Za jeden z vrcholných prejavov minojského výtvarného umenia sa považuje kamarská keramika s originálnou polychrómnou výzdobou, ktorú produkovali dielne na Kréte (asi 2000 pred n. l. – 1580 pred n. l.). V nadväznosti na minojskú keramiku sa rozvíjala mykénska keramika (→ mykénska kultúra). Vysokú úroveň dosiahla keramika v antickom Grécku. Vyrábala sa najmä úžitková keramika (nádoby určené na skladovanie a prepravu tovarov, napr. amfory alebo pitosy obrovských rozmerov), ktorá bola zároveň aj významným obchodným artiklom. Výnimočná bola jej sofistikovaná realistciká maliarska figurálna výzdoba (→ čiernofigúrová keramika, → červenofigúrová keramika) ovplyvnená súdobým sochárstvom i maliarstvom. Keramika sa uplatnila aj ako sochársky materiál vo výzdobe architektúry (→ grécka architektúra, → grécke výtvarné umenie). V období helenizmu boli obľúbené drobné polychrómované terakotové plastiky nazývané tanagry i luxusné úžitkové nádoby zdobené nízkym reliéfom.

Grécka antická keramika výrazne ovplyvnila etruskú keramiku. Špecializované hrnčiarske dielne Etruskov vznikali od 8. stor. pred n. l., špecifickým etruským prejavom bola keramika bucchero vyrábaná v 7. – 5. stor. pred n. l. Etruskovia využívali polychrómovanú terakotu aj ako sochársky materiál. Terakotové plastiky a dekoratívne prvky sa uplatnili aj ako výzdoba sakrálnej architektúry. Výnimočné boli najmä etruské figurálne zdobené urny a úžitková keramika s figurálnou maliarskou výzdobou (→ etruské výtvarné umenie a architektúra).

V Rímskej ríši vynikla od konca 1. stor. pred n. l. predovšetkým výroba luxusnej terry sigillaty (červená matná keramika bez glazúry; hlinená imitácia vzácnejších kovových nádob), ktorá nadviazala na helenistickú reliéfnu keramiku a vyrábala sa v mnohých dielňach v celom rade štandardizovaných tvarov. Zhotovovali sa aj drobné terakotové figúrky, ktoré slúžili ako votívne dary v chrámoch, rozšírené boli aj terakotové lampy (kahance na olej) s reliéfnym dekorom. Keramika sa vo veľkej miere uplatnila ako stavebný materiál, okrem tehál sa z nej vyrábalo množstvo druhov strešnej krytiny, vodovodné a kanalizačné potrubia, obkladové dlaždice a i.

Tradícia a technológia rímskej keramiky sa ďalej rozvíjali v byzantskej keramike (do 7. stor.). V 7. – 9. stor. nastal v Byzantskej ríši výrazný úpadok výroby keramiky, čo súviselo aj so zánikom starších centier výroby a so vznikom nových v Malej Ázii a na Balkáne. Zhotovovala sa najmä neglazovaná úžitková a stavebná keramika. Formy byzantskej keramiky často kopírovali kovové úžitkové a dekoratívne diela. V 10. stor. sa pravdepodobne pod vplyvom vyspelej islamskej keramiky začala pri nej používať polychrómna glazovaná výzdoba, ktorá sa okrem úžitkových predmetov uplatnila aj na keramických dlaždiciach zdobených figurálnymi motívmi. K najvýznamnejším centrám výroby byzantskej keramiky patrili dielne na Kryme (Chersonésos, Tmutarakaň), v Albánsku (Dyrrhachion, dnes Drač, albánsky Durrës), v pevninskom Grécku (Korint, Solún, Mistra), na Kréte, na Balkáne (Preslav, dnes Veliki Preslav v Bulharsku; Nerezi v Macedónsku) a na juž. pobreží Malej Ázie.

V stredoveku patrila keramika v Európe k tzv. čiernym remeslám. Hrnčiari a výrobcovia tehál zväčša sídlili za mestskými hradbami, na predmestiach miest alebo v osadách, ktoré vznikali v blízkosti zdrojov suroviny (hliny a dreva). Združovali sa do cechov a od 13. – 14. stor. sa rozvíjali aj špecializované odvetvia (napr. kachliarstvo). Okrem úžitkového riadu sa v neskorom stredoveku rozšírila aj výroba luxusnej keramiky. Znalosť výroby glazovanej keramiky (fajansa, majolika) priniesli zo sev. Afriky do Španielska v 13. stor. Mauri (tzv. hispánsko-maurská majolika s listrovou glazúrou, 14. – 15. stor.). Významnými centrami výroby glazovaných kachlíc (→ azulejos) v Španielsku boli oblasti Granada, Sevilla, Valencia (mesto Manises) a Malaga, vynikli aj dielne na Baleárach, najmä na Malorke, odkiaľ sa od konca 14. stor. vyvážala keramika do Talianska a juž. Francúzska. Glazovaná úžitková keramika (majolika) sa v Taliansku začala vyrábať v 13. stor., v 14. stor. bola silno ovplyvnená keramikou dovážanou z Baleár.

