Kant, Immanuel

Kant, Immanuel, 22. 4. 1724 Königsberg, dnes Kaliningrad, Rusko – 12. 2. 1804 tamže — nemecký filozof, predstaviteľ nemeckej klasickej filozofie, jeden z najvýznamnejších svetových mysliteľov, ktorý významne prispel nielen k rozvoju filozofie, etiky, estetiky a práva, ale aj prírodných vied. Jeho život a dielo sú spojené s Königsbergom (Kaliningradom), v ktorom prežil celý život a ktorý sa v 18. stor. jeho zásluhou a zásluhou jeho žiakov stal jedným z významných centier osvietenstva. Narodil sa ako štvrté dieťa sedlára Johanna Georga Canta (Kant si zmenil písanie priezviska, aby ho prispôsobil nemeckej výslovnosti), 1732 – 40 študoval na gymnáziu, 1740 – 45 na univerzite Albertina najmä matematiku a fyziku. Po smrti otca kvôli finančnému zabezpečeniu rodiny pracoval 1746 – 55 ako domáci učiteľ. R. 1755 ukončil štúdium filozofie, habilitoval sa a stal sa súkromným docentom na Albertine, 1762 odmietol profesúru v odbore básnické umenie. R. 1766 – 72 pôsobil v zámockej knižnici, 1769 a 1770 odmietol pozvanie na univerzitu v Jene a Erlangene, 1770 sa stal profesorom logiky a metafyziky na Albertine, kde až do 1796 prednášal aj teológiu, morálku, prirodzené právo, matematiku, fyziku, zemepis a antropológiu (1786 a 1788 rektor univerzity).

Vo vývoji Kantových názorov sa s ohľadom na názvy jeho hlavných diel (Kritiky) tradične rozlišujú dve základné obdobia: predkritické (do 1770) a kritické (od 1781), pričom termín kritika Kant nechápe ako posudzovanie poukazovaním na nedostatky, ale ako analýzu (osvetlenie, preskúmanie, vymedzenie); roky 1770 – 81, t. j. roky medzi predkritickým a kritickým obdobím, sa označujú ako perióda prípravy kriticizmu alebo ako tichá dekáda.

V prvom, tzv. predkritickom období sa Kant zaoberal predovšetkým prírodnými vedami. V práci Všeobecné dejiny prírody a teória nebies (Allgemeine Naturgeschichte und Theorie des Himmels, 1755) na základe výsledkov novovekej matematickej prírodovedy, a najmä Newtonovej fyziky sformuloval nebulárnu hypotézu (z lat. nebula = hmla, → hmlovinová hypotéza), podľa ktorej je usporiadanosť vesmíru v rozhodujúcej miere výsledkom interakcií príťažlivých a odpudivých prírodných síl bez priameho stvoriteľského aktu Boha, pričom Slnko a planéty v slnečnej sústave mohli vzniknúť z prvotnej chladnej prachovo-plynovej hmloviny (→ Kantova hypotéza). V ďalšom prírodovednom spise skrátene nazývanom Fyzická monadológia (Physische Monadologie, plný názov Metaphysicae cum geometria iunctae usus in philosophia naturalis, cuius specimen I. continet monadologiam physicam, 1756) sa v nadväznosti na G. W. Leibniza a jeho pojem monáda usiluje bližšie určiť podstatu najmenších čiastočiek, z ktorých vzniká priestor, a túto podstatu definuje ako silu (nie ako látku). Kant dobre poznal tak antickú, ako aj modernú filozofiu, najtesnejší kontakt však mal s myslením novoveku a postupne upriamil svoju pozornosť na noetické otázky (F. Bacon, R. Descartes a i.), na skúmanie predpokladov poznania. Spočiatku bol ovplyvnený racionalizmom G. W. Leibniza a Ch. Wolffa, podľa ktorého všetko poznanie je odvodené z používania rozumu a správny obraz sveta, jeho úplný opis, si možno vytvoriť aj bez skúsenosti vďaka axiómam, ktoré sú rozumu vlastné, imanentné. Kant zároveň rešpektoval závery empiristov, najmä J. Locka a D. Huma, ktorí podmieňujú pôvod, obsah a platnosť poznania skúsenosťou. Neakceptoval ani presvedčenie racionalistov o neobmedzených možnostiach intelektu a celkom nesúhlasil ani s empiristami. V úsilí zachrániť metafyziku rozdelil svet na dve časti: na svet skúsenosti, javov, fenoménov (phaenomena) a na transcendentálny svet, svet vecí osebe (→ vec osebe, Ding an sich; → noumenon; → bytie osebe). Tu Kant nachádzal kľúč k svojmu kritickému obdobiu, v ktorom si kládol nielen otázku Čo môžem vedieť?, ale aj Čo mám robiť? a V čo môžem dúfať?. Skúmal možnosti a hranice poznávania a menil perspektívu nazerania na svet, pričom do nového vzťahu postavil poznávanú vec (res) a intelekt (intellectus).

