Jeruzalemské kráľovstvo

Jeruzalemské kráľovstvo, starofr. Roiaume de Jherusalem, lat. Regnum Hierosolimitanum — historický štátny útvar, križiacky štát v Palestíne (vo Svätej zemi) 1099 – 1291. Založený po prvej križiackej výprave (1095 – 99; → križiacke výpravy) a dobytí Jeruzalema (1099) prevažne francúzskymi rytiermi (Frankovia). Po sporoch o charakter vlády medzi účastníkmi výpravy (rytieri a duchovenstvo) bol zvolený za kráľa jeden z veliteľov výpravy, dolnolotrinský vojvoda Godefroy z Bouillonu, ktorý však kráľovskú korunu odmietol a prijal titul Ochranca Božieho hrobu. Po jeho smrti nastúpil na trón jeho mladší brat Balduin z Boulogne, ktