kalif

kalif [arab.], aj chalífa — historický titul najvyššieho náboženského i svetského vládcu moslimov, ktorý stál na čele kalifátu. Jeho povinnosťou bolo starať sa o zachovanie a rozširovanie území ovládaných moslimami, bol hlavným veliteľom svätej vojny (džihád), dbal o dodržiavanie islamského práva (šaría), a hoci bol považovaný za hlavu všetkých moslimov, v právnych a náboženských otázkach nepredstavoval najvyššiu autoritu. Pojem kalif sa spomína už v Koráne (ako kalif sú označované biblické postavy Adam a Dávid, zástupcovia Boha na zemi), používať sa začal po smrti proroka Mohameda (632), keď správu moslimskej komunity prebral Mohamedov svokor Abú Bakr s titulom chalífat rasúl alláh (nástupca Božieho posla, t. j. Mohameda; arab. chalífa = nástupca, odtiaľ názov), ako titul vládcu sa začal používať pravdepodobne počas vlády druhého kalifa Umara ibn al-Chattába.

Prví štyria kalifovia (Abú Bakr, Umar ibn al-Chattáb, Usmán ibn Affán, Alí ibn Abí Tálib) boli volení a v moslimských dejinách majú zvláštne postavenie – sú označovaní ako správne vedení alebo pravoverní kalifovia (al-chulafá’ ar-rášidún). Pre ďalšie generácie moslimov často predstavujú vzor a obdobie ich vlády sa považuje za zlatý vek islamu. Do značnej miery položili základy administratívnej a súdnej správy v moslimskom štáte (→ Arabská ríša) a podľa vzoru Mohameda pokračovali v rozširovaní jeho územia. Ešte do 641 sa im podarilo dobyť Sýriu, Jordánsko, Palestínu a územie dnešného Iraku, do 642 získali kontrolu nad celým Egyptom a úspešne pokračovali v ťaženiach do sev. Afriky, do oblasti juž. Kaukazu i na územie dnešného Iránu (Perzie). Po zavraždení tretieho kalifa Usmána ibn Affána (656) a počas následnej nevýraznej vlády štvrtého kalifa Alího ibn Abí Táliba (656 – 661) došlo k sporom o nástupníctvo (o právo viesť spoločenstvo moslimov), keď Alí súhlasil s rozhodnutím zmierovacieho súdu, podľa ktorého kalif nemusel byť volený, ale titul kalif mohol byť dedičný (→ cháridža). To spolu s otázkou pôvodu kalifa viedlo k prvému štiepeniu arabskej komunity a k rozdeleniu moslimov na šíitov a sunnitov (sunitov). Šíiti neuznávajú žiadneho z kalifov, pokiaľ nie je priamym potomkom proroka Mohameda, za jediných legitímnych panovníkov považujú Alího ibn Abí Táliba i jeho potomkov (→ Hasan, → Husajn; → isná’ašaríja) a najvyššieho vodcu moslimskej komunity označujú titulom imám. Podľa sunnitských moslimov kalif musí pochádzať z kmeňa Kurajšovcov (pochádzali z neho prorok Mohamed, ako aj neskôr vládnuce dynastie Umajjovcov a Abbásovcov). Dynastický a vnútronáboženský konflikt vyvrcholil počas vlády protivníka Alího ibn Abí Táliba a prvého umajjovského panovníka Mu’áviju I., ktorý sa 661 zmocnil vlády a za svojho nástupcu (za kalifa) vymenoval syna Jazída (I.), čím porušil tradíciu demokratickej voľby kalifa (šúrá) ako predstaviteľa výkonnej moci. Titul kalif sa tak stal dedičným.

Za najvýraznejších kalifov zo sunnitskej dynastie Umajjovcov (spolu 14 kalifov, ktorí vládli v Damasku do 750) sa pokladajú Abdalmalik (685 – 705) a jeho syn al-Valíd I. (705 – 715), ktorému sa podarilo upevniť vládu v celej sev. Afrike a konvertovať na islam miestne berberské obyvateľstvo, na západe ovládnuť takmer celý Iberský polostrov a na východe územie až po údolie rieky Indus. Počas vlády nástupcov al-Valída I. došlo k postupnému oslabovaniu moci umajjovských kalifov a 750 boli zvrhnutí Abu l-Abbásom (Abú al-Abbásom), zakladateľom dynastie Abbásovcov (svoj pôvod odvodzovali od Mohamedovho strýka Abbása, *565, †653), ktorý bol vyhlásený za kalifa. Dal vyvraždiť celú rodinu Umajjovcov, ujsť sa podarilo iba Abdarrahmánovi I., ktorý zjednotil Arabov žijúcich v Španielsku, založil španielsku vetvu Umajjovcov a 756 vytvoril Córdobský emirát, Abdarrahmánom III. (929 sa vyhlásil za kalifa) pretvorený na Córdobský kalifát (jestvoval do 1031).

Sunnitskí Abbásovci (spolu 38 kalifov vládnucich v Bagdade) sa dostali k moci vďaka podpore rôznych pietistických a extrémistických skupín, najmä ší’e, ktorá sa stala úhlavným protivníkom ortodoxnej sunnitskej väčšiny a neustálou hrozbou jej moci. K najvýznamnejším abbásovským kalifom patrili al-Mansúr (754 – 775), ktorý založil Bagdad a vybudoval centralizovaný štát podliehajúci autorite kalifa, ako aj významní podporovatelia vedy a umenia Hárún ar-Rašíd (786 – 809) a jeho syn al-Ma’mún (813 – 833). Hoci abbásovskí kalifovia formálne vládli na východe až do 1258, keď bol Bagdad dobytý Mongolmi, ich vláda sa de facto skončila 945, keď sa Bagdadu zmocnili perzskí Bújovci. Abbásovskí kalifovia sa stali len bábkovými panovníkmi formálne uznávanými za duchovných vodcov sunnitských moslimov dynastiami v Chorásáne, Transoxánii a str. Ázii.

Titul kalif používala aj dynastia šíitských Fátimovcov v Egypte (909 – 1171; svoj pôvod odvodzovala od potomkov Mohamedovej dcéry Fátimy a jej manžela Alího ibn Abí Táliba) a neskôr aj Abbásovci v Egypte (1261 – 1517), ktorí však vládli len formálne (tzv. tieňoví kalifovia, náboženskí hodnostári v Káhire) a skutočnú moc mali mamlúci (mamlúcka dynastia, 1250 – 1517), ktorí si takto zabezpečili legitimitu svojej vlády. Od zajatia posledného abbásovského tieňového kalifa v Káhire (1517) osmanským sultánom Selimom I. používali titul kalif aj vládcovia Osmanskej ríše (spolu s titulom sultán), a to až do jeho oficiálneho zrušenia po vzniku Tureckej republiky (1924).