Majolika bola jedným z charakteristických reprezentatívnych prejavov hmotnej kultúry talianskej renesancie. V 2. pol. 14. stor. vynikli dielne vo Faenze, od konca 15. – 16. stor. aj dielne v Castel Durante (dnes Urbania; → bianco sopra bianco), Urbine, Siene, Gubbiu, Padove, Benátkach, Derute (v blízkosti Perugie), Pescare a i., ktoré vyrábali bohato maliarsky zdobenú luxusnú fajansu. Za jej vrchol sa považujú diela s figurálnymi maľbami nazývané istoriato (1510 – 60. roky 16. stor.). Talianska renesančná majolika sa stala veľmi úspešným obchodným artiklom (expandovala do krajín sev. od Álp, do Stredomoria, objavovala sa aj na trhoch v Španielsku a Afrike). V oblastiach Talianska chudobných na mramor (napr. Piemont, Lombardia) sa od 14. stor. uplatňovali v architektúre terakotové plastiky a dekorácie. V období renesancie, od začiatku 15. stor., sa keramika uplatňovala aj v sochárstve (priekopníkom využitia keramiky v sochárstve bol Donatello). V 40. rokoch 15. stor. začal Luca della Robbia zhotovovať plastiky (mariánske reliéfy, oltáre, tabernákulá, vlysy, dekoratívne prvky) polychrómované cíničito-olovenými farebnými glazúrami. Rodinná dielňa, ktorú založil (existovala až do pol. 16. stor.), mala monopol na výrobu keramických plastík až do konca 15. stor. Keramické glazované plastiky vytváral aj sochár Benedetto Buglioni (*1459/60, †1521) a jeho dielňa vo Florencii. K významným sochárom, ktorí vytvárali terakotové polychrómované sochy, patrili aj Niccolo dell’Arca (*okolo 1435, †1494) a Guido Mazzoni (*okolo 1445, †1518). V 16. stor. sa v Taliansku objavili pokusy vyrobiť aj prvý porcelán (tzv. mediciovský porcelán vyrábaný okolo 1575 – okolo 1587 vo Florencii).

V Nemecku, najmä v oblasti Porýnia, sa v priebehu 15. – 16. stor. vyrábala jemná, obzvlášť tvrdá kamenina (úžitkové predmety zdobené reliéfnymi nálepmi) v dielňach v Creussene (neďaleko Bayreuthu, → kreussenská kamenina), Raerene (neďaleko Aachenu; dnes v Belgicku), v oblasti Westerwaldu, v Kolíne nad Rýnom, vo Frechene, v Siegburgu (neďaleko Bonnu), Norimbergu, Augsburgu a i.

Vo Francúzsku v 16. stor. vynikol B. Palissy, ktorého diela boli ovplyvnené súdobým záujmom o prírodné vedy. Fontainebleauská škola ovplyvnila produkciu tzv. saintporchairskej fajansy zdobenej bohatými plastickými figurálnymi motívmi.

V 16. stor. sa v Nizozemsku usadili talianski hrnčiari z Castel Durante, ktorí tam založili viaceré dielne na výrobu fajansy (v Antverpách, Haarleme, Middelburgu, Amsterdame, Delfte). Keramikári sa v nich snažili napodobniť čínsky porcelán z obdobia dynastie Ming. V 17. stor. patril k najvýznamnejším centrám výroby keramiky v Európe Delft, mimoriadne populárna delftská fajansa bola významným obchodným artiklom a bola napodobňovaná na viacerých miestach (Hanau, Frankfurt nad Mohanom; Bolsward, Hoorn, Leiden, Utrecht a i.).

