Abbásovci — druhá dynastia arabských kalifov (750 – 1258) vládnuca v Bagdade, neskôr náboženskí hodnostári v Egypte (1261 – 1517). Svoj pôvod odvodzovali od Mohamedovho strýka Abbása (*565, †653). Zakladateľom dynastie Abbásovcov bol Abu l-Abbás, ktorého 750 vyhlásilo opozičné hnutie za kalifa. Dal vyvraždiť celú rodinu zvrhnutých Umajjovcov (s výnimkou Abdarrahmána I.). Jeho nástupca al-Mansúr založil Bagdad a 762 doň preniesol sídlo kalifátu. Bagdad sa stal strediskom rozsiahleho obchodu s Indiou, Čínou a európskymi krajinami. Za Abbásovcov sa rozpadla kmeňová spoločnosť Arabov a došlo k právnemu zrovnoprávneniu Arabov i ostatného moslimského obyvateľstva. Ríša bola rozdelená na provincie na čele s emirmi. Najväčší rozmach dosiahla koncom 8. a začiatkom 9. stor., a to najmä za Hárúna ar-Rašída a al-Ma’múna. Od začiatku 10. stor. sa rozpadávala, 945 kalifát zanikol. Moc prevzali Bújovci, Abbásovci zostali iba duchovnými vodcami s výnimkou kalifa Násira (*1180, †1225). Po dobytí Bagdadu Mongolmi 1258 abbásovský kalifát definitívne zanikol.

Abdalmalik ibn Marván, 646 alebo 647 – október 705 — arabský kalif z dynastie Umajjovcov (od 685). Za jeho vlády Arabi natrvalo dobyli sev. Afriku. Zaviedol v celom kalifáte arabčinu ako administratívny jazyk, vykonal reformu štátnej správy, organizoval poštu, začal raziť zlaté a strieborné mince.

Abdarrahmán I., Abd ar-Rahmán I. ibn Mu’ávija, asi 734 Damask – 30. 9. 788 Córdoba — arabský emir z dynastie Umajjovcov, prvý nezávislý od Damasku, zakladateľ arabského impéria na Pyrenejskom polostrove. Po abbásovskom prevrate 750 ako jediný z umajjovskej dynastie unikol vraždeniu najprv do Palestíny, potom do sev. Afriky a nakoniec do Španielska. Zjednotil tam žijúcich Arabov a 756 vytvoril samostatný Córdobský emirát (neskorší → Córdobský kalifát). R. 778 úspešne bojoval proti Karolovi Veľkému. Podporoval staviteľstvo, v Córdobe dal postaviť prvú mešitu v Španielsku.

Abdarrahmán II., Abd ar-Rahmán II., 788 Toledo – 22. 9. 852 Córdoba — štvrtý nezávislý emir v Córdobe (822 – 852) z dynastie Umajjovcov. Dal stavať cesty, mosty a vodovody, v Córdobe záhrady, mešity a školy, prispel k rozvoju obchodu. Podporoval rozvoj hudby a poézie.

Abdarrahmán III., Abd ar-Rahmán III., 889 – 15. 10. 961 Córdoba — ôsmy nezávislý córdobský emir (912 – 929) z dynastie Umajjovcov, prvý, ktorý v Španielsku prijal titul kalif (929). Za jeho vlády dosiahol emirát (resp. kalifát) najväčší územný rozsah. Bojoval proti kresťanským panovníkom Kastílie a Leónu, v Afrike a Stredozemnom mori proti arabsko-berberskej dynastii Fátimovcov. Pri výbojoch na severe Afriky dobyl Ceutu (931), na Pyrenejskom polostrove Toledo (932). V niekoľkých bitkách porazil kráľa Leónu (porážku utrpel iba 939 pri Salamance); León a Navarra platili od 955 daň. Označovaný za jedného z najschopnejších vladárov záp. islamských krajín. V emiráte nastolil vnútorný mier, podporoval stavebníctvo, pri Córdobe dal postaviť palác Medina az-Zahrá. Prvý z arabských panovníkov na Pyrenejskom polostrove, ktorý dal raziť mince so svojím menom.

Abú Bakr, 573 Mekka – 22. 8. 634 Medina — prvý legitímny arabský kalif (632 – 634), jeden z najstarších prívržencov Mohameda (otec Mohamedovej obľúbenej manželky Ajše). Upevnil pozície islamu v Arábii, jeho vojská prenikli do Sýrie a Iraku, kde dosiahli prvé víťazstvá nad Byzantíncami (júl 634 pri Adžnádajne).

Abu l-Abbás, ? – jún 754 zaniknutá lokalita Anbar (v blízkosti mesta Fallúdža), Irak — prvý arabský kalif (od 749), zakladateľ dynastie Abbásovcov; pretože dal vyvraždiť všetkých príslušníkov zvrhnutej dynastie Umajjovcov (okrem Abdarrahmána I.), nazývaný As-Saffáh (Krviprelievač).

Abú Muslim al-Churásání, asi 727 – február 755 — vodca povstania v Chorásáne (746 – 749), ktoré zvrhlo Umajjovcov a nastolilo vládu Abbásovcov. Od 750 miestodržiteľ v Chorásáne. Jeho stúpenci ho považovali za kalifa, preto ho kalif al-Mansúr dal zavraždiť.

Adžmán, Ajmán — prístavné mesto v Spojených arabských emirátoch na Pirátskom pobreží Perzského zálivu, administratívne stredisko emirátu Adžmán; 250-tis. obyvateľov (2010). Tvorí konurbáciu s mestami Dubaj a Šardžá.

Aghlabovci [-gla-] — dynastia arabských emirov vládnuca 800 – 909 v sev. Afrike. Založil ju abbásovský guvernér Ibráhím ibn al-Aghlab (vládol 800 – 812). V rámci abbásovského kalifátu vytvoril nezávislý sunnitský emirát so sídlom v Kajruváne. Na začiatku 9. stor. Aghlabovci ovládli Tunisko, Tripolsko a časť Alžírska, 827 – 831 Sicíliu, 868 Maltu, neskôr aj juž. Taliansko. Ich loďstvo predstavovalo v 9. stor. vedúcu námornú silu v Stredomorí. R. 909 bol štát Aghlabovcov oslabený medzikmeňovými spormi a vyvrátený šíitskými Fátimovcami.

Ahmad ibn Mádžid, okolo 1435 – 1510 — arabský moreplavec, autor príručiek o moreplavbe a opisov plavebných ciest. R. 1498 viedol ako navigátor eskadru V. da Gamu do Kalikatu na záp. pobreží Prednej Indie.

Ajn Džálút — osada v juž. Palestíne, dejisko bitky mamlúkov s mongolskými nájazdníkmi. Mamlúcky sultán Bajbars tam 1260 porazil Mongolov, čím zastavil mongolskú vlnu postupujúcu do Stredomoria a zároveň otvoril mamlúkom cestu do Sýrie a Palestíny, ktoré sa potom stali súčasťou ich ríše.

