Katar

Popis ilustrácie

Štátny znak

Popis ilustrácie

Zástava

Obsah tabuľky
Rozloha: 11 437 km2
Počet obyvateľov: 2 123 000 (2014)
Priemerná hustota: 186 obyvateľov/km2
Hlavné mesto: Dauha
Úradný jazyk: arabčina
Mena: 1 katarský rijál = 100 dirhamov
Hrubý národný produkt na obyvateľa: 85 550 USD (2013)
Export: 127,2 mld. USD (2013)
Import: 35,6 mld. USD (2013)
Stredná dĺžka života mužov/žien: 76 rokov/80 rokov (2014)
Prirodzený prírastok: 0,84 % (2014)
Gramotnosť: viac ako 95 % (2014)
Popis ilustrácie

Poloha

Popis ilustrácie

Hlavné mesto Dauha

Text hesla

Katar, Katarský štát, arab. Katar, Daulat Katar, oficiálny prepis Qaţar, Dawlat Qaţar — štát v juhozápadnej Ázii na východnom pobreží Arabského polostrova na polostrove Katar vybiehajúcom do juhozápadnej časti Perzského zálivu. Na juhu hraničí so Saudskou Arábiou, zvyšok územia obklopuje more, dĺžka pobrežnej línie 563 km. Administratívne sa člení na 10 guvernorátov.

Nížinatý povrch do 50 – 100 m n. m., max. výška územia 103 m n. m.; väčšinou piesočné púšte, na severovýchode močiare, na juhu hlboko položená soľná panva Sekkhas. Členité pobrežie s drobnými ostrovmi a koralovými útesmi. Extrémne suché tropické podnebie, priemerná teplota v januári 17 °C, v auguste 34 – 37 °C, maximálne teploty viac ako 50 °C, priemerný ročný úhrn zrážok okolo 80 mm, epizodické prívalové dažde (december – február). Krajina trpí nedostatkom sladkej vody (nahrádzaná odsolenou morskou vodou). Púšťová vegetácia. Veľké zásoby ropy (najväčšie ropné pole Duchan na západe krajiny, viacero šelfových ložísk; dokázateľné zásoby 25,4 mld. barelov, 2012) a zemného plynu (šelfové ložisko Severné pole je 3. najväčšie na svete; celkové dokázateľné zásoby 25,2 biliónov m3, 3. miesto na svete, po Rusku a Iráne, 2012).

V minulosti chudobná krajina s tradičným spôsobmi obživy (rybolov a lov perál) sa po objavení ropy a zemného plynu a začatí ťažby 1949 stala postupne najbohatšou krajinou islamského sveta patriacou k štátom s najvyššou hodnotou HDP na obyvateľa. Hospodársky rast krajiny je zachovaný vďaka progresívnej rozvojovej stratégii vyhlásenej v 90. rokoch 20. stor., spájajúcej ekonomickú otvorenosť s ekonomickou diverzifikačnou politikou a demografickými reformami. Priaznivý cenový vývoj na ropnom trhu a vysoké investičné výdavky na rozvoj najmä ťažby ropy a zemného plynu vytvárajú predpoklad na udržateľný vysoký ekonomický rast krajiny v budúcnosti. V ekonomike štátu, ktorá prešla rozsiahlymi reformami, sú vytvorené podmienky na podnikanie domáceho i zahraničného kapitálu, využíva sa lacná pracovná sila z Ázie, bol stanovený národný generálny plán rozvoja krajiny na roky 2010 – 32, negatívnou stránkou je rastúca zadlženosť krajiny. Na tvorbe HDP sa najvyššou mierou, 72,2 %, podieľa priemysel (z toho okolo 55 % ťažba a spracovanie ropy a zemného plynu), 27,7 % služby, 0,1 % poľnohospodárstvo (2013). V priemysle pracuje 52 %, v poľnohospodárstve 1 %, v službách 47 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva (2012). Miera nezamestnanosti 0,4 %, miera inflácie 3,2 % (2013).

