AaTh katalóg, aj katalóg Aarneho-Thompsona, klasifikácia Aarneho-Thompsona, AT — označenie najvýznamnejšieho medzinárodného katalógu rozprávkových typov, ktorý zostavil a 1910 publikoval fínsky folklorista Antti Aarne (*1867, †1925) a dvakrát (1928 a 1961) rozšíril americký folklorista Stith Thompson (*1885, †1976). Podnet vzišiel z tzv. fínskej školy, ktorá sa na základe porovnávania variantov folklórnych textov usilovala určiť miesto, čas vzniku a cesty šírenia folklórneho materiálu. Aarne vo svojom katalógu systemizoval rukopisný materiál helsinského archívu, zbierky dánskeho zberateľa Svenda Grundtviga (*1824, †1883) a rozprávky bratov Grimmovcov. Svoj katalóg rozprávkových sujetov (Zoznam rozprávkových typov, Verzeichnis der Märchentypen, 1910), v ktorom použil číselný systém typov, nepovažoval za úplný a predpokladal, že v budúcnosti bude doplnený o množstvo nových rozprávkových typov. Aarneho katalóg bol dvakrát revidovaný S. Thompsonom (od 1928 používaný pod názvom AaTh katalóg), podľa neho vznikli viaceré národné katalógy (slovenský od J. Polívku, 1923 – 32; český od V. Tilleho, 1929 – 37; poľský od J. Krzyżanowského, 1962 – 63; ruský od N. P. Andrejeva, 1929). R. 1960 vyšiel na Slovensku preklad AaTh katalógu v obmedzenom vydaní vo 2 zväzkoch pod názvom Typy ľudových rozprávok: klasifikácia a bibliografia. Tretíkrát bol AaTh katalóg revidovaný 2004, keď ho rozšíril Hans-Jörg Uther (Typy medzinárodných ľudových rozprávok: klasifikácia a bibliografia I – III, The Types of International Folktales: A Classification and Bibliography I – III) a začal sa používať pod názvom Aarneho-Thompsonova-Utherova klasifikácia (Aarne-Thompson-Uther classification, ATU).

Ågren [ógren], Gösta, 3. 8. 1936 Nykarleby, provincia Pohjonmaa, Fínsko — fínskošvédsky spisovateľ, lyrik. Študoval filmovú réžiu. Jedna z ústredných osobností fínskošvédskej kultúry, debutoval 1955 básnickou zbierkou Sila a myšlienka (Kraft och tanke), v ktorej sa inšpiroval dielom P. Nerudu. Vydal viacero zbierok, v ktorých kriticky reagoval na premeny spoločnosti a jednotlivca (Rozlúč sa s nocou, Säg farväl åt natten, 1963; Večer ponad storočie, Kväll över seklet, 1994; Botnické noci, Bottniska nätter, 2009). Autor esejí (Cesta Dana Anderssona, Dan Anderssons väg, 1970; Tento život, Detta liv, 2001), drám a filmových scenárov (Balada, Ballad, 1968; réžia Gösta Ågren). Nositeľ viacerých ocenení.

Agricola [-ko-], Mikael Olai, medzi 1508 – 12 Pernaja, dnes súčasť mesta Loviisa, Fínsko – 9. 4. 1557 Uusikirkko, dnes Poľany, Leningradská oblasť, Rusko — fínsky teológ a reformátor, zakladateľ fínskej literatúry. Študoval vo Viipuri (Vyborg), v Åbo (Turku) a vo Wittenbergu (žiak M. Luthera a F. Melanchtona, od 1544 prvý fínsky protestantský biskup v Åbo. Tvorca fínskeho spisovného jazyka, vydal prvý šlabikár (Abckiria, 1543), ktorý je považovaný za prvú tlačenú fínsku knihu, modlitebnú knihu (Modlitebník z Biblie, Rucouskiria Bibliasta, 1544) a preložil do fínčiny Nový zákon (Se Wsi Testamenti, 1548) a neskôr aj žalmy (Dávidov žaltár, Dauidin Psalttari, 1551) a ďalšie časti Starého zákona.

Ahlqvist [álkvist], Karl August Engelbrekt, pseudonym A. Oksanen, 7. 8. 1826 Kuopio – 20. 11. 1889 Helsinki — fínsky jazykovedec, literárny historik, básnik a zberateľ fínskych ľudových povestí. Od 1863 profesor v Helsinkách. Skúmal ugrofínske jazyky, autor romanticky ladených vlasteneckých básní (Verše I – II, Säkeniä I - II, 1860), v ktorých spájal národné idey s modernými európskymi výrazovými prostriedkami.