V 18. stor. sa v Európe rozšírila výroba porcelánu, v priebehu 18. – 19. stor. vznikli desiatky manufaktúr, ktoré produkovali bohato zdobené luxusné úžitkové predmety i drobnú figurálnu plastiku. Ich výrobky boli ovplyvnené čínskym porcelánom, súdobým barokovým a rokokovým umením, klasicizmom i historizmom. Najvýznamnejšie manufaktúry na porcelán boli v Nemecku v Meissene, Nymphenburgu, Berlíne, Höchste, vo Frankenthale, v Gothe, Ludwigsburgu a vo Volkstedte, vo Francúzsku v Sèvres, Rouene, Saint-Coulde, Chantilly, vo Vincennes a v Limoges, v Rakúsku vo Viedni, v Anglicku v Chelsea, Derby, Bowe, vo Worcestri a v Longton Halle, v Dánsku v Kodani a Loosdrechte, v Taliansku v Capodimonte pri Neapole, v Doccii a Nove, v Španielsku v Madride, v Rusku v Moskve a Petrohrade, v Čechách v Hornom Slavkove, Karlových Varoch, Březovej a Klášterci nad Ohří, v Maďarsku v Herende. Porcelán sa uplatnil aj vo výzdobe interiérov palácov i prepychového nábytku. V 2. pol. 18. – 19. stor. vynikla wedgwoodská kamenina a porcelán (→ wedgwood), ktorej dekor i tvary boli inšpirované antikou a klasicizmom.

Počas 19. a na zač. 20. stor. vznikli v Európe stovky tovární vyrábajúcich úžitkovú i dekoratívnu keramiku. V 2. pol. 19. stor. bol jej dizajn ovplyvnený historizmom (napr. A. W. N. Pugin navrhoval neogotické úžitkové a dekoratívne predmety pre anglickú manufaktúru Minton). V 2. pol. 19. stor. podnietilo rozmach keramiky hnutie Arts and Crafts Movement. Vynikol keramikár a dizajnér William Frend de Morgan (*1839, †1917), ktorý okrem nádob navrhoval originálne keramické obklady zdobené rastlinnými ornamentmi.

Koncom 19. – zač. 20. stor. v období secesie nastal rozvoj keramiky a keramické glazované obklady sa uplatnili aj ako dekor na fasádach stavieb (A. Gaudí, O. Wagner, Ö. Lechner). Najmä vo Francúzsku vo viacerých keramikárskych manufaktúrach mnohí keramikári intenzívne experimentovali s tvarmi i s glazúrami a ich diela boli ovplyvnené japonskou keramikou. Francúzska secesná keramika (luxusné úžitkové predmety i plastika) patrí k vrcholným prejavom svetovej keramiky K jej najvýznamnejším autorom patrili Joseph Théodore Deck (*1823, †1891), Edmond Lachenal (*1855, †1948), sochár a keramikár Jean Joseph Carriès (*1855, †1894), Ernest Chaplet (*1835, †1909), Auguste Delaherche (*1857, †1940) a i. V 1. pol. 20. stor. vynikla keramika Wiener Werkstätte (J. Hoffmann). Vo výzdobe a tvaroch porcelánu v Rusku sa po 1917 uplatnili štýly súdobého umenia (konštruktivizmus, futurizmus), v tamojších porcelánkach vznikla štýlovo originálna skupina nazývaná revolučný porcelán (alebo revolúčná keramika; na jej návrhoch sa podieľali najvýznamnejší súdobí umelci a architekti). Originálny bol aj dizajn českej kubistickej keramiky, v ktorej návrhoch vynikli členovia (napr. P. Janák) združenia Artěl (založené 1908).

V 1. pol. 20. stor. nastali v oblasti keramiky výrazné zmeny, v 2. pol. 20. stor. ju začali nahrádzať nové materiály, vo veľkej miere sa rozšírila priemyselná výroba, ktorá fakticky zlikvidovala individuálnu výrobu. Na navrhovanie prototypov pre priemyselnú výrobu sa sústredili aj dizajnéri v Bauhause. K významným keramikárom patrili Theodor Bogler (*1897, †1968) a Otto Lindig (*1881, †1966), ktorých diela sa vyznačujú elegantnou jednoduchosťou a dôrazom na materiál. V 50. – 60. rokoch 20. stor. sa keramika postupne vyprofilovala na jednu z disciplín výtvarného umenia (ateliérová keramika, keramické sochárstvo) charakteristickú originálnymi a individuálnymi prístupmi autorov. V 1. pol. 20. stor. sa o jej obnovu zaslúžili viacerí výtvarníci – hrnčiari a sochári, ktorí sa podieľali na vzniku tzv. ateliérovej keramiky v Spojenom kráľovstve. K najvýznamnejším patril B. Leach, William Staite Murray (*1881, †1962), Michael Cardew (*1901, †1983), Dora Billingtonová (Billington, *1890, †1968) a Lucie Rieová (Rie, *1902, †1995). Ateliérová keramika, ktorá spája tradičné technológie a postupy s individuálnym umeleckým prístupom, sa v 20. stor. rozšírila do celého sveta. Množstvo ateliérovej keramiky vytvoril P. Picasso, ktorý spolupracoval s hrnčiarmi v hrnčiarskych strediskách na juhu Francúzska (Vallauris).

V keramickom sochárstve vynikol americký sochár Peter Voulkos (*1924, †2002), ktorého diela boli ovplyvnené abstraktným expresionizmom. Keramickému sochárstvu sa venoval aj J. Miró, maľbe na keramiku M. Chagall a G. Braque. V súčasnosti sa umeleckej keramike i dizajnu venuje množstvo autorov. Súčasnú umeleckú keramiku podporuje prestížna Medzinárodná akadémia keramiky (Académie internationale de la céramique, AIC) založená 1952 so sídlom v Ženeve, ktorá okrem iného usporadúva výstavy a sympóziá (1962 sa konala medzinárodná výstava keramiky v Prahe a 1994 generálne zhromaždenie AIC, ktorého účastníci navštívili aj slovenského keramikára I. Vaneka v Bratislave).

Na území Slovenska sa pravidelne a mnohostranne začala hlina využívať v mladšej kamennej dobe (neolite), praveké hrnčiarstvo sa začalo rozvíjať na začiatku 5. tisícročia pred n. l. (resp. na prelome 6. a 5. tisícročia pred n. l.) a v celom praveku patrilo k najrozšírenejším výrobným činnostiam. Keramika bola od najstarších čias aj významným obchodným artiklom, čoho dokladom je množstvo importov keramiky nájdených na našom území. Okrem úžitkových zdobených i nezdobených nádob s hrubým aj s tenkým črepom existovala aj tvorba antropomorfnej i zoomorfnej plastiky (naturalistickej i schematizovanej), ktorá súvisela s náboženskými kultmi. Od najstarších čias sa ako najčastejšie techniky výzdoby uplatňovali rytie, zdobenie vpichmi, maľba a plastická výzdoba. K najstarším dokladom patrí lineárna keramika, ktorá bola zdobená rytým ornamentom, vpichmi a maľbou, mala pomerne tenký črep a ručne sa vyrábala v množstve typov. Jej vývoj vyústil v 2. pol. 5. tisícročia pred n. l. na území juhozáp. Slovenska do keramiky želiezovskej kultúry so zložitou výzdobou. K unikátnym hrnčiarskym výrobkom patrí keramika ľudu bukovohorskej kultúry, ktorá má tenký črep (niekedy hrubý len 2 – 3 mm) a charakteristickú výzdobu pozostávajúcu z jemných rytých pásov inkrustovaných farebnými hlinkami (červená, biela, žltá). Množstvo typov keramických výrobkov rozšírili hrnčiari lengyelskej kultúry, ktorá je výnimočná najmä maľovanou výzdobou a modelovanými plastickými časťami. V bronzovej dobe sa výroba keramiky zefektívnila, obohatila sa o nové technologické postupy i ornamentálne vzory a nastalo rozdelenie výroby pre privilegované vrstvy a pre pospolitý ľud. Jej výrobou sa zaoberali špecializovaní remeselníci, ktorí najneskôr od pol. 2. tisícročia pred n. l. vyrábali osobitú keramiku určenú na pohrebné účely. Vynikla keramika maďarovskej kultúry (tmavá, zvyčajne čierna keramika s lešteným povrchom), otomanskej kultúry (originálna ornamentika, obľúbené boli prenosné keramické piecky nazývané pyrauny), lužickej kultúry (najmä výroba urien), pilinskej kultúry a i. V staršej železnej dobe (halštatská kultúra) bola významná najmä keramika kalenderberskej kultúry (rituálna keramika s maľovanou výzdobou objavená v kniežacích mohylových hroboch).

Hrnčiarsky kruh, ktorý výrobu keramiky ovplyvnil zásadným spôsobom (napr. zmena tektoniky niektorých nádob, zlepšenie ich vlastností), sa začal používať približne od 4. stor. pred n. l. a na našom území ho rozšírili Kelti. Archeologicky sú doložené keltské hrnčiarske dielne v Bratislave, Prešove, na Zemplíne a i. Hrnčiarstvo Keltov bolo založené na zvládnutí práce na rýchlo rotujúcom hrnčiarskom kruhu a na zdokonalení hrnčiarskej pece (až do obdobia Veľkomoravskej ríše sa však vyrábala aj keramika modelovaná ručne). Kelti vypaľovali keramiku pri pomerne vysokých teplotách v technologicky vyspelých peciach zaklenutých kupolou (keramika nebola v priamom styku s ohňom). Vyrábali množstvo druhov tenkostennej keramiky v bohatej škále tvarov; z výzdobných techník sa uplatnili leštenie, vhladzovanie, plastické nálepy líšt a vkolkovanie (vtláčanie ornamentov reliéfnymi pečatidlami), od 2. – 1. stor. pred n. l. aj maľba.

Od začiatku n. l. sa na územie Slovenska dostávali importy vyspelej rímskej keramiky (od 1. tretiny 1. stor. sa dovážala luxusná terra sigillata z oblasti Arezza, neskôr z Galie a Porýnia; z Panónie sa dovážala technologicky dokonalá úžitková keramika). S Rimanmi sa spája aj použitie prvých pálených tehál v architektúre na území Slovenska (napr. v Gerulate, rímske tehly sú nachádzané aj v barbarskom prostredí).

Kvádi vyrábali keramiku na kruhu (elegantné misy a urny). V období sťahovania národov sa prestal používať hrnčiarsky kruh, bola rozšírená keramika s vlešťovanou (vhladzovanou) výzdobou, tvary nádob vychádzali z foriem keramiky rímskej doby.

Od 2. pol. 5. – 7. stor. vznikala keramika pražského typu (→ pražský typ keramiky), ktorú vyrábali Slovania. Bola zhotovovaná ručne, mala jednoduchú výzdobu a tvary. V 7. – 8. stor. sa začala rozširovať keramika zhotovovaná na hrnčiarskom kruhu a vyrábala sa v špecializovaných dielňach (napr. pri hradisku Lupka, dnes archeologická lokalita Nitra-Lupka). Charakteristickým typom slovanskej keramiky bol hrniec s baňatým telom s plastickou značkou na dne a s vlnovkovou výzdobou na tele vytvorenou hrebeňovým rydlom, ktorý bol vyrábaný na hrnčiarskom kruhu. Existovala aj výroba archaicky pôsobiacej, ručne tvarovanej keramiky.

V 7. – 8. stor. sa na juž. Slovensku rozšírila aj keramika ovplyvnená Avarmi (keramika s črepom žltej alebo sivej farby vyrobená z jemne plavenej hliny).