Najvýznamnejšie sú ťažobný (ťažba ropy 1,6 mil. barelov denne, 2011; ťažba zemného plynu 116,7 mld. m3 roč., 5. miesto na svete, 2011), chemický (najmä výroba priem. hnojív), petrochemický (po rozšírení výrobných kapacít výroba 77 mil. t skvapalneného plynu ročne), hutnícky (výroba ocele) a cementársky priemysel, ďalej lodný a potravinársky (najmä zmodernizovaný rybný) priemysel. Elektrická energia (28,9 mld. kWh, 2011) sa vyrába výlučne v tepelných elektrárňach. Rozvinuté remeslá.

Vzhľadom na nepriaznivé klimatické podmienky a nedostatok úrodnej pôdy nemá krajina vhodné predpoklady na rozvoj konkurencieschopnej poľnohospodárskej výroby. Cieľom Kataru je zvýšiť rozlohu ornej pôdy, ktorá predstavuje len 1,6 % jeho územia, znížiť závislosť od dovozu potravín (dováža sa až 90 %), vybudovať farmy na 45 000 ha pôdy (v dôsledku nedostatku vody a kvalifikovanej pracovnej sily je produkcia existujúcich fariem veľmi nízka), využívať najmodernejšiu poľnohospodársku techniku a vyškoliť pracovnú silu, prípadne zamestnať kvalifikovanú zahraničnú pracovnú silu. Na umelo zavlažovanej pôde a v oázach najmä na severe krajiny pestovanie datľovníka, ovocia, zeleniny (najmä rajčiakov), kukurice, prosa; chov kôz, oviec, tiav, hovädzieho dobytka; na pobreží významný rybolov.

V mimoriadne rozvinutom sektore služieb zohrávajú rozhodujúcu úlohu bankové a finančné služby, ale i služby spojené s cestovným ruchom (cieľom Kataru je stať sa turistickou destináciou vyhľadávanou návštevníkmi spájajúcimi svoje obchodné cesty s poznávaním krajiny).

Rozvoj dopravy má významnou mierou napomôcť usporiadanie majstrovstiev sveta vo futbale 2022, v dôsledku čoho plánuje Katar vybudovať národný železničný systém (s predpokladanou dĺžkou 651 km) napojený na Bahrajn a Saudskú Arábiu, rozšíriť letisko, premostiť záliv v Dauhe, dobudovať most spájajúci krajinu s Bahrajnom (s predpokladanou dĺžkou 40 km bude najdlhším mostom na svete) a opraviť i dobudovať cestné komunikácie. Krajina má okolo 8 000 km ciest vrátane 1 200 km moderných diaľnic, 6 letísk (z toho 4 so spevnenou pristávacou dráhou, medzinárodné letisko v Dauhe, 2012), 1 729 km plynovodov a ropovodov (2010), prístavy v Dauhe, v Umm Saide a v Ras Laffane.

Vývoz ropy, ropných produktov a zemného plynu (90 % hodnoty vývozu, najväčší vývozca skvapalneného plynu na svete, 2012), mrazených kreviet, datlí. Dovoz strojov a zariadení (na ťažbu ropy, do rafinérií, elektrární a i.), železa a ocele, dopravných prostriedkov, potravín. Hlavní obchodní partneri: Japonsko, Kórejská republika, Singapur, India.

Okolo 90 % obyvateľstva sa koncentruje na vých. pobreží na území hlavného mesta Dauha a v priľahlých oblastiach. Národnostné zloženie: 40 % Arabov (z toho 20 % Katarčanov), 20 % Indov, 13 % Nepálčanov, 10 % Filipíncov, 7 % Pakistancov, 10 % ostatných. Náboženské zloženie: 83 % moslimov (najmä sunnitov vahhábovského smeru), 10 % kresťanov (najmä rímskych katolíkov), 3 % hinduistov, 2 % buddhistov, 2 % bez vyznania. Podiel mestského obyvateľstva 96 % (2010). Najväčšie mestá: Dauha, ar-Rajján, az-Zachíra, al-Chaur.

