Kamerun

Popis ilustrácie

Štátny znak

Popis ilustrácie

Zástava

Obsah tabuľky
Rozloha: 475 442 km2
Počet obyvateľov.: 20 130 000 (2012)
Priemerná hustota zaľudnenia: 42 obyvateľov/km2
Hlavné mesto: Yaoundé
Úradný jazyk: francúzština angličtina
Mena: CFA frank
Hrubý národný produkt na obyvateľa: 1 190 USD (2008)
Export: 3,000 mld. USD (2009)
Import: 4,250 mld. USD (2009)
Stredná dĺžka života mužov/žien: 54 rokov/56 rokov (2012)
Prirodzený prírastok: 2,08 % (2012)
Gramotnosť mužov/žien: 84 %/68 % (2009)
Popis ilustrácie

Poloha

Popis ilustrácie

Obydlia v osade Djingliya v pohorí Mandara, severná časť krajiny

Popis ilustrácie

Severozápadná časť krajiny

Popis ilustrácie

Vodopády Ekom Nkam

Text hesla

Kamerun, Kamerunská republika, fr. Cameroun, République du Cameroun, angl. Cameroon, Republic of Cameroon — štát v záp. časti str. Afriky pri Guinejskom zálive. Na severozápade hraničí s Nigériou, na severovýchode a východe s Čadom, na východe so Stredoafrickou republikou, na juhu s Kongom, Gabonom a Rovníkovou Guineou, na západe obmývaný vodami Guinejského zálivu (dĺžka pobrežnej línie 402 km). Administratívne sa člení na 10 regiónov.

Zväčša hornatý reliéf, na juhovýchode náhorná plošina (300 – 500 m n. m.), v záp. a str. časti Adamauská vysočina (1 000 – 1 500 m n. m.) s viacerými osamotenými vrchmi (najmä vyhasnutými sopkami, napr. Bamboutos, 2 740 m n. m.) stupňovito sa zvažujúca na sever k bezodtokovej Čadskej panve, pozdĺž pobrežia močaristá nížina (šírka do 150 km) s estuármi riek a lagúnami, nad jej sev. časťou sa vypína najvyšší vrch krajiny, mohutná činná sopka Kamerunský vrch, 4 095 m n. m. V juž. časti a na pobreží vlhké rovníkové podnebie, v sev. časti tropické premenlivé, priemerná mesačná teplota 22 – 25 °C na náhornej plošine, 24 – 27 °C na pobreží a 24 – 33 °C na severe, priemerný ročný úhrn zrážok narastá od 300 – 500 mm na severe cez 1 200 – 2 000 mm v centrálnej časti do 4 000 mm na pobreží, na záp. a juhozáp. svahoch Kamerunského vrchu až okolo 10 000 mm (jedna z najbohatších zrážkových oblastí v Afrike). Hustá riečna sieť patrí k úmoriu Atlantického oceána, rieky majú obrovský hydroenergetický potenciál, pre početné prahy a vodopády sú väčšinou splavné len v blízkosti ústia, v najsevernejšej a severových. časti územia sa vlievajú do Čadského jazera. Najväčšou riekou, ktorej celé povodie leží na území Kamerunu, je Sanaga, ďalšie rieky sú Nyong, Ntem a Wouri, na sev. svahoch Adamauskej vysočiny pramení rieka Benue (hlavný prítok Nigeru) a viacero jej prítokov, rieky tečúce na juhovýchod sú prítoky Sanghy (povodie Konga); viacero veľkých priehradných nádrží. Lesy pokrývajú okolo 40 % rozlohy krajiny, vlhké rovníkové lesy na juhu prechádzajú smerom na sever do saván a galériových lesov v riečnych dolinách, okolo Čadského jazera suché savany s nízkymi akáciami, na pobreží mangrovy, v najvyšších polohách Kamerunského vrchu chudobná alpínska vegetácia. Príroda (najmä živočíšstvo) Kamerunu je chránená v 13 národných parkoch. Do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO bola 1987 zapísaná Rezervácia fauny Dža (fr. Réserve de faune du Dja, angl. Dja Faunal Reserve) rozkladajúca sa v juž. časti krajiny v povodí rieky Dža v oblasti zachovaného ekosystému pôvodných tropických dažďových lesov (vyhlásená 1950, biosférická rezervácia 1981, rozloha 5 260 km2) a 2012 územie národného parku Lobéké ako súčasť cezhraničnej lokality Trojnárodný park Sangha (→ Sangha) tvorenej chránenými územiami v pohraničí Kamerunu, Stredoafrickej republiky a Konga.

Kamerun patrí k hospodársky stabilným africkým štátom a vďaka zásobám ropy a vhodným prírodným podmienkam na poľnohospodársku výrobu je jeho ekonomika jednou z najsamostatnejších v oblasti subsaharskej Afriky. Na tvorbe HDP sa 28 % podieľa priemysel, 23 % poľnohospodárstvo a 49 % služby (2015). V poľnohospodárstve pracuje 70 % ekonomicky aktívnych obyvateľov, v priemysle 13 %, v službách 17 % (2001). Rast HDP 4,7 % (2012). Miera nezamestnanosti 30 % (2001), miera inflácie 2,9 % (2012). Najdôležitejším sektorom je všestranne orientované poľnohospodárstvo, v rámci ktorého ešte existuje kočovné poľnohospodárstvo sprevádzané vypaľovaním budúcich obhospodarovaných plôch. Orná pôda predstavuje okolo 12,5 % rozlohy krajiny, asi 70 % z nej je majetkom maloroľníkov obhospodarujúcich zväčša veľmi jednoduchými nástrojmi farmy menšie než 2 ha. Pestovanie manioku jedlého, banánovníka, kukurice, dioskórey, podzemnice olejnej, ryže, cukrovej trstiny, olejnice guinejskej, najmä na export kávovníka, kakaovníka, kaučukovníka, bavlníka; chov hovädzieho dobytka, kôz, oviec, rozvinutý rybolov; ťažba vzácneho dreva. Hlavným priemyselným odvetvím je ťažba ropy, ktorá sa dynamicky rozvinula koncom 70. rokov 20. stor. (ťažba z podmorských ložísk a v blízkosti hranice s Nigériou) a po 1985 zaznamenala mierny pokles, od 1997 je významná ťažba ropy pri pobreží (časť sa spracúva v rafinérii v Limbe), ďalej ťažba zemného plynu, rúd železa, vápenca, bauxitu; priemysel potravinársky, drevársky, gumársky, petrochemický, textilný, cementársky, kovoobrábací, kožiarsky, hutnícky (hliníková huta v Edéi). Prevažnú časť elektrickej energie produkujú hydroelektrárne. Vývoz ropy, ropných produktov, drevného reziva, hliníka, bavlny, kaučuku, kakaa, kávy. Dovoz ropy, chemikálií a chemických výrobkov, strojov a zariadení, obilia, cestných vozidiel. Hlavní obchodní partneri: Španielsko, Nigéria, Taliansko, Francúzsko, USA, Čína, Holandsko. Relatívne hustá dopravná sieť, 50 000 km ciest, z toho 5 000 km so spevneným povrchom (2004), 987 km železničných tratí (2010), 34 letísk, z toho 11 so spevnenou pristávacou dráhou, medzinárodné letiská v mestách Douala, Yaoundé a Garoua (2010), námorné prístavy v mestách Douala, Garoua a Limbe, 886 km ropovodov (2010). Najhustejšie sú osídlené úrodné oblasti na západe, pobrežná oblasť okolo mesta Douala a oblasť okolo hlavného mesta Yaoundé, stredná a juhových. časť sú takmer neobývané.