Keramika obdobia stredoveku je priamym pokračovaním vývoja staršieho hrnčiarstva s prevládajúcimi prvkami tzv. mladohradiskovej (slovanskej) keramiky. V tomto období bola najrozšírenejšia výroba úžitkovej keramiky (hrnčina), vyrábala sa však aj technická keramika (vodovodné potrubia, pálené tehly, taviace tégliky, súpravy na destilovanie liehu a i.) a kachlice. Okrem časti produkcie, ktorá patrila k luxusnému tovaru (napr. stolový riad a kachľové pece, ktoré boli ovplyvnené gotickým umením), bola keramika bežným spotrebným tovarom dostupným širokým vrstvám obyvateľstva. V tomto období sa definitívne stal základným výrobným nástrojom hrnčiarsky kruh (rýchlorotujúci, tzv. nožný hrnčiarsky kruh, ktorý hrnčiar poháňal nohami). Na prelome 12. a 13. stor. nastali postupné zmeny v technológii výroby i v morfológii keramiky (nové typy a tvary nádob), na ktoré vplývala aj kolonizačná migrácia remeselníkov a importy zo záp. Európy. Z technických inovácií bolo najvýznamnejšie zdokonalenie hrnčiarskej pece (rozdelenie pece na dva priestory, na ohnisko a komoru, čím sa umožnilo regulovať prístup vzduchu do komory). Už v 2. pol. 15. stor. hrnčiari vypaľovali keamiku v peciach pri teplote, pri ktorej sa črep výrobkov stal nepriepustným. Hrnčiari ovládali vytvorenie oxidačnej atmosféry v peci umožnením prístupu čerstvého vzduchu do vypaľovacieho priestoru, čím získali hnedé alebo hnedočervené sfarbenie črepu, ako aj vytvorenie redukčnej atmosféry zamedzením prístupu vzduchu, čím dosahovali sivú až čiernu farbu črepu (→ čierny riad). Okrem tradičných typov sa rozšírili hrncovité nádoby, naberačky, cedidlá, misy, panvice na nôžkach, džbány, krčahy, poháre ap. V bohatých domácnostiach sa pri stolovaní používali aj keramické akvamanily, od 15. stor. glazované. Na vytvorenie dekoru keramiky slúžil celý rad jednoduchých výzdobných techník (rytie, maľba hlinkami, zdobenie pečaťami a razidlami). V 2. pol. 14. stor. sa keramika začala glazovať. Glazúry zelenej, hnedej alebo žltej farby sa uplatnili najmä v kachliarstve a vo väčšej miere sa rozšírili najmä od 16. stor., keď sa objavili aj prvé pokusy o polychrómne glazovanie kachlíc. Od 13. stor. sa uplatňovalo aj značkovanie nádob, ktoré bolo ochrannou známkou kvality. K najvýznamnejším centrám výroby keramiky patrila Bratislava a jej okolie, kde sa vyrábala keramika s charakteristickým tmavosivým črepom (napr. tzv. bratislavské poháre zo 14. stor.). Obchod s keramikou dokladajú importy, a to najmä drobná figurálna náboženská plastika vyrábaná vtláčaním do foriem, kameninové nádoby (najmä polokameninové loštické poháre zo sev. Moravy a výnimočne aj kamenina z dielní v Porýní) i kachlice z dielní v juž. Nemecku a z kráľovskej dielne v Budíne. V 2. pol. 70. – 80. rokoch 15. stor. sa na Slovensko ako luxusný import dostali aj prvé fajansové výrobky z Talianska určené pre kráľovský dvor. Fajansové výrobky sa na územie Slovenska dostávali aj z dielní v Podunajsku. Talianska renesančná fajansa sa stala predmetom zberateľstva šľachty. R. 1475 vznikol v Bardejove prvý hrnčiarsky cech, v 16. stor. boli založené hrnčiarske cechy v Šamoríne, Spišskom Podhradí, Prešove, Kežmarku, Košiciach, Trnave, Bratislave a i. Až do pol. 20. stor. sa vo všetkých hrnčiarskych strediskách vyrábal aj čierny riad, k najvýznamnejším strediskám jeho výroby patrili Brehov, Pozdišovce, Šaštín, Šivetice, Tvrdomestice, Veľké Leváre a Komárno, kde mali tzv. čierni hrnčiari od 1718 vlastný cech.

Príchodom habánov na záp. Slovensko sa v poslednom desaťročí 16. stor. rozšírila výroba fajansy (→ habánska fajansa). Habáni priniesli viacero významných technologických inovácií, ku ktorým patrilo vypaľovanie keramiky v mufľových peciach (mufliach) a rozšírenie farebnej škály glazúr. Z habánskej fajansy vyšla tradícia západoslovenského džbankárstva, ktoré sa rozvíjalo v 18. – zač. 20. stor. najmä v dielňach v okolí Bratislavy a Trnavy. Vysokú úroveň keramiky predstavovala produkcia manufaktúry v Holíči, ktorá bola založená pred 1743 (→ holíčska fajansa) a ovplyvnila aj tvorbu v džbankárských strediskách na záp. Slovensku.

V 18. – zač. 20. stor. sa rozvíjalo množstvo hrnčiarskych stredísk, ktoré vznikali najmä pri miestach výskytu kvalitnej hliny. Výzdoba i tvary zväčša úžitkovej keramiky, ktorú produkovali, vykazujú regionálne špecifiká a rozdiely. Od konca 18. stor. sa na záp. Slovensku rozvíjala bohato zdobená slovenská ľudová fajansa, ktorá patrí k najvýznamnejším prejavom ľudového umenia. K jej najvýznamnejším strediskám patrili dielne v Stupave, Boleráze, Modre a Malackách. K významným centrám ľudovej keramiky patril aj Pukanec (samostatný cech tam vznikol 1782), kde bola rozšírená aj figurálna tvorba. V 19. stor. vynikli aj hrnčiarske strediská v Brehoch (okr. Žarnovica), Ľubietovej, Beluji, Trstenej, Hybiach, Haliči, Šiveticiach, Prihradzanoch, Licinciach, Meliate, Držkovciach, Hrnčiarskych Zalužanoch, Pozdišovciach, Snine, Sabinove, Bardejove a i.

