Karchemiš
Karchemiš, aj Karkemiš, Karkamiš, Gargamiš — archeologická lokalita na hraniciach medzi Tureckom a Sýriou (medzi dnešnou tureckou obcou Karkamış v provincii Gaziantep a sýrskou obcou Džerablus v provincii Halab). V staroveku významné mesto (mestský štát) pri dôležitom brode cez Eufrat. Jeho meno sa odvodzuje od boha Kamiša (totožný s bohom Moábčanov Kemóšom spomínaným v Starom zákone; Karchemiš – prístav boha Kamiša).
Lokalita osídlená od medenej doby (5300 pred n. l.), spomína sa v písomných prameňoch napr. zo sýrskej Ebly (3. tisícročie pred n. l.; dnes archeologická lokalita → Tell Mardich), z Mari a z Alalachu (1. pol. 2. tisícročia). Okolo 1640 – 1620 pred n. l. o Karchemiš neúspešne bojoval chetitský kráľ Chattušili I., okolo 1500 pred n. l. ho dobyl egyptský kráľ Thutmose I. Za vlády Thutmoseho III. (vládol do 1436 pred n. l.) patril k Egyptskej ríši, potom sa stal súčasťou ríše Mitanni (Mittani). Od obdobia vlády chetitského kráľa Šuppiluliumu I. (asi 1370 – 1330 pred n. l.) bol sídlom chetitských miestokráľov z vedľajšej vetvy chetitskej dynastie (Šuppiluliumov syn Pijašili – nazývaný aj Šarri-Kušuch, ďalší panovníci: Sachurunuwa, Ini-Tešub, Talmi-Tešub, Kuzi-Tešub), ktorí z neho kontrolovali vazalské sýrske územia, v 11. – 8. stor. pred n. l. centrom samostatného a najvýznamnejšieho novochetitského štátu (vláda dynastií Suchi a Astiruwa), 717 pred n. l. ho Sargon II. pripojil k Asýrii (v novoasýrskom období ríše). R. 605 pred n. l. (podľa niektorých prameňov 607 pred n. l.) sa tam odohrala bitka (spomínaná aj v Biblii, Jer 46,2), v ktorej novobabylonský kráľ Nebukadnesar II. zvíťazil nad egyptským faraónom Nekom II. (od 610 pred n. l. bojoval na strane posledného asýrskeho panovníka Aššur-uballita II.), a potvrdil tak zničenie novoasýrskej ríše. Potom význam Karchemišu klesol a stal sa provinčným mestom. Na jeho mieste Rimania vybudovali osadu pravdepodobne nazývanú Europos (gr. Európos, lat. Europus).
Karchemiš, ktorého správna poloha nebola dlho známa, identifikoval 1876 britský archeológ George Smith (*1840, †1876). R. 1911 – 14 sa tam uskutočnil archeologický výskum Britského múzea pod vedením Davida Georgea Hogartha (*1862, †1927), Reginalda Campbella Thompsona (*1876, †1941) a Ch. L. Woolleyho (zúčastnil sa ho aj T. E. Lawrence), ďalší výskum, ktorý sa začal 1920, bol pre vojenský konflikt medzi Tureckou národnou armádou a francúzskymi okupačnými vojskami ukončený v tom istom roku. Pre svoju polohu sa Karchemiš stal pre tureckú armádu strategickým bodom, preto tam žiadne archeologické práce nepokračovali, po 1956 bola celá oblasť pozdĺž turecko-sýrskej hranice zamínovaná, k odmínovaniu došlo až po 1996, nový výskum sa začal 2011.
Archeologická lokalita sa rozkladá na 90 ha (55 ha leží v Turecku, 35 ha v Sýrii), tvoria ju citadela na brehu Eufratu, vnútorné mesto (v Turecku) obkolesené ochranným valom a vonkajšie mesto (v Sýrii) pôvodne obkolesené dvojitými kamennými hradbami s typickými chetitskými bránami. Zobrazenie citadely opevnenej hradbami s baštami ukončenými cimburím sa zachovalo na reliéfe z tzv. Balávátskej brány (1. pol. 9. stor. pred n. l.) z Imgur-Enlilu. V lokalite boli odkryté pozostatky asýrskych a novochetitských opevnení (okolo 1000 – 600 pred n. l.), mohutných hradieb, mestských brán, chrámov (najvýznamnejší bol chrám boha búrky prestavaný počas vlády dynastie Suchi; viedla k nemu procesiová cesta) a palácov (palác typu bít-chiláni so stĺpovým vstupným portikom, 10. – 9. stor. pred n. l.) s početnými čadičovými sochami, ortostatmi s figurálnymi výjavmi a hieroglyfickými nápismi. Z obdobia vlády dynastií Suchi a Astiruwa (11. – 8. stor. pred n. l.) pochádzajú nálezy sôch, stél a ortostatov s nápismi v hieroglyfickej luvijčine. Veľká časť exponátov je vystavená v Múzeu anatólskych civilizácií (tzv. Chetitské múzeum) v Ankare a v Britskom múzeu v Londýne.