Alhambra [arab.] — rozľahlá pevnosť a sídlo maurských vládcov (dynastia Nasrovcov) na skale nad Granadou v juž. Španielsku, jeden z najvýznamnejších príkladov svetskej islamskej architektúry stavaný od 1213 až do 14. stor. Podľa orientálneho zvyku sú najdôležitejšie verejné a reprezentačné priestory zoradené okolo dvorov s vodnými nádržami a kanálmi. K najvýznamnejším zachovaným častiam zo 14. stor. patria Myrtový dvor (po obidvoch kratších stranách s arkádou, s priľahlou Sieňou vyslancov a s mohutnou vežou na sev. strane) a Leví dvor, ktorý je nazvaný podľa fontány (12 levov nesie alabastrovú fontánu) a obklopený arkádovými chodbami, nadväzujú naň obytné trakty a bývalý hárem. Medzi obidvoma dvormi boli kúpele a záhrada. Vnútorné priestory sú bohato farebne dekorované: sokle zdobené modrými fajansovými mozaikami a plochy stien pokryté štukovou ornamentikou s prevládajúcou červenou, modrou a zlatou farbou a pozoruhodnými stalaktitovými klenbami. K najkrajšīm priestorom patria Sieň spravodlivosti, Sieň dvoch sestier a Sieň Abenseragov. Keď sa 1492 skončila vláda Arabov v Španielsku a Alhambra pripadla katolíckym kráľom, dal cisár Karol V. 1527 – 68 postaviť v sev. časti dvojposchodový štvorkrídlový renesančný palác, ktorý zostal nedokončený. Alhambra neskôr slúžila ako štátna väznica, v priebehu 18. stor. začala chátrať, v 19. stor. ju zreštaurovali. R. 1984 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Alí ibn Abí Tálib, asi 600 Mekka – 24. 1. 661 Kúfa (zavraždený) — štvrtý kalif (656 – 661), bratanec a zať proroka Mohameda (manžel jeho dcéry Fátimy). Správca Mohamedovho majetku, neskôr jeho vojvodca. Po Mohamedovej smrti musel 656 čeliť povstaniu, ktoré vyvolala vdova po Mohamedovi Ajša. Sídlil v Kúfe, 657 ho porazil vládca Sýrie Mu’ávija (I.). Na Alího radu bola hedžra vyhlásená za začiatok islamského letopočtu (622 n. l.). Potomkovia a stúpenci Alího a jeho synov Hasana a Husajna vytvorili stranu Alího (ší’at Alí, odtiaľ šíiti). Alí (ako šíitský svätec) a jeho potomkovia sú šíitmi považovaní za jediných legitímnych panovníkov (→ imám). Sunniti si ho ctia ako posledného z kalifov „idúcich správnou cestou“, šíiti ho považujú za zdroj požehnania, ktoré prechádza na celý jeho rod. Nadžaf v Iraku, kde je údajne pochovaný, je posvätným miestom šíitov.

álim [arab.], množné číslo ulamá — v tradičných islamských vedách učenec, teologicko-právna autorita, ktorá má právo interpretovať sväté texty; duchovenstvo. Od abbásovských čias vplyvná sociálna vrstva so spoločenskou prestížou, neašpirovala na priamu moc, ale mala monopol na ochranu legitimity svetskej moci a výklad dogiem. Absolventi islamských univerzít (al-Azhar a i.) tradične pôsobili aj ako sudcovia, imámovia mešít, učitelia alebo muftiovia. Z ich radov pochádzala väčšina reformátorov 19. a 20. stor. (Dž. Afgání, M. Abduh, Chomejní).

amír al-mu’minín [arab.], knieža veriacich — titul kalifa ako hlavy všetkých moslimov, ktorý zaviedol druhý kalif Umar ibn al-Chattáb ako ideologický epiteton symbolizujúci kalifovu moc, neskôr formálny titul používaný všetkými, ktorí sa považovali za jeho nástupcov (v Turecku do 1924). V čase rozpadu kalifátu ho používali aj miestni vládcovia.

Amr ibn al-Ás, asi 594 – 664 — arabský vojvodca kalifa Umara ibn al-Chattába. R. 634 – 37 dobyl Palestínu, 639 – 42 celý Egypt (tu sa stal prvým guvernérom) a Kyrenaiku. Podporoval Umajjovcov; najväčší vojvodca raného obdobia islamu.

Andalúzia, špan. Andalucía — autonómna oblasť v juž. Španielsku medzi pásmami Andalúzskych vrchov (na juhu a východe) a Sierra Morena (na severe); 87 268 km², 8,399 mil. obyvateľov (2015), administratívne stredisko Sevilla. Územie je obmývané na juhu Stredozemným morom, na západe Atlantickým oceánom. V str. časti sa rozkladá Andalúzska nížina. Stredomorské podnebie s teplými daždivými zimami a s horúcimi suchými letami, priemerná teplota v Seville v januári 10,5 °C, v auguste 28,1 °C, v Malage 12,5 °C a 27,6 °C; väčšina územia má ročný úhrn zrážok menej ako 800 mm. Územie je odvodňované do Atlantického oceána aj do Stredozemného mora, najdlhšou riekou je Guadalquivir. Pre Andalúziu je charakteristická stredomorská vegetácia so vždyzenenými lesmi s podrastom aromatických polokrov a bylín.

Poľnohospodársky región s významne vzrastajúcim cestovným ruchom. Vyhľadávané pláže Stredozemného mora a Atlantického oceána, množstva lokalít s kultúrnymi a stavebnými pamiatkami zaraďujú Andalúziu na popredné miesto Španielska z hľadiska medzinárodného cestovného ruchu (7,218 mil. zahraničných turistov, 2011) a na 1. miesto v domácom cestovnom ruchu. Poľnohospodárstvo je založené na pestovaní pšenice, olivníka a viniča, ďalej sa pestujú citrusy, slnečnica, bavlník, cukrová trstina, zelenina. Vo vyšších polohách pasienky s tradičným chovom hovädzieho dobytka a oviec. Zber kôry duba korkového a trávy esparto (kavyľ pevný). Tradičný rybolov, rozvíjajúci sa akvakultúrny chov. Priemyselná výroba má v ekonomike Andalúzie menší význam. Priemysel potravinársky, textilný, elektronický, strojársky, lodný. Banský priemysel, ktorého nárast v minulosti podnietilo značné nerastné bohatstvo regiónu (rudy železa, farebných kovov a drahých kovov, olovo, minerály na báze stroncia, uhlie, mramor, dolomit, bentonit a i.), je vzhľadom na nízku ziskovosť a krízu v oblasti ťažby v útlme. Napriek tomu je podiel Andalúzie 59 % na celkovej ťažbe rúd železa Španielska, 98 % na ťažbe drahých kovov, 100 % na produkcii rúd a koncentrátov stroncia. Významnými provinciami ťažby sú Huelva a Córdoba; ťažba soli v morských salinách pri Cádize. Dôležité mestá: Sevilla, Córdoba, Granada, Cádiz, Jaén, Jerez de la Frontera, Huelva, Malaga, Almería.