Územie Kataru bolo osídlené už vo 4. tisícročí pred n. l. a pravdepodobne bolo pod silným vplyvom tzv. obejdskej kultúry s centrom v Mezopotámii. Od začiatku bolo úzko späté s blízkym Bahrajnom (spoločne tvorili významný tranzitný uzol na námornej trase z Indického oceána do Mezopotámie), v 2. tisícročí pred n. l. aj s Babylonskou ríšou. V prvých stor. n. l. zasahovala na územie Kataru moc Lachmidovcov z južného Iraku, po obsadení ich kráľovstva perzskými Sásánovcami súčasť Perzie. V 7. stor. (spolu s Bahrajnom a pobrežím Arabského polostrova až po Kuvajt) pod vládou kmeňa Tamím, po prijatí islamu 628 tamímskym náčelníkom al-Munzirom bin Sávom (7. stor.) súčasť Arabskej ríše. Počas vlády Umajjovcov a Abbásovcov nastal rozmach obchodu s juhových. Áziou, v umajjovskom období sa stal známym chovom koní a tiav, v abbásovskom období strediskom lovu perál v pobrežných vodách, ktorých vývoz smeroval až do Číny. V 10. stor. (rozpad Arabskej ríše) sa s Bahrajnom stal súčasťou karmatského štátu (→ karmati), v 11. stor. predmetom sporov a niekoľkých ozbrojených konfliktov medzi abbásovským kalifátom a Ománom, čo viedlo k jeho hospodárskemu úpadku. R. 1320 obsadený Hormuzským emirátom (s centrom na ostrove Hormuz) na juhu Perzie. Až do druhej polovice 15. stor. vládla v Katare ako vazal Hormuzského štátu šíitská dynastia Džarvánovcov, koncom 15. stor. ju nahradila dynastia Džabúr. R. 1470 sa Katar stal znova fakticky nezávislým, miestni šejkovia však museli odvádzať dane (charádž) Osmanskej ríši.

Začiatkom 16. stor. prenikli do oblasti Portugalčania, ktorí Katar ovládali 1517 – 38. Vojenské konflikty medzi Osmanmi a Portugalčanmi sa negatívne odrazili na hospodárstve Kataru, v rámci boja proti neveriacim (teda kresťanom) sa Katar stal významnou pirátskou základňou proti portugalským, neskôr proti holandským a britským lodiam. Od konca 17. stor. do konca 18. stor. bol pod zvrchovanosťou kmeňovej konfederácie Banú Chálid, začiatkom 18. stor. sa tam z Nadždu presídlil rod Sáníovcov (as-Sání) z kmeňa Banú Tamím a usadil sa v meste Fuvairat. R. 1766 sa rod Chalífovcov presídlil z Kuvajtu na západné pobrežie polostrova a okupoval lokalitu Zubara, dôležité centrum obchodu na severozápade. R. 1782 sa Perzia pokúsila o obsadenie Zubary, Ahmad bin Muhammad bin Chalífa s kuvajtskou pomocou útok odrazil a ovládol Bahrajn (od 1783 prvý panovník Bahrajnu z rodu Chalífovcov). V prvej polovici 19. stor. bol Katar predmetom sporu medzi Chalífovcami a miestnymi Sáníovcami a Džaláhimovcami, do ktorého často zasahovali Briti a Sa’údovci. R. 1809 – 11 bol Katar pod vplyvom Sa’údovcov, s ktorými tam prenikol vahhábizmus. R. 1814 šejk Muhammad bin Sání as-Sání uzavrel zmluvu s vahhábovským guvernérom južného Nadždu a ovládol juhovýchodnú časť Kataru, 1847 sa presídlil do mesta al-Bidá (dnes Dauha). R. 1851 podpisom zmluvy bahrajnského šejka s vahhábovským emirom bola potvrdená zvrchovanosť Bahrajnu nad Katarom, najsilnejším vládcom na polostrove sa však vďaka spojenectvu so sa’údovským emirom Fajsalom bin Turkím (vládol 1834 – 38 a 1843 – 65) stal Muhammad bin Sání as-Sání.

