Karol Veľký

Text hesla

Karol Veľký, lat. Carolus Magnus, fr. Charlemagne, pravdepodobne 2. 4. 747 alebo 748 – 28. 1. 814 Aachen, pochovaný v Aachenskom dóme — franský kráľ (od 768), kráľ Longobardov (od 774) a rímsky cisár (od 800) z dynastie Karolovcov, syn Pipina III. Krátkeho. Mimoriadna osobnosť svojej doby, jeho hlavným cieľom bolo územné rozšírenie Franskej ríše a obnova Rímskej ríše, presnejšie kresťanského impéria Konštantína I. Veľkého (renovatio imperii Romanorum), ktoré malo byť na západe protiváhou Byzantskej ríše na východe. Svojou výbojnou politikou spojil do jedného štátneho celku európske územia obývané rôznymi národmi a etnikami, v období najväčšieho územného rozmachu jeho ríša siahala od Labe a stredného toku Dunaja k Apeninám a za Pyreneje k rieke Ebro, na západe a severe boli prirodzenými hranicami Atlantický oceán a Severné more. Svoje dobyvateľské výpravy spájal s diplomaciou, kresťanskú zbožnosť a vernosť cirkvi prejavoval ochranou pápeža a christianizáciou dobytých území.

R. 768 sa spolu s bratom Karolmanom ujal vlády vo Franskej ríši a po jeho smrti panoval ako samovládca. Už 769 potlačil pokus Akvitánie o osamostatnenie sa. Vo vzťahu k cirkvi nadviazal na politiku svojho otca a podporil pápeža Hadriána I. v jeho boji s Longobardmi (usilovali sa ovládnuť územia, na ktoré si nárokoval Cirkevný štát). Počas vojenského ťaženia (773 – 774) úplne zničil ich ríšu, 774 zosadil posledného longobardského panovníka Desideria (†786; vládol 757 – 774) a vyhlásil sa za longobardského kráľa (rex Langobardorum). Následne potvrdil v Ríme záväzok svojho otca Pipina III. Krátkeho voči pápežom (→ Pipinova donácia, 754) a ako rímsky občan (patricius Romanorum) prevzal ochranu (t. j. kontrolu) nad územím Cirkevného štátu. R. 781 počas druhej vojenskej výpravy do Itálie uzavrel s pápežom novú dohodu (tzv. Karolova donácia) potvrdzujúcu začlenenie ďalších území do Cirkevného štátu, začo pápež pomazal jeho syna Pipina za kráľa Itálie (Regnum Italicum) a ďalšieho syna Ľudovíta (neskorší Ľudovít I. Pobožný) za kráľa Akvitánie, pričom obidve kráľovstvá boli autonómnou súčasťou Franskej ríše. Ešte počas svojho úsilia o ovládnutie Itálie podnikol 778 na Pyrenejskom polostrove neúspešnú výpravu proti Arabom (Maurom; pri návrate jeho vojsko zdecimovali Baskovia a v Roncesvallskom priesmyku zahynul bretónsky markgróf Roland; → Pieseň o Rolandovi). Ďalšie boje v oblasti pokračovali s prestávkami až do 795, keď Frankovia dobyli časť územia za Pyrenejami a na severe polostrova vznikla Španielska marka so sídlom v Barcelone. Podľa niektorých prameňov nadviazal Karol v tom období kontakt s abbásovským kalifom Hárúnom ar-Rašídom v Bagdade, ktorý mu prisľúbil ochranu kresťanských pútnikov do Svätej zeme. Karolove najväčšie výpravy však boli namierené proti zarýnskym germánskym kmeňom, ich cieľom bolo ovládnutie Sasov a ich christianizácia (spojená s krvavými represáliami a s presídľovaním do iných oblastí). Dlhoročné boje so Sasmi (772 – 804) sa skončili pokrstením saského vojvodcu Widukinda a následným začlenením Saska do Franskej ríše. Napriek brutálnemu postupu sa Karol snažil o uzmierenie Frankov a Sasov, ktorí postupne získali rovnaké práva ako ostatní obyvatelia ríše (→ Sasi). R. 788 zvrhol vládu bavorského vojvodu Tassila III. a obsadil Bavorsko.

