kakofónia

kakofónia [gr.] — zvuk (skupina zvukov) nepríjemný na počúvanie; zvukový nesúlad, nesúzvuk; opak: eufónia;

1. hud. zvukový nesúlad; hudobnoteoretický pojem zavedený do hudby začiatkom 20. stor. na označenie neľubozvučného súzvuku, pri ktorom sa často využívajú disonancie (napr. v atonálnej hudbe);

2. jaz. vlastnosť zvukových jednotiek (predovšetkým ich tzv. zajakavých zoskupení), ktorá sa auditívne, percepčne prejavuje ako nepríjemná (neľubozvučná). Za kakofonické sa pokladajú rovnaké alebo podobné kombinácie hlások a slabík vyžadujúce značnú artikulačnú (a percepčnú) námahu, napr. aj Juro fujaruje; pštros s pštrosíčatami; a aj jej jedlo; prišli i ich chlapci; v dome sme smelí. Pri tvorbe textu, ktorý je určený na zvukovú realizáciu, sa treba kakofonickým zoskupeniam hlások a slabík vyhýbať. Z kakofonických kombinácií možno utvoriť eufonické (ľubozvučné) zmenou slovosledu alebo nahradením niektorých slov synonymami;

3. lit. neľubozvučné zoskupenie hlások. Funkčne sa môže využívať na vyjadrenie nepríjemného obsahu textu, napr.

Bŕŕ! Dážď fŕka. Každý smrká, v krpcoch škŕka,

naša samostatná vláda popri hymne buksou štŕka.

(J. Jesenský: Zimná polnoc)