Kambodža

Popis ilustrácie

Štátny znak

Popis ilustrácie

Zástava

Obsah tabuľky
Rozloha: 181 035 km2
Počet obyvateľov: 14 953 000 (2012)
Priemerná hustota zaľudnenia: 83 obyvateľov/km2
Hlavné mesto: Phnom Pénh
Úradný jazyk: khmérčina
Mena: riel
Hrubý národný produkt na obyvateľa: 880 USD (2012)
Export: 6,7 mld. USD (2011)
Import: 6,1 mld. USD (2011)
Stredná dĺžka života mužov/žien: 61 rokov/66 rokov (2012)
Prirodzený prírastok: 1,72 % (2012)
Gramotnosť mužov/žien: 83 %/66 % (2009)
Popis ilustrácie

Poloha

Popis ilustrácie

Vidiecka krajina v západnej časti Kambodže, provincia Battambang

Text hesla

Kambodža, Kambodžské kráľovstvo, oficiálny prepis Kâmpŭchéa, Preăhréachéanachâkr Kâmpŭchéa — štát v juhovýchodnej Ázii v juhovýchodnej časti polostrova Zadná India. Na západe a severe susedí s Thajskom, na severe s Laosom, na východe a juhovýchode s Vietnamom, na juhozápade je obmývaný vodami Thajského zálivu Tichého oceána (dĺžka pobrežnej línie 443 km). Administratívne sa člení na 23 provincií a na územie hlavného mesta.

Až tri štvrtiny územia zaberá rozľahlá aluviálna nížina dolného toku rieky Mekong budovaná štvrtohornými sedimentmi, na juhozápade obkolesená pásmami Kardamómových vrchov s najvyšším vrchom štátu Aural, 1 813 m n. m., a ich výbežkom – horským pásmom Damrei (Slonie vrchy), a na severe pohorím Dangrek (výšky do 761 m n. m.), vých. časť územia sa stupňovito dvíha od Mekongu smerom k Annamským vrchom rozprestierajúcim sa na území Vietnamu a Laosu. Horúce monzúnové podnebie, v juhozáp. časti vlhké, priemerná mesačná teplota najchladnejších mesiacov december a január 25 – 26 °C, najteplejších mesiacov apríl a máj do 28 – 31 °C, ročný úhrn zrážok vo vnútrozemí 1 000 – 2 000 mm (lokálne do 750 mm), na pobreží Thajského zálivu do 5 000 mm, maximum zrážok spadne v období od mája – júla do septembra – októbra. Hlavné rieky: Mekong (preteká vých. časťou krajiny od severu na juh) s prítokmi Tonle Sap a San; jazero Tonle Sap (najväčšie jazero Prednej Indie) je prostredníctvom rieky Tonle Sap spojené s Mekongom. Kambodža má zalesnených 39 % územia (jedna z krajín s najrýchlejším úbytkom lesov), najrozšírenejšie sú monzúnové lesy s drevinami zhadzujúcimi lístie v období sucha, v horských oblastiach na severe a západe vlhké vždyzelené rovníkové lesy, v suchších oblastiach v centre krajiny savany, na plochom morskom pobreží mangrovy. Príroda Kambodže je chránená v 7 národných parkoch.

Slabo rozvinutá poľnohospodárska krajina, podľa tempa rastu HDP (10 % 2004 – 2007; 6 % 2010) však patrí ku krajinám s dynamicky rastúcou ekonomikou. Krajina je odkázaná na hospodársku pomoc zo zahraničia, zahraničných investorov však odrádzajú politická nestabilita a korupcia. Problémami sú i nízka vzdelanosť obyvateľstva (najmä na vidieku) a slabo rozvinutá infraštruktúra na vidieku. Najrýchlejšie rastúcimi hospodárskymi odvetviami sú odevný priemysel, stavebníctvo a cestovný ruch. Na tvorbe HDP sa poľnohospodárstvo podieľa 36 %, priemysel 24 % a služby 40 % (2012). Najviac ekonomicky aktívneho obyvateľstva, až 56 %, zamestnáva poľnohospodárstvo, 17 % priemysel, 27 % služby (2010). Miera nezamestnanosti 3,5 %, miera inflácie 4 % (2012).

Poľnohospodárska výroba využíva 20 % rozlohy krajiny (16,8 % orná pôda, 3,2 % lúky a pasienky), 2 850 km2 je umelo zavlažovaných. Pestovanie ryže (najvýznamnejšia plodina, 7,600 mil. t, 2009, 13. miesto na svete), kukurice, sezamu, manioku jedlého, banánovníka, orieškov kešu, podzemnice olejnej, zeleniny, kaučukovníka, arengy cukrovej, bavlníka, cukrovej trstiny, juty, batatov. Chov hovädzieho dobytka, ošípaných, hydiny, priadky morušovej; významný rybolov (najmä v jazere Tonle Sap). Ťažba vzácneho dreva.

Priemysel odevný, potravinársky (lúparne ryže, cukrovary, spracovanie rýb, olejársky priemysel a i.), gumársky, drevársky, cementársky; ťažba kamennej soli, fosforitov, drahých kameňov a rúd železa, nevyužívajú sa zásoby bauxitu a menšie zásoby ropy a zemného plynu. Rozvinuté remeslá. Najrýchlejšie rastúcim hospodárskym odvetvím je cestovný ruch (219-tis. zahraničných turistov, 1997; 2,5 mil., 2010), najviac turistov prichádza z Japonska, Číny, USA a Kórejskej republiky. Hlavní obchodní partneri: USA, Thajsko, Čína, Vietnam, Singapur. Vývoz najmä textílií a odevov (72 % vývozu), ryže, kaučuku, rybích produktov. Dovoz ropných produktov, dopravných prostriedkov, cigariet. Cestná sieť má dĺžku 39 618 km, len 2 492 km ciest je so spevneným povrchom (2009); nemodernizovaná železničná doprava má 690 km úzkorozchodných tratí (2010); 16 letísk, z toho 6 s pevnou pristávacou dráhou, medzinárodné letiská v Phnom Pénhi a v Siem Reap (2013); 3 700 km vodných ciest (najmä po Mekongu, 2012), najväčšie námorné prístavy sú v Kompong Som a Phnom Pénhi. Obyvateľstvo je koncentrované najmä v nížinách, 80 % žije v doline Mekongu a v okolí jazera Tonle Sap. Etnické a náboženské zloženie → Kambodžania. Podiel mestského obyvateľstva: 20 % (2011). Najväčšie mestá: Phnom Pénh, Battambang, Siem Reap, Kompong Som.

Dejiny — najstaršie osídlenie Kambodže dokladajú archeologické nálezy (kamenné nástroje z východnej Kambodže medzi Snuolom a Chepom v južnej časti dnešnej provincie Kratie blízko hranice s Vietnamom) z obdobia pred 600-tis. rokmi. Približne pred 60-tis. rokmi sa tam usadila populácia lovcov a zberačov, ktorých príslušníci boli pravdepodobne vzdialenými predkami monsko-khmérskych kmeňov a im jazykovo a kultúrne príbuzných etník. Významné archeologické nálezy z obdobia asi po 6800 pred n. l. zaraďované k hoabinhskej kultúre (súhrnné označenie viacerých kultúr kamennej doby) pochádzajú z jaskyne Laang Spean v severozápadnej Kambodži. Už v 3. tisícročí pred n. l. je doložené poľnohospodárstvo založené na pestovaní ryže. K významným neolitickým sídlam patrili lokality Samrong Sen (juhovýchodne od jazera Tonle Sap) a Mlu Prei (v severnej Kambodži). Dokladom začiatku sociálnej organizácie obyvateľstva sú opevnenia s kruhovým pôdorysom v južnej a juhovýchodnej Kambodži, tzv. pevnosti moi (2. tisícročie pred n. l. – 500 pred n. l.).

Predangkórske obdobie — jediným zdrojom informácií o najstarších dejinách Kambodže sú čínske pramene, podľa ktorých v 1. – 7. stor. n. l. jestvoval v delte Mekongu prvý štátny útvar na území dnešnej Kambodže, kráľovstvo Funan (aj Baphnom), ktoré bolo kultúrne a nábožensky ovplyvnené Indiou. Asi v 5. stor. vznikol na strednom toku rieky Mekong ako vazal ríše Funan feudálny štát monsko-khmérskych kmeňov Čenla zložený z malých viac alebo menej prepojených lokálnych kniežatstiev. V polovici 6. stor. bol Funan porazený kráľom Čenly Bhavavarmanom I., územie Funanu asi 627 definitívne anektoval vládca Čenly Íšánavarman I., za ktorého vlády, ako aj za vlády Bhavavarmana II. a Džajavarmana I. dosiahla Čenla najväčší rozmach. Okolo 706 sa rozpadla na severnú (tzv. Čenla zeme) a južnú (Čenla vôd) časť, ktoré sa ďalej rozpadali na malé štátiky. Úpadok zavŕšili opakované útoky (767 a 774) z Jávy, kde vládla buddhistická dynastia Šailéndrovcov. Okolo 790 sa z jávskeho exilu vrátil potomok bývalého vládnuceho čenlaského rodu Džajavarman II. a ako vládca kniežatstva Indrapura (pravdepodobne sa nachádzalo severovýchodne od dnešného Phnom Pénha) postupne dobyl naspäť územia obsadené jávskymi Šailéndrovcami.