Aho, Juhani, vl. m. Johannes Brofeldt, 11. 9. 1861 Lapinlahti, Sev. Savo – 8. 8. 1921 Helsinki — fínsky spisovateľ, predstaviteľ modernej fínskej literatúry začiatku 20. stor. Prispieval do časopisu Päivälehti a almanachov literárnej spoločnosti Mladé Fínsko (Nuori Suomi). Autor románov, noviel a drám, ktoré sa vyznačovali príklonom k realizmu a naturalizmu. V ranej tvorbe sa zaoberal problémami technického pokroku a industrializácie (prózy Keď otec kúpil lampu, Siihen aikaan, kun isä lampun osti, 1883; Železnica, Rautatie, 1884). V románe Pastorova dcéra (Papin tytär, 1885) sa venoval problémom postavenia žien vo fínskej spoločnosti. K posledným dielam Ahovho realistického obdobia patria poviedka Prebudienie (Heränneitä, 1894) a román Jar a návrat zimy (Kevät ja takatalvi, 1906). V prózach Hobliny (Lastuja, 1891) a Nové hobliny (Uusia lastuja, 1892) a v románe Panu (1897) patriacich do novoromantického obdobia, ktoré sú charakteristické ornamentálnym štýlom a lyrickosťou, poukázal na napätú politickú situáciu a konflikty medzi pohanstvom predkov a kresťanstvom. Ahova zbierka esejí a poviedok Môj ľud z jalovca (Katajinen kansani, 1901) sa vyznačuje patriotizmom a román Juha (1911), ktorý opisuje príbeh lásky a nevery, spojením realistických a novoromantických postupov.

Anhava, Tuomas, 5. 6. 1927 Helsinki – 22. 1. 2001 tamže — fínsky básnik, literárny kritik, esejista a prekladateľ. R. 1966 – 79 bol šéfredaktorom časopisu Parnasso. Patril ku skupine tzv. novej kritiky, ktorá odsudzovala vlasteneckú prózu a poéziu vojnových rokov. Debutoval zbierkou elegických veršov Básne (Runoja, 1955). Autor básnických zbierok 36 básní (36 runoa, 1958), ktorá je ovplyvnená čínskou meditatívnou poéziou a umením japonského tanca, a Šiesta kniha (Kuudes kirja, 1966). Významné sú i jeho preklady anglo-americkej (S. Beckett, J. Thurber, J. E. Steinbeck, E. L. Pound) a čínskej i japonskej poézie (Počúvam, cudzinec, Kuuntelen, vieras, 1960; Rozmarný vietor, Oikukas tuuli, 1970; Tu ďaleko, Täällä kaukana, 1975).

Diktonius, Elmer Rafael, 20. 1. 1896 Helsinki – 23. 9. 1961 tamže — fínskošvédsky básnik a novelista píšuci po švédsky, vedúca osobnosť literárnej moderny vo Fínsku. V poézii vychádzal z politického a sociálneho nadšenia a zo sympatií ku komunizmu počas Ruskej revolúcie 1905 – 1907 a fínskej občianskej vojny. V 20. rokoch 20. stor. žil v Londýne, Paríži a Prahe, kde študoval literatúru a hudbu. Básnické zbierky Tvrdé spevy (Hårda sånger, 1922), Kamenné uhlie (Stenkol, 1927) a Mocný, no temný (Stark men mörk, 1930) sú charakteristické expresívnym a výbušným jazykom, revolučným pátosom, kontrastnými obrazmi, porozumením pre slabších a obdivom k porazeným. V neskorších zbierkach Diktoniusovo sociálne rozhorčenie postupne ustúpilo, jeho básne boli viac melodické a citové. Je autorom aforistických portrétov súčasníkov, prírodnej lyriky zachytávajúcej obrazy drsnej fínskej krajiny, expresívnej experimentálnej prózy, napr. krátkeho komentovaného románu Jana Kubiková. Drevoryt slovom (Janne Kubik. Ett träsnitt i ord, 1932), zbierky poviedok Občania Fínskej republiky (Medborgare i republiken Finland, 1935 – 40) a súborných básní Básne (Dikter) i próz Próza (Prosa) a Vety (Meningar) vydaných 1956 – 57.

Haanpää, Pentti, 14. 10. 1905 Pulkkila – 30. 9. 1955 Iso Lamujärvi — fínsky spisovateľ. R. 1925 debutoval zbierkou poviedok Popri ceste (Maantietä pitkin), ktoré zaujali živým jazykom, osobitým humorom a odvahou kritizovať sociálne a kultúrne podmienky na severofínskom vidieku. Postavy svojich próz vykresľoval realisticky, pričom za ich bezútešné postavenie neobviňoval iba spoločnosť, ale aj ich pasivitu a zlé návyky. Haanpääova zbierka poviedok Cvičisko a kasárne (Kenttä ja kasarmi, 1928) nebola kritikou pozitívne prijatá. Kritizoval v nej pomery v kasárňach a zosmiešnil veliteľov, začo bol označený za zradcu mladej fínskej republiky a záujem o jeho tvorbu poklesol. Uznanie si znovu získal krátkymi literárnymi útvarmi, ktoré nazval jutut (príbehy alebo rozprávania; 1946 vyšli v zbierke Jutut), a najmä románom Vojna v pustatine (Korpisotaa, 1940) s tematikou zimnej vojny, ktorej sa zúčastnil ako vojak. V románe Múky (Jauhot, 1949) zobrazil roky hladu na severe Fínska, keď sa za prácu platilo múkou. Autor zbierok poviedok Súčasnosť (Nykyaikaa, 1942), románu Čižmy deviatich mužov (Yhdeksän miehen saappaat, 1945) a posmrtne vydaného románu Čarovný kruh (Noitaympyrä, 1956).

Haavikko [há-], Paavo, 25. 1. 1931 Helsinki – 6. 10. 2008 tamže — fínsky spisovateľ, vedúca osobnosť modernizmu vo fínskej literatúre v 50. rokoch 20. stor. Písal poéziu, prózu, rozhlasové a televízne hry i operné libretá. Debutoval básnickou zbierkou Cesty do diaľok (Tiet etäisyyksiin, 1951). V lyrike tematicky čerpal z dejín od staroveku po modernú fínsku históriu. Modernistickú techniku rozvinul do jej najvykryštalizovanejšej podoby v zbierke poézie Zimný palác (Talvipalatsi, 1959). V 60. rokoch 20. stor. vydal zbierku básní Stromy a všetka ich zeleň (Puut, kaikki heidän vihreytensä, 1966) obsahujúcu politické básne, v ktorých sa vyrovnával s účasťou Fínska v 2. svetovej vojne. V neskoršej zbierke Národná línia (Kansakunnan linja, 1970) odsúdil názory krajnej pravice i ľavice a obraňoval politiku premiéra J. K. Paasikiviho. Hoci Haavikko debutoval ako modernistický básnik, niektoré z jeho najznámejších diel vychádzajú z fínskej predhistórie, folklóru a z Kalevaly, napr. poéma Dvadsať a jeden (Kaksikymmentä ja yksi, 1974), román Železná doba (Rauta-aika, 1982), ktorý sa stal predlohou 4-dielneho televízneho seriálu oceneného na festivale televíznej tvorby v Benátkach (réžia Kalle Holmberg), a dráma Kullervov príbeh (Kullervon tarina, 1982). Presvedčenie o opakovaní sa zdanlivo známych vecí a javov zachytil i v divadelných a rozhlasových hrách, v ktorých sa tiež inšpiroval históriou, častejšie však používal politické paralely, napr. v hrách Agricola a líška (A. ja kettu, 1968) a Jazdec (Ratsumies, 1974), ktorých dej sa odohráva v Rusku a vo Fínsku v 15. a 16. stor., a Kráľ odchádza do Francúzska (Kuningas lähtee Ranskaan, 1974). Na aktuálne politické udalosti reagoval zbierkou poviedok Čaša na stole sprisahancov Claudia Civilisa (Lasi Claudius Civiliksen salaliittotalaisten pöydällä, 1964). Autor básnických zbierok Básne z cesty cez úžinu (Runoja matkalta salmen ylitse, 1973), Máj večný (Toukokuu, ikuinen, 1988), Zimné básne (Talvirunoja, 1990), Čierny herbár (Musta Herbaario, 1992), Prosperovské básne (Prosperon runot, 2001), románov Súkromné záležitosti (Yksityisiä asioita, 1960), Iné nebo a zem (Toinen taivas ja maa, 1962) a i. V slovenčine vyšiel výber Haavikkových básní Cesta známou rečou (1980) v preklade D. Hivešovej-Šilanovej.

Huldén, Lars, 5. 2. 1926 Pietarsaari (švéd. Jakobstad), Fínsko – 11. 10. 2016 Helsinky — fínskošvédsky spisovateľ, lingvista a prekladateľ. R. 1964 – 89 profesor severských jazykov na univerzite v Helsinkách. V tvorbe sa inšpiroval tradíciami ľudovej slovesnosti rodného kraja Österbotten i barokovou a rokokovou poéziou; jeho poézia je charakteristická jazykovou priezračnosťou, hudobnosťou a humorom.

Autor intímnej, reflexívnej a prírodnej lyriky zhrnutej v básnických zbierkach Zabiť vodníka (Dräpa näcken, 1958), Prútený vták (Spöfågel, 1964), Pán Vlk! (Herr Varg!, 1969), Pastierske básne (Herdedikter, 1973), Medzi Vianocami a súmrakom bohov (Mellan jul och ragnarök, 1984), Vegina púť (Vegas färd, 1997), Nebesky vysoko a vodotesne (Himmelshögt och vattentätt, 2007) a i., drámy Anders (1990) a literárnovednej monografie Carl Michael Bellman (1994). Spolu so synom Matsom Huldénom (*1949) preložil do švédčiny fínsky epos Kalevala (1999). Nositeľ viacerých literárnych cien.