V 1. pol. 19. stor. bola obľúbená kamenina, 1790 – 1825 boli založené manufaktúry na jej výrobu v Kežmarku, Prešove, Kremnici, Muráni, Banskej Bystrici, Rožňave, Spišskej Novej Vsi a Košiciach.

Manufaktúrna výroba a rozšírenie smaltovaného riadu v 2. pol. 19. stor. spôsobili zánik väčšiny tradičných keramických dielní a úpadok produkcie ľudovej fajansy i hrnčiarstva. Niektoré z tradičných dielní sa koncom 19. stor. preorientovali na tvorbu predmetov pre zberateľov ľudového umenia (napr. putzovsko-kostkovská dielňa v Stupave; → stupavská keramika). Na konci 19. a v 1. tretine 20. stor. mala významné postavenie keramická dielňa v Modre, kde bolo 1883 založené Keramické priemyselné učilište s dielňou (→ modranská keramika). Na tradície západoslovenskej ľudovej fajansy nadviazala figurálna tvorba F. Kostku. Kľúčovú úlohu pri teoretickom a praktickom poznávaní habánskej a tradičnej ľudovej keramiky zohral H. Landsfeld, ktorý pôsobil ako maliar keramiky v Modre a zhromaždil aj významnú zbierku keramiky. R. 1945 bolo založené Ústredie ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV), ktoré od konca 40. rokov 20. stor. do súčasnosti významným spôsobom podporuje a usmerňuje výrobu tradičnej ľudovej keramiky. Tvorbe figurálnej keramickej plastiky v duchu ľudového umenia sa venovalo viacero autorov. K najvýznamnejším patrili I. Bizmayer, Imrich Kóňa (*1917, †1981), Michal Škarčák (*1911, †1985) a J. Franko, ktorí pôsobili v Modre. V období secesie (koniec 19. – zač. 20. stor.) sa keramika uplatnila aj ako architektonický dekor na obytných i na verejných stavbách (najmä v Bratislave a Košiciach pod vplyvom uhorskej secesie).

V 20. stor. nastal na Slovensku nebývalý rozvoj keramiky, ktorý v jej dejinách nemá obdobu. Umelecká keramika sa postupne stala samostatnou umeleckou disciplínou, čím sa úplne vyčlenila zo sféry tradičných umeleckých remesiel. Rozkvet umeleckej keramiky nastal najmä v 2. pol. 20. stor., keď sa rozvíjalo najmä keramické sochárstvo vysokej umeleckej úrovne. Keramikou sa v 1. pol. 20. stor. zaoberali aj viacerí výtvarníci, ktorí svoje návrhy realizovali v keramickej dielni v Modre (H. Johnová, J. Horová-Kováčiková, L. Majerský, J. Ilečko, F. Štefunko, J. Alexy a i.). Vplyv na vývin a moderné poňatie keramiky malo založenie Školy umeleckých remesiel (ŠUR), kde 1931 vzniklo keramické oddelenie vedené J. Horovou-Kováčikovou, v ktorej študenti okrem navrhovania a tvorby úžitkových keramických predmetov analyzovali princípy tradičnej keramiky a vytvárali aj keramickú plastiku. Absolventka ŠUR D. Rosůlková-Kubíková je zakladajúcou osobnosťou modernej slovenskej keramiky, pričom sa významnou mierou zaslúžila o zrovnoprávnenie keramiky s ostatnými druhmi profesionálneho umenia. V 1. pol. 20. stor. vytváral originálne keramické sochy aj A. Fleischmann. J. Horová-Kováčiková a D. Rosůlková-Kubíková sa popri tvorbe úžitkovej keramiky s moderným dizajnom venovali aj keramickému sochárstvu. Art-déco ovplyvnilo úžitkovú tvorbu Jolany Kirczovej (*1909, †1936) pôsobiacej v Košiciach. R. 1942 – 45 sa keramika vyučovala na Štátnej odbornej keramickej škole v Modre, kde pôsobil R. Hornák, ktorý vytvoril aj viacero keramických sôch. V 50. rokoch 20. stor. sa väčšina keramikárov sústreďovala na tvorbu úžitkových predmetov (dizajn predmetov určených na priemyselnú výrobu, ktoré sa realizovali len vo výnimočných prípadoch) a dekoratívnej záhradnej plastiky určenej do exteriéru; prejavili sa tradicionalistické prvky súvisiace s dobovým vkusom. K najvýznamnejším predstaviteľom patrili sochár M. Balgavý st. (*1925, †1999), D. Rosůlková-Kubíková, Zuzana Zemanová (*1910, †1969), Jitka Petrikovičová (*1926, †2012) a Eva Trachtová (*1932, †2013).

