Kaukazská Albánia

Text hesla

Kaukazská Albánia — historické územie vo vých. Zakaukazsku (približne dnešný Azerbajdžan, vých. Gruzínsko a vých. Arménsko) a v juž. oblasti Severného Kaukazu (juž. Dagestan v Ruskej federácii), v niektorých obdobiach siahalo na východe po Kaspické more a na juhu po rieky Kura a Araks, kde hraničilo so starovekou ríšou Atropatene. V staroveku bolo osídlené Kaukazskými Albáncami, ktorí podľa niektorých historikov predstavujú jej autochtónnych obyvateľov a predkov dnešných Azerbajdžancov, ako aj niektorých ďalších etník oblasti. Pôvod názvu Albánci nie je dostatočne objasnený, podľa niektorých autorov pochádza z lat. albus (biely) a je prekladom ich vlastného pomenovania, ktoré však nie je známe. V antických historických prameňoch sa Kaukazskí Albánci (ako Kaspiovia, Kaspici) spomínajú už od 5. stor. pred n. l., keď bojovali na strane perzských Achajmenovcov proti Grékom (o. i. aj 331 pred n. l. v bitke pri Gaugamele, v ktorej Alexander III. Veľký porazil perzského kráľa Dareia III.). Približne vo 4. stor. pred n. l. utvorili kmeňový zväz, ktorý podľa antických prameňov tvorilo 26 kmeňov a v ktorom vedúcu úlohu zohrával kmeň Albáncov (niekedy nazývaní aj Agvanci, resp. Aghvanci); podľa neho je nazvaný aj celý zväz. Týchto Albáncov však nemožno stotožniť s dnešnými Albáncami žijúcimi v juhových. Európe na Balkánskom polostrove, s ktorými nemajú nič spoločné; na odlíšenie sa preto používa prívlastok Kaukazskí (Albánci).

Približne v 1. stor. pred n. l. vytvorili albánske kmene štátny útvar Albánia, v ktorom vládli miestne kniežatá a ktorý si udržal samostatnosť napriek tomu, že sa pre svoju výhodnú obchodnú a vojenskostrategickú polohu stal predmetom záujmu Rímskej ríše. Približne v 1. stor. n. l. sa na trón dostal prvý známy albánsky vládca Vačagan I. Smelý (pochádzal z jednej z vetiev partskej dynastie Arsakovcov vládnucej v tom čase aj v Perzii), ktorý Kaukazskú Albániu pretvoril na nezávislý centralizovaný štátny útvar s hlavným mestom Kabalaka (aj Kabala, asi 15 km od súčasného mesta Gäbälä, aj Gabala, sev. Azerbajdžan). Od 3. stor. bola Kaukazská Albánia opäť predmetom súperenia medzi perzskými Sásánovcami a Rimanmi a v niektorých obdobiach sa jej darilo uskutočňovať samostatnú politiku, a to napr. za vlády Urnajra (343 – 371), ktorý sa však napokon postavil na stranu Peržanov a v bitke s Rimanmi padol; Kaukazská Albánia stratila časť území, ktoré opätovne získala až po dohode medzi Sásánovcami a Rímom (378). R. 457 prijal albánsky vládca Vače II. (vládol 440 – 463) kresťanstvo, jeho šírenie medzi obyvateľmi Kaukazskej Albánie však zastavil vpád Hunov (462). Po zosadení Vačeho II. (463) sa Kaukazská Albánia dostala pod priamu správu perzských Sásánovcov, hlavným mestom sa stal Partav (dnes Bärdä, aj Barda, str. Azerbajdžan). Jej samostatnosť bola obnovená 493, keď sa so súhlasom Peržanov dostal na albánsky trón Vačagan III. Ten zakladal kresťanské školy, nútil obyvateľstvo, aby prijalo kresťanskú vieru a 498 prijal zákony, ktoré mali viesť k posilneniu kresťanstva. Pozície kresťanstva však oslabilo sociálne hnutie mazdakistov (→ mazdakizmus) šíriace sa do Kaukazskej Albánie z Perzie (albánska kresťanská cirkev bola autokefálna do začiatku 8. stor., potom sa spojila s Arménskou apoštolskou cirkvou). Po Vačaganovej smrti (510) sa Kaukazská Albánia opäť stala súčasťou Perzie. R. 630 sa v Kaukazská Albánia dostala k moci perzská dynastia Mihránovcov a približne v tomto období sa jej územie začalo nazývať arabsko-perzským pomenovaním Arran a slúžilo ako nárazníková oblasť proti vpádom národov spoza Kaukazu. Počas vlády Džavánšíra (642 – 681) sa krajina vnútorne stabilizovala. Džavánšír sa usiloval o dobré vzťahy s Byzanciou a Chazarskou ríšou a napriek tomu, že sa 670 stal vazalom Arabského kalifátu, podarilo sa mu udržať vnútornú nezávislosť Kaukazskej Albánie. Za jeho vlády sa rozvíjalo hospodárstvo, remeslá, obchod i kultúra (na svoj dvor pozýval významných učencov, básnikov a remeselných majstrov). Po jeho zavraždení (681) sa na trón dostal posledný predstaviteľ Mihránovcov Varaz Trdat (681 – 705), za ktorého vlády vpadli 681 do krajiny Chazari a 705 Arabi, čím Kaukazská Albánia definitívne stratila nezávislosť a jej správa prešla do rúk arabského miestodržiteľa. Nespokojnosť s arabskou nadvládou vyvrcholila v 2. pol. 8. stor. sociálne orientovaným churramíjatským hnutím, ktoré zachvátilo celé územie dnešného Azerbajdžanu (pretrvalo až do 11. stor., v jeho priebehu vypuklo v Kaukazskej Albánii 15 povstaní, ktoré však boli potlačené). Povstania churramíjatov napriek neúspechu spôsobili kalifátu veľké materiálne i morálne škody. Narušili jeho základy a na Arabmi podmanených územiach sa začali formovať nezávislé panstvá (kniežatstvá) na čele s miestnymi (lokálnymi) dynastiami. R. 861 sa sev. časť Kaukazskej Albánie stala súčasťou Ríše širvánšáhov (861 – 1538; → Širván) a miestne albánske obyv. asimilovali turkické oghuzské kmene, ktoré tam začali prenikať v 11. stor. R. 1538 sa územie Kaukazskej Albánie stalo súčasťou safíjovskej Perzie, po rusko-perzských vojnách (1804 – 1813 a 1826 – 1828) bolo pripojené k cárskemu Rusku (→ Azerbajdžan, Dejiny).