Ivalo, Santeri, vlastným menom Herman Alexander Ingman, 9. 6. 1866 Sodankylä, provincia Laponsko, Fínsko – 25. 1. 1937 Helsinki — fínsky spisovateľ, publicista a politik. Patril ku generácii spisovateľov, ktorá v 90. rokoch 19. stor. presadzovala v literatúre realizmus. R. 1899 – 1904 hlavný redaktor časopisu Päivälehti (orgánu literárnej spoločnosti Mladé Fínsko, Nuori Suomi), 1904 – 37 redaktor novín Helsingin Sanomat. Literárnu činnosť spájal s politickým účinkovaním, vo svojich dielach sa prejavil ako rozprávač so zmyslom pre humor. Autor novely Sirota svojho času (Aikansa lapsipuoli, 1895), románov, v ktorých vychádzal z dôkladného štúdia historických prameňov, napr. Juho Vesainen (1894), Anna Flemingová (Anna Fleming, 1898) a Biskup Thomas (Tuomas Piispa, 1901), historickej drámy Darovaná krajina (Lahjoitusmailla, 1900) a románu Zápas o pustatinu (Erämaan taistelu, 1909), v ktorom zobrazil rozpory patriarchálnej spoločnosti a modernej civilizácie.

Kailas, Uuno, vlastným menom Frans Uuno Salonen, 29. 3. 1901 Heinola, Juž. Fínsko – 22. 3. 1933 Nice, Francúzsko, pochovaný v Helsinkách — fínsky básnik, prekladateľ a literárny kritik. Patril k literárnej skupine Tulenkantajat (Nositelia ohňa), ktorá sa usilovala prepojiť fínsku literatúru s novými európskymi myšlienkovými prúdmi. Jeho tvorba je ovplyvnená expresionizmom (uviedol ho do fínskej literatúry prekladmi diel nemeckých básnikov), vojnovými udalosťami (1919 počas občianskej vojny v Rusku bol zabitý jeho blízky priateľ) a zlým zdravotným stavom (psychické choroby a tuberkulóza, ktorej v mladom veku podľahol); významnou inšpiráciou jeho poézie bola aj introspekcia. Autor básnických zbierok Vietor a klas (Tuuli ja tähkä, 1922) a Moreplavci (Purjehtijat, 1925), ktoré sú poznačené pocitmi neistoty a skľúčenosti, prelínajú sa v nich však myšlienky o bratstve ľudí. V zbierkach Zoči-voči (Silmästä silmään, 1926), ktorá z hľadiska formy smeruje k parnasizmu, a Bosými nohami (Paljain jaloin, 1928) stotožňuje svoje pocity s pocitom osobnej viny v duchu starozákonného myslenia. Vrcholom jeho tvorby je zbierka Sen a smrť (Uni ja kuolema, 1931). Kailas písal aj novely a poviedky, posmrtne boli vydané Novely (Novelleja, 1936).

Kalevala — fínsky národný epos zostavený v 1. pol. 19. stor. E. Lönnrotom na základe karelských a fínskych ľudových piesní a povestí (a ich fragmentov) prednášaných pôvodne ľudovými spevákmi v sprievode ľudového strunového nástroja kantele. Lönnrot vydal Kalevalu vo viacerých verziách, súčasnú podobu nadobudla jeho postupnými redakciami. Prvú Kalevalu (Alku Kalevala), ktorá mala 16 spevov (rún), zostavil 1833 na základe karelských epických a hrdinských piesní zozbieraných počas svojich ciest po Karélii. Za prvé vydanie Kalevaly sa však zvyčajne považuje Stará Kalevala (Vanha Kalevala, 1835), ktorá obsahovala 32 spevov a 12 078 veršov. Neskôr Lönnrot zapracoval do karelských príbehov aj piesne a povesti z ostatných oblastí Fínska, čím vznikla súčasne (štandardná) verzia nazývaná aj Nová Kalevala (Uusi Kalevala, 1949), ktorá obsahuje 50 spevov a 22 795 veršov; jej skrátená verzia pre školy, Školská Kalevala (Koulu Kalevala, 1862), pozostáva z 9 732 veršov. Spevy (runy) sú napísané takzvaným kalevalským metrom, t. j. osemslabičným trochejom, charakteristické sú pre ne aj paralelizmus, aliterácia, asonancia a rýmy.