Začiatkom 60. rokov 19. stor. sa Katar opätovne dostal do vazalskej závislosti od vahhábovcov. Následkom sporov medzi bahrajnským vládcom a katarskými beduínskymi kmeňmi vypukla bahrajnsko-katarská vojna (1867), do ktorej diplomaticky zasiahlo Spojené kráľovstvo. R. 1868 bola na základe britsko-katarskej zmluvy uznaná nezávislosť Kataru na čele s dynastiou Sáníovcov a jeho panovník Muhammad bin Sání as-Sání začal oficiálne (neoficiálne už skôr) používať titul hákim. R. 1871 Katar postupne začala okupovať Osmanská ríša. Konflikt s Osmanmi vyústil do niekoľkých vojenských konfliktov, z ktorých bitka pri Alvajbe (1893) sa skončila víťazstvom Kataru a moc Osmanov sa obmedzila už len na mesto Dauha a jeho blízke okolie. R. 1915 Katar opustili turecké vojská, od 1916 protektorát Spojeného kráľovstva.

R. 1939 boli na území Kataru objavené bohaté ložiská ropy (1935 získala koncesiu na ťažbu spoločnosť Anglo-Persian Oil Company; → Anglo-Iranian Oil Company), po 2. svetovej vojne vďaka rozvoju ťažby ropy nastal prudký rozvoj infraštruktúry. R. 1968 po oznámení Spojeného kráľovstva o odchode z Perzského zálivu Katar, Bahrajn a sedem emirátov tzv. Zmluvného Ománu (neskoršie Spojené arabské emiráty) prijali plán na vytvorenie federácie. Pred jej vytvorením 1971 vyhlásili Katar a Bahrajn samostatnosť, 3. septembra 1971 vyhlásil Katar úplnú nezávislosť a 1972 sa katarským emirom stal Chalífa bin Hamad as-Sání. Pod jeho vedením sa Katar počas vojny v Perzskom zálive (1990 – 91) aktívne podieľal na koalícii vedenej USA. R. 1995 (27. 6.) Hamad bin Chalífa as-Sání, syn Chalífu bin Hamada, uskutočnil nekrvavý štátny prevrat (palácový puč počas zahraničnej cesty svojho otca) a stal sa katarským emirom (korunovaný 20. 6. 2000). Zaviedol viaceré kroky smerujúce k čiastočnej demokratizácii (posilnenie slobody tlače, volebné právo žien). V rámci Rady spolupráce arabských krajín Perzského zálivu udržiaval tesné vzťahy s krajinami Arabského polostrova, 2011 a 2012 intenzívne podporoval islamské politické sily v arabských krajinách v demokratizačnom procese tzv. arabskej jari. Spor s Bahrajnom o nárok na súostrovie Havar sa po prerokovaní na Medzinárodnom súdnom dvore v Haagu 1994 – 2001 skončil potvrdením vlastníctva ostrovov Bahrajnom. V júni 2013 sa po abdikácii Hamada bin Chalífu as-Sáního stal katarským emirom jeho syn Tamím bin Hamad as-Sání.

Politický systém — podľa novej ústavy prijatej v referende 2003 a platnej od 2005 má Poradná rada (Madžlis aš-Šúrá) 45 členov, 30 je volených vo všeobecných voľbách, 15 vymenúva emir. Do 2015 sa žiadne všeobecné voľby neuskutočnili, na čele štátu stojí emir, ktorý má k dispozícii štyroch ministrov. Politické strany nie sú povolené.

Zverejnené v marci 2017.

Katar [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2023-02-09]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/katar-0