kalif

Text hesla

kalif [arab.], aj chalífa — historický titul najvyššieho náboženského i svetského vládcu moslimov, ktorý stál na čele kalifátu. Jeho povinnosťou bolo starať sa o zachovanie a rozširovanie území ovládaných moslimami, bol hlavným veliteľom svätej vojny (džihád), dbal o dodržiavanie islamského práva (šaría), a hoci bol považovaný za hlavu všetkých moslimov, v právnych a náboženských otázkach nepredstavoval najvyššiu autoritu. Pojem kalif sa spomína už v Koráne (ako kalif sú označované biblické postavy Adam a Dávid, zástupcovia Boha na zemi), používať sa začal po smrti proroka Mohameda (632), keď správu moslimskej komunity prebral Mohamedov svokor Abú Bakr s titulom chalífat rasúl alláh (nástupca Božieho posla, t. j. Mohameda; arab. chalífa = nástupca, odtiaľ názov), ako titul vládcu sa začal používať pravdepodobne počas vlády druhého kalifa Umara ibn al-Chattába.

Prví štyria kalifovia (Abú Bakr, Umar ibn al-Chattáb, Usmán ibn Affán, Alí ibn Abí Tálib) boli volení a v moslimských dejinách majú zvláštne postavenie – sú označovaní ako správne vedení alebo pravoverní kalifovia (al-chulafá’ ar-rášidún). Pre ďalšie generácie moslimov často predstavujú vzor a obdobie ich vlády sa považuje za zlatý vek islamu. Do značnej miery položili základy administratívnej a súdnej správy v moslimskom štáte (→ Arabská ríša) a podľa vzoru Mohameda pokračovali v rozširovaní jeho územia. Ešte do 641 sa im podarilo dobyť Sýriu, Jordánsko, Palestínu a územie dnešného Iraku, do 642 získali kontrolu nad celým Egyptom a úspešne pokračovali v ťaženiach do sev. Afriky, do oblasti juž. Kaukazu i na územie dnešného Iránu (Perzie). Po zavraždení tretieho kalifa Usmána ibn Affána (656) a počas následnej nevýraznej vlády štvrtého kalifa Alího ibn Abí Táliba (656 – 661) došlo k sporom o nástupníctvo (o právo viesť spoločenstvo moslimov), keď Alí súhlasil s rozhodnutím zmierovacieho súdu, podľa ktorého kalif nemusel byť volený, ale titul kalif mohol byť dedičný (→ cháridža). To spolu s otázkou pôvodu kalifa viedlo k prvému štiepeniu arabskej komunity a k rozdeleniu moslimov na šíitov a sunnitov (sunitov). Šíiti neuznávajú žiadneho z kalifov, pokiaľ nie je priamym potomkom proroka Mohameda, za jediných legitímnych panovníkov považujú Alího ibn Abí Táliba i jeho potomkov (→ Hasan, → Husajn; → isná’ašaríja) a najvyššieho vodcu moslimskej komunity označujú titulom imám. Podľa sunnitských moslimov kalif musí pochádzať z kmeňa Kurajšovcov (pochádzali z neho prorok Mohamed, ako aj neskôr vládnuce dynastie Umajjovcov a Abbásovcov). Dynastický a vnútronáboženský konflikt vyvrcholil počas vlády protivníka Alího ibn Abí Táliba a prvého umajjovského panovníka Mu’áviju I., ktorý sa 661 zmocnil vlády a za svojho nástupcu (za kalifa) vymenoval syna Jazída (I.), čím porušil tradíciu demokratickej voľby kalifa (šúrá) ako predstaviteľa výkonnej moci. Titul kalif sa tak stal dedičným.

Za najvýraznejších kalifov zo sunnitskej dynastie Umajjovcov (spolu 14 kalifov, ktorí vládli v Damasku do 750) sa pokladajú Abdalmalik (685 – 705) a jeho syn al-Valíd I. (705 – 715), ktorému sa podarilo upevniť vládu v celej sev. Afrike a konvertovať na islam miestne berberské obyvateľstvo, na západe ovládnuť takmer celý Iberský polostrov a na východe územie až po údolie rieky Indus. Počas vlády nástupcov al-Valída I. došlo k postupnému oslabovaniu moci umajjovských kalifov a 750 boli zvrhnutí Abu l-Abbásom (Abú al-Abbásom), zakladateľom dynastie Abbásovcov (svoj pôvod odvodzovali od Mohamedovho strýka Abbása, *565, †653), ktorý bol vyhlásený za kalifa. Dal vyvraždiť celú rodinu Umajjovcov, ujsť sa podarilo iba Abdarrahmánovi I., ktorý zjednotil Arabov žijúcich v Španielsku, založil španielsku vetvu Umajjovcov a 756 vytvoril Córdobský emirát, Abdarrahmánom III. (929 sa vyhlásil za kalifa) pretvorený na Córdobský kalifát (jestvoval do 1031).

Sunnitskí Abbásovci (spolu 38 kalifov vládnucich v Bagdade) sa dostali k moci vďaka podpore rôznych pietistických a extrémistických skupín, najmä ší’e, ktorá sa stala úhlavným protivníkom ortodoxnej sunnitskej väčšiny a neustálou hrozbou jej moci. K najvýznamnejším abbásovským kalifom patrili al-Mansúr (754 – 775), ktorý založil Bagdad a vybudoval centralizovaný štát podliehajúci autorite kalifa, ako aj významní podporovatelia vedy a umenia Hárún ar-Rašíd (786 – 809) a jeho syn al-Ma’mún (813 – 833). Hoci abbásovskí kalifovia formálne vládli na východe až do 1258, keď bol Bagdad dobytý Mongolmi, ich vláda sa de facto skončila 945, keď sa Bagdadu zmocnili perzskí Bújovci. Abbásovskí kalifovia sa stali len bábkovými panovníkmi formálne uznávanými za duchovných vodcov sunnitských moslimov dynastiami v Chorásáne, Transoxánii a str. Ázii.

Titul kalif používala aj dynastia šíitských Fátimovcov v Egypte (909 – 1171; svoj pôvod odvodzovala od potomkov Mohamedovej dcéry Fátimy a jej manžela Alího ibn Abí Táliba) a neskôr aj Abbásovci v Egypte (1261 – 1517), ktorí však vládli len formálne (tzv. tieňoví kalifovia, náboženskí hodnostári v Káhire) a skutočnú moc mali mamlúci (mamlúcka dynastia, 1250 – 1517), ktorí si takto zabezpečili legitimitu svojej vlády. Od zajatia posledného abbásovského tieňového kalifa v Káhire (1517) osmanským sultánom Selimom I. používali titul kalif aj vládcovia Osmanskej ríše (spolu s titulom sultán), a to až do jeho oficiálneho zrušenia po vzniku Tureckej republiky (1924).

Kalifovia (632 – 1258)
Rok vlády Kalif (panovnícke meno, úplné meno)
pravoverní kalifovia
632 – 634 Abú Bakr (Abú Bakr Abdalláh ibn Abí Kuháfa as-Siddik)
634 – 644 Umar ibn al-Chattáb
644 – 656 Usmán ibn Affán
656 – 661 Alí ibn Abí Tálib (Alí ibn Abí Tálib ibn Abd al-Muttalib ibn Hášim ibn Abd al-Manáf)
umajjovskí kalifovia
661 – 680 Mu’ávija I. (Mu Mu’ávija ibn Abí Sufján)
680 – 683 Jazíd I. (Jazíd ibn Mu’ávija)
683 Mu’ávija II. (Mu’ávija ibn Jazíd)
684 – 685 Marván I. (Marván ibn al Hakam)
685 – 705 Abdalmalik (Abdalmalik ibn Marván)
705 – 715 al-Valíd I. (al-Valíd ibn Abdalmalik)
715 – 717 Sulajmán (Sulajmán ibn Abdalmalik)
717 – 720 Umar II. (Umar ibn Abdalazíz)
720 – 724 Jazíd II. (Jazíd ibn Abdalmalik)
724 – 743 Hišám (Hišám ibn Abdalmalik)
743 – 744 al-Valíd II. (al-Valíd ibn Jazíd)
744 Jazíd III. (Jazíd ibn al-Valíd)
744 Ibráhím (Ibráhím ibn al-Valíd)
744 – 749/750 Marván II. (Marván ibn Muhammad)
abbásovskí kalifovia
749/750 – 754 Abu l-Abbás (Abú al-Abbás as-Saffáh Abdalláh ibn Muhammad)
754 – 775 al-Mansúr (Abú Džafar al-Mansúr Abdalláh ibn Muhammad ibn Alí)
775 – 785 al-Mahdí (Muhammad al-Mahdí ibn Abdalláh al-Mansúr)
785 – 786 al-Hádí (Abú Abdalláh al-Hádí Músa ibn Muhammad al-Mahdí)
786 – 809 Hárún ar-Rašíd (Hárún ibn Muhammad al-Mahdí)
809 – 813 al-Amín (Abú Abdalláh al-Amín Muhammad ibn Hárún ar-Rašíd)
813 – 833 al-Ma’mún (Abú Džafar al-Ma’mún Abdalláh ibn Hárún ar-Rašíd)
833 – 842 al-Mu’tasim Billáh (Abú Ishák al-Mu’tasim Billáh Muhammad ibn Hárún ar-Rašíd)
842 – 847 al-Vátik Billáh (Abú Džafar al-Vátik Billáh Hárún ibn Muhammad al-Mu’tasim)
847 – 861 al-Mutavakkil ’Alá Alláh (Abú Fadl al-Mutavakkil ’Alá Alláh Dža’far ibn Muhammad al-Mu’tasim)
861 – 862 al-Muntasir Billáh (Abú Dža’far al-Muntasir Billáh Muhammad ibn Dža’far al-Mutavakkil)
862 – 866 al-Musta’ín Billáh (Abú al-Abbás al-Musta’ín Billáh Ahmad ibn Muhammad al-Mu’tasim)
866 – 869 al-Mu’tazz Billáh (Abú Abdalláh al-Mu’tazz Billáh Muhammad ibn Dža’far al-Mutavakkil)
869 – 870 al-Muhtadí Billáh (Abú Ishák al-Muhtadí Billáh Muhammad ibn Hárún al-Vátik)
870 – 892 al-Mu’tamid Billáh (Abú al-Abbás al-Mu’tamid Billáh Ahmad ibn Dža’far al-Mutavakkil)
892 – 902 al-Mu’tadid Billáh (Abú al-Abbás al-Mu’tadid Billáh Ahmad ibn Táhá al-Muvaffak ibn Dža’far al-Mutavakkil)
902 – 908 al-Muktafí Billáh (Abú Ahmad al-Muktafí Billáh Alí ibn Ahmad al-Mu’tadid)
908 – 908 Abdalláh (Abdalláh ibn al-Mu’tazz) – zavraždený po jednom dni vlády
908 – 932 al-Muktadir Billáh (Abú al-Fadl al-Muktadir Billáh Dža’far ibn Ahmad al-Mu’tadid)
932 – 934 al-Káhir Billáh (Abú al-Mansúr al-Káhir Billáh Muhammad ibn Ahmad al-Mu’tadid)
934 – 940 ar-Rádí Billáh (Abú al-Abbás ar-Rádí Billáh Muhammad ibn Dža’far al-Muktadir)
940 – 944 al-Muttakí Lilláh (Abú Ishák al-Muttakí Lilláh Ibráhím ibn Dža’far al-Muktadir)
944 – 946 al-Mustakfí Billáh (Abú al-Kásim al-Mustakfí Billáh Abdalláh ibn al-Muktafí)
946 – 974 al-Mutí’ Lilláh (Abú al-Kásim al-Mutí’ Lilláh al-Fadl ibn Dža’far al-Muktadir)
974 – 991 at-Tá’i Billáh (Abú Bakr at-Tá’i Billáh Abdalkarím ibn al-Fadl al-Mutí’)
991 – 1031 al-Kádir Billáh (Abú al-Abbás al-Kádir Billáh Ahmad ibn Ishák ibn Dža’far al-Muktadir)
1031 – 1075 al-Káim bi-Amrilláh (Abú Dža’far al-Káim bi-Amrilláh Abdalláh ibn Ahmad al-Kádir)
1075 – 1094 al-Muktadí bi-Amrilláh (Abú al-Kásim al-Muktadí bi-Amrilláh Abdalláh ibn Muhammad az-Záhír ibn Abdalláh al-Káim)
1094 – 1118 al-Mustazhir Billáh (Abú al-Abbás al-Mustazhir Billáh Ahmad ibn Abdalláh al-Muktadí)
1118 – 1135 al-Mustaršid Billáh (Abú al-Mansúr al-Mustaršid Billáh al-Fadl ibn Ahmad al-Mustazhir)
1135 – 1136 ar-Rášid Billáh (Abú Dža’far ar-Rášid Billáh al-Mansúr ibn al-Fadl al-Mustaršid)
1136 – 1160 al-Muktafí li-Amrilláh (Abú Abdalláh al-Muktafí li-Amrilláh Muhammad ibn Ahmad al-Mustazhir)
1160 – 1170 al-Mustandžid Billáh (Abú al-Muzaffar al-Mustandžid Billáh Júsuf ibn Muhammad al-Muktafí)
1170 – 1180 al-Mustadí bi-Amrilláh (Abú Muhammad al-Mustadí bi-Amrilláh al-Hassan ibn Júsuf al-Mustandžid)
1180 – 1225 an-Násir li-Dínalláh (Abú al-Abbás an-Násir li-Dínalláh Ahmad ibn al-Hassan al-Mustadí)
1225 – 1226 az-Záhir bi-Amrilláh (Abú an-Násir az-Záhir bi-Amrilláh Muhammad ibn Ahmad an-Násir)
1226 – 1242 al-Mustansir Billáh (Abú Dža’far al-Mustansir Billáh al-Mansúr ibn Muhammad az-Záhir)
1242 – 1258 al-Musta’sim Billáh (Abú Ahmad al-Musta’sim Billáh Abdalláh ibn Mansúr al-Mustansir)
umajjovskí kalifovia v Španielsku
929 – 961 Abdarrahmán III. (912 – 929 emir)
961 – 976 Hakam II. (Abú al-Ás al-Mustansir Billáh al-Hakam ibn Abdarrahmán)
976 – 1009 Hišám II. (Abú al-Valíd Hišám al-Mu’ajjad Billáh) – faktickým vládcom bol Almanzor
1009 – 1026 obdobie úpadku – osem kalifov
1026 – 1031 Hišám III. (Hišám ibn Muhammad al-Mu’tad Billáh)
Text hesla

kalif [arab.], aj chalífa — historický titul najvyššieho náboženského i svetského vládcu moslimov, ktorý stál na čele kalifátu. Jeho povinnosťou bolo starať sa o zachovanie a rozširovanie území ovládaných moslimami, bol hlavným veliteľom svätej vojny (džihád), dbal o dodržiavanie islamského práva (šaría), a hoci bol považovaný za hlavu všetkých moslimov, v právnych a náboženských otázkach nepredstavoval najvyššiu autoritu. Pojem kalif sa spomína už v Koráne (ako kalif sú označované biblické postavy Adam a Dávid, zástupcovia Boha na zemi), používať sa začal po smrti proroka Mohameda (632), keď správu moslimskej komunity prebral Mohamedov svokor Abú Bakr s titulom chalífat rasúl alláh (nástupca Božieho posla, t. j. Mohameda; arab. chalífa = nástupca, odtiaľ názov), ako titul vládcu sa začal používať pravdepodobne počas vlády druhého kalifa Umara ibn al-Chattába.

Prví štyria kalifovia (Abú Bakr, Umar ibn al-Chattáb, Usmán ibn Affán, Alí ibn Abí Tálib) boli volení a v moslimských dejinách majú zvláštne postavenie – sú označovaní ako správne vedení alebo pravoverní kalifovia (al-chulafá’ ar-rášidún). Pre ďalšie generácie moslimov často predstavujú vzor a obdobie ich vlády sa považuje za zlatý vek islamu. Do značnej miery položili základy administratívnej a súdnej správy v moslimskom štáte (→ Arabská ríša) a podľa vzoru Mohameda pokračovali v rozširovaní jeho územia. Ešte do 641 sa im podarilo dobyť Sýriu, Jordánsko, Palestínu a územie dnešného Iraku, do 642 získali kontrolu nad celým Egyptom a úspešne pokračovali v ťaženiach do sev. Afriky, do oblasti juž. Kaukazu i na územie dnešného Iránu (Perzie). Po zavraždení tretieho kalifa Usmána ibn Affána (656) a počas následnej nevýraznej vlády štvrtého kalifa Alího ibn Abí Táliba (656 – 661) došlo k sporom o nástupníctvo (o právo viesť spoločenstvo moslimov), keď Alí súhlasil s rozhodnutím zmierovacieho súdu, podľa ktorého kalif nemusel byť volený, ale titul kalif mohol byť dedičný (→ cháridža). To spolu s otázkou pôvodu kalifa viedlo k prvému štiepeniu arabskej komunity a k rozdeleniu moslimov na šíitov a sunnitov (sunitov). Šíiti neuznávajú žiadneho z kalifov, pokiaľ nie je priamym potomkom proroka Mohameda, za jediných legitímnych panovníkov považujú Alího ibn Abí Táliba i jeho potomkov (→ Hasan, → Husajn; → isná’ašaríja) a najvyššieho vodcu moslimskej komunity označujú titulom imám. Podľa sunnitských moslimov kalif musí pochádzať z kmeňa Kurajšovcov (pochádzali z neho prorok Mohamed, ako aj neskôr vládnuce dynastie Umajjovcov a Abbásovcov). Dynastický a vnútronáboženský konflikt vyvrcholil počas vlády protivníka Alího ibn Abí Táliba a prvého umajjovského panovníka Mu’áviju I., ktorý sa 661 zmocnil vlády a za svojho nástupcu (za kalifa) vymenoval syna Jazída (I.), čím porušil tradíciu demokratickej voľby kalifa (šúrá) ako predstaviteľa výkonnej moci. Titul kalif sa tak stal dedičným.

Za najvýraznejších kalifov zo sunnitskej dynastie Umajjovcov (spolu 14 kalifov, ktorí vládli v Damasku do 750) sa pokladajú Abdalmalik (685 – 705) a jeho syn al-Valíd I. (705 – 715), ktorému sa podarilo upevniť vládu v celej sev. Afrike a konvertovať na islam miestne berberské obyvateľstvo, na západe ovládnuť takmer celý Iberský polostrov a na východe územie až po údolie rieky Indus. Počas vlády nástupcov al-Valída I. došlo k postupnému oslabovaniu moci umajjovských kalifov a 750 boli zvrhnutí Abu l-Abbásom (Abú al-Abbásom), zakladateľom dynastie Abbásovcov (svoj pôvod odvodzovali od Mohamedovho strýka Abbása, *565, †653), ktorý bol vyhlásený za kalifa. Dal vyvraždiť celú rodinu Umajjovcov, ujsť sa podarilo iba Abdarrahmánovi I., ktorý zjednotil Arabov žijúcich v Španielsku, založil španielsku vetvu Umajjovcov a 756 vytvoril Córdobský emirát, Abdarrahmánom III. (929 sa vyhlásil za kalifa) pretvorený na Córdobský kalifát (jestvoval do 1031).

Sunnitskí Abbásovci (spolu 38 kalifov vládnucich v Bagdade) sa dostali k moci vďaka podpore rôznych pietistických a extrémistických skupín, najmä ší’e, ktorá sa stala úhlavným protivníkom ortodoxnej sunnitskej väčšiny a neustálou hrozbou jej moci. K najvýznamnejším abbásovským kalifom patrili al-Mansúr (754 – 775), ktorý založil Bagdad a vybudoval centralizovaný štát podliehajúci autorite kalifa, ako aj významní podporovatelia vedy a umenia Hárún ar-Rašíd (786 – 809) a jeho syn al-Ma’mún (813 – 833). Hoci abbásovskí kalifovia formálne vládli na východe až do 1258, keď bol Bagdad dobytý Mongolmi, ich vláda sa de facto skončila 945, keď sa Bagdadu zmocnili perzskí Bújovci. Abbásovskí kalifovia sa stali len bábkovými panovníkmi formálne uznávanými za duchovných vodcov sunnitských moslimov dynastiami v Chorásáne, Transoxánii a str. Ázii.

Titul kalif používala aj dynastia šíitských Fátimovcov v Egypte (909 – 1171; svoj pôvod odvodzovala od potomkov Mohamedovej dcéry Fátimy a jej manžela Alího ibn Abí Táliba) a neskôr aj Abbásovci v Egypte (1261 – 1517), ktorí však vládli len formálne (tzv. tieňoví kalifovia, náboženskí hodnostári v Káhire) a skutočnú moc mali mamlúci (mamlúcka dynastia, 1250 – 1517), ktorí si takto zabezpečili legitimitu svojej vlády. Od zajatia posledného abbásovského tieňového kalifa v Káhire (1517) osmanským sultánom Selimom I. používali titul kalif aj vládcovia Osmanskej ríše (spolu s titulom sultán), a to až do jeho oficiálneho zrušenia po vzniku Tureckej republiky (1924).

Kalifovia (632 – 1258)
Rok vlády Kalif (panovnícke meno, úplné meno)
pravoverní kalifovia
632 – 634 Abú Bakr (Abú Bakr Abdalláh ibn Abí Kuháfa as-Siddik)
634 – 644 Umar ibn al-Chattáb
644 – 656 Usmán ibn Affán
656 – 661 Alí ibn Abí Tálib (Alí ibn Abí Tálib ibn Abd al-Muttalib ibn Hášim ibn Abd al-Manáf)
umajjovskí kalifovia
661 – 680 Mu’ávija I. (Mu Mu’ávija ibn Abí Sufján)
680 – 683 Jazíd I. (Jazíd ibn Mu’ávija)
683 Mu’ávija II. (Mu’ávija ibn Jazíd)
684 – 685 Marván I. (Marván ibn al Hakam)
685 – 705 Abdalmalik (Abdalmalik ibn Marván)
705 – 715 al-Valíd I. (al-Valíd ibn Abdalmalik)
715 – 717 Sulajmán (Sulajmán ibn Abdalmalik)
717 – 720 Umar II. (Umar ibn Abdalazíz)
720 – 724 Jazíd II. (Jazíd ibn Abdalmalik)
724 – 743 Hišám (Hišám ibn Abdalmalik)
743 – 744 al-Valíd II. (al-Valíd ibn Jazíd)
744 Jazíd III. (Jazíd ibn al-Valíd)
744 Ibráhím (Ibráhím ibn al-Valíd)
744 – 749/750 Marván II. (Marván ibn Muhammad)
abbásovskí kalifovia
749/750 – 754 Abu l-Abbás (Abú al-Abbás as-Saffáh Abdalláh ibn Muhammad)
754 – 775 al-Mansúr (Abú Džafar al-Mansúr Abdalláh ibn Muhammad ibn Alí)
775 – 785 al-Mahdí (Muhammad al-Mahdí ibn Abdalláh al-Mansúr)
785 – 786 al-Hádí (Abú Abdalláh al-Hádí Músa ibn Muhammad al-Mahdí)
786 – 809 Hárún ar-Rašíd (Hárún ibn Muhammad al-Mahdí)
809 – 813 al-Amín (Abú Abdalláh al-Amín Muhammad ibn Hárún ar-Rašíd)
813 – 833 al-Ma’mún (Abú Džafar al-Ma’mún Abdalláh ibn Hárún ar-Rašíd)
833 – 842 al-Mu’tasim Billáh (Abú Ishák al-Mu’tasim Billáh Muhammad ibn Hárún ar-Rašíd)
842 – 847 al-Vátik Billáh (Abú Džafar al-Vátik Billáh Hárún ibn Muhammad al-Mu’tasim)
847 – 861 al-Mutavakkil ’Alá Alláh (Abú Fadl al-Mutavakkil ’Alá Alláh Dža’far ibn Muhammad al-Mu’tasim)
861 – 862 al-Muntasir Billáh (Abú Dža’far al-Muntasir Billáh Muhammad ibn Dža’far al-Mutavakkil)
862 – 866 al-Musta’ín Billáh (Abú al-Abbás al-Musta’ín Billáh Ahmad ibn Muhammad al-Mu’tasim)
866 – 869 al-Mu’tazz Billáh (Abú Abdalláh al-Mu’tazz Billáh Muhammad ibn Dža’far al-Mutavakkil)
869 – 870 al-Muhtadí Billáh (Abú Ishák al-Muhtadí Billáh Muhammad ibn Hárún al-Vátik)
870 – 892 al-Mu’tamid Billáh (Abú al-Abbás al-Mu’tamid Billáh Ahmad ibn Dža’far al-Mutavakkil)
892 – 902 al-Mu’tadid Billáh (Abú al-Abbás al-Mu’tadid Billáh Ahmad ibn Táhá al-Muvaffak ibn Dža’far al-Mutavakkil)
902 – 908 al-Muktafí Billáh (Abú Ahmad al-Muktafí Billáh Alí ibn Ahmad al-Mu’tadid)
908 – 908 Abdalláh (Abdalláh ibn al-Mu’tazz) – zavraždený po jednom dni vlády