Názov eposu je odvodený od mytologického praotca fínskeho národa Kalevu, ktorý mal božský pôvod a bol otcom 12 bohatierov, zakladateľov fínskeho národa (Kalevala = Kalevova zem, krajina, t. j. Fínsko). Kalevala nemá pevnú dejovú líniu, tvoria ju rámcové príbehy vo väčšine prípadov dotvorené Lönnrotom. Dej sa začína stvorením sveta a končí obdobím rozšírenia kresťanstva vo Fínsku, symbolicky vykresľuje víťazný boj dobra so zlom v podobe boja južne ležiacej Kalevaly so severnou Pohjolou (Zemou tmy). Ústrednými postavami sú starý spevák a čarodejník Väinämöinen, mladý múdry kováč Ilmarinen, ktorý pre Louhi, vládkyňu Pohjoly, ukul magický predmet Sampo zabezpečujúci ľuďom blahobyt (interpretovaný ako mlynček, niekedy ako železný stĺp, okolo ktorého sa otáča nebo), a mladý poľovník a rybár, záletník Lemminkäinen. Ich dve výpravy do Pohjoly sú symbolickým vyjadrením boja za osobnú i národnú slobodu a svojbytnosť. Ukutie a neskoršie zničenie Sampa symbolizujú začiatok a koniec ľudského snaženia, zachované črepy zo Sampa vyjadrujú nádej na nový život Kalevových synov (fínskeho národa). Hoci Kalevala nezobrazuje dejiny fínskeho národa, zohrala významnú úlohu pri jeho novodobom formovaní, mala prispieť k vytvoreniu povedomia o jeho mýtickom pôvode od takzvaného zlatého veku (veku hrdinov) cez úpadok k novému obrodeniu. Výročie jej prvého vydania sa vo Fínsku oslavuje ako Deň Kalevaly (28. február).

Kalevala bola preložená do vyše 30 jazykov (česky 1894, preklad J. Holeček; slovenský výber 1962, preklad M. Prídavková-Mináriková a Miroslav Válek), inšpirovala viacerých umelcov, v literatúre napr. E. Leina v zbierke balád a legiend Svätodušné piesne I, II (Helkavirsiä I, II, 1903, 1916), H. W. Longfellowa, ktorý použil kalevalské metrum vo svojej poéme vychádzajúcej z indiánskych legiend Pieseň o Hiawathovi (The Song of Hiawatha, 1855) či J. R. R. Tolkiena, v hudbe napr. J. Sibelia v symfonických básňach Kullervo (1892) a Tapiola (1926) a symfonickej suite Lemminkäinen (1893), R. Kajanusa v symfonickej básni Aino (1885), vo výtvarnom umení A. Gallena-Kallelu napr. v triptychu Aino (1891), nástenných maľbách vo fínskom pavilóne na svetovej výstave v Paríži (1900) a vo freskách v mauzóleu Juselius v Pori (1901 – 03).

Kallasová (Kallas), Aino (Julia Maria), 2. 8. 1878 Viipuri, dnes Vyborg – 9. 11. 1956 Helsinki — fínska prozaička, predstaviteľka novoromantizmu, dcéra J. Krohna. Vydala sa za estónskeho diplomata a väčšiu časť života strávila v Estónsku, čo ovplyvnilo i jej literárnu tvorbu. V realisticky a symbolisticky ladenej poviedke Svadba (Häät, 1904 – 05) a v zbierke poviedok Mesto odchádzajúcich lodí (Lähtevien laivojen kaupunki, 1913) zachytila príbehy z estónskych dejín a zo života fínskej spoločnosti začiatku 20. stor. R. 1922 – 35 žila v Londýne, kde jej manžel pôsobil ako veľvyslanec. Z tohto obdobia pochádzajú jej historické novely napísané v archaizujúcom štýle (tzv. balady v próze) Barbara von Tisenhusen (1923) a Farár z Reigi (Reigin pappi, 1926), v ktorých vykresľuje baladický príbeh o láske a smrti. Námetom novely Vlčia nevesta (Sudenmorsian, 1928) napísanej na motívy ľudovej povesti a poukazujúcej na postavenie žien vo fínskej spoločnosti v 20. rokoch 20. stor. je príbeh tragickej lásky mladej ženy, u ktorej sa prejavujú poruchy osobnosti. R. 1952 – 56 Kallasová vydala Denníky (Päiväkirjat, 5 zväzkov), v ktorých zachytila duchovný i spoločenský život v Európe na začiatku 20. stor.

Kanteletar — zbierka fínskej ľudovej poézie, balád a piesní zostavená 1840 – 41 E. Lönrottom ako sprievodné dielo k fínskemu národnému eposu Kalevala. Vyšla vo 4 zväzkoch pod názvom Kanteletar alebo staré spevy a piesne fínskeho národa (Kanteletar taikka Suomen kansan vanhoja lauluja ja virsiä) a obsahuje okolo 660 piesní, ktoré sú rozdelené do troch oddielov. V prvom oddiele sú príležitostné piesne, v druhom piesne rozdelené na mužské, ženské a detské a v treťom balady (tzv. výpravné piesne) a žartovné zvieracie bájky. Názov Kanteletar (voľný preklad = múza kantele) vznikol spojením názvu fínskeho ľudového nástroja kantele, v sprievode ktorého sa piesne a poézia prednášali, a morfémy -tar (tytär = dcéra). Kanteletar i Kalevala sa opierajú o rovnaké pramene (fínska a karelská ľudová slovesnosť), preto sa v lyrických pasážach sčasti prekrývajú. Obidve diela zohrali významnú úlohu pri novodobom formovaní fínskeho národa. Kanteletar bola preložená do viacerých jazykov, v češtine vyšiel obsiahly výber J. Holečka Kanteletar: finská národní lyrika (2 zv., 1904, 1905).

Kekkonenová (Kekkonen), Sylvi Salome, 12. 3. 1900 Pieksämäki, provincia Južné Savo – 2. 12. 1974 Helsinki — fínska spisovateľka, manželka U. Kekkonena. Pochádzala z rodiny evanjelického kňaza. Debutovala filozofickými aforizmami Kryštály (Kiteitä, 1949). Autorka ôsmich románov a desiatok noviel, v jej tvorbe dominujú spomienky na detstvo strávené na farách v Metsäpirtti a Puumale. V románoch Kotikaivolla (1949) a Za plotom (Lankkuaidan suojassa, 1968) z pohľadu dieťaťa vykreslila detstvo ako svieže obrazy ťažko preniknuteľného sveta dospelých. Z nemocničného prostredia čerpala v psychologickej črte Chodba (Käytävä, 1955), v ktorej opísala aj stretnutie s básnikom E. Leinom. Veľkú popularitu získala románom Amália (Amalia, 1958; preložený do viacerých jazykov), v ktorom podala pútavý príbeh energickej vidieckej ženy vzdávajúcej sa svojich túžob.

Kianto, Ilmari, vlastným menom Ilmari Calamnius, 7. 5. 1874 Pulkkila, dnes Siikalatva, provincia Severná Pohjanmaa – 7. 5. 1970 Helsinki, pochovaný v bývalom rodinnom sídle Turjanlinna pri obci Suomussalmi, provincia Kainuu — fínsky spisovateľ. Pochádzal z rodiny evanjelického pastora, študoval filozofiu a dejiny literatúry vo Fínsku a v Rusku, určitý čas vyučoval ruský jazyk na strednej škole v Kajaani a vydával denník Kajaanin Lehti (Kajaaniské listy).

Predstaviteľ neorealizmu, vydal takmer 70 knižných titulov. Venoval sa viacerým žánrom. Debutoval zbierkou reflexívnej a prírodnej lyriky Veslárove piesne (Soutajan lauluja, 1897). Písal romány, ktoré boli často inšpirované osobnými zážitkami (Svätý hnev, Pyhä viha, 1908; Svätá láska, Pyhä rakkaus, 1910; Kňazov syn, Papin poika, 1928), reportáže (Obrazy z ciest po Karélii, Vienankäviän matkakuvia, 1954), pamäti, cestopisy a novinové články namierené proti cárskej moci (v tom čase bolo Fínsko pripojené k Rusku) a cirkvi. Viedol rozsiahlu korešpondenciu s L. N. Tolstým, čo ovplyvnilo jeho názory i tvorbu. Rozišiel sa s luteránskou cirkvou a svoje dôvody sformuloval v diele Voľnomyšlienkarov žaltár (Vapaauskoisen psalttari, 1912). V románe Červená čiara (Punainen viiva, 1909; sfilmované 1959, réžia Matti Kassila) inšpirovanom generálnym štrajkom 1905 a prvými všeobecnými voľbami 1907 spracoval tematiku boja za hlasovacie právo a vykreslil život ľudových vrstiev, ktoré sa v dôsledku ľavicovej propagandy proti cirkvi vzdali starých istôt a dočkali sa sklamania. Dielo sa stalo podkladom rovnomennej modernej opery (1978) Aulisa Sallinena, ktorá bola úspešne uvedená vo viacerých krajinách.

V naturalistickom románe Jozef z Pobrežia otrhancov (Ryysyrannan Jooseppi, 1924) kritizoval sociálne pomery v medzivojnovom období, jeho protagonisti sa stali obeťami sociálnej nespravodlivosti, ako aj vlastných nerestí, alkoholizmu, podlosti a poverčivosti. Počas zimnej vojny (po útoku Sovietskeho zväzu na Fínsko 1939) žil pri fínsko-sovietskych hraniciach a za písomný odkaz sovietskym vojakom (aby ušetrili jeho drevený dom) bol odsúdený za vlastizradu. Neskôr bol rehabilitovaný, svoju zatrpknutosť vyjadril v knihe biografických spomienok Pohryzený vlastným psom (Omat koirat purivat, napísaná 1940, vydaná 1948; sfilmovaná 1974, réžia Mikko Niskanen). Autor románu Manželstvo (Avioliitto, 1917), v ktorom kritizoval inštitúciu manželstva, a autobiografických románov Stará slečna z pošty (Vanha postineiti, 1935) a Večný Kianto spomína (Iki-Kianto muistelee, 1954). Prekladal diela A. S. Puškina, M. J. Lermontova, I. A. Gončarova a L. N. Tolstého.