R. 802 sa na vrchu Phnom Kulen (severovýchodne od Angkór Thomu; pravdepodobne tam jestvovalo aj mesto Mahéndraparvata, v tom období ceremoniálne a náboženské centrum khmérskej ríše Angkór) vyhlásil za univerzálneho monarchu, za božského kráľa (dévarádža – titul a zároveň kráľovský kult), a stal sa zakladateľom mocného khmérskeho kráľovstva Angkór (aj Kambudžadéša), čím sa v dejinách Kambodže začalo angkórske obdobie (802 – 1336). Kráľovstvo Angkór v nasledujúcich storočiach ďalej expandovalo a stalo sa mocenským centrom Zadnej Indie (Indočínsky polostrov). Prvý významný rozkvet dosiahlo v 11. stor. počas vlády kráľa Súrjavarmana I. a v 12. stor. za vlády Súrjavarmana II., ktorý dal o. i. vybudovať rozsiahly chrámový komplex Angkór Vat (kambodžská architektúra, kambodžské výtvarné umenie). R. 1177 – 81 okupovala Angkór starobylá ríša Čamov Čampa (rozprestierala sa na území dnešného Vietnamu). Po vyhnaní Čamov sa stal kráľom Džajavarman VII., za ktorého vlády Angkórske kráľovstvo opäť dosiahlo ekonomický a kultúrny vrchol (o. i. dal zrekonštruovať bývalé hlavné mesto Jašódharapura, ktoré 1177 vypálili po vpáde Čamovia, a na jeho mieste dal vybudovať Angkór Thom). Na konci 13. stor. začal Angkór pod tlakom Thajčanov (Siamčanov) a Vietnamcov upadať a angkórske obdobie sa v dejinách Kambodže skončilo vládou kráľa Džajavarmana IX. (1327 – 36).

Na začiatku nasledujúceho, postangkórskeho obdobia (1336 – 1863) vojská thajského kráľovstva Ajuthajá viackrát dobyli hlavné mesto Angkór Thom (1351, 1385, 1393) a veľkú časť domáceho obyvateľstva odvliekli do zajatia. Keď Thajčania 1431 opätovne dobyli Angkór, kráľ Soryopor (1431 – 67) z obáv pred thajskou hrozbou presťahoval 1433 hlavné mesto do Basanu (dnes Srei Santhor, aj Srey Santhor, severovýchodne od Phnom Pénha) a 1434 do Phnom Pénha (asi do 1505). R. 1444 Angkór opäť dobyli Thajčania. R. 1531 vojská kráľa Ang Čana I. (medzinárodný prepis Ang Chan I.) dobyli thajskú provinciu Prachin a zlikvidovali pokus princa Onga (syn kráľa Ramathuppdeya, vládol 1472 – 73) ovládnuť za pomoci Thajčanov severnú oblasť krajiny. Po kambodžských vojenských inváziách do Thajska 1570, 1575, 1578, 1582 (dvakrát) a 1584 sa situácia zmenila. Po úspešnej thajskej invázii do Kambodže (1583) a vyplienení (1594) kambodžského hlavného mesta Lovek (hlavné mesto 1528 – 95, 1596 – 1618) sa začalo tzv. obdobie thajského zasahovania do kambodžských záležitostí (s niekoľkými prestávkami trvalo až do príchodu Francúzov v 60. rokoch 19. stor.). R. 1596 a 1597 sa uskutočnili španielsko-portugalské vojenské expedície do Kambodže. R. 1603 – 04 krajina opäť neúspešne čelila thajskej invázii, ďalšie útoky Thajčanov však 1623 a 1624 odrazili vojská kráľa Chey Chetthu II. (*1577, †1628, vládol od 1618, jeho hlavným mestom sa stal Udong). R. 1612 priplával do Phnom Pénha po rieke Mekong prvý anglický obchodník Peter Floris (†1615), 1637 tam holandská Východoindická spoločnosť založila svoju stanicu. R. 1644 Kambodžania odrazili holandskú trestnú výpravu, invázia Európanov však pokračovala (1653 tam priplával prvý francúzsky obchodník Bastian Bouillon).

R. 1658 bol kráľ Reameathipadei I. (*1614, †1659, vládol od 1642) po povstaní princov Ang Soa (*1628, †1672) a Ang Tana (†1673) podporovaných vietnamským vojskom zosadený, kráľom sa stal Ang Soa ako Barom Reachea V. (vládol 1658 – 72), čím sa začalo tzv. obdobie vietnamského zasahovania do kambodžských záležitostí. R. 1673, 1688 a 1699 sa uskutočnili ďalšie vietnamské invázie do Kambodže, ktorá sa tak stala predmetom súperenia medzi Vietnamom a Thajskom. Neskôr Kambodža odstúpila Vietnamu východnú časť dnešnej Kambodže a dnešný južný Vietnam, ktoré sa po 1862 stali súčasťou Kočinčíny (1867 francúzska kolónia). R. 1772 vypálili Thajčania Phnom Pénh a po ďalšej thajskej invázii (1775) bol na kambodžský trón dosadený prothajsky (a zároveň protivietnamsky) orientovaný kráľ Ang Non II. (*1739, †1779, vládol 1775 – 79). R. 1811 – 13 sa v Kambodži odohrali boje medzi thajskými a vietnamskými vojskami, Thajčania získali územia v severnej Kambodži (medzi pohorím Dangrek a oblasťou Phnom Tep), kráľovský dvor v Udongu úplne ovládli provietnamsky orientovaní Kambodžania. Narastajúca nespokojnosť domáceho obyvateľstva s vietnamským útlakom vyústila do protivietnamského povstania (1820 – 21) vedeného bývalým mníchom Kaiom (†asi 1821), ktoré bolo potlačené a jeho vodcovia boli na výstrahu popravení. Vietnamizáciu Kambodže mala zavŕšiť tzv. civilizačná misia (1834) vyslaná vietnamským cisárom Minh Mangom (vládol 1820 – 41). Lokálne vzbury, napr. povstanie 1840, ale najmä thajská invázia do Kambodže (1841) Vietnamcov oslabili a donútili ich postupne sa stiahnuť. Vietnamskí úradníci a vojaci Kambodžu definitívne opustili až 1847.

Po nástupe prothajsky orientovaného kráľa Ang Duonga (vládol 1848 – 60) zažila krajina obdobie rozkvetu nazývané aj obdobie kambodžskej (khmérskej) renesancie. Boli obnovené hinduistické kláštory, vyhlásený nový zákonník, zostavená kronika kambodžskej histórie a uskutočnená jazyková reforma (opierajúc sa o indický jazyk páli, boli do khmérčiny zavedené nové slová). Od pol. 19. stor. narastal záujem o Kambodžu zo strany Francúzov v súvislosti s ich prenikaním do Vietnamu (najmä po návšteve francúzskeho bádateľa, prírodovedca Henriho Mouhota, *1826, †1861, ktorý 1858 – 61 počas svojej cesty po Thajsku, Kambodži a Laose objavil o. i. rozvaliny Angkór Vatu). Silné pozície získali za vlády kráľa Ang Duonga, ktorý v úsilí zmierniť politický vplyv Thajska požiadal 1853 o pomoc a ochranu francúzskeho cisára Napoleona III., 11. augusta 1863 podpísal kráľ Norodom dohodu o francúzskom protektoráte a 1884 dokument nastoľujúci de facto zvrchovanú kontrolu Francúzov v Kambodži. Tým sa v Kambodži začalo obdobie francúzskej koloniálnej nadvlády (1863 – 1953), hlavné mesto sa 1866 presunulo z Udongu (hlavné mesto od 1618) do Phnom Pénha. Napriek odporu kambodžského obyvateľstva (1885 – 89 neúspešné protifrancúzske povstanie vedené princom Sivothom, *1841, †1891) bola Kambodža 1887 začlenená do kolónie Francúzska Indočína (→ Indočína). Prejavom nespokojnosti s nepriaznivou hospodárskou a politickou situáciou na začiatku 20. stor. bolo niekoľko povstaní (napr. 1906 robotníkov, 1908 a 1909 protifrancúzske) a tzv. petičné hnutie roľníkov žiadajúcich kráľa o zlepšenie životných podmienok (1916). Ekonomický a kultúrny rozvoj nastal počas vlády kráľa Sisovatha (1904 – 27) a pokračoval za vlády jeho syna a priaznivca kambodžskej kultúry Sisovatha Monivonga (*1875, †1941, vládol 1927 – 41), keď vznikli významné kambodžské kultúrne inštitúcie a nastalo obdobie rozvoja moderného kambodžského nacionalizmu; jeho predstavitelia sa združovali okolo novín Nagara Vatta (založené 1936), Buddhistického inštitútu (založený 1930, zameraného na náboženský a kultúrny rozvoj Kambodže) a kráľovskej školy Lyceé Sisovath (založená 1873 ako stredná škola, od 1933 vyššia stredná škola) v Phnom Pénhi. Počas 2. svetovej vojny po porážke francúzskej armády vojskami nacistického Nemecka (1940) došlo k oslabeniu francúzskych pozícií v celej Francúzskej Indočíne. Kolaborantská francúzska vichyjská vláda prijala japonské ultimátum a do severnej Indočíny vstúpili japonské vojská; politická správa kolónie však formálne naďalej ostala v rukách Francúzov (resp. vichyjského režimu). Oslabovanie francúzskej moci pokračovalo aj po francúzsko-thajskej vojne (1940 – 41), po ktorej sa kambodžská provincia Battambang a väčšina územia Siem Reapu ocitli v thajskom područí. R. 1940 vzniklo v kambodžských oblastiach kontrolovaných Thajčanmi protifrancúzske hnutie Khmérsky oslobodenecký front (Nektum Issarak Khmer, skrátene Khmer Issarak; → Slobodní Khméri). Po smrti Sisovatha Monivonga (1941) sa v krajine začal spor o následníctvo. Zvíťazil v ňom Francúzmi podporovaný Norodom Sihanuk, ktorý dominoval v kambodžskej politike nasledujúcich 60 rokov. Prvým prejavom protifrancúzskeho odporu sa stala demonštrácia buddhistických mníchov a kambodžských nacionalistov (podľa žltých dáždnikov demonštrantov nazývaná aj dáždniková vzbura) 1942 v Phnom Pénhi, celospoločenský odpor vyvolali tzv. romanizačné zákony – pokus Francúzov o nahradenie khmérskeho písma latinkou a kambodžského buddhistického kalendára gregoriánskym (1943, romanizačná kríza). Po tzv. japonskom prevrate, keď Japonci 9. marca 1945 odzbrojili francúzske jednotky a prevzali kontrolu nad celou Indočínou, vyhlásil 13. marca 1945 kráľ Norodom Sihanuk ukončenie francúzskeho protektorátu nad Kambodžou (o. i. boli zrušené nepopulárne romanizačné zákony) a Kambodža nakrátko prešla do rúk Japoncov. Po kapitulácii Japonska (14. augusta 1945) vstúpili do Phnom Pénha (október 1945) britské jednotky, japonské oddiely boli odzbrojené a 7. januára 1946 bol nad celou Indočínou obnovený francúzsky protektorát. To viedlo k vypuknutiu prvej indočínskej vojny a v Kambodži k narastaniu ľudového hnutia odporu s cieľom získať jej úplnú nezávislosť (protifrancúzsky orientované partizánske oddiely najmä z radov Slobodných Khmérov bojovali na strane koalície vietnamských národnooslobodzovacích síl Viet Minh). V máji 1947 bola schválená nová kambodžská ústava, ktorá krajine priznávala autonómiu v rámci Francúzskej únie (1946 – 58) a 8. novembra 1949 bola v Paríži podpísaná dohoda, v ktorej Francúzsko priznalo Kambodži štatút nezávislého štátu, naďalej si však udržalo kontrolu nad kambodžskou ekonomikou a obranou. R. 1952 Norodom Sihanuk rozpustil vládu, vyhlásil stanné právo a všetku moc sústredil do vlastných rúk.

Silnejúci tlak zo strany Kambodže postupne donútil Francúzsko stiahnuť svoje jednotky a 9. novembra 1953 Kambodža vyhlásila úplnú nezávislosť, čím sa v dejinách Kambodže začalo obdobie nezávislosti. V medzinárodnej dohode o zastavení nepriateľstva v Kambodži podpísanej v rámci ženevskej konferencie o Kórei a Indočíne (1954) sa kambodžská vláda zaviazala dodržiavať politickú neutralitu. R. 1955 bola Kambodža prijatá do OSN a vystúpila z Francúzskej únie. V marci 1955 kráľ Norodom Sihanuk abdikoval (v prospech svojho otca Norodoma Suramarita) a z pozície ministerského predsedu (a predsedu ním založeného kambodžského hnutia národnej jednoty Sangkum Reastr Niyum) sa usiloval realizovať svoj program buddhistického socializmu; tento politický program s dôrazom na ekonomický a sociálny rozvoj krajiny však zároveň znamenal elimináciu politických protivníkov a represálie. Pod jeho vedením sa kambodžská vláda spočiatku dostala do opozície proti pravicovým režimom v Thajsku a v Južnom Vietname, kde od 1955 prebiehala druhá indočínska vojna (→ vietnamská vojna), ale aj proti USA (napriek dohode o vojenskej pomoci podpísanej s USA v máji 1955). Dočasné prerušenie diplomatických vzťahov s USA (1965) viedlo k posilneniu kontaktov so Severným Vietnamom a východná Kambodža sa stala základňou vietnamských partizánov, ktorí odtiaľ viedli odboj proti vojskám juhovietnamského režimu a dopravovali do Južného Vietnamu zbrane. Juhovietnamci sa v súvislosti s vietnamskou vojnou postupne dostali s kambodžskou armádou do ozbrojeného konfliktu, začali kontrolovať územia na severe i juhu krajiny a na istý čas obkľúčili i Phnom Pénh. Napriek tomu, že USA nikdy nevyhlásili Kambodži vojnu, boli časti Kambodže počas vietnamskej vojny neustále bombardované americkým letectvom s cieľom narušiť zásobovanie vietnamských vojenských jednotiek a zničiť severovietnamské vojenské základne v Kambodži (mnohé z nich v skutočnosti nikdy neexistovali); celkove bolo na Kambodžu zvrhnutých viac amerických bômb než počas 2. svetovej vojny na Japonsko, bolo zabitých viac ako pol milióna kambodžských roľníkov. To pravdepodobne prispelo k podpore ultraľavicového vojensko-politického hnutia Červených Khmérov zo strany vidieckeho obyvateľstva.