Kaukazskí Albánci hovorili jazykmi patriacimi do lezginskej vetvy nachsko-dagestanskej jazykovej rodiny. Zaoberali sa poľnohospodárstvom (pestovanie obilia, zeleniny, ovocia, vinohradníctvo, chov dobytka, koní, tiav a i.), obchodom a remeslami, albánski majstri vyrábali rozličné hlinené a kovové ornamentálne nádoby i šperky (na ich výrobu využívali najmä zlato, striebro, meď, farebné kamene a sklo).

Rozvinutá bola i architektúra, viaceré pozostatky obranných valov a pevností sú zachované na území dnešného Azerbajdžanu v sídlach Kabalaka (bývalé hlavné mesto), Torpaggala (archeologická lokalita, región Gach) a Džavanšir (región Ismajylly) v sev., Täzäkänd (aj Tazakend, región Aghdžabädi) v str. Azerbajdžane, Gavurgala (archeologická lokalita, región Aghdam) a Čiläbürt (aj Čarabkert, Džraberd, región Tärtär) v záp. Azerbajdžane, zvyšky kultových stavieb v lokalitách Kabalaka a Gach (aj Kach) v sev. Azerbajdžane, Mingečaur (aj Mingäčevir, Mingačeur, dnes archeologická lokalita pri meste Mingečaur) a Kälbädžär (aj Kalbadžar) v záp. Azerbajdžane, Lačin (aj Lačyn) a Gubadly v juhozáp. Azerbajdžane a i.

Dejiny Kaukazskej Albánie zaznamenal v diele Dejiny Arménska (Pathmuthjun Hajoc, 483 – 485) arménsky historik Movses Chorenaci (aj Daschuranci). Zmieňuje sa v ňom o. i. aj o albánskom písme (aj agvanské písmo), ktoré Albánci utvorili asi v pol. 5. stor. a malo 52 znakov. Krátke epigrafické nápisy zapísané týmto písmom v albánskom jazyku boli objavené pri archeologických vykopávkach (1948 – 52) v archeologickej lokalite Mingečaur a publikované 1964.