Názov Andalúzie je odvodený od Vandalov (Vandalitia, Vandalusia), ako aj z arabského al-Andalus (záp. krajina). V staroveku osídlená iberskými kmeňmi, ktoré tam koncom 2. tisícročia pred n. l. vytvorili Tartéssku ríšu. Okolo 1100 pred n. l. fenická kolonizácia, od 3. stor. pred n. l. územie Kartága. Po dobytí Rimanmi súčasť hispánskej provincie Baetika. V 5. stor. vpád Vandalov, Alanov, od 429 súčasť Vizigótskeho kráľovstva, 552 – 582 pod vládou Byzancie. Od 711 súčasť arabského panstva. Do 750 vládli v Andalúzii guvernéri Umajjovcov (hlavné mesto Sevilla, neskôr Córdoba). Po abbásovskej revolte proti Umajjovcom založil Abdarrahmán I. na Pyrenejskom polostrove moslimský umajjovský štát (→ Córdobský kalifát, 756 – 1031). Najväčší rozmach za Abdarrahmána III. (912 – 961), centrum kultúry, vedy a umenia. Po rozpade kalifátu 1031 a po zvazalnení sevillských Abbádovcov boli 1082 pozvaní na pomoc proti reconquiste Almorávidovci, ktorí ovládli územie, 1146 ich vystriedali Almohádovci. Rozkvet poézie a filozofie (Ibn Tufajl, Ibn Rušd). Po bitke pri Las Navas de Tolosa (1212) sa ich ríša rozpadla na 4 panstvá: Córdoba, Jaén, Sevilla a Granada. Proti nim postupovala reconquista rýchlo. Aragónsko obsadilo Baleáry (1235), Valenciu (1238), Kastília dobyla Córdobu (1236), Cádiz (1262) a Murciu (1266). Zostala len Granada a okolie, kde sa vytvoril sultanát s vládnucou dynastiou Nasrovcov. Dobytie Granady kresťanmi 2. 1. 1492 znamenalo koniec moslimskej vlády v Španielsku a koniec reconquisty. Vzhľadom na kultúrny rozkvet za vlády Arabov bola Andalúzia najvzdelanejšou a najhustejšie osídlenou časťou Španielska. Po reconquiste bola demograficky i ekonomicky postihnutá vypovedaním Židov (1492) a Arabov (1502 Maurov, 1609 – 10 Moriskov). V čase zámorských objavov bohatli veľké andalúzske mestá z obchodu s kolóniami. V období napoleonských vojen bola Andalúzia strediskom národnooslobodzovacieho boja. V španielskej občianskej vojne 1936 – 39 bola Sevilla jedným z centier frankistickej vzbury.

Arabi, vlastným menom al-Arab — súhrnné označenie väčšiny obyvateľstva štátov sev. Afriky a Blízkeho východu; menšiny a rozptýlené skupiny Arabov žijú v Čade, Turecku, Iráne, Afganistane, Izraeli, Indonézii a vo vých. Afrike (najmä v Somálsku, Tanzánii a Etiópii). Veľké skupiny arabských emigrantov sú vo Francúzsku, kam odchádzajú za prácou, a v Severnej a Južnej Amerike. Počet Arabov sa odhaduje na 350 – 360 mil. (2011), z nich asi 63 % žije v sev. Afrike a asi 32 % v Ázii. Absolútna väčšina Arabov sú moslimovia, najmä sunniti, časť sa hlási k iným islamským smerom (šíiti, drúzi, ibádíti a i.); niektorí (najmä na Blízkom východe) sú príslušníkmi rozličných kresťanských cirkví (maroniti, kopti, pravoslávni).

Predkami Arabov boli semitské kmene, ktoré pravdepodobne už v 2. tisícročí pred n. l. obývali Arabský polostrov. Boli prevažne kočovní a polokočovní pastieri (ťavy, ovce, kozy, kone, osly), obchodníci (karavánový obchod od 12. – 11. stor. pred n. l.), v oázach usadlí roľníci (obilniny, datle) a remeselníci. V dôsledku spoločenského a hospodárskeho rozvoja a s ideologickou podporou islamu sa začalo zjednocovanie arabských kmeňov, výboje a s tým spojené prenikanie Arabov do susedných krajín. Vznik Arabskej ríše (teokratický štát) a jej vojenská expanzie spôsobili, že v 7. – 14. stor. sa ich kultúra, jazyk a islam rozšírili od Španielska a sev. Afriky po Indonéziu a od str. Afriky po dnešné stredoázijské republiky bývalého ZSSR. Dnešní Arabi a ich kultúra sú výsledkom miešania a vzájomného ovplyvňovania rozličných etnických a kultúrnych prvkov, pričom základom arabskej jednoty sú predovšetkým spoločný jazyk (→ arabský jazyk) a náboženstvo. Väčšina Arabov sú usadlí roľníci, sadovníci a chovatelia dobytka, ich tradičnými zamestnaniami sú obchod a remeslá (tkáčstvo, výroba kobercov, hrnčiarstvo, spracovanie kovov, kože); stúpa počet pracujúcich v priemysle (najmä ťažba a spracovanie ropy). Časť Arabov v sev. Afrike a v Arábii sú kočovní a polokočovní pastieri (beduíni).

Arabská liga, angl. League of Arab States, aj Liga arabských štátov — spojenecká organizácia arabských štátov založená v roku 1945. Vyvíja činnosť na základe Paktu Ligy arabských štátov (1945), ktorý podpísali predstavitelia 7 arabských štátov (Egypt, Irak, Jemen, Jordánsko, Libanon, Saudská Arábia, Sýria), a Zmluvy o spoločnej obrane a hospodárskej spolupráci medzi členskými štátmi Arabskej ligy (1950). Jej cieľom bolo vytvorenie užších vzťahov medzi členskými krajinami a koordinácia ich činnosti na zabezpečenie nezávislosti a suverenity. Členmi sa stali aj ďalšie štáty (Alžírsko, Bahrajn, Džibutsko, Katar, Komory, Kuvajt, Líbya, Maroko, Mauritánia, Omán, Somálsko, Spojené arabské emiráty, Sudán, Tunisko, Palestína, od 2003 sú pozorovateľmi Eritrea a Brazília, od 2006 Venezuela a od 2007 India) ).

Najvyšším orgánom je podľa zakladajúceho paktu rada zložená zo zástupcov všetkých členských krajín, v praxi však funkciu najvyššieho orgánu prevzala Arabská konferencia na najvyššej úrovni, ktorá prerokúva najzávažnejšie otázky politickej orientácie Arabskej ligy. K ďalším orgánom patrí rada spoločnej obrany, hospodárska a sociálna rada, stála vojenská komisia, špecializované ministerské rady, výbory, generálny sekretariát na čele s generálnym tajomníkom; okrem toho v rámci Arabskej ligy pôsobí veľa orgánov, ktoré majú povahu osobitných agentúr. Jej činnosť sťažujú časté spory medzi vládami niektorých štátov znemožňujúce hlbšiu spoluprácu. Sídlo Arabskej ligy je v Káhire, v 80. rokoch dočasne v Tunise.

V roku 2011 bolo dočasne z dôvodu násilného potlačenia protestov (→ Arabská jar) Líbyi pozastavené členstvo. Vzhľadom na pretrvávajúcu občiansku vojnu je od 2011 pozastavené členstvo Sýrii.

arabsko-byzantské vojny — vojny Arabskej ríše s Byzantskou ríšou (7. – 10. stor.), ktorá v nich stratila viac ako polovicu svojho územia. V 7. stor. obsadili Arabi vých. provincie Byzantskej ríše a sev. Afriku. Ich expanzia pokračovala 669, 672 – 78 a 716 – 17 obliehaním Konštantínopola. Začiatkom 9. stor. prenikli do Malej Ázie a vybudovali tam hraničné pevnosti, ktoré sa tiahli od sev. Sýrie po Arméniu. Byzantská ríša vo vojnách v 9. stor. stratila Krétu, Maltu a Sicíliu, čo ju prinútilo zmeniť spôsob civilnej i vojenskej správy štátu. Zaviedla systém thém, ktorý sa ukázal v období arabských nájazdov veľmi prospešný. V 11. stor. sa vojenskými protivníkmi Byzancie stali tureckí Seldžukovci.

derviš [perzsky] — príslušník mystického islamského bratstva vyznačujúci sa asketickým spôsobom života, cvičením vo viere, rozjímaním a celoživotnou cestou za poznaním; v neskoršom období aj pejoratívne označenie žobrákov.

Na Blízkom východe sa derviši začali objavovať v 8. – 10. stor. a postupne sa združovali okolo významného učiteľa (arabsky taríka; aj vo význame cesta poznania) do voľných skupín, v 11. – 12. stor. do inštitucionizovaných dervišských rádov. Dervišov charakterizoval skromný odev, zvyčajne zo záplat (arab. chirka) alebo z hrubej vlny (arab. súf, z čoho je odvodený názov súfizmus), a charakteristická pokrývka hlavy (arab. tádž). Celibát pre dervišov nebol povinný, smeli uzavrieť manželstvo a žiť v rádovom útulku, ale spravidla putovali, žobrajúc od jedného rádového domu k druhému.

džáhilíja [arab.] — obdobie nevedomosti, barbarstva; arabskí historici týmto pojmom označujú obdobie pred príchodom islamu (pred vystúpením proroka Mohameda), keď sa spoločnosť nesprávala v súlade s božou zvesťou, pretože ju nepoznala, resp. ju nesprávne pochopila. Džáhilíja začala byť neskôr prijímaná a hodnotená ako súčasť arabského kultúrneho dedičstva (začiatky zbierania a zapisovania staroarabskej poézie, mýtov a i. dovtedy ústne tradovaných žánrov).

hakím [arab.] — islamský termín na označenie: a) človeka, ktorý koná v súlade s pravdou a je hlboko obdarený pochopením Božieho riadenia v živote človeka, b) lekára a filozofa.

hákim [arab.] — islamský termín na označenie sudcov, panovníkov alebo vládcov.

Hákimova mešita — mešita v Káhire (spolu s mešitou al-Azhar jedna z najväčších fátimovských mešít v Káhire).

R. 990 ju začal stavať fátimovský kalif al-Azíz bi-lláh a 1013 ju dokončil jeho syn al-Hákim bi-amri-lláh. Mešita je typická tehlová stavba ranej islamskej architektúry so štvorcovým pôdorysom a s hypostylovým plánom. Fátimovskými inováciami sú mohutná, starostlivo vypracovaná kamenná fasáda s jemnou ornamentálnou výzdobou, rohové minarety a klenutý vyčnievajúci portál. Nekryté centrálne nádvorie obklopujú arkády ohraničujúce štyri stĺpové modlitebné siene (→ hypostyl). Najväčšia z nich smeruje na juhovýchod (kibla). Na východnom a južnom rohu, ako aj nad mihrábom v strede juhovýchodnej strany stoja malé tehlové, pravdepodobne pôvodné kupoly. Stavbe dominujú dva minarety v severnom a západnom rohu s nezvyčajne mohutnými kamennými základňami v tvare zrezaného ihlana, na ktorom stoja štíhle veže. Mešita sa severovýchodnou stenou opiera o mestské hradby medzi bránami Báb al-Futúh a Báb an-Nasr. Pôvodne sa nachádzala mimo mestských hradieb, súčasťou uzavretého mesta sa stala ešte v 11. stor., keď fátimovský minister Badr al-Džamálí dal prebudovať severnú stenu hradieb. Zriedka sa používala ako bohoslužobné miesto (posledná zmienka 1452). Počas križiackych vojen slúžila ako väzenie pre zajatých križiakov a ako Saláhaddínova stajňa. V 13. stor. ju dal obnoviť sultán Bajbars. Na prelome 18. a 19. stor. počas francúzskej okupácie sa používala ako skladisko. Zanedbanú mešitu dal koncom 19. stor. opraviť chedív Tawfík a stala sa sídlom prvého islamského múzea. V 80. rokoch 20. stor. ju renovovali členovia šíitskej sekty ismá’ílíja, ktorí Fátimovcov považujú za svojich náboženských predchodcov. R. 1979 bola spolu s ďalšími islamskými pamiatkami Káhiry zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Hamdánovci, arab. Banú Hamdán — arabská moslimská dynastia nazvaná podľa náčelníka silného arabského kmeňa Taglibov Hamdána ibn Hamdúna. V podmienkach mocenskej dezintegrácie abbásovskej ríše utvorili Hamdánovci vlastný štát v severnej Sýrii (945 – 1004) so sídlom v Aleppe (→ Halab). Mocenský útvar, ktorý počas svojej existencie neprestajne čelil expanzii byzantských Grékov zo západu i egyptských Fátimovcov z juhu, nakoniec podľahol Fátimovcom. Dvor Hamdánovcov sa zapísal natrvalo do dejín arabskoislamskej kultúry. Vládca Sajf ad-Davla (943 – 967) bol štedrým mecenášom literátov, filozofov a vedcov, na jeho dvore pôsobili o. i. slávny arabský básnik al-Mutanabbí, filozof al-Fárábí a básnik al-Isfahání, autor Knihy piesní.

Hárún ar-Rašíd, asi 763 pravdepodobne Rey, dnes Ray (súčasť Veľkého Teheránu), Irán – 24. 3. 809 Tús (neďaleko Mašhadu, Irán) — piaty kalif (od 786) z dynastie Abbásovcov, syn tretieho kalifa a bývalej otrokyne. Vyrastal na panovníckom dvore, venoval sa štúdiu Koránu, poézie, hudby, histórie a práva. R. 780 – 782 viedol úspešné vojenské ťaženie proti Byzantskej ríši a po tomto triumfe získal titul ar-Rašíd (nasledujúci správnu cestu). R. 786 sa stal panovníkom Arabskej ríše, impéria siahajúceho v tom období od hraníc Alžírska po Strednú Áziu. Darilo sa mu potláčať povstania a vzbury, za jeho vlády nastal hospodársky a kultúrny rozkvet, podporoval obchod, umenie a architektúru, bol známy ako milovník vedy, literatúry a umenia, rád sa obklopoval básnikmi, spisovateľmi a mysliteľmi. Vo svojom sídelnom meste Bagdade dal postaviť honosné stavby, založil prvú nemocnicu i astronomické observatórium, v Jeruzaleme vybudoval útulok pre kresťanských pútnikov do Svätej zeme a i. Udržiaval styky s Čínou a Indiou a podľa francúzskych prameňov sa usiloval o nadviazanie stykov s Európou vyslaním diplomatickej misie k panovníkovi Karolovi Veľkému (v arabských prameňoch sa to nespomína). Jeho vezírmi boli vzdelaní Barmakovci, ktorých pričinením dosiahla ríša veľký rozmach a stala sa jedným z najbohatších a najmocnejších štátov sveta (neskôr ich dal za nevyjasnených okolností vyvraždiť). Zomrel v Chorásáne počas vojnového ťaženia proti vzbure vo východnej Perzii. Napriek tomu, že už 802 rozdelil ríšu medzi svojich dvoch synov (al-Ma’múna a al-Amína), po jeho smrti vznikli medzi nimi spory a následne v ríši občianske vojny a nepokoje. Ako legendárna, ale značne zidealizovaná postava sa stal hrdinom ľudových rozprávok Tisíc a jedna noc, kde vystupoval v úlohe ideálneho, veľkorysého a spravodlivého vládcu bývajúceho spolu s manželkami, konkubínami, eunuchmi a sluhami vo svojom veľkom paláci. V rozprávkach v preoblečení často zažíva spolu so svojím vezírom Džafarom v nočnom Bagdade neuveriteľné dobrodružstvá.

Hášimovci, arab. Banú Hášim — arabský moslimský rod patriaci ku kmeňu Kurajš. Svoj pôvod odvodzuje od Hášima ibn Abd al-Manáfa (†okolo 540), prastarého otca proroka Mohameda. Do rodu Hášimovcov patria Mohamedovi potomkovia v línii jeho dcéry Fátimy i v línii Fátiminho manžela (prorokovho bratanca) Alího ibn Abí Táliba. Členovia rodu Hášimovcov vládli až do 1924 v Mekke s čestným titulom ochrancov severovýchodných miest Mekky a Mediny (→ šaríf). Vďaka titulu a urodzenému pôvodu Hášimovci verili vo zvláštne poslanie svojho rodu a v novodobých dejinách sa usilovali prevziať zodpovednosť za budúcnosť všetkých Arabov. R. 1916 sa Husajn ibn Alí al-Hášimí postavil na čelo arabského povstania (1916 – 18) proti Osmanskej ríši. Usiloval sa vytvoriť jednotnú arabskú ríšu (vyhlásil sa za kráľa Arábie), vládol však len v Hidžáze (1917 – 24 ako Husajn I., 1924 Hidžáz ovládli Sa’údovci). Husajnov syn Fajsal I., ktorý je považovaný za zakladateľa dynastie Hášimovcov, sa po 1. svetovej vojne (aj z rozhodnutia mandátnych mocností) stal vládcom v Sýrii (1918 – 20 guvernér, od 1920 kráľ) a Iraku (1921 – 33; v Iraku vládli Hášimovci do 1958). Husajnov druhý syn Abdalláh ibn al-Husajn sa 1921 stal emirom Transjordánska (Zajordánska) a od 1946 kráľom, 1948 vyhlásil Jordánske hášimovské kráľovstvo, ktoré celú 2. polovicu 20. storočia (do 1999) spravoval Abdalláhov vnuk, kráľ Husajn II., v súčasnosti je jordánskym kráľom jeho syn Abdalláh II. (*1962).

chalífa [arab.] → kalif

ibn [arab.] — syn; v moslimských a arabských krajinách často súčasť mena, v regionálnom variante aj bin. Jeho ženským variantom je výraz bint (dcéra).

islamský letopočet — počítanie rokov v moslimských krajinách a komunitách podľa moslimského, t. j. arabského kalendára. Začína sa pre moslimov významnou udalosťou — pamätným Mohamedovým odchodom z Mekky do Mediny (→ hedžra) v septembri 622 n. l. Moslimský nový rok sa začína 1. dňom mesiaca muharram (v prvom roku pripadol začiatok islamského letopočtu na 16. júl 622 n. l.).

Južná Arábia — historické územie rozprestierajúce sa na juhu a juhozápade Arabského polostrova – na území dnešného Jemenu, Ománu a juž. časti Saudskej Arábie. Najstaršie obdobie dejín Južnej Arábie je pre nedostatok písomných prameňov nejasné, prvé písomné zmienky o nej pochádzajú až z 9. stor. pred n. l. (preto sa aj historici pri datovaní jednotlivých udalostí v dejinách Južnej Arábie často rozchádzajú), navyše oblasť bola Arabskou púšťou izolovaná od civilizácií Mezopotámie a Egypta. Podľa arabskej tradície, ktorá rozdeľuje arabské kmene na dve vetvy, bol predkom juž. Arabov Kahtán, potomok Noachovho syna Šéma. Rozkvet a prosperita Južnej Arábie sa opisuje v Biblii (napr. v príbehu kráľovnej zo Sáby) i v Koráne, v antických prameňoch sa nazývala Šťastná Arábia (gr. Eudaimon Arabia, lat. Arabia Felix). V najstaršom období tam jestvovalo niekoľko štátnych útvarov, ktoré boli významnými centrami staroarabskej civilizácie a ktorých prosperita bola závislá od vývozu kadidla a vonných živíc do Egypta, Mezopotámie a Stredomoria, od tranzitného obchodu s korením (→ Kadidlová cesta) i od poľnohospodárstva: najsevernejšie sa rozprestierali Ma’ínske kráľovstvo (→ Ma’ín; okolo 1200 – 650 pred n. l., podľa iných zdrojov vzniklo až v 10. stor. pred n. l.) s hlavným mestom Jatíl (dnešný Barákíš) a Karna (dnes as-Sa’da), južnejšie od nich Sabejské kráľovstvo (Sába; okolo 930 – 115 pred n. l., podľa iných zdrojov od 8. stor. pred n. l.) s centrom v Maribe, Katabán (5. stor. pred n. l. – 2. stor. n. l., v 5. – 2. stor. pred n. l. najsilnejší štát Južnej Arábie) s hlavným mestom Timna (Timna’) a kráľovstvo Awsan s centrom v Hagar Jahir, vých. od nich Hadramaut (Hadramawt; 4. stor. pred n. l. – koniec 3. stor. n. l.) s hlavným mestom Sabwa (dnes archeologická lokalita Šabwa). V 7. – 5. stor. pred n. l. medzi nimi prebiehali intenzívne boje o dominantné postavenie. Koalícia Hadramautu, Sáby a Katabánu zničila kráľovstvo Awsan, jeho územie zabral Katabán. Dominantné postavenie napokon získalo Sabejské kráľovstvo (Sába), ktoré v časoch najväčšieho rozkvetu siahalo od Červeného mora po Hadramaut (vrátane) a od centrálnych oblastí Arábie po Indický oceán. Bolo centrom obchodu s korením z Indie a Indonézie i dôležitým obchodným sprostredkovateľom medzi Indickým oceánom a Červeným morom. Približne v 5. stor. pred n. l. začalo slabnúť, čo využili ostatné kráľovstvá. Kontrolu nad karavánovými cestami získal Ma’ín. Oslabenie moci Sabejského kráľovstva malo za následok i rast prosperity Katabánu, ktorý koncom 2. stor. pred n. l. ovládol aj Ma’ín. V 2. stor. pred n. l. sa vedúcou silou v Južnej Arábii stali Himjarci, pôvodne príslušníci malého kmeňa žijúceho na území Katabánu, ktorí mali vlastný jazyk (nápisy v ňom pochádzajú už z 8. stor. pred n. l.). Na rozdiel od ostatných arabských štátnych útvarov mali vďaka polohe na juhu Arabského polostrova s väčším množstvom zrážok relatívne stabilné a prosperujúce poľnohospodárstvo. R. 115 (resp. okolo 110) pred n. l. si založili vlastné Himjarské kráľovstvo. Po ovládnutí pozemných i námorných trás získali silné ekonomické postavenie, zakrátko si podmanili všetky ostatné kráľovstvá (25 pred n. l. ovládli Sábu, okolo 50 n. l. Katabán a 100 n. l. aj Hadramaut) a vytvorili Sabejsko-himjarské kráľovstvo (→ Sába) s hlavným mestom Zafar, ktoré po dočasnom oslabení (v 2. stor. n. l. sa Sába, Kataban i Hadramaut osamostatnili; Sába a Kataban opäť pripojené od konca 2. a začiatku 3. stor., Hadramaut vo 4. stor. n. l.) dosiahlo najväčší rozkvet v 1. tretine 5. stor. n. l. R. 525 však podľahlo Etiópčanom a 575 sa ho zmocnili Peržania. R. 628 sa oblasť Južná Arábia stala súčasťou Arabskej ríše a islamizovala sa.

kádi [arab.], aj kádí, množné číslo kudát — v niektorých islamských krajinách (→ islamské štáty) sudca rozhodujúci na základe práva šaría (→ islamské právo). Postavenie a právomoci kádiho sa v rôznych obdobiach a krajinách líšili. V minulosti bol predstaviteľom zákonodarnej moci kalifátu a napriek tomu, že podľa islamskej právnej vedy (fikh) mal výhradnú súdnu právomoc iba kalif, už počas vlády druhého kalifa Umara ibn al-Chattába bola táto právomoc delegovaná aj na niekoľkých kádiov ako jeho zástupcov. S rozširovaním kalifátu počet kádiov narastal, pričom najvyššie postavenie mal kádi hlavného mesta krajiny (najvyšší sudca, kádi al-kudát, vymenovaný kalifom), právomoc vymenovať kádiho v provinciách alebo v mestách mali guvernéri. Svoje rozhodnutia vydával kádi na základe hlavných zdrojov islamského práva (Koránu, hadísov a konsenzu moslimskej komunity, → idžmá), po sformovaní islamských právnych škôl sa prikláňal k názoru právnej školy, ku ktorej patril. Primárne rozhodoval v oblasti náboženského práva, v trestných záležitostiach len obmedzene, pre zložité procesné úkony a systém dokazovania sa však najmä v obchodnom, pozemkovom a trestnom práve jeho spôsob rozhodovania ukázal ako nepraktický. Preto Abbásovci (750 – 1258) poverovali rozhodovaním v týchto oblastiach ďalšie súdne dvory (mazálim). Kádiovia si však zachovali svoju nezastupiteľnú úlohu v súkromných rodinných a občianskych sporoch. V súčasnosti sa ich právomoci týkajú prevažne rodinného a dedičského práva, vymenúva ich vláda (resp. štátna moc).

kalif [arab.], aj chalífa — historický titul najvyššieho náboženského i svetského vládcu moslimov, ktorý stál na čele kalifátu. Jeho povinnosťou bolo starať sa o zachovanie a rozširovanie území ovládaných moslimami, bol hlavným veliteľom svätej vojny (džihád), dbal o dodržiavanie islamského práva (šaría), a hoci bol považovaný za hlavu všetkých moslimov, v právnych a náboženských otázkach nepredstavoval najvyššiu autoritu. Pojem kalif sa spomína už v Koráne (ako kalif sú označované biblické postavy Adam a Dávid, zástupcovia Boha na zemi), používať sa začal po smrti proroka Mohameda (632), keď správu moslimskej komunity prebral Mohamedov svokor Abú Bakr s titulom chalífat rasúl alláh (nástupca Božieho posla, t. j. Mohameda; arab. chalífa = nástupca, odtiaľ názov), ako titul vládcu sa začal používať pravdepodobne počas vlády druhého kalifa Umara ibn al-Chattába.

Prví štyria kalifovia (Abú Bakr, Umar ibn al-Chattáb, Usmán ibn Affán, Alí ibn Abí Tálib) boli volení a v moslimských dejinách majú zvláštne postavenie – sú označovaní ako správne vedení alebo pravoverní kalifovia (al-chulafá’ ar-rášidún). Pre ďalšie generácie moslimov často predstavujú vzor a obdobie ich vlády sa považuje za zlatý vek islamu. Do značnej miery položili základy administratívnej a súdnej správy v moslimskom štáte (→ Arabská ríša) a podľa vzoru Mohameda pokračovali v rozširovaní jeho územia. Ešte do 641 sa im podarilo dobyť Sýriu, Jordánsko, Palestínu a územie dnešného Iraku, do 642 získali kontrolu nad celým Egyptom a úspešne pokračovali v ťaženiach do sev. Afriky, do oblasti juž. Kaukazu i na územie dnešného Iránu (Perzie). Po zavraždení tretieho kalifa Usmána ibn Affána (656) a počas následnej nevýraznej vlády štvrtého kalifa Alího ibn Abí Táliba (656 – 661) došlo k sporom o nástupníctvo (o právo viesť spoločenstvo moslimov), keď Alí súhlasil s rozhodnutím zmierovacieho súdu, podľa ktorého kalif nemusel byť volený, ale titul kalif mohol byť dedičný (→ cháridža). To spolu s otázkou pôvodu kalifa viedlo k prvému štiepeniu arabskej komunity a k rozdeleniu moslimov na šíitov a sunnitov (sunitov). Šíiti neuznávajú žiadneho z kalifov, pokiaľ nie je priamym potomkom proroka Mohameda, za jediných legitímnych panovníkov považujú Alího ibn Abí Táliba i jeho potomkov (→ Hasan, → Husajn; → isná’ašaríja) a najvyššieho vodcu moslimskej komunity označujú titulom imám. Podľa sunnitských moslimov kalif musí pochádzať z kmeňa Kurajšovcov (pochádzali z neho prorok Mohamed, ako aj neskôr vládnuce dynastie Umajjovcov a Abbásovcov). Dynastický a vnútronáboženský konflikt vyvrcholil počas vlády protivníka Alího ibn Abí Táliba a prvého umajjovského panovníka Mu’áviju I., ktorý sa 661 zmocnil vlády a za svojho nástupcu (za kalifa) vymenoval syna Jazída (I.), čím porušil tradíciu demokratickej voľby kalifa (šúrá) ako predstaviteľa výkonnej moci. Titul kalif sa tak stal dedičným.