Zlá situácia v krajine zaktivizovala opozičné pravicové zoskupenie na čele s proamerickým generálom a úradujúcim ministerským predsedom Lon Nolom, ktorý 17. marca 1970 zvrhol Norodoma Sihanuka (1960 – 70 hlava štátu), 9. októbra 1970 bola zrušená monarchia a vyhlásená Khmérska republika na čele s Lon Nolom. Štátny prevrat podporovali najmä vzdelanejšie vrstvy v Phnom Pénhi a príslušníci armády, vidiecke obyvateľstvo považovalo zvrhnutie hlavy štátu za svätokrádež; na niektorých miestach v krajine vypukli krvavé nepokoje, ktoré si na obidvoch stranách vyžiadali stovky obetí. Norodom Sihanuk, ktorý ušiel do Číny, kde 23. septembra 1970 založil opozičný Jednotný národný front Kambodže (Front uni national du Kampuchea, FUNK), ako aj Ľudové ozbrojené sily národného oslobodenia Kambodže (Forces armées populaires de libération nationale du Kampuchea, FAPLNK; ich základ tvorili komunisti), vyzval všetkých Kambodžanov povstať proti Lon Nolovi. Už 5. mája 1970 bola ustanovená Kráľovská vláda národnej jednoty Kambodže (Gouvernement royal d’union nationale du Cambodge, GRUNC), čím protilonnolovské hnutie odporu získalo status vlasteneckého kambodžského hnutia vedeného khmérskym kráľom, i keď Norodom Sihanuk v tom čase kráľom nebol. V krajine vypukla občianska vojna (1970 – 75), politická nestabilita mala za následok opakované vstupy juhovietnamských jednotiek na podporu vlády v Phnom Pénhi. R. 1975 oslabená Lon Nolova vláda kontrolovala už len Phnom Pénh, zvyšok krajiny ovládali Červení Khméri, ktorí 17. apríla 1975 na čele s Pol Potom dobyli hlavné mesto Phnom Pénh, 5. januára 1976 vyhlásili novú ústavu a krajinu premenovali na Demokratickú Kambodžu (Kâmpŭchéa prâcheathippadey). Norodom Sihanuk však režim Červených Khmérov odmietol podporovať, v októbri 1976 rezignoval a 1978 sa postavil na čelo Jednotného národného frontu za nezávislú, neutrálnu, mierovú a spolupracujúcu Kambodžu (Front uni national pour un Cambodge indépendant, neutre, pacifique, et coopératif, FUNCIMPEC), ktorého cieľom bolo zvrhnúť režim Červených Khmérov. V úsilí udržať si politickú moc v nestabilnej krajine sužovanej sociálnym útlakom, vojnou a hladomorom nastolili Červení Khméri prísny ultraľavicový režim a začali realizovať vlastné utopické socialistické ideály založené na predstave úplného odstránenia triednych rozdielov. Nasledujúce obdobie prinieslo tvrdú likvidáciu pravice, inteligencie, buddhistického duchovenstva a etnických menšín (najmä Čamov), kráľ bol internovaný. Mestá vrátane Phnom Pénha boli násilne vysídľované, dve tretiny obyvateľstva boli násilne presunuté (1975 dvakrát a 1979) do poľnohospodárskych komún, kde museli nútene pracovať (často aj 16 hodín denne). Pracovný cyklus trval deväť dní, desiaty deň bol určený na politické vzdelávanie. Peniaze boli zrušené, za prácu dostávali obyvatelia skromné prídely odevov a potravín. Boli izolovaní nielen od okolitého sveta, ale i spoločensky (nútené sobáše, oddelené bývanie mužov a žien, ojedinelé stretávanie sa manželov, odoberanie detí starších ako 7 rokov rodičom) a duchovne (zákaz vyznávať náboženstvo), platil aj prísny zákaz hrať hazardné hry, nosiť okuliare, u žien aj dlhé vlasy a šperky. Červení Khméri zničili veľa vzácnych buddhistických pamiatok a v rámci likvidácie spoločenských rozdielov zaviedli tzv. novú khmérčinu, kde nejestvovali tradičné výrazy nadriadenosti a podriadenosti. Pošta ani telefón nefungovali, štátny rozhlas a noviny boli obmedzené. Na zabránenie úniku informácií o celkovej situácii v Kambodži boli mená členov vlády utajované. V oblasti zahraničnej politiky spolupracovali Červení Khméri najmä s Čínou a zastávali silné šovinistické postoje najmä k Vietnamu, čo viedlo k vzájomným pohraničným sporom. Celkovo padlo za obeť Pol Potovej genocíde asi 1,7 mil. ľudí.