Kihlman [kil-], Christer, 14. 6. 1930 Helsinki — fínskošvédsky spisovateľ a literárny kritik. Pôsobil ako knihovník a publicista (1951 – 54 šéfredaktor časopisu Arena, 1952 – 60 literárny kritik novín Nya Pressen). Debutoval zbierkami básní Miesta pri mori (Rummen vid havet, 1951) a Monológ mnícha (Munkmonolog, 1953), v ktorých sa prezentoval ako predstaviteľ modernizmu. Ohlas získal románom Vzhliadni, blažený! (Se upp salige!, 1960), ktorý sa odohráva vo fiktívnom malomeste Lexå stelesňujúcom fínskošvédsku izoláciu a provinčnosť.

Románom Belasá matka (Den blå modern, 1963) otvoril sériu kníh o vypätých rodinných vzťahoch a o problémoch ľudskej duše, nasledoval román Madeleine (1965), v ktorom odhalil tabuizované témy a pátral po znakoch ľudskej existencie. V románe Človek, ktorý sa chvel. Kniha o nepodstatnom (Människan som skalv. En bok om det oväsentliga, 1971) zúžil umeleckú perspektívu na osobné vnútro postáv a na ich problémy s alkoholom, bisexualitou a manželskou krízou.

Autor románu Drahý princ (Dyre prins, 1975), v ktorom podáva ostrú kritiku rodinného života, a jeho voľného pokračovania (po niekoľkoročnej tvorivej prestávke) Zánik Gerdta Bladha (Gerdt Bladhs undergång, 1987), v ktorom sformuloval vlastné komentáre na tému odumierajúcej západnej civilizácie. Venoval sa aj literárnej kritike a písaniu fejtónov, ktoré uverejňoval vo viacerých fínskych a švédskych periodikách. Nositeľ viacerých literárnych ocenení.

Kilpi, Volter Adalbert, 12. 12. 1874 Kustavi, Vlastné Fínsko – 13. 6. 1939 Turku — fínsky spisovateľ a literárny kritik, predstaviteľ moderného experimentálneho románu. Pochádzal z rodiny lodného kapitána, pôsobil ako knihovník v univerzitnej knižnici v Turku. R. 1900 debutoval románovou prvotinou Batšeba (Batsheba), v ktorej zachytil zložitú problematiku medziľudských vzťahov, najmä protiklad lásky a pocitu viny. Podobného zamerania sú aj romány v secesnom duchu Parsifal (1902) a Antinous (1903), ktorý bol napísaný na námet románu Utrpenie mladého Werthera od J. W. Goetheho. V tvorbe bol inšpirovaný aj dielom O. Wilda, F. Nietzscheho a preraffaelistov.

V medzivojnovom období písal polemické state a pamflety, v ktorých kritizoval rozdelenie spoločnosti na Švédov a Fínov; bol zástancom monarchistického zriadenia. V raných esejach Človek a život (Ihmisestä ja elämästä, 1902) sformuloval funkciu umenia, ktorého úlohou je odzrkadľovať vnútorný svet človeka. Po dlhšej tvorivej prestávke sa venoval románovej tvorbe, v ktorej sa usiloval o výstižné zobrazenie osudov ľudí v rôznych životných situáciách a o vytvorenie moderného literárneho jazyka.

V rozsiahlom románe (epopeji) V sieni usadlosti Alastalo I, II (Alastalon salissa I, II, 1933) podal obraz života a mravov rodného kraja v oblasti ostrovov pri pobreží juhozápadného Fínska. Dej sa odohráva v priebehu šiestich hodín, počas ktorých sa protagonisti na spoločnej schôdzi rozhodujú o stavbe a financovaní novej lode a ich vzájomná dohoda je východiskom z neistoty v rýchlo sa meniacom svete. Kilpi v románe uplatnil novátorské tvorivé postupy, napr. metódu prúdu vedomia, vnútorné monológy, dlhé prestrihy do minulosti a exaktné, podrobné opisy, ako aj obšírne a realistické zobrazenie hierarchického spoločenského systému 2. polovice 19. stor. Jeho literárny jazyk sa vyznačuje dlhými súvetiami, dialektizmami i neologizmami, čo pôvodne sťažilo vnímanie diela čitateľmi a odbornou kritikou. Voľným pokračovaním románu sú poviedky Tí menší z farnosti (Pitäjän pienempiä, 1934) a román Do kostola (Kirkolle, 1937). V nedokončenom románe Gulliverova cesta na kontinent Fantomimia (Gulliverin matka Fantomimian mantereelle, 1944) satiricky zobrazil svet budúcnosti.