Za najvýraznejších kalifov zo sunnitskej dynastie Umajjovcov (spolu 14 kalifov, ktorí vládli v Damasku do 750) sa pokladajú Abdalmalik (685 – 705) a jeho syn al-Valíd I. (705 – 715), ktorému sa podarilo upevniť vládu v celej sev. Afrike a konvertovať na islam miestne berberské obyvateľstvo, na západe ovládnuť takmer celý Iberský polostrov a na východe územie až po údolie rieky Indus. Počas vlády nástupcov al-Valída I. došlo k postupnému oslabovaniu moci umajjovských kalifov a 750 boli zvrhnutí Abu l-Abbásom (Abú al-Abbásom), zakladateľom dynastie Abbásovcov (svoj pôvod odvodzovali od Mohamedovho strýka Abbása, *565, †653), ktorý bol vyhlásený za kalifa. Dal vyvraždiť celú rodinu Umajjovcov, ujsť sa podarilo iba Abdarrahmánovi I., ktorý zjednotil Arabov žijúcich v Španielsku, založil španielsku vetvu Umajjovcov a 756 vytvoril Córdobský emirát, Abdarrahmánom III. (929 sa vyhlásil za kalifa) pretvorený na Córdobský kalifát (jestvoval do 1031).

Sunnitskí Abbásovci (spolu 38 kalifov vládnucich v Bagdade) sa dostali k moci vďaka podpore rôznych pietistických a extrémistických skupín, najmä ší’e, ktorá sa stala úhlavným protivníkom ortodoxnej sunnitskej väčšiny a neustálou hrozbou jej moci. K najvýznamnejším abbásovským kalifom patrili al-Mansúr (754 – 775), ktorý založil Bagdad a vybudoval centralizovaný štát podliehajúci autorite kalifa, ako aj významní podporovatelia vedy a umenia Hárún ar-Rašíd (786 – 809) a jeho syn al-Ma’mún (813 – 833). Hoci abbásovskí kalifovia formálne vládli na východe až do 1258, keď bol Bagdad dobytý Mongolmi, ich vláda sa de facto skončila 945, keď sa Bagdadu zmocnili perzskí Bújovci. Abbásovskí kalifovia sa stali len bábkovými panovníkmi formálne uznávanými za duchovných vodcov sunnitských moslimov dynastiami v Chorásáne, Transoxánii a str. Ázii.

Titul kalif používala aj dynastia šíitských Fátimovcov v Egypte (909 – 1171; svoj pôvod odvodzovala od potomkov Mohamedovej dcéry Fátimy a jej manžela Alího ibn Abí Táliba) a neskôr aj Abbásovci v Egypte (1261 – 1517), ktorí však vládli len formálne (tzv. tieňoví kalifovia, náboženskí hodnostári v Káhire) a skutočnú moc mali mamlúci (mamlúcka dynastia, 1250 – 1517), ktorí si takto zabezpečili legitimitu svojej vlády. Od zajatia posledného abbásovského tieňového kalifa v Káhire (1517) osmanským sultánom Selimom I. používali titul kalif aj vládcovia Osmanskej ríše (spolu s titulom sultán), a to až do jeho oficiálneho zrušenia po vzniku Tureckej republiky (1924).

kalifát [arab.] — centralizovaný štátny úvar spravovaný kalifom ako najvyšším moslimským svetským i duchovným predstaviteľom. Termín Arabský kalifát sa používa ako súhrnné označenie teokratického štátu (resp. historického územia), ktorý vznikol 632 po smrti proroka Mohameda. Jeho sídelným mestom bola spočiatku Medina, resp. Kúfa, od 661 Damask a od 762 Bagdad (→ Arabská ríša). Najväčší územný nárast dosiahol v prvých dvoch stor. od vzniku, keď zaberal územia juhozáp. Ázie, sev. Afriky a väčšiu časť územia dnešného Španielska. Koncom 10. stor. ako jednotný celok zanikol, k jeho úplnému zániku došlo 1258, keď Mongoli (na čele s Hülegüom) dobyli a vyplienili Bagdad. Ako kalifát sa označujú aj historické územia (štátne útvary) spravované kalifmi jednotlivých dynastií vládnucich v Arabskom kalifáte (umajjovský kalifát, 661 – 750, → Umajjovci; abbásovský kalifát, 750 – 945, → Abbásovci), ako aj štátne útvary, ktoré vznikli koncom 10. stor. osamostatnením sa od Arabského kalifátu (fátimovský kalifát v Egypte, 969 – 1171; → Fátimovci; Córdobský kalifát, 929 – 1031, utvorený španielskou vetvou Umajjovcov), a turecký moslimský štátny útvar Osmanská ríša (→ Turecko), ktorého vládcovia (sultáni) používali od dobytia Egypta (1517) do jej zániku (1924) aj titul kalif.

karavanserail [perzsky] — druh profánnej islamskej architektúry, stavba určená na dočasné ubytovanie obchodných karaván, obchodníkov, pútnikov a cestovateľov (perzsky karván = karavána, sará = palác, resp. budova s uzavretým dvorom), v minulosti rozšírená v celom islamskom svete. Karavanseraily sa budovali na obchodných cestách (obvykle vo vzdialenosti 30 km, t. j. vo vzdialenosti, ktorú karavána prejde za 1 deň), na vidieku i v mestách.

Najčastejšie mali pravidelný pôdorys a zväčša pevnostný charakter (zvonka boli uzatvorené múrmi, ktoré bývali posilnené baštami), zvyčajne mali len jeden hlavný chránený vstup a jeden veľký pravouhlý nekrytý dvor po obvode s ubytovacími a so skladovacími priestormi i so stajňami (zvyčajne v podobe veľkých zaklenutých priestorov bez priečok), väčšie karavanseraily mohli mať aj viacero dvorov. Dvor bol obkolesený arkádou, v strede sa obvykle nachádzala malá stavba chrániaca prameň alebo cisternu s vodou. Niektoré karavanseraily mali aj dve podlažia (v hornej časti s arkádou po obvode). Súčasťou karavanserailu bola obvykle aj mešita alebo modlitebňa, vo väčších karavenserailoch aj kúpele.

Karavanseraily často budovali panovníci, vládni úradníci alebo bohatí jednotlivci, ktorí takto podporovali rozvoj obchodu a zároveň poskytovali potrebné služby cestujúcim. Niektoré boli náročne architektonicky stvárnené, s bohatou výzdobou (sústredenou v mešite alebo na vstupnom portáli). Mestské karavanseraily (perzsky chán, nazývané aj dár, arab. aj vakála alebo funduk) slúžili ako cieľ karaván, miesto obchodných transakcií i na uskladnenie tovaru. Boli budované v centrách miest, často priamo v bazároch (v Káhire sa v 17. stor. nachádzalo okolo 200 karavanserailov; k najstaršie zachovaným príkladom mestského karavanserailu patrí Chán al-Mirdžan v Bagdade, 1359). Často boli zakladané so zámerom, aby zisk z nich slúžil na podporovanie mešity, madrasy alebo mauzóleua zakladateľa. Zvyčajne sú to rozsiahle niekoľkopodlažné architektonické komplexy s viacerými dvormi, ktoré sú obklopené arkádami, s fontánami a mešitou, na prízemí smerom do ulice s radom obchodov.

Najstaršie karavanseraily pochádzajú z 8. stor. zo Sýrie. Kalifovia z dynastie Abbásovcov (749 – 1258) dávali budovať karavanseraily na pútnickej ceste z Iraku do Mekky. Výstavba karavanserailov sa rozšírila v období panovania Seldžukovcov (1038 – 1157) v Iráne, ktorí dali vybudovať mnohé architektonicky náročne stvárnené karavanseraily na podporu medzinárodného obchodu. Seldžukovci vládnuci v Anatólii (1077 – 1307) budovali karavanseraily so vstupnými portálmi bohato zdobenými kamennými reliéfmi (napr. karavanserail v lokalite Tuzhisar na ceste medzi mestami Sivas a Kayseri, 1236 – 37). Mnohé karavanseraily dali vybudovať aj panovníci z dynastie Safíjovcov (1501 – 1732) v Iráne na obchodných cestách do Indie. Množstvo karavanserailov z obdobia 16. – zač. 20. stor. sa zachovalo aj v Halabe, Damasku, Burse, Edirne a Istanbule.

konkubinát [lat.] — historický a cirkevnoprávny termín na označenie trvalého spolužitia muža a ženy bez formálneho uzavretia manželstva. Partneri žijúci v konkubináte nechcú alebo nemôžu legalizovať svoj vzťah, pretože im v tom bráni manželská prekážka (napr. v spoločnostiach, v ktorých nie je povolený rozvod). Konkubinát teda nepredstavuje právny, ale len faktický stav.

Termín konkubinát (lat. concubare = spolu ležať, súložiť) pochádza z rímskeho práva a pôvodne označoval trvalé spolužitie muža a ženy, ktorí nechceli alebo pre manželskú prekážku nemohli uzavrieť manželstvo (→ concubinatus), v Byzantskej ríši za vlády cisára Justiniána I. Veľkého (6. stor.) označoval nižšiu formu manželstva. Neskôr bol prevzatý do kánonického práva katolíckej cirkvi, ktoré problematiku konkubinátu upravuje v súvislosti s právnou reguláciou manželskej prekážky verejnej mravopočestnosti (impedimentum publicae honestatis). Podmienkou vzniku prekážky verejnej mravopočestnosti vyplývajúcej z konkubinátu je, že spolužitie muža a ženy žijúcich na spôsob manželstva (t. j. zahŕňa aj sexuálny vzťah), ale bez akéhokoľvek vôľového úmyslu uzatvoriť kánonické manželstvo, je súvislé a stále, ako aj všeobecne známe alebo verejné (tzv. známy alebo verejný konkubinát; ex notorio vel publico concubinatu); za konkubinát však nemožno považovať napr. prostitúciu či nepravidelnú promiskuitu, pretože takémuto konaniu chýba istá stálosť, ako aj zdanie manželského spolunažívania.

Život vo verejnom konkubináte trestal Kódex kánonického práva z roku 1917 (CIC 1917) ako delikt proti dobrým mravom (prestúpenie šiesteho prikázania Desatora) sankciou vylúčenia zo všetkých zákonných cirkevných úkonov, klerikov žijúcich v konkubináte trestal suspenziou od sviatostných úkonov, odňatím požitkov spojených s úradom, benefícií a hodností. Kódex kánonického práva z roku 1983 (CIC 1983) i Kódex kánonov východných cirkví z roku 1990 (CCEO 1990) ustanovujú v prípade klerikov žijúcich v konkubináte trest suspenzie a v prípade, že klerik v konkubináte zotrváva aj po napomenutí, aj ďalšie tresty až po prepustenie z klerického stavu. Manželstvo osôb pokrstených v katolíckej cirkvi a uzavreté len pred orgánom štátu sa nepovažuje za verejný konkubinát, ale za kánonicky neplatné manželstvo.

Odklon od tradičného chápania rodiny založenej manželstvom spôsobuje v súčasnosti narastanie tzv. partnerského spolužitia bez uzavretia manželstva (označované aj ako kohabitácia, neformálne manželstvo, faktické spolužitie, spolužitie druha a družky, životné spoločenstvo). V súčasnom slovenskom občianskom práve sa na označenie spolužitia partnerov opačného pohlavia, ktorí žijú v spoločnej domácnosti bez úradnej legalizácie svojho vzťahu sobášom, termín konkubinát nepoužíva. Takýto vzťah sa bežne označuje ako druh a družka, pričom slovenské občianske právo tieto termíny nepoužíva (na rozdiel od niektorých noriem verejného práva, napr. trestného a správneho). Právny poriadok SR spolužitie druha a družky komplexne neupravuje, ale z jednotlivých právnych noriem vyplývajú pre osoby žijúce v tomto faktickom zväzku viaceré významné práva, čo súvisí vo viacerých prípadoch s obsahovým prekrývaním sa tejto formy spolužitia s právne relevantnými pojmami domácnosť, resp. spoločná domácnosť, blízke osoby a osoby žijúce spolu (napr. oprávnenia v oblasti dedičského práva alebo nájmu bytu). V niektorých krajinách možno takýto vzťah legalizovať ako registrované partnerstvo (v SR je predmetom diskusie), termín registrované partnerstvo je však širší, pretože ako partnerov zahŕňa najmä osoby rovnakého pohlavia.

Konkubinát jestvoval aj v polygamných spoločnostiach, keď mal muž s vyšším spoločenským postavením právo mať okrem manželky (manželiek) aj konkubíny (ženy, s ktorými žil v konkubináte). Napr. v období cisárskej Číny i Čínskej republiky (1912 – 49) bolo spoločensky akceptované mať jednu alebo viac konkubín, bohatí muži mávali 3 až 4 konkubíny. Konkubíny mali v Číne nižšie spoločenské postavenie ako manželky, rovnako ich potomkovia mali hierarchicky nižšie postavenie ako deti právoplatnej manželky. Čínski cisári mali tradične viacero konkubín, ktorých postavenie bolo hierarchicky odstupňované. Niektoré z nich získali výrazný politický vplyv a zasiahli do čínskych dejín, napr. Jang Kuej-fej (konkubína cisára Süan–cunga) či Cch’-si (konkubína cisára Sien-fenga). Po vzniku ČĽR (1949) bol konkubinát zákonom zakázaný. V islamských krajinách už v predislamskom období ženské otrokyne slúžili zároveň ako sexuálne partnerky. Po vzniku Arabskej ríše (7. stor.) boli islamským právom (šaría) zavedené právne obmedzenia. V Koráne sa konkubinát nespomína, mimomanželský vzťah otrokyne (ama) a jej pána sa označuje ako má malakat ajmánukum (to, čo vlastní pravá ruka). Konkubíny (surríja) nesmeli mať moslimský pôvod (zväčša to boli ženy, ktoré padli do zajatia počas arabských výbojov). Žili spolu s ostatnými ženami v háreme, mali rôzne privilégiá (lepšia strava, oblečenie), často dosahovali vysoké spoločenské postavenie a politický vplyv. Na rozdiel od pevne stanoveného počtu manželiek (štyri), mohol mať moslim neobmedzený počet konkubín. Oženiť sa s nimi smel len v prípade, ak im daroval slobodu. Zvláštny status mali konkubíny, ktoré sa stali matkou jeho detí (umm valad), čo im zabezpečovalo, že nemôžu byť predané a po pánovej smrti budú slobodné. Všetky deti splodené s konkubínami boli považované za legitímne. V súčasnosti je konkubinát (aj otroctvo) v islamskej spoločnosti zakázaný.