Vládu Červených Khmérov napokon ukončila v decembri 1978 vietnamská invázia, 11. januára 1979 bola vyhlásená Kambodžská ľudová republika (KĽR) s ľavicovou, provietnamsky orientovanou vládou na čele s Heng Samrinom (uznali ju len niektoré, prevažne socialistické štáty, ostatné krajiny vrátane OSN uznávali Pol Potovu vládu Demokratickej Kambodže). To malo za následok začiatok ďalšej občianskej vojny, v ktorej proti provietnamskej vláde bojovali partizánske oddiely Červených Khmérov, ako aj oddiely pravicového hnutia Khmer Serei (Slobodný Khmér; pôvodne bojovali proti Sihanukovi a podporovali Lon Nolov prevrat 1970) a Sihanukove oddiely Jednotného národného frontu za nezávislú, neutrálnu, mierovú a spolupracujúcu Kambodžu (FUNCIMPEC), resp. ozbrojené zložky Národnej sihanukovskej armády (Armée nationale sihanoukiste, ANS) na čele so Sihanukovým mladším synom Norodomom Ranariddhom (*1944); k bojom však dochádzalo aj medzi Červenými Khmérmi a ostatnými opozičnými skupinami. Na začiatku 90. rokov 20. stor. armáda Kambodžskej ľudovej republiky kontrolovala centrálne oblasti Kambodže a vojská Demokratickej Kambodže riedko osídlené horské oblasti na severozápade a juhozápade krajiny. Občianska vojna bola ukončená až 1991, keď po viacerých prípravných rokovaniach bola 23. októbra 1991 v Paríži podpísaná dohoda o prímerí a politických urovnaní kambodžského konfliktu; dohľadom nad dodržiavaním prímeria a nad voľbami bolo poverené OSN, 15. marca 1992 začala oficiálne pracovať Dočasná správa OSN v Kambodži (United Nations Transitional Authority in Cambodia, UNTAC). V máji 1993 sa konali prvé slobodné voľby za účasti viacerých politických strán (Červení Khméri ich bojkotovali), 21. septembra 1993 parlament schválil novú ústavu, na základe ktorej sa Kambodža stala konštitučnou monarchiou (Kambodžské kráľovstvo), 24. septembra 1993 ju Norodom Sihanuk podpísal (jeho podpisom sa formálne ukončila činnosť Dočasnej správy OSN) a bol vyhlásený za kráľa. Proti novej vláde sa však postavili Červení Khméri (1996 ovládali asi pätinu územia Kambodže), vnútorné nezhody a početné dezercie vojakov však napokon viedli k ich definitívnej kapitulácii (posledné zvyšky sa vzdali 1. decembra 1998). R. 1997 požiadala kambodžská vláda OSN o spoluprácu pri vytvorení špeciálneho súdu na stíhanie predstaviteľov Červených Khmérov za zločiny proti ľudskosti páchané 1975 – 79, ktorý bol vytvorený až 2003 (angl. Extraordinary Chambers in the Courts of Cambodia, fr. Chambres extraordinaires au sein des tribunaux cambodgiens) a pracovať začal 2006. R. 2004 Norodom Sihanuk abdikoval a za nového kambodžského kráľa bol zvolený jeho najstarší syn Norodom Sihamoni. V súčasnosti (2013) pretrváva medzi Kambodžou a Thajskom napätie v súvislosti so sporom o pohraničné územie, na ktorom leží angkórsky chrámový komplex Preah Vihear.

Politický systém — Kambodža je konštitučnou monarchiou, hlavou štátu je kráľ (od 2004 Norodom Sihamoni), ktorého doživotne spomedzi členov kráľovskej rodiny vyberá tzv. korunná rada. Zákonodarným orgánom je dvojkomorový parlament zložený z Národného zhromaždenia (Rodthasaphéa Preăhréachéanachâkr Kâmpŭchéa; má 123 členov volených na základe všeobecných parlamentných volieb na 5 rokov) a zo Senátu (Pratdasaphea Nae Preăhréachéanachâkr Kâmpŭchéa; má 62 členov; 2 senátorov vymenúva kráľ, 2 sú volení Národným zhromaždením, 57 je volených ľudovým hlasovaním v senátnych obvodoch na 6 rokov).