Túto novú orientáciu vyjadril už 1770 vo svojej po latinsky napísanej profesorskej inauguračnej dizertácii O forme a princípoch senzibilného a inteligibilného sveta (De mundi sensibilis atque intelligibilis forma et principiis) a plne sa na ňu sústredil v druhom, tzv. kritickom období (od 1781) v dielach Kritika čistého rozumu, Kritika praktického rozumu a Kritika súdnosti. Prvé vydanie Kritiky čistého rozumu (Kritik der reinen Vernuft) vyšlo 1781, keďže mu však bola vyčítaná nezrozumiteľnosť, vydal Kant 1783 spis Prolegomena ku každej budúcej metafyzike, ktorá sa bude môcť stať vedou (Prolegomena zu einer jeden künftigen Metaphysik, die als Wissenschaft wird auftreten können) chápaný ako úvod do svojej kritickej filozofie. R. 1787 vyšlo druhé, prepracované a rozšírené vydanie Kritiky čistého rozumu (slov. 1979, preklad T. Münz). V ňom sa Kant venuje kritickému preskúmavaniu hraníc objektívneho poznania, t. j. základov ľudských poznávacích možností vo vede. Skúma schopnosť zmyslového poznania (→ zmyslovosť), ktoré sa realizuje v priestore a čase. Ľudské poznanie začína tým, že veci osebe pôsobia (afikujú; nem. affizieren) na naše zmysly; poznávaný objekt vychádza v ústrety poznávajúcemu subjektu svojou schopnosťou byť poznaný. Keďže priestor a čas sú dané a priori (len vo forme predstáv), poznanie si okrem zmyslovosti vyžaduje aj um (nem. Verstand), teda schopnosť produkovať predstavy, vytvárať z obsahov zmyslového nazerania pojmy. Kant potom rozlišuje empirické (aposteriórne) poznanie, t. j. poznanie odvodené zo skúsenosti (a posteriori), ktoré je vždy získané, a apriórne poznanie, t. j. také, ktoré neobsahuje nič empirické (nazýva ho čisté poznanie a rozum zaoberajúci sa čistým poznaním čistý, t. j. teoretický rozum), a formuluje dvanásť apriórne daných základných foriem tvorenia pojmov, ktoré nazval kategórie (→ filozofické kategórie). Kategórie jestvujú len v ľudskom ume, neviažu sa na skúsenosť (na poznanie vecí ich možno použiť len ich aplikáciou na predmety zmyslovej skúsenosti) a majú zabezpečiť jednotu empirického poznania. Um vytvára súvislú skúsenosť a napokon aj fyzikálne poznanie prírody. Z toho vyplýva, že všetko, čo je v našom poznaní všeobecne platné, vytvoril ľudský um (tzv. nová orientácia, antropologický alebo kopernikovský obrat). Vďaka formám nazerania a kategóriám rozumu môže človek spracúvať chaotické fakty získané skúsenosťou a vyjadriť ich súdmi, ktoré majú kvalitu objektívneho, vedeckého poznania. Keďže ľudské myslenie sa s výsledkami umu neuspokojuje (hranice teoretického, resp. čistého rozumu sú tam, kde sa končí oblasť skúsenostného poznania), hľadá prvotnú príčinu všetkého jestvujúceho, kladie si metafyzické otázky o svete ako celku, o prapríčine sveta (Bohu) a o slobode či nesmrteľnosti duše. Rozum vytvára čisté (rozumové) pojmy, tzv. regulatívne idey (Boha, sveta ako celku a duše), ktorým v reálnom svete nezodpovedá žiadna vec a pomocou ktorých sa usiluje presiahnuť skúsenosť a priblížiť