Karchemiš, časť areálu archeologickej lokality skúmanej od 2011
Karchemiš, aj Karkemiš, Karkamiš, Gargamiš — archeologická lokalita na hraniciach medzi Tureckom a Sýriou (medzi dnešnou tureckou obcou Karkamış v provincii Gaziantep a sýrskou obcou Džerablus v provincii Halab). V staroveku významné mesto (mestský štát) pri dôležitom brode cez Eufrat. Jeho meno sa odvodzuje od boha Kamiša (totožný s bohom Moábčanov Kemóšom spomínaným v Starom zákone; Karchemiš – prístav boha Kamiša).
Lokalita osídlená od medenej doby (5300 pred n. l.), spomína sa v písomných prameňoch napr. zo sýrskej Ebly (3. tisícročie pred n. l.; dnes archeologická lokalita → Tell Mardich), z Mari a z Alalachu (1. pol. 2. tisícročia). Okolo 1640 – 1620 pred n. l. o Karchemiš neúspešne bojoval chetitský kráľ Chattušili I., okolo 1500 pred n. l. ho dobyl egyptský kráľ Thutmose I. Za vlády Thutmoseho III. (vládol do 1436 pred n. l.) patril k Egyptskej ríši, potom sa stal súčasťou ríše Mitanni (Mittani). Od obdobia vlády chetitského kráľa Šuppiluliumu I. (asi 1370 – 1330 pred n. l.) bol sídlom chetitských miestokráľov z vedľajšej vetvy chetitskej dynastie (Šuppiluliumov syn Pijašili – nazývaný aj Šarri-Kušuch, ďalší panovníci: Sachurunuwa, Ini-Tešub, Talmi-Tešub, Kuzi-Tešub), ktorí z neho kontrolovali vazalské sýrske územia, v 11. – 8. stor. pred n. l. centrom samostatného a najvýznamnejšieho novochetitského štátu (vláda dynastií Suchi a Astiruwa), 717 pred n. l. ho Sargon II. pripojil k Asýrii (v novoasýrskom období ríše). R. 605 pred n. l. (podľa niektorých prameňov 607 pred n. l.) sa tam odohrala bitka (spomínaná aj v Biblii, Jer 46,2), v ktorej novobabylonský kráľ Nebukadnesar II. zvíťazil nad egyptským faraónom Nekom II. (od 610 pred n. l. bojoval na strane posledného asýrskeho panovníka Aššur-uballita II.), a potvrdil tak zničenie novoasýrskej ríše. Potom význam Karchemišu klesol a stal sa provinčným mestom. Na jeho mieste Rimania vybudovali osadu pravdepodobne nazývanú Europos (gr. Európos, lat. Europus).
Karchemiš, ktorého správna poloha nebola dlho známa, identifikoval 1876 britský archeológ George Smith (*1840, †1876). R. 1911 – 14 sa tam uskutočnil archeologický výskum Britského múzea pod vedením Davida Georgea Hogartha (*1862, †1927), Reginalda Campbella Thompsona (*1876, †1941) a Ch. L. Woolleyho (zúčastnil sa ho aj T. E. Lawrence), ďalší výskum, ktorý sa začal 1920, bol pre vojenský konflikt medzi Tureckou národnou armádou a francúzskymi okupačnými vojskami ukončený v tom istom roku. Pre svoju polohu sa Karchemiš stal pre tureckú armádu strategickým bodom, preto tam žiadne archeologické práce nepokračovali, po 1956 bola celá oblasť pozdĺž turecko-sýrskej hranice zamínovaná, k odmínovaniu došlo až po 1996, nový výskum sa začal 2011.
Archeologická lokalita sa rozkladá na 90 ha (55 ha leží v Turecku, 35 ha v Sýrii), tvoria ju citadela na brehu Eufratu, vnútorné mesto (v Turecku) obkolesené ochranným valom a vonkajšie mesto (v Sýrii) pôvodne obkolesené dvojitými kamennými hradbami s typickými chetitskými bránami. Zobrazenie citadely opevnenej hradbami s baštami ukončenými cimburím sa zachovalo na reliéfe z tzv. Balávátskej brány (1. pol. 9. stor. pred n. l.) z Imgur-Enlilu. V lokalite boli odkryté pozostatky asýrskych a novochetitských opevnení (okolo 1000 – 600 pred n. l.), mohutných hradieb, mestských brán, chrámov (najvýznamnejší bol chrám boha búrky prestavaný počas vlády dynastie Suchi; viedla k nemu procesiová cesta) a palácov (palác typu bít-chiláni so stĺpovým vstupným portikom, 10. – 9. stor. pred n. l.) s početnými čadičovými sochami, ortostatmi s figurálnymi výjavmi a hieroglyfickými nápismi. Z obdobia vlády dynastií Suchi a Astiruwa (11. – 8. stor. pred n. l.) pochádzajú nálezy sôch, stél a ortostatov s nápismi v hieroglyfickej luvijčine. Veľká časť exponátov je vystavená v Múzeu anatólskych civilizácií (tzv. Chetitské múzeum) v Ankare a v Britskom múzeu v Londýne.