Text hesla

Kaukazská Albánia — historické územie vo vých. Zakaukazsku (približne dnešný Azerbajdžan, vých. Gruzínsko a vých. Arménsko) a v juž. oblasti Severného Kaukazu (juž. Dagestan v Ruskej federácii), v niektorých obdobiach siahalo na východe po Kaspické more a na juhu po rieky Kura a Araks, kde hraničilo so starovekou ríšou Atropatene. V staroveku bolo osídlené Kaukazskými Albáncami, ktorí podľa niektorých historikov predstavujú jej autochtónnych obyvateľov a predkov dnešných Azerbajdžancov, ako aj niektorých ďalších etník oblasti. Pôvod názvu Albánci nie je dostatočne objasnený, podľa niektorých autorov pochádza z lat. albus (biely) a je prekladom ich vlastného pomenovania, ktoré však nie je známe. V antických historických prameňoch sa Kaukazskí Albánci (ako Kaspiovia, Kaspici) spomínajú už od 5. stor. pred n. l., keď bojovali na strane perzských Achajmenovcov proti Grékom (o. i. aj 331 pred n. l. v bitke pri Gaugamele, v ktorej Alexander III. Veľký porazil perzského kráľa Dareia III.). Približne vo 4. stor. pred n. l. utvorili kmeňový zväz, ktorý podľa antických prameňov tvorilo 26 kmeňov a v ktorom vedúcu úlohu zohrával kmeň Albáncov (niekedy nazývaní aj Agvanci, resp. Aghvanci); podľa neho je nazvaný aj celý zväz. Týchto Albáncov však nemožno stotožniť s dnešnými Albáncami žijúcimi v juhových. Európe na Balkánskom polostrove, s ktorými nemajú nič spoločné; na odlíšenie sa preto používa prívlastok Kaukazskí (Albánci).

Približne v 1. stor. pred n. l. vytvorili albánske kmene štátny útvar Albánia, v ktorom vládli miestne kniežatá a ktorý si udržal samostatnosť napriek tomu, že sa pre svoju výhodnú obchodnú a vojenskostrategickú polohu stal predmetom záujmu Rímskej ríše. Približne v 1. stor. n. l. sa na trón dostal prvý známy albánsky vládca Vačagan I. Smelý (pochádzal z jednej z vetiev partskej dynastie Arsakovcov vládnucej v tom čase aj v Perzii), ktorý Kaukazskú Albániu pretvoril na nezávislý centralizovaný štátny útvar s hlavným mestom Kabalaka (aj Kabala, asi 15 km od súčasného mesta Gäbälä, aj Gabala, sev. Azerbajdžan). Od 3. stor. bola Kaukazská Albánia opäť predmetom súperenia medzi perzskými Sásánovcami a Rimanmi a v niektorých obdobiach sa jej darilo uskutočňovať samostatnú politiku, a to napr. za vlády Urnajra (343 – 371), ktorý sa však napokon postavil na stranu Peržanov a v bitke s Rimanmi padol; Kaukazská Albánia stratila časť území, ktoré opätovne získala až po dohode medzi Sásánovcami a Rímom (378). R. 457 prijal albánsky vládca Vače II. (vládol 440 – 463) kresťanstvo, jeho šírenie medzi obyvateľmi Kaukazskej Albánie však zastavil vpád Hunov (462). Po zosadení Vačeho II. (463) sa Kaukazská Albánia dostala pod priamu správu perzských Sásánovcov, hlavným mestom sa stal Partav (dnes Bärdä, aj Barda, str. Azerbajdžan). Jej samostatnosť bola obnovená 493, keď sa so súhlasom Peržanov dostal na albánsky trón Vačagan III. Ten zakladal kresťanské školy, nútil obyvateľstvo, aby prijalo kresťanskú vieru a 498 prijal zákony, ktoré mali viesť k posilneniu kresťanstva. Pozície kresťanstva však oslabilo sociálne hnutie mazdakistov (→ mazdakizmus) šíriace sa do Kaukazskej Albánie z Perzie (albánska kresťanská cirkev bola autokefálna do začiatku 8. stor., potom sa spojila s Arménskou apoštolskou cirkvou). Po Vačaganovej smrti (510) sa Kaukazská Albánia opäť stala súčasťou Perzie. R. 630 sa v Kaukazská Albánia dostala k moci perzská dynastia Mihránovcov a približne v tomto období sa jej územie začalo nazývať arabsko-perzským pomenovaním Arran a slúžilo ako nárazníková oblasť proti vpádom národov spoza Kaukazu. Počas vlády Džavánšíra (642 – 681) sa krajina vnútorne stabilizovala. Džavánšír sa usiloval o dobré vzťahy s Byzanciou a Chazarskou ríšou a napriek tomu, že sa 670 stal vazalom Arabského kalifátu, podarilo sa mu udržať vnútornú nezávislosť Kaukazskej Albánie. Za jeho vlády sa rozvíjalo hospodárstvo, remeslá, obchod i kultúra (na svoj dvor pozýval významných učencov, básnikov a remeselných majstrov). Po jeho zavraždení (681) sa na trón dostal posledný predstaviteľ Mihránovcov Varaz Trdat (681 – 705), za ktorého vlády vpadli 681 do krajiny Chazari a 705 Arabi, čím Kaukazská Albánia definitívne stratila nezávislosť a jej správa prešla do rúk arabského miestodržiteľa. Nespokojnosť s arabskou nadvládou vyvrcholila v 2. pol. 8. stor. sociálne orientovaným churramíjatským hnutím, ktoré zachvátilo celé územie dnešného Azerbajdžanu (pretrvalo až do 11. stor., v jeho priebehu vypuklo v Kaukazskej Albánii 15 povstaní, ktoré však boli potlačené). Povstania churramíjatov napriek neúspechu spôsobili kalifátu veľké materiálne i morálne škody. Narušili jeho základy a na Arabmi podmanených územiach sa začali formovať nezávislé panstvá (kniežatstvá) na čele s miestnymi (lokálnymi) dynastiami. R. 861 sa sev. časť Kaukazskej Albánie stala súčasťou Ríše širvánšáhov (861 – 1538; → Širván) a miestne albánske obyv. asimilovali turkické oghuzské kmene, ktoré tam začali prenikať v 11. stor. R. 1538 sa územie Kaukazskej Albánie stalo súčasťou safíjovskej Perzie, po rusko-perzských vojnách (1804 – 1813 a 1826 – 1828) bolo pripojené k cárskemu Rusku (→ Azerbajdžan, Dejiny).