Východnú hranicu Franskej ríše však ohrozoval aj ďalší nepriateľ – Avari. Franské vojská si ich podmanili počas viacerých výprav (791, 796) a pričlenením podrobeného územia Avarského kaganátu k Franskej ríši (811) zanikla ríša Avarov v Panónii. Karolov vzťah k polabským Slovanom nebol jednoznačný, Obodriti, ktorí mu pomáhali v bojoch proti Sasom, sa stali jeho spojencami, proti Veletom však viedol vojenské výpravy. R. 805 – 806 franské vojská vyplienili Čechy a Slovanov na ich území prinútili platiť tribút.

Moc Franskej ríše ešte viac vzrástla po Karolovej korunovácii za cisára (25. 12. 800) pápežom Levom III. v Ríme. Karol tak svojou korunováciou nadviazal na dedičstvo zaniknutého rímskeho impéria (476), ktoré na západe reprezentovali pápežstvo a cisárstvo. Vyvolalo to však napäté vzťahy s byzantskými cisármi (pokladali sa za jediných právoplatných dedičov Rímskej ríše) a napokon viedlo k vypuknutiu vojny, ktorej zámienkou sa stal boj o Benátky. Vojna sa skončila uzatvorením mieru v Aachene (812), podľa ktorého Karol Veľký uznal nárok Byzantskej ríše na Benátky (formálne patrili Byzantskej ríši, v skutočnosti sa stali samostatnými) a tá uznala Karolov cisársky titul a západné cisárstvo za rovnocenné s východným. R. 806 vydal dekrét Divisio Regnorum, v ktorom upravil nástupníctvo vo Franskej ríši po svojej smrti a rozdelil kráľovstvo medzi svojich troch synov: Pipin dostal Itáliu, Karol (*772/773, †811) Neustriu a Ľudovít (neskorší Ľudovít I. Pobožný) Akvitániu. Pipin a Karol však zomreli skôr ako ich otec, a tak sa jediným dedičom ríše stal Ľudovít, čo na krátky čas zachovalo jej jednotu (→ Franská ríša).

Karol Veľký sa svojou zahraničnou i vnútornou politikou zaslúžil o náboženskú, morálnu a kultúrnu obrodu, ako aj o obnovenie vzdelanosti v západnej Európe (→ karolovská renesancia, → karolovská minuskula, → karolovské umenie), systém jeho vlády sa stal vzorom pre viacerých európskych panovníkov (v nastolení poriadku, spravodlivosti a mieru). Skonsolidoval vnútorné pomery v ríši a uskutočnil reformu štátnej správy (793). Na upevnenie vnútornej jednoty ríše a jej hraníc zriadil na okrajových územiach ozbrojené pohraničné marky (Španielska, Bretónska, Dánska a Východná marka), ktoré spravovali markgrófi. Základnou správnou jednotkou ríše boli grófstva na čele s grófmi, ktorí boli podriadení vládcovi; začal sa uplatňovať lénny systém. Ríša bola rozdelená aj na cirkevné správne celky (arcibiskupstvá, biskupstvá, opátstva). Správu ríše, kráľovských majetkov, financií, postavenie kráľovských úradníkov, cirkevné pomery, súdnictvo ap. upravovali kráľovské nariadenia kapituláre. Oznamovali ich kráľovskí poslovia so širokými právomocami (missi dominici), ktorí cestovali po celej krajine a súčasne aj kontrolovali ich plnenie. Karol so svojím dvorom neputoval po krajine ako jeho predchodcovia (po celej ríši mali zriadené kráľovské dvorce; → falc), dal si vybudovať stále sídlo (falc) v Aachene, ktorý sa stal centrom ríše a až do 16. stor. bol korunovačným miestom rímsko-nemeckých cisárov.

