kanonizácia

Text hesla

kanonizácia [lat.] —

1. prijatie za všeobecne platnú normu;

2. náb. a) zahrnutie do kánonu posvätných kníh (→ kánon, → kánonické knihy);

b) v katolíckej cirkvi v širšom význame kanonizačný proces, t. j. postup, ktorého výsledkom je vyhlásenie osoby za blahorečenú (→ blahorečenie) alebo za svätú (→ svätorečenie), v užšom význame podľa kánonického práva rozhodnutie a úkon pápeža, ktorým vyhlasuje blahoslavenú osobu za svätú. Procesný postup kanonizácie je upravený v apoštolskej konštitúcii pápeža Jána Pavla II. z 1983 Divinus perfectionis Magister (Božský učiteľ dokonalosti), podľa ktorej sa takýto človek po začatí procesu nazýva služobník Boží, po úkone blahorečenia blahoslavený a nakoniec po úkone svätorečenia (po kanonizácii v užšom význame) svätý. Ak ide o blahorečenie, je účinkom kanonizácie povolenie vzdávať tejto osobe verejný liturgický kult (t. j. oficiálnu úctu) len v miestnom spoločenstve veriacich (napr. v diecéze, kde mučeník zomrel za vieru, alebo v reholi, ktorej bol členom), ak o svätorečenie, je uctievaný v celej cirkvi. Katolícka cirkev zapisuje blahorečených (beatifikovaných) a kanonizovaných do zoznamu svätých (Martyrologium Romanum; → martyrológium).

Proces kanonizácie sa člení na dve fázy. V prvej, diecéznej (pred diecéznym biskupom), je na podnet navrhovateľa (lat. actor), ktorým môže byť akákoľvek fyzická alebo právnická osoba, a so súhlasom biskupa ustanovený postulátor (žiadateľ) kauzy, ktorý navrhne dôkazy v prospech alebo aj v neprospech zamýšľaného blahorečenia (dôkazy zhromažďuje biskupov delegát, tzv. inštruktor). Procesu sa zúčastňuje aj obhajca spravodlivosti (promotor iustiae; do 1983 nazývaný obhajca, resp. promótor viery, lat. promotor fidei, → promótor; hovorovo diablov advokát, → advocatus diaboli) a rozliční znalci. Druhú fázu predstavuje konanie pred Kongregáciou pre kauzy svätých (lat. Congregatio de Causis Sanctorum), v ktorom dôkazy overujú príslušní odborníci z rôznych oblastí, následne spolu s obhajcom spravodlivosti vypracujú posudky a predložia ich kardinálom a biskupom (členom Kongregácie). Tí predložia návrh pápežovi na definitívne rozhodnutie. Kanonizácia predpokladá dokázanie hrdinského stupňa cnostného života alebo mučeníctva kandidáta, existenciu jeho spontánneho kultu medzi veriacimi a zároveň absenciu verejného kultu a napokon dôkazy o pravosti zázrakov, ktoré sa na príhovor kandidáta udiali (jeden zázrak sa vyžaduje na blahorečenie a ďalší na svätorečenie). Promulgovaním beatifikácie môže pápež poveriť aj iného cirkevného hodnostára, kanonizáciu však vyhlasuje slávnostným spôsobom sám. Následne je vyhotovená kanonizačná bula.

Text hesla

kanonizácia [lat.] —

1. prijatie za všeobecne platnú normu;

2. náb. a) zahrnutie do kánonu posvätných kníh (→ kánon, → kánonické knihy);

b) v katolíckej cirkvi v širšom význame kanonizačný proces, t. j. postup, ktorého výsledkom je vyhlásenie osoby za blahorečenú (→ blahorečenie) alebo za svätú (→ svätorečenie), v užšom význame podľa kánonického práva rozhodnutie a úkon pápeža, ktorým vyhlasuje blahoslavenú osobu za svätú. Procesný postup kanonizácie je upravený v apoštolskej konštitúcii pápeža Jána Pavla II. z 1983 Divinus perfectionis Magister (Božský učiteľ dokonalosti), podľa ktorej sa takýto človek po začatí procesu nazýva služobník Boží, po úkone blahorečenia blahoslavený a nakoniec po úkone svätorečenia (po kanonizácii v užšom význame) svätý. Ak ide o blahorečenie, je účinkom kanonizácie povolenie vzdávať tejto osobe verejný liturgický kult (t. j. oficiálnu úctu) len v miestnom spoločenstve veriacich (napr. v diecéze, kde mučeník zomrel za vieru, alebo v reholi, ktorej bol členom), ak o svätorečenie, je uctievaný v celej cirkvi. Katolícka cirkev zapisuje blahorečených (beatifikovaných) a kanonizovaných do zoznamu svätých (Martyrologium Romanum; → martyrológium).

Proces kanonizácie sa člení na dve fázy. V prvej, diecéznej (pred diecéznym biskupom), je na podnet navrhovateľa (lat. actor), ktorým môže byť akákoľvek fyzická alebo právnická osoba, a so súhlasom biskupa ustanovený postulátor (žiadateľ) kauzy, ktorý navrhne dôkazy v prospech alebo aj v neprospech zamýšľaného blahorečenia (dôkazy zhromažďuje biskupov delegát, tzv. inštruktor). Procesu sa zúčastňuje aj obhajca spravodlivosti (promotor iustiae; do 1983 nazývaný obhajca, resp. promótor viery, lat. promotor fidei, → promótor; hovorovo diablov advokát, → advocatus diaboli) a rozliční znalci. Druhú fázu predstavuje konanie pred Kongregáciou pre kauzy svätých (lat. Congregatio de Causis Sanctorum), v ktorom dôkazy overujú príslušní odborníci z rôznych oblastí, následne spolu s obhajcom spravodlivosti vypracujú posudky a predložia ich kardinálom a biskupom (členom Kongregácie). Tí predložia návrh pápežovi na definitívne rozhodnutie. Kanonizácia predpokladá dokázanie hrdinského stupňa cnostného života alebo mučeníctva kandidáta, existenciu jeho spontánneho kultu medzi veriacimi a zároveň absenciu verejného kultu a napokon dôkazy o pravosti zázrakov, ktoré sa na príhovor kandidáta udiali (jeden zázrak sa vyžaduje na blahorečenie a ďalší na svätorečenie). Promulgovaním beatifikácie môže pápež poveriť aj iného cirkevného hodnostára, kanonizáciu však vyhlasuje slávnostným spôsobom sám. Následne je vyhotovená kanonizačná bula.

Zverejnené v marci 2017.

citácia

Kanonizácia [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2020-10-20]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/kanonizacia