Kilpiová (Kilpi), Eeva, 18. 2. 1928 Hiitola, Fínsko, dnes Karelsko, Ruská federácia — fínska prozaička a poetka. Počas 2. svetovej vojny musela s rodinou opustiť rodný kraj, čo neskôr ovplyvnilo jej tvorbu (častými témami sa stali evakuácia a hľadanie novej vlasti). Po štúdiu na univerzite v Helsinkách pracovala ako učiteľka, neskôr sa venovala výchove synov.

Patrí k prvým feministickým spisovateľkám vo fínskej literatúre. Vykreslila výrazné ženské postavy, ktoré skôr premýšľajú, rozjímajú a menej konajú, potreba nájsť aspoň provizórny zmysel života ich však drží v ustavičnom pohybe medzi zúfalstvom a nádejou i medzi samotou a ľudskou komunitou. V románe Brehy kvitnúcej krajiny (Kukkivan maan rannat, 1960) opísala prvé sexuálne skúsenosti mladej dievčiny v Karelsku, v románe Žena v zrkadle (Nainen kuvastimessa, 1962) a v zbierke poviedok Stôl lásky a smrti (Rakkauden ja kuoleman pöytä, 1967) obdobie tzv. sebahľadania a vlastný osobnostný vývoj. K jej najvýznamnejším románom so ženskou tematikou patrí Tamara (Tamara, 1972; preložený do vyše 10 jazykov), v ktorom zobrazila intelektuálne priateľstvo medzi sexuálne aktívnou ženou a jej ochrnutým, impotentným vysokoškolským učiteľom. Popularitu a uznanie si získala aj autobiografickou trilógiou Život tam a späť (Elämä edestakaisin, 1964) o osudoch karelských presídlencov v 60. – 70. rokoch 20. stor. vo Fínsku a románom Čas zimnej vojny (Talvisodan aika, 1989), resp. autobiografickou trilógiou Čas spomienok (Muistojen aika, 1998), v ktorej zachytila obdobie zimnej vojny a tzv. pokračovacej vojny i evakuáciu svojej rodiny do Fínska.

V lyrike sa zamerala na citovosť, nežnosť, kreativitu a sviežu iróniu, autorka básnických zbierok Spevy o láske a ďalšie básne (Laulu rakkaudesta ja muita runoja, 1972), Pred smrťou (Ennen kuolemaa, 1982), Animalia (Animalia, 1987) a Vďaka za včerajšok (Kiitos eilisestä, 1996). Nositeľka viacerých literárnych ocenení.

Kivi, Aleksis, vlastným menom Alexis Stenvall, 10. 10. 1834 Palojoki (neďaleko Nurmijärvi), provincia Uusimaa – 31. 12. 1872 Tuusula, provincia Uusimaa — fínsky spisovateľ a dramatik. Pochádzal z chudobných pomerov, po čase sa u neho prejavila duševná choroba, ktorej podľahol. Štúdiá absolvoval vo švédskom jazyku, rozhodol sa však písať po fínsky.

Zakladateľ fínskeho románu a tvorca moderného fínskeho jazyka, v tvorbe bol ovplyvnený dielami významných svetových autorov (Homér, Dante Alighieri, M. de Cervantes Saavedra, W. Shakespeare, F. Schiller). Debutoval v 50. rokoch 19. stor. v období pred nástupom naturalizmu vo fínskej literatúre. Písal básne, v ktorých takmer nepoužíval rýmy, experimentoval v nich s kalevalským metrom a s rytmom hovorovej reči (básnická zbierka Kanervala, 1866), a divadelné hry, ktoré boli spočiatku inšpirované eposom Kalevala; v tragédii Kullervo (1860; ocenená Fínskou literárnou spoločnosťou) s témami krvnej pomsty, incestu, vzdoru i samovraždy vykreslil príbeh hrdinu túžiaceho po slobodnom živote. Úspech získal ľudovou komédiou Obuvníci z Nummi (Nummisuutarit, 1864), v ktorej zobrazil vitalitu i naivitu dedinčanov a remeselníkov, romantickou tragédiou Dezertéri (Karkurit, 1867) a divadelnou hrou s biblickým námetom Lea (1868), ktorej uvedenie 1869 sa pokladá za zrod fínskeho divadla. K najvýznamnejším dielam patrí román Sedem bratov (Seitsemän veljestä, 1870; slov. 1992; preložený do viac ako 20 jazykov), ktorý je zaraďovaný k základným dielam fínskej literatúry. Kivi v ňom zachytil príbeh siedmich súrodencov, ktorí ušli pred civilizáciou do lesov v juž. Fínsku, kde bojujú s krutou prírodou a vlastnými neresťami, a po desiatich rokoch po zložitom psychickom a sociánom dozrievaní k spoločenskej zodpovednosti sa vracajú domov. Román obsahuje množstvo povestí, ság a prísloví. Autor divadelnej hry Margareta (1871).