V stredoveku bol považovaný za najvýznamnejšieho panovníka a aj v súčasnosti za jednu z najvýznamnejších európskych osobností (už počas života označovaný ako otec Európy, Pater Europae). R. 1165 ho na podnet Fridricha II. Barbarossu protipápež Paschal III. vyhlásil za sv., rímskokatolícka cirkev však túto kanonizáciu nikdy oficiálne neuznala (všetky Paschalove vyhlásenia boli 1179 oficiálne zrušené 3. lateránskym koncilom). Osobnosť Karola Veľkého sa stala častou témou literárnych i výtvarných diel. K najvýznamnejším literárnym pamiatkam zachytávajúcim jeho život patrí Život Karola Veľkého (Vita Karoli Magni, okolo 835) od franského učenca Eginharda (aj Einhard, Eginhardus). Po smrti sa postava Karla Veľkého stala námetom básnickej tvorby v celej Európe, napr. vo Francúzsku sa ako ideál múdreho vladára stal jednou z ústredných postáv anonymných hrdinských eposov chanson de geste (→ starofrancúzska hrdinská epika), z ktorých najstaršia je Pieseň o Rolandovi (Chanson de Roland) zo zač. 12. stor. o porážke Karolových vojsk v Roncesvallskom priesmyku (778).

Neskôr (až do súčasnosti) bolo o jeho živote a pôsobení vydaných množstvo vedeckých, ale aj populárnych diel. Jeho fiktívne (maliarske alebo sochárske) portréty boli obľúbené v období stredoveku a renesancie najmä v prostredí dvorského umenia. Vychádzali zo živého opisu panovníka, ktorý zanechal jeho súčasník Eginhard (aj Einhard, Eginhardus). K najstarším zobrazeniam patrí drobná jazdecká socha zhotovená v 9. stor., tradične identifikovaná ako portrét Karola Veľkého (dnes v Louvri). Z umeleckého hľadiska patrí k najvýznamnejším zobrazeniam portrét Karola Veľkéno od Majstra Teodorika v Kaplnke Sv. kríža na hrade Karlštejn (okolo 1367) a portrét Karola Veľkého od A. Dürera (okolo 1510 – 12). K námetom výtvarného umenia v stredoveku aj v novoveku patrila i korunovácia Karola Veľkého za cisára. K jej najvýznamnejším zobrazeniam patria iluminácia J. Fouqueta z 1455 – 60 vo Veľkých kronikách Francúzska (Grandes chroniques de France; dnes v Národnej knižnici v Paríži) a freska vo Vatikánskych palácoch v tzv. Raffaelových stanzách v Sále Požiaru v Borgu, ktorú pravdepodobne na základe Raffaelovho návrhu vytvorila jeho dielňa (1516 – 17; hlavný podiel na jej realizácii mal Giovan Francesco Penni, *okolo 1496, †po 1528). K najvýznamnejším umeleckým dielam spájajúcim sa s Karolom Veľkým patrí aj zlatý Relikviár Karola Veľkého (1215) nachádzajúci sa v katedrále v Aachene, ktorý obsahuje jeho telesné pozostatky.

Od 1950 udeľuje mesto Aachen za prínos k zjednoteniu Európy jedno z najprestížnejších európskych ocenení, Cenu Karola Veľkého mesta Aachen (Internationaler Karlspreis der Stadt Aachen, od 1988 Internationaler Karlspreis zu Aachen), jej nositeľom sa o. i. stal aj V. Havel (1991). Nadácia medzinárodnej Ceny Karola Veľkého mesta Aachen spolu s Európskym parlamentom udeľuje od 2008 Cenu Karola Veľkého pre mládež s cieľom podporovať rozvoj európskeho povedomia medzi mladými ľuďmi a ich účasť na projektoch európskej integrácie.

