Kalevala

Kalevala — fínsky národný epos zostavený v 1. pol. 19. stor. E. Lönnrotom na základe karelských a fínskych ľudových piesní a povestí (a ich fragmentov) prednášaných pôvodne ľudovými spevákmi v sprievode ľudového strunového nástroja kantele. Lönnrot vydal Kalevalu vo viacerých verziách, súčasnú podobu nadobudla jeho postupnými redakciami. Prvú Kalevalu (Alku Kalevala), ktorá mala 16 spevov (rún), zostavil 1833 na základe karelských epických a hrdinských piesní zozbieraných počas svojich ciest po Karélii. Za prvé vydanie Kalevaly sa však zvyčajne považuje Stará Kalevala (Vanha Kalevala, 1835), ktorá obsahovala 32 spevov a 12 078 veršov. Neskôr Lönnrot zapracoval do karelských príbehov aj piesne a povesti z ostatných oblastí Fínska, čím vznikla súčasne (štandardná) verzia nazývaná aj Nová Kalevala (Uusi Kalevala, 1949), ktorá obsahuje 50 spevov a 22 795 veršov; jej skrátená verzia pre školy, Školská Kalevala (Koulu Kalevala, 1862), pozostáva z 9 732 veršov. Spevy (runy) sú napísané takzvaným kalevalským metrom, t. j. osemslabičným trochejom, charakteristické sú pre ne aj paralelizmus, aliterácia, asonancia a rýmy.

Názov eposu je odvodený od mytologického praotca fínskeho národa Kalevu, ktorý mal božský pôvod a bol otcom 12 bohatierov, zakladateľov fínskeho národa (Kalevala = Kalevova zem, krajina, t. j. Fínsko). Kalevala nemá pevnú dejovú líniu, tvoria ju rámcové príbehy vo väčšine prípadov dotvorené Lönnrotom. Dej sa začína stvorením sveta a končí obdobím rozšírenia kresťanstva vo Fínsku, symbolicky vykresľuje víťazný boj dobra so zlom v podobe boja južne ležiacej Kalevaly so severnou Pohjolou (Zemou tmy). Ústrednými postavami sú starý spevák a čarodejník Väinämöinen, mladý múdry kováč Ilmarinen, ktorý pre Louhi, vládkyňu Pohjoly, ukul magický predmet Sampo zabezpečujúci ľuďom blahobyt (interpretovaný ako mlynček, niekedy ako železný stĺp, okolo ktorého sa otáča nebo), a mladý poľovník a rybár, záletník Lemminkäinen. Ich dve výpravy do Pohjoly sú symbolickým vyjadrením boja za osobnú i národnú slobodu a svojbytnosť. Ukutie a neskoršie zničenie Sampa symbolizujú začiatok a koniec ľudského snaženia, zachované črepy zo Sampa vyjadrujú nádej na nový život Kalevových synov (fínskeho národa). Hoci Kalevala nezobrazuje dejiny fínskeho národa, zohrala významnú úlohu pri jeho novodobom formovaní, mala prispieť k vytvoreniu povedomia o jeho mýtickom pôvode od takzvaného zlatého veku (veku hrdinov) cez úpadok k novému obrodeniu. Výročie jej prvého vydania sa vo Fínsku oslavuje ako Deň Kalevaly (28. február).

Kalevala bola preložená do vyše 30 jazykov (česky 1894, preklad J. Holeček; slovenský výber 1962, preklad M. Prídavková-Mináriková a Miroslav Válek), inšpirovala viacerých umelcov, v literatúre napr. E. Leina v zbierke balád a legiend Svätodušné piesne I, II (Helkavirsiä I, II, 1903, 1916), H. W. Longfellowa, ktorý použil kalevalské metrum vo svojej poéme vychádzajúcej z indiánskych legiend Pieseň o Hiawathovi (The Song of Hiawatha, 1855) či J. R. R. Tolkiena, v hudbe napr. J. Sibelia v symfonických básňach Kullervo (1892) a Tapiola (1926) a symfonickej suite Lemminkäinen (1893), R. Kajanusa v symfonickej básni Aino (1885), vo výtvarnom umení A. Gallena-Kallelu napr. v triptychu Aino (1891), nástenných maľbách vo fínskom pavilóne na svetovej výstave v Paríži (1900) a vo freskách v mauzóleu Juselius v Pori (1901 – 03).