Kambodžskí králi
do 802 Predangkórske obdobie (králi Čenly)
asi 550 – 600 Bhavavarman I.
600 – asi 611/616 Mahéndravarman
611/616 – 635 Íšánavarman I.
asi 639 – 655 Bhavavarman II.
asi 655 – 681 Džajavarman I.
681 – ? Džajadéví (kráľovná)
802 – 1336 Angkórske obdobie
802 – asi 850/853 Džajavarman II. (posmrtne Paraméšvara)
asi 854 – 877 Džajavarman III. (posmrtne Višnuloka)
877 – 889 Indravarman I. (posmrtne Íšvaraloka)
889 – asi 910 Jašóvarman (posmrtne Paramašivaloka)
910 – asi 923 Haršavarman I. (posmrtne Rudraloka)
asi 923 – asi 928 Íšánavarman II. (posmrtne Paramarudraloka)
asi 928 – asi 941 Džajavarman IV. (posmrtne Paramašivapada)
asi 941 – 944 Haršavarman II. (posmrtne Brahmaloka alebo Vrahmaloka)
944 – 968 Rádžéndravarman II. (Šivaloka)
968 – 1001 Džajavarman V. (Paramavíraloka)
asi 1001 – 1002 Udajáditjavarman I.
1002 – 1050 Súrjavarman I. (posmrtne Paramanírvánapada)
1050 – asi 1066 Udajáditjavarman II.
1066/1077 – asi 1080 Haršavarman III. (posmrtne Sadášivapada)
1080 – asi 1107 Džajavarman VI. (posmrtne Paramakaivaljapada)
1107 – 1112 Dharaníndravarman I. (posmrtne Paramaniškalapada)
1113 – 1150 Súrjavarman II. (posmrtne Paramavišnuloka)
1150 – asi 1160 Dharaníndravarman II.
1160 – asi 1165 Jašóvarman II.
asi 1165 – 1177 Tribhuvanáditjavarman
1181 – 1218/19 Džajavarman VII. (posmrtne Maháparamasaugata)
1218/19 – 1243 Indravarman II.
1243 – 1295 Džajavarman VIII. (posmrtne Paraméšvarapada)
1295 – 1308 Indravarman III.
1308 – 1327 Šrídradžajavarman
1327 – 1336 Džajavarman IX. (posmrtne Paraméšvara al. Džajavarmádiparaméšvara)
1336 – 1863 Postangkórske obdobie
1346 – 1351 Lampongrádža
1357 – 1363 Súrjavamša Rádžádhirádža
1363 – 1373 Barom Rama (Paramarama)
1373 – 1393 Dhammasoka
1431 – 1467 Soryopor
1467 – 1472 Noreay
1472 – 1473 Ramathuppdey
1474 – 1494 Thommo Reachea I.
1494 – 1498 alebo 1504 – 1512 Damkhat Sokonthor
1498 – 1511 alebo 1512 – 1516 Sdach Kan
1505 – 1556 alebo 1516 – 1567 Ang Čan I., aj Ang Chan I.
1556 – 1567 alebo 1566 – 1576 Barom Reachea I.
1567 – 1574 alebo asi 1576 – 1594 Satha I.
1574 – 1595 alebo 1585 – 1595 Chey Chettha I.
1595 – 1596 Preah Ream
1597 – 1599 Barom Reachea II.
1599 – 1600 Barom Reachea III.
1600 – 1602 Chau Ponhea Nhoum (regent)
1603 – 1618 Barom Reachea IV.
1618 – 1628 Chey Chettha II.
1628 – 1630 Chau Ponhea To
1630 – 1640 Ang Tong Reachea
1640 – 1642 Ang Non I.
1642 – 1658 Reameathipadei I.
1658 – 1672 Barom Reachea V.
1672 – 1673 Chey Chettha III.
1673 – 1674 Ang Chei
1675 – 1695 Chey Chettha IV. (prvé obdobie vlády)
1695 Outey I.
1695 – 1699 Chey Chettha IV. (druhé obdobie vlády)
1699 – 1701 Ang Em (prvé obdobie vlády)
1701 – 1702 Chey Chettha IV. (tretie obdobie vlády)
1702 – 1703 Thommo Reachea II. (prvé obdobie vlády)
1703 – 1706 Chey Chettha IV. (štvrté obdobie vlády)
1706 – 1710 Thommo Reachea II. (druhé obdobie vlády)
1710 – 1722 Ang Em (druhé obdobie vlády)
1722 – 1729 Satha II. (prvé obdobie vlády)
1729 Ang Em (tretie obdobie vlády)
1729 – 1738 Satha II. (druhé obdobie vlády)
1738 – 1747 Thommo Reachea II. (tretie obdobie vlády)
1747 Thommo Reachea III.
1747 – 1749 Ang Tong
1749 – 1755 Chey Chettha V.
1755 – 1758 Ang Tong
1758 – 1775 Outey II.
1775 – 1779 Ang Non II.
1779 – 1796/97, korunovaný 1794 Ang Eng
1796/97 – 1834, korunovaný 1806 Ang Čan II., aj Ang Chan II.
1834 – 1840 a 1844 Ang Mey (kráľovná)
1848 – 1860 Ang Duong
1863 – 1953 Obdobie fr. koloniálnej nadvlády
1860 – 1904, korunovaný 1864 Norodom
1904 – 1927 Sisovath
1927 – 1941 Sisovath Monivong
po 1953 Obdobie nezávislosti
1941 – 1955 Norodom Sihanuk
1955 – 1960 Norodom Suramarit
1993 – 2004 Norodom Sihanuk
od 2004 Norodom Sihamoni
Pozn.: Keďže slovenský prepis z khmérčiny nebol dosiaľ štandardizovaný, mená khmérskych panovníkov (od 2. pol. 14. stor. do súčasnosti) sa uvádzajú v medzinárodnej transkripcii khmérskeho písma, výnimkou sú iba mená, ktoré majú zaužívanú slovenskú podobu (Ang Čan, aj Ang Chan; Norodom Sihanuk, a nie Norodom Sihanouk ap.)

Zverejnené v marci 2017.

Kambodža [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2023-01-28]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/kambodza