Popis ilustrácie

Albrecht Dürer: Karol Veľký, 1511 – 13, Nemecké národné múzeum, Norimberg

Text hesla

Karol Veľký, lat. Carolus Magnus, fr. Charlemagne, pravdepodobne 2. 4. 747 alebo 748 – 28. 1. 814 Aachen, pochovaný v Aachenskom dóme — franský kráľ (od 768), kráľ Longobardov (od 774) a rímsky cisár (od 800) z dynastie Karolovcov, syn Pipina III. Krátkeho. Mimoriadna osobnosť svojej doby, jeho hlavným cieľom bolo územné rozšírenie Franskej ríše a obnova Rímskej ríše, presnejšie kresťanského impéria Konštantína I. Veľkého (renovatio imperii Romanorum), ktoré malo byť na západe protiváhou Byzantskej ríše na východe. Svojou výbojnou politikou spojil do jedného štátneho celku európske územia obývané rôznymi národmi a etnikami, v období najväčšieho územného rozmachu jeho ríša siahala od Labe a stredného toku Dunaja k Apeninám a za Pyreneje k rieke Ebro, na západe a severe boli prirodzenými hranicami Atlantický oceán a Severné more. Svoje dobyvateľské výpravy spájal s diplomaciou, kresťanskú zbožnosť a vernosť cirkvi prejavoval ochranou pápeža a christianizáciou dobytých území.

R. 768 sa spolu s bratom Karolmanom ujal vlády vo Franskej ríši a po jeho smrti panoval ako samovládca. Už 769 potlačil pokus Akvitánie o osamostatnenie sa. Vo vzťahu k cirkvi nadviazal na politiku svojho otca a podporil pápeža Hadriána I. v jeho boji s Longobardmi (usilovali sa ovládnuť územia, na ktoré si nárokoval Cirkevný štát). Počas vojenského ťaženia (773 – 774) úplne zničil ich ríšu, 774 zosadil posledného longobardského panovníka Desideria (†786; vládol 757 – 774) a vyhlásil sa za longobardského kráľa (rex Langobardorum). Následne potvrdil v Ríme záväzok svojho otca Pipina III. Krátkeho voči pápežom (→ Pipinova donácia, 754) a ako rímsky občan (patricius Romanorum) prevzal ochranu (t. j. kontrolu) nad územím Cirkevného štátu. R. 781 počas druhej vojenskej výpravy do Itálie uzavrel s pápežom novú dohodu (tzv. Karolova donácia) potvrdzujúcu začlenenie ďalších území do Cirkevného štátu, začo pápež pomazal jeho syna Pipina za kráľa Itálie (Regnum Italicum) a ďalšieho syna Ľudovíta (neskorší Ľudovít I. Pobožný) za kráľa Akvitánie, pričom obidve kráľovstvá boli autonómnou súčasťou Franskej ríše. Ešte počas svojho úsilia o ovládnutie Itálie podnikol 778 na Pyrenejskom polostrove neúspešnú výpravu proti Arabom (Maurom; pri návrate jeho vojsko zdecimovali Baskovia a v Roncesvallskom priesmyku zahynul bretónsky markgróf Roland; → Pieseň o Rolandovi). Ďalšie boje v oblasti pokračovali s prestávkami až do 795, keď Frankovia dobyli časť územia za Pyrenejami a na severe polostrova vznikla Španielska marka so sídlom v Barcelone. Podľa niektorých prameňov nadviazal Karol v tom období kontakt s abbásovským kalifom Hárúnom ar-Rašídom v Bagdade, ktorý mu prisľúbil ochranu kresťanských pútnikov do Svätej zeme. Karolove najväčšie výpravy však boli namierené proti zarýnskym germánskym kmeňom, ich cieľom bolo ovládnutie Sasov a ich christianizácia (spojená s krvavými represáliami a s presídľovaním do iných oblastí). Dlhoročné boje so Sasmi (772 – 804) sa skončili pokrstením saského vojvodcu Widukinda a následným začlenením Saska do Franskej ríše. Napriek brutálnemu postupu sa Karol snažil o uzmierenie Frankov a Sasov, ktorí postupne získali rovnaké práva ako ostatní obyvatelia ríše (→ Sasi). R. 788 zvrhol vládu bavorského vojvodu Tassila III. a obsadil Bavorsko.