908 – 932 al-Muktadir Billáh (Abú al-Fadl al-Muktadir Billáh Dža’far ibn Ahmad al-Mu’tadid)
932 – 934 al-Káhir Billáh (Abú al-Mansúr al-Káhir Billáh Muhammad ibn Ahmad al-Mu’tadid)
934 – 940 ar-Rádí Billáh (Abú al-Abbás ar-Rádí Billáh Muhammad ibn Dža’far al-Muktadir)
940 – 944 al-Muttakí Lilláh (Abú Ishák al-Muttakí Lilláh Ibráhím ibn Dža’far al-Muktadir)
944 – 946 al-Mustakfí Billáh (Abú al-Kásim al-Mustakfí Billáh Abdalláh ibn al-Muktafí)
946 – 974 al-Mutí’ Lilláh (Abú al-Kásim al-Mutí’ Lilláh al-Fadl ibn Dža’far al-Muktadir)
974 – 991 at-Tá’i Billáh (Abú Bakr at-Tá’i Billáh Abdalkarím ibn al-Fadl al-Mutí’)
991 – 1031 al-Kádir Billáh (Abú al-Abbás al-Kádir Billáh Ahmad ibn Ishák ibn Dža’far al-Muktadir)
1031 – 1075 al-Káim bi-Amrilláh (Abú Dža’far al-Káim bi-Amrilláh Abdalláh ibn Ahmad al-Kádir)
1075 – 1094 al-Muktadí bi-Amrilláh (Abú al-Kásim al-Muktadí bi-Amrilláh Abdalláh ibn Muhammad az-Záhír ibn Abdalláh al-Káim)
1094 – 1118 al-Mustazhir Billáh (Abú al-Abbás al-Mustazhir Billáh Ahmad ibn Abdalláh al-Muktadí)
1118 – 1135 al-Mustaršid Billáh (Abú al-Mansúr al-Mustaršid Billáh al-Fadl ibn Ahmad al-Mustazhir)
1135 – 1136 ar-Rášid Billáh (Abú Dža’far ar-Rášid Billáh al-Mansúr ibn al-Fadl al-Mustaršid)
1136 – 1160 al-Muktafí li-Amrilláh (Abú Abdalláh al-Muktafí li-Amrilláh Muhammad ibn Ahmad al-Mustazhir)
1160 – 1170 al-Mustandžid Billáh (Abú al-Muzaffar al-Mustandžid Billáh Júsuf ibn Muhammad al-Muktafí)
1170 – 1180 al-Mustadí bi-Amrilláh (Abú Muhammad al-Mustadí bi-Amrilláh al-Hassan ibn Júsuf al-Mustandžid)
1180 – 1225 an-Násir li-Dínalláh (Abú al-Abbás an-Násir li-Dínalláh Ahmad ibn al-Hassan al-Mustadí)
1225 – 1226 az-Záhir bi-Amrilláh (Abú an-Násir az-Záhir bi-Amrilláh Muhammad ibn Ahmad an-Násir)
1226 – 1242 al-Mustansir Billáh (Abú Dža’far al-Mustansir Billáh al-Mansúr ibn Muhammad az-Záhir)
1242 – 1258 al-Musta’sim Billáh (Abú Ahmad al-Musta’sim Billáh Abdalláh ibn Mansúr al-Mustansir)
umajjovskí kalifovia v Španielsku
929 – 961 Abdarrahmán III. (912 – 929 emir)
961 – 976 Hakam II. (Abú al-Ás al-Mustansir Billáh al-Hakam ibn Abdarrahmán)
976 – 1009 Hišám II. (Abú al-Valíd Hišám al-Mu’ajjad Billáh) – faktickým vládcom bol Almanzor
1009 – 1026 obdobie úpadku – osem kalifov
1026 – 1031 Hišám III. (Hišám ibn Muhammad al-Mu’tad Billáh)

Zverejnené v marci 2017.

citácia

Kalif [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-07-23]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/kalif