Kaukazskí Albánci hovorili jazykmi patriacimi do lezginskej vetvy nachsko-dagestanskej jazykovej rodiny. Zaoberali sa poľnohospodárstvom (pestovanie obilia, zeleniny, ovocia, vinohradníctvo, chov dobytka, koní, tiav a i.), obchodom a remeslami, albánski majstri vyrábali rozličné hlinené a kovové ornamentálne nádoby i šperky (na ich výrobu využívali najmä zlato, striebro, meď, farebné kamene a sklo).

Rozvinutá bola i architektúra, viaceré pozostatky obranných valov a pevností sú zachované na území dnešného Azerbajdžanu v sídlach Kabalaka (bývalé hlavné mesto), Torpaggala (archeologická lokalita, región Gach) a Džavanšir (región Ismajylly) v sev., Täzäkänd (aj Tazakend, región Aghdžabädi) v str. Azerbajdžane, Gavurgala (archeologická lokalita, región Aghdam) a Čiläbürt (aj Čarabkert, Džraberd, región Tärtär) v záp. Azerbajdžane, zvyšky kultových stavieb v lokalitách Kabalaka a Gach (aj Kach) v sev. Azerbajdžane, Mingečaur (aj Mingäčevir, Mingačeur, dnes archeologická lokalita pri meste Mingečaur) a Kälbädžär (aj Kalbadžar) v záp. Azerbajdžane, Lačin (aj Lačyn) a Gubadly v juhozáp. Azerbajdžane a i.

Dejiny Kaukazskej Albánie zaznamenal v diele Dejiny Arménska (Pathmuthjun Hajoc, 483 – 485) arménsky historik Movses Chorenaci (aj Daschuranci). Zmieňuje sa v ňom o. i. aj o albánskom písme (aj agvanské písmo), ktoré Albánci utvorili asi v pol. 5. stor. a malo 52 znakov. Krátke epigrafické nápisy zapísané týmto písmom v albánskom jazyku boli objavené pri archeologických vykopávkach (1948 – 52) v archeologickej lokalite Mingečaur a publikované 1964.

Zverejnené v marci 2017.

citácia

Kaukazská Albánia [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-09-16]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/kaukazska-albania