Východnú hranicu Franskej ríše však ohrozoval aj ďalší nepriateľ – Avari. Franské vojská si ich podmanili počas viacerých výprav (791, 796) a pričlenením podrobeného územia Avarského kaganátu k Franskej ríši (811) zanikla ríša Avarov v Panónii. Karolov vzťah k polabským Slovanom nebol jednoznačný, Obodriti, ktorí mu pomáhali v bojoch proti Sasom, sa stali jeho spojencami, proti Veletom však viedol vojenské výpravy. R. 805 – 806 franské vojská vyplienili Čechy a Slovanov na ich území prinútili platiť tribút.

Moc Franskej ríše ešte viac vzrástla po Karolovej korunovácii za cisára (25. 12. 800) pápežom Levom III. v Ríme. Karol tak svojou korunováciou nadviazal na dedičstvo zaniknutého rímskeho impéria (476), ktoré na západe reprezentovali pápežstvo a cisárstvo. Vyvolalo to však napäté vzťahy s byzantskými cisármi (pokladali sa za jediných právoplatných dedičov Rímskej ríše) a napokon viedlo k vypuknutiu vojny, ktorej zámienkou sa stal boj o Benátky. Vojna sa skončila uzatvorením mieru v Aachene (812), podľa ktorého Karol Veľký uznal nárok Byzantskej ríše na Benátky (formálne patrili Byzantskej ríši, v skutočnosti sa stali samostatnými) a tá uznala Karolov cisársky titul a západné cisárstvo za rovnocenné s východným. R. 806 vydal dekrét Divisio Regnorum, v ktorom upravil nástupníctvo vo Franskej ríši po svojej smrti a rozdelil kráľovstvo medzi svojich troch synov: Pipin dostal Itáliu, Karol (*772/773, †811) Neustriu a Ľudovít (neskorší Ľudovít I. Pobožný) Akvitániu. Pipin a Karol však zomreli skôr ako ich otec, a tak sa jediným dedičom ríše stal Ľudovít, čo na krátky čas zachovalo jej jednotu (→ Franská ríša).

Karol Veľký sa svojou zahraničnou i vnútornou politikou zaslúžil o náboženskú, morálnu a kultúrnu obrodu, ako aj o obnovenie vzdelanosti v západnej Európe (→ karolovská renesancia, → karolovská minuskula, → karolovské umenie), systém jeho vlády sa stal vzorom pre viacerých európskych panovníkov (v nastolení poriadku, spravodlivosti a mieru). Skonsolidoval vnútorné pomery v ríši a uskutočnil reformu štátnej správy (793). Na upevnenie vnútornej jednoty ríše a jej hraníc zriadil na okrajových územiach ozbrojené pohraničné marky (Španielska, Bretónska, Dánska a Východná marka), ktoré spravovali markgrófi. Základnou správnou jednotkou ríše boli grófstva na čele s grófmi, ktorí boli podriadení vládcovi; začal sa uplatňovať lénny systém. Ríša bola rozdelená aj na cirkevné správne celky (arcibiskupstvá, biskupstvá, opátstva). Správu ríše, kráľovských majetkov, financií, postavenie kráľovských úradníkov, cirkevné pomery, súdnictvo ap. upravovali kráľovské nariadenia kapituláre. Oznamovali ich kráľovskí poslovia so širokými právomocami (missi dominici), ktorí cestovali po celej krajine a súčasne aj kontrolovali ich plnenie. Karol so svojím dvorom neputoval po krajine ako jeho predchodcovia (po celej ríši mali zriadené kráľovské dvorce; → falc), dal si vybudovať stále sídlo (falc) v Aachene, ktorý sa stal centrom ríše a až do 16. stor. bol korunovačným miestom rímsko-nemeckých cisárov.