k cieľu poznania. Pomocou ideí ako výhradne regulatívnych princípov riadiacich proces poznania, vyjadrujúcich niečo nepodmienené a absolútne a vedúcich človeka k najvyššej jednote poznania tak rozum dáva poznatkom jednotu. Kant rozlišuje tri základné, najvyššie, tzv. transcendentné idey čistého rozumu: svet (základ kozmológie), dušu (základ psychológie) a Boha (základ teológie). Tieto otázky však tradičná metafyzika nie je schopná riešiť, naopak, dochádza k chybným (→ paralogizmus) či rozporným úsudkom (nedokáže ich vyvrátiť ani potvrdiť; → antinómia). Čím je vedecké poznanie hlbšie, čím viac sa vzďaľuje fenomenálnemu svetu a približuje sa k noumenálnemu svetu, tým väčšie problémy zakrývajú jeho duševný obzor. Metafyzika ako veda o pravej podstate bytia nie je možná. Teoretický (čistý) rozum sa musí vzdať pred hranicou, ktorú tvorí praktický rozum. Ten človeku umožňuje nájsť základy morálneho života, pevné princípy mravného konania a tiež vyznačiť smer jeho vôle. Ľudský rozum teda vystupuje v teoretickej funkcii, keď poznáva to, čo je (Sein), a v praktickej funkcii, keď poznáva to, čo má byť (Sollen). Ak sa Kant doteraz usiloval odpovedať na otázku Čo môžem vedieť? (noetika), teraz prešiel do oblasti praktickej filozofie, kde sa usiloval odpovedať na otázky Čo mám robiť? (etika) a V čo mám dúfať? (filozofia náboženstva), ktoré napokon zhrnul do jedinej, štvrtej otázky Čo je človek? (antropológia).

Kým Kritika čistého rozumu osvetľuje myslenie a poznanie, druhá Kantova kritika, Kritika praktického rozumu (Kritik der praktischen Vernunft, 1788; slov. 1990, preklad T. Münz), osvetľuje chcenie a konanie. Prípravou na jej vydanie bol spis Základy metafyziky mravov (Grundlegung zur Metaphysik der Sitten, 1785; slov. 2004, preklad Patrícia Elexová), v ktorom Kant načrtol základné etické otázky. V Kritike praktického rozumu sa potom normatívnym spôsobom venuje ľudskému konaniu z aspektu mravnosti a pokúša sa určiť podiel rozumu (teda toho, čo je apriórne) na jeho princípoch. Praktický rozum (na rozdiel od teoretického, ktorý smeruje k poznaniu prostredníctvom názorov, pojmov, zásad a ideí) smeruje k určeniu vôle prostredníctvom praktických zásad, pričom Kant rozlišuje subjektívne (platia len pre jednotlivého človeka; → maxima) a všeobecne platné zásady (t. j. zákony určujúce vôľu každého človeka). Hoci všetky etické systémy sú založené na heteronómii vôle (zákony sú mimo dobrej vôle človeka, t. j. sú prikazované zvonka), autonómia vôle (slobodná vôľa, teda zákony, ktoré sú vo vlastnom rozume človeka, maxima) umožňuje človeku spoznať, čo je dobré. Tam, kde nestačia ľudská skúsenosť a rozum, zapĺňa priestor viera, ktorá spočíva v pevnom presvedčení, že svet je ovládaný mravným poriadkom a človek sa na ňom zúčastňuje svojou slobodnou vôľou. Doménou praktického rozumu je sféra povinnosti a normativity. Všeobecne platný mravný príkaz praktického rozumu (→ kánon) má potom podobu pravidiel ľudského správania obsahujúcich