V 60. rokoch 20. stor. sa aj v keramike začali výraznejšie presadzovať moderné tendencie živo reagujúce na vývin keramiky vo svete, a to najmä zásluhou absolventov Ateliéru keramiky a porcelánu na Vysokej škole uměleckoprůmyslovej v Prahe, ktorú viedol český keramikár O. Eckert. K najvýznamnejším patrili I. Vanek, J. Marth, J. Sušienka a I. Holešovský, ktorí sa programovo venovali keramickému sochárstvu a vytvorili aj množstvo významných monumentálnych diel pre architektúru. Originálnu keramickú plastiku vytvárali aj T. Lugs a E. Lugsová, ktorá od 70. rokov 20. stor. pracovala aj s porcelánom, ktorý dovtedy nemal na Slovensku širšie zázemie. Úžitkovú keramiku vytvárali aj Pavol Uhrík (*1940) a Ľubomír Jakubčík (*1926).

V období od 60. rokov do konca 80. rokov 20. stor. sa keramika výrazne uplatnila najmä v monumentálnej tvorbe pre architektúru, a to najmä pri dotvorení interiérov a exteriérov verejných stavieb. S programovou štátnou podporou v rámci tzv. tvorby životného prostredia vzniklo množstvo monumentálnych keramických diel, z ktorých mnohé boli po 1989 zničené. Tvorbe monumentálnej keramiky sa venovali aj mnohí maliari i sochári, pričom ich návrhy často realizovali profesionálni keramikári (napr. M. Balgavý st. realizoval diela pre architektúru, ktoré navrhol Julián Filo). Okrem monumentálneho keramického sochárstva sa v 2. pol. 20. stor. rozvíjalo aj komorné keramické sochárstvo spájajúce plastickú zložku (tvar) s maľbou (úprava povrchu) a keramikári vytvárali aj originálne diela hraničiace s dizajnom (ich návrhy sa sériovo vyrábali len výnimočne, napr. návrhy J. Martha).

V oblasti keramického sochárstva rozvíjali viacerí autori v 70. – 90. rokoch 20. stor. originálne autorské prístupy, pričom čerpali aj z tradičných keramických foriem (napr. M. Polonský, ktorého tvorba vyšla z dedičstva západoslovenskej fajansy a hrnčiarstva, a I. Polonský, ktorý sa programovo venoval úžitkovej keramike). K významným predstaviteľom keramického sochárstva a ateliérovej keramiky patria Gabriela Luptáková (*1947), Vladimír Oravec (*1952), Bernardína Lunterová (*1945), Drahoslava Mondoková (*1946), Ladislav Učník (*1948, †1990), Silvia Brezianska (*1954) a i. Keramike sa venovali aj sochári a maliari (napr. A. Ilečko, R. Uher v spolupráci s J. Marthom, M. Paštéka, V. Havrilla, M. Rudavská a i.).

R. 1986 bolo založené keramické štúdio ART4, ktoré od konca 80. rokov do 90. rokov 20. stor. sériovo vyrábalo úžitkovú keramiku i keramickú plastiku ovplyvnenú postmodernými vzormi. V dielni, ktorú viedol sochár Juraj Mihalík (*1953), pôsobili napr. V. Havrilla a J. Štuller. Významnú úlohu vo vývine modernej slovenskej keramiky zohralo aj keramické oddelenie na Škole umeleckého priemyslu (ŠUP, → Škola úžitkového výtvarníctva Jozefa Vydru) v Bratislave založenej 1946. Pedagogicky tam pôsobili T. Lugs, E. Lugsová, I. Vidrová-Langerová, Gabriela Luptáková (*1947), Ambróz Pajdlhauser (*1927) a Michal Zdravecký (*1949), ktorí vychovali mnohých moderných slovenských keramikárov.

Na VŠVU v Bratislave na Katedre úžitkového umenia bol 1997 založený Ateliér keramiky, kde pedagogicky pôsobila I. Vidrová-Langerová.

R. 1989 bolo pri Slovenskej výtvarnej únii založené Združenie keramikárov Slovenska, ktoré od 1989 v spolupráci s Novohradským múzeom a galériou v Lučenci usporadúva v priestoroch podniku na spracovanie šamotu Žiaromat v Kalinove Medzinárodné keramické sympózium Lučenec-Kalinovo.

Zverejnené v marci 2017.

citácia

Keramika [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-07-24]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/keramika