V stredoveku bol považovaný za najvýznamnejšieho panovníka a aj v súčasnosti za jednu z najvýznamnejších európskych osobností (už počas života označovaný ako otec Európy, Pater Europae). R. 1165 ho na podnet Fridricha II. Barbarossu protipápež Paschal III. vyhlásil za sv., rímskokatolícka cirkev však túto kanonizáciu nikdy oficiálne neuznala (všetky Paschalove vyhlásenia boli 1179 oficiálne zrušené 3. lateránskym koncilom). Osobnosť Karola Veľkého sa stala častou témou literárnych i výtvarných diel. K najvýznamnejším literárnym pamiatkam zachytávajúcim jeho život patrí Život Karola Veľkého (Vita Karoli Magni, okolo 835) od franského učenca Eginharda (aj Einhard, Eginhardus). Po smrti sa postava Karla Veľkého stala námetom básnickej tvorby v celej Európe, napr. vo Francúzsku sa ako ideál múdreho vladára stal jednou z ústredných postáv anonymných hrdinských eposov chanson de geste (→ starofrancúzska hrdinská epika), z ktorých najstaršia je Pieseň o Rolandovi (Chanson de Roland) zo zač. 12. stor. o porážke Karolových vojsk v Roncesvallskom priesmyku (778).

Neskôr (až do súčasnosti) bolo o jeho živote a pôsobení vydaných množstvo vedeckých, ale aj populárnych diel. Jeho fiktívne (maliarske alebo sochárske) portréty boli obľúbené v období stredoveku a renesancie najmä v prostredí dvorského umenia. Vychádzali zo živého opisu panovníka, ktorý zanechal jeho súčasník Eginhard (aj Einhard, Eginhardus). K najstarším zobrazeniam patrí drobná jazdecká socha zhotovená v 9. stor., tradične identifikovaná ako portrét Karola Veľkého (dnes v Louvri). Z umeleckého hľadiska patrí k najvýznamnejším zobrazeniam portrét Karola Veľkéno od Majstra Teodorika v Kaplnke Sv. kríža na hrade Karlštejn (okolo 1367) a portrét Karola Veľkého od A. Dürera (okolo 1510 – 12). K námetom výtvarného umenia v stredoveku aj v novoveku patrila i korunovácia Karola Veľkého za cisára. K jej najvýznamnejším zobrazeniam patria iluminácia J. Fouqueta z 1455 – 60 vo Veľkých kronikách Francúzska (Grandes chroniques de France; dnes v Národnej knižnici v Paríži) a freska vo Vatikánskych palácoch v tzv. Raffaelových stanzách v Sále Požiaru v Borgu, ktorú pravdepodobne na základe Raffaelovho návrhu vytvorila jeho dielňa (1516 – 17; hlavný podiel na jej realizácii mal Giovan Francesco Penni, *okolo 1496, †po 1528). K najvýznamnejším umeleckým dielam spájajúcim sa s Karolom Veľkým patrí aj zlatý Relikviár Karola Veľkého (1215) nachádzajúci sa v katedrále v Aachene, ktorý obsahuje jeho telesné pozostatky.

Od 1950 udeľuje mesto Aachen za prínos k zjednoteniu Európy jedno z najprestížnejších európskych ocenení, Cenu Karola Veľkého mesta Aachen (Internationaler Karlspreis der Stadt Aachen, od 1988 Internationaler Karlspreis zu Aachen), jej nositeľom sa o. i. stal aj V. Havel (1991). Nadácia medzinárodnej Ceny Karola Veľkého mesta Aachen spolu s Európskym parlamentom udeľuje od 2008 Cenu Karola Veľkého pre mládež s cieľom podporovať rozvoj európskeho povedomia medzi mladými ľuďmi a ich účasť na projektoch európskej integrácie.

Zverejnené v marci 2017.

citácia

Karol Veľký [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-08-17]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/karol-velky