povinnosť, Kant ich nazýva imperatívmi a delí ich na hypotetické a kategorické. Hypotetické imperatívy (→ hypotetický) vznikajú zo skúsenosti a sú podmienené úsilím dosiahnuť určité empirické ciele. Sú teda subjektívne, podmienené túžbami a potrebami jedinca. Nepodmienený príkaz rozumu, kategorický imperatív, je adresovaný vôli vykonať niečo bez ohľadu na osobné ciele a prospech. Prvá formulácia kategorického imperatívu vyznieva ako rýdzo formálne určenie: Konaj tak, aby sa maxima tvojej vôle (princíp, podľa ktorého konáš) mohla stať základom všeobecného zákonodarstva. Preto ho Kant dopĺňa druhou formuláciou kategorického imperatívu požadujúcou chápať človeka ako účel (ako cieľ morálneho konania), a nie iba ako prostriedok. Žiada úctu k človeku, rešpekt k jeho dôstojnosti (→ etika). Kantova praktická filozofia vymedzuje nezávislosť človeka od požiadaviek sociálneho konformizmu, pretože týmto svojím postojom jasne poukázal na nebezpečenstvo absolutistického štátu (T. Hobbes) a nekorigovaného utilitarizmu. Konzekventné mravné konanie však nie je možné bez viery v slobodu, v nesmrteľnosť a v Boha. Náboženstvo je poznanie našich povinností ako Božích príkazov.

Základným zámerom poslednej Kantovej kritiky, Kritiky súdnosti (Kritik der Urteilskraft, 1790), bolo úsilie preklenúť priepasť medzi oblasťou pojmu príroda a oblasťou pojmu sloboda, t. j. medzi jeho teóriou poznania a etickou teóriou. V prvej časti (Kritika estetickej súdnosti) hľadal zdôvodnenie špecifickosti estetických súdov, vkusu a estetických kvalít. Odmietol úvahy o objektívnych vlastnostiach krásy, ale pýtal sa, ako posudzujeme krásu a kde nachádzame všeobecné kritériá krásy. Zdôvodňoval nadindividuálny charakter vkusu, v ktorom človek nie je zainteresovaný na existencii veci. Človek esteticky posudzuje predmet, akoby predmet mal nejaký účel a akoby ho poznal, ale to sú len predpoklady nevyhnutné na to, aby prekonal jednoduchý príjemný pocit. V súlade s rozumom sa tak rozvíja slobodná hra obrazotvornosti a vzniká estetický zážitok. Preto krása vzniká aj bez praktického záujmu o predmet, je subjektívna a zároveň univerzálna. Kant analyzoval aj vznešené a od krásy ho odlíšil tým, že presahuje zmyslovú skúsenosť človeka a protirečí zmyslovému pôžitku. Hľadal zdôvodnenie umeleckej tvorby a povahu umeleckých schopností. Génius tvorí podľa Kanta ako príroda, teda bez vopred určeného plánu, z vytvoreného umeleckého diela však možno rekonštruovať proces tvorby. Génius sa vyznačuje tým, že je schopný znázorňovať estetické idey. Predpokladom estetického pôsobenia je účelnosť predmetu chápaná ako zladenie jeho rozmanitých častí do jednotného celku, ako harmónia jeho formy a jeho podstaty. Tým sa Kant v druhej časti Kritiky súdnosti (Kritika teleologickej súdnosti) dostal k teleologickému výkladu (→ teleológia), k uvažovaniu zameranému na objektívnu účelnosť predmetu, ktoré v snahe preniknúť k skrytej jednote prekračuje hranice skúsenostných poznatkov (hranice poznania).

R. 1795 uverejnil Kant traktát K večnému mieru. Filozofický návrh (Zum ewigen Frieden. Ein philosophischer Entwurf; slov. 1963, preklad T. Münz, druhé prepracované vydanie 1996), v ktorom rozvinul názory na štát a právo, vyzdvihol princíp nezasahovania do vnútorných záležitostí iných štátov, vymedzil kritériá spravodlivej vojny a ako prvý vyslovil domnienku o objektívnej zákonitosti, ktorá povedie k nastoleniu mieru a federácie národov. Začiatkom 1797 vyšiel spis Metafyzika mravov (Die Metaphysik der Sitten, 1797) predstavujúci Kantovo učenie o formálnych princípoch myslenia o práve, ktoré je sférou uskutočňovania kategorického imperatívu vo vzájomných vzťahoch ľudí garantovanou štátom. Účelom práva je zabezpečiť slobodu, uchovávať spoločenstvo slobodných ľudí tým, že určuje podmienky ich koexistencie. Kým mravnosť apeluje na svedomie, právne povinnosti sa týkajú vonkajších prejavov, ku ktorým možno donucovať. Kant chápe právo ako súhrn podmienok, za ktorých možno ľubovôľu jednotlivca uviesť do súladu s ľubovôľou ostatných podľa všeobecného zákona slobody. Kantova teória štátu vyjadrovala základné princípy liberalizmu: aj bytie štátu vyplýva z požiadaviek kategorického imperatívu, štát je spojením slobodných bytostí pod panstvom práva, ktoré vzniklo zo spoločenskej zmluvy medzi vládnucimi a ovládanými. Despotická moc, ktorá nerešpektuje prísne právne zásady, sa odsudzuje na morálnu izoláciu. Kant bol prívržencom parlamentného, zastupiteľského systému založeného na princípe deľby moci, v čom videl základ právneho štátu a slobody občianskej spoločnosti. Právo a štát tvoria u Kanta jeden celok. Štát je legitímny, ak je právnym štátom.

Tzv. malé Kantove spisy (kleine Schriften) sú venované otázkam človeka a jeho dejín, kultúry, politiky, osvety, výchovy a vzdelávania, slobody, ako aj možností a predpokladov hodnoverného vysvetlenia sociálneho života vo všeobecnosti. K základným identifikačným kritériám vymedzujúcim túto oblasť Kantovej filozofie tvorby patrí vzťah malých spisov k veľkým prácam, najmä ku Kritike čistého rozumu, pričom ich vzťah ku kritickým spisom možno charakterizovať ako viacvrstvový a pomerne zložitý. Často sa z aspektu vypracovania kriticizmu zdôrazňuje ich tzv. prípravný charakter. Na druhej strane do oblasti Kantových skúmaní obsiahnutých v malých spisoch, ktoré boli publikované už v období po vydaní prvej kritiky, sú zapracované výsledky kriticizmu. Malé spisy sa odlišujú od kritických i svojím štýlom. Pretože Kant v nich nepoužíva ťažkopádnu (podľa Hegla barbarskú) terminológiu, často sa robili závery, že tieto Kantove práce sú filozoficky nezaujímavé alebo majú iba príležitostný charakter. Pokiaľ pri veľkých prácach (najmä pri Kritike čistého rozumu) sa Kant usiloval predovšetkým o presnosť a určitosť terminológie v záujme dosiahnutia dôkladnosti v pojmových určeniach a rozdeleniach a jeho jediným cieľom bola požiadavka prísnej pojmovej dedukcie a pojmovej systematiky, malé spisy sú charakteristické predovšetkým štýlom plným vtipu, krásy a obraznosti (obsahujú aj majstrovské zhrnutia na čo najúspornejšom priestore), ale aj porozumením pre ľudské slabosti. Kant sa v nich prejavuje ako bystrý pozorovateľ ľudského sveta prezentujúci výstižné myšlienky, ktoré sú fundované jeho skúsenosťou. Práve v tejto oblasti Kantovej filozofickej tvorby sa výraznejšie než v systémových prácach odzrkadlila jeho osobnosť, ako aj mnohostrannosť jeho záujmov a teoretických sklonov.

Kantove malé spisy vychádzajú v redakcii mnohých zostavovateľov, ich jadro však v zásade ostáva štandardné. Zvyčajne sa k nim zaraďujú napr. spisy Jediný možný dôvod na dokazovanie existencie Boha (Der einzige mögliche Beweisgrund zu einer Demonstration des Daseins Gottes, 1763), Postrehy o pocite krásy a vznešenosti (Beobachtungen über das Gefühl des Schönen und Erhabenen, 1764), Správa o príprave prednášok na zimný semester 1765 – 1766 (Nachricht von der Einrichtung seiner Vorlesungen in dem Winterhalbenjahre von 1765 – 1766, 1765), Sny duchovidca objasnené snami metafyziky (Träume eines Geistersehers erläutet durch die Träume der Metaphysik, 1766), O rozličných ľudských rasách (Über die verschiedenen Rassen der Menschen, 1775), Idea ku všeobecným dejinám vo svetoobčianskom zmysle (Idee zu einer allgemeinen Geschichte in weltbürgerlicher Absicht, 1784), Odpoveď na otázku: Čo je osvietenstvo? (Beantwortung der Frage: Was ist Aufklärung?, 1784), Recenzie na Herderovu prácu Idey k filozofii dejín ľudstva (Recensionen von J. G. Herders Ideen zur Philosophie der Geschichte der Menschheit, 2 zv., 1785), O všeobecnom výroku: môže to byť správne v teórii, ale nehodí sa to pre prax (Über den Gemeinspruch: Das mag in der Theorie richtig sein, taugt aber nicht für die Praxis, 1793), Koniec všetkých vecí (Das Ende aller Dinge, 1794), ako aj spisy Antropológia z pragmatického hľadiska (Anthropologie in pragmatischer Hinsicht, 1798) a Spor fakúlt (Der Streit der Fakultäten, 1798), v ktorom skúma vzťah morálky a politiky, pričom politika sa musí podrobiť morálke (pravá politika nemôže urobiť ani jediný krok bez toho, aby si predtým nectila mravnosť). Kantove myšlienky obsiahnuté v tzv. malých spisoch sa vyznačujú neobyčajnou aktuálnosťou, a to predovšetkým vo vzťahu k debatám o možnej rehabilitácii filozofie dejín ako systematickej disciplíny. Ich význam spočíva najmä v tom, že dokladajú a precizujú niektoré normatívne záležitosti praktickej filozofie, napr. keď Kant ako o dôvode zavedenia kategorických imperatívov ako bezpodmienečne platných príkazov čistého praktického rozumu hovorí o nedokonalosti alebo o zakalenosti ľudskej prirodzenosti, ktorá spôsobuje, že vôľa je určovaná empiricky. Jeho argumentácia sa spája so sociálno-psychologickou konšteláciou, ktorú nazýva nedružná družnosť. Podľa neho sa človek hnaný ctibažnosťou, panovačnosťou alebo chamtivosťou usiluje dosiahnuť isté postavenie medzi inými, príp. ich ovládať a stať sa ich pánom.

V dejinách filozofického myslenia zanechal Kant výraznú stopu v riešení mnohých zásadných a naliehavých problémov viažúcich sa na problém existencie človeka v jej rozličných rovinách a súvislostiach. V jeho filozofii majú svoj prazáklad všetky dominantné filozofické smery 20. stor. (→ kantovstvo). Doteraz najkompletnejšie kritické vydanie Kantových diel, listov, prednášok ap. vydala Pruská (Berlínska) akadémia vied (tzv. berlínske vydanie; od 1900, 27 zväzkov), kritické vydanie všetkých jeho spisov usporiadali napr. Karl Rosenkranz (1838 – 42, 12 zväzkov) a Gustav Hartenstein (1839 – 49, 2. vydanie 1867 – 69, 8 zväzkov), výber z jeho najdôležitejších teoretických spisov zredigoval a vydal Wilhelm Weischedel (1974 – 2000, 12 zväzkov). Výber z Kantových prác (Deines Lebens Sinn, 1957), ktorý usporiadal rakúsky spisovateľ W. Kraus, vyšiel v slovenčine pod názvom Zmysel tvojho života (1993, preklad T. Münz).