Obyvateľstvo: → Kamerunčania. Miera urbanizácie 58 % (2010). Najväčšie mestá: Douala, Yaoundé, Bamenda, Bafoussam, Garoua, Maroua.

O dejinách Kamerunu jestvuje až do príchodu Európanov (15. stor.) len málo údajov. Najstarším obyvateľstvom boli pravdepodobne Pygmeji zo skupiny Baka, ktorí dodnes obývajú pralesy na juhu a východe krajiny. Predpokladá sa, že pohraničná oblasť medzi dnešným Kamerunom a Nigériou bola pravlasťou Bantuov, odkiaľ jednotlivé bantuské populácie postupne migrovali do str., vých. a juž. Afriky (datovanie nie je dodnes spoľahlivo vyriešené). Bantuské etniká Doualov, Fangov, Mpongwov a Bakèlèov (aj Akèlèovia) sa asi až do 13. stor. n. l. usádzali v niekoľkých migračných vlnách v oblasti, kde sa tropický prales dotýka pobrežia. Prvými Európanmi, ktorí nadviazali kontakt s domorodým obyvateľstvom, boli Portugalčania, ktorí 1472 pristáli v delte rieky Wouri (podľa množstva krabov, ktorí sa v nej vyskytovali, ju nazvali Krabia rieka, portugalsky Rio de Camarões, odtiaľ neskorší názov krajiny) a po 1520 začali obchodovať s miestnym obyvateľstvom (najmä s Doualmi), zriaďovať obchodné stanice na pobreží, zakladať plantáže na pestovanie cukrovej trstiny a obchodovať s otrokmi. Po príchode holandských moreplavcov začiatkom 17. stor. však svoje monopolné postavenie v obchode s otrokmi stratili a v nasledujúcom období obchodovali s otrokmi pozdĺž kamerunského pobrežia aj španielski, anglickí, francúzski, nemeckí a od konca 18. stor. aj americkí obchodníci. Obchod s otrokmi ukončil 1820 (po prijatí jeho zákazu 1807 na území britských kolónií) príchod britskej eskadry do Bonnyjského zálivu (vo vých. časti Guinejského zálivu), ktorá chytala otrokárske lode a otrokov oslobodzovala. Európania sa však usádzali len v pobrežných oblastiach (sever a vnútrozemie krajiny boli až do konca 19. stor. pomerne málo preskúmané).

Vlastnú kolonizáciu Kamerunu začali Nemci, keď sa 4. júla 1884 nemeckému cestovateľovi a generálnemu konzulovi v Tunise G. Nachtigalovi podarilo uzavrieť s miestnymi vládcami Doualov zmluvu o nemeckom protektoráte a Kamerun sa stal nemeckou kolóniou. Hoci sa Nemci usilovali rozšíriť svoje panstvo aj do sev. a vých. oblastí dnešného Kamerunu (smerom k Čadskému jazeru a ku Kongu), až do 1890 ovládali len pobrežie. Ich ďalšej expanzii bránil odpor domáceho obyvateľstva najmä v oblasti, kde existovali organizované štátne útvary, napr. od konca 14. stor. sultanát Bamum (jeho sultán Njoya, ktorý vládol 1894 – 1933, patrí k najvýraznejším osobnostiam kamerunských dejín), od prelomu 15. a 16. stor. kráľovstvo, resp. od 1715 sultanát Mandara a od začiatku expanzie Fulbov do Kamerunu (začiatok 19. stor.) ríša Adamawa. Brutálny postup nemeckej koloniálnej správy proti pôvodnému obyvateľstvu (o. i. systém nútených prác na plantážach, telesné tresty) vyvolával časté povstania afrických komunít.

Po vypuknutí 1. svet. vojny prenikli do Kamerunu francúzske a britské koloniálne jednotky, ktoré 1916 prinútili Nemcov kapitulovať. Po porážke Nemecka v 1. svet. vojne sa Kamerun stal francúzsko-britským kondomíniom a od 1919 na základe Versaillskej zmluvy mandátnym územím Spoločnosti národov v správe Francúzska (získalo 4/5 územia a Kamerun, takzvaný Francúzsky Kamerun, pričlenilo k Francúzskej rovníkovej Afrike) a Spojeného kráľovstva (1/5 územia, západnú časť krajiny, takzvaný Britský Kamerun, pričlenilo k britskej kolónii Nigéria). Od 1946 mal Kamerun štatút poručenského územia OSN rozdeleného na Francúzsky Kamerun a Britský Kamerun. R. 1946 – 60 silnel v krajine boj za nezávislosť, vznikali odborové zväzy a politické strany, z ktorých najvýznamnejší bol Zväz kamerunského ľudu (Union des populations du Cameroun, UPC, založený 1948) vo Francúzskom Kamerune. Na jeho čele stál Ruben Um Nyobé (*1913, †1958) s radikálnym programom zjednotenia krajiny a získania nezávislosti. Politický boj prerástol do partizánskej vojny, v ktorej R. Um Nyobé zahynul.

R. 1960 získal Francúzsky Kamerun politickú nezávislosť, 1. januára 1960 bola vyhlásená Kamerunská republika a za jej prezidenta bol zvolený A. Ahidjo. R. 1961 bola ku Kamerunskej republike na základe plebiscitu pripojená juž. časť Britského Kamerunu a štát prijal nový názov Kamerunská federatívna republika (sev. časť Britského Kamerunu bola ako súčasť provincie Sardauna pričlenená k Nigérii). Integračné tendencie v krajine 1961 – 72 viedli k odklonu od federatívneho princípu a k vzniku silno centralizovanej Zjednotenej kamerunskej republiky (1972 – 84) s jedinou politickou stranou; od 1984 opäť názov Kamerunská republika. R. 1982 prezident A. Ahidjo rezignoval a jeho nástupcom sa stal bývalý predseda vlády P. Biya, ktorý 1983 ako jediný kandidát vyhral voľby a napriek obnovenému politickému pluralizmu (1990) a námietkam politickej opozície zvíťazil aj vo voľbách 1992, 1997 a 2004. Jeho strana Demokratické združenie kamerunského ľudu (Rassemblement démocratique du peuple camerounais, RDPC) má väčšinu v parlamente. R. 2011 sa opozícii nepodarilo zablokovať zmenu ústavy, ktorá P. Biyovi umožnila kandidovať aj v ďalšom volebnom období, a opäť bol zvolený za prezidenta. Stabilitu krajiny ohrozuje v súčasnosti predovšetkým napätie medzi anglofónnym (takzvaným Južným Kamerunom, juž. časť bývalého Britského Kamerunu) a frankofónnym obyvateľstvom (ostatné časti Kamerunu). R. 1995 bolo založené hnutie Národná rada Južného Kamerunu (Southern Cameroons National Council; 2001 vyhlásené za nelegálne), ktoré sa usiluje o dosiahnutie nezávislosti Južného Kamerunu od Kamerunskej republiky a 1999 formálne vyhlásilo nezávislosť medzinárodne neuznanej takzvanej Ambazónskej republiky (Republic of Ambazonia; 2005 sa stala pod názvom Južný Kamerun, angl. Southern Cameroons, členom Organizácie nezastúpených národov a národností, UNPO).

Podľa ústavy z 1972 (viackrát revidovaná) je Kamerun prezidentská republika, prezident je volený v priamych voľbách na 7 rokov. Zákonodarným zborom je parlament, ktorý pozostáva z dvoch komôr: národného zhromaždenia, ktoré má 180 volených poslancov a senátu, ktorý má 100 volených poslancov. Poslanci obidvoch komôr sú volení na 5 rokov.

Prezidenti
1960 – 1982 Ahmadou Ahidjo
od 1982 Paul Biya

Zverejnené v marci 2017.

Kamerun [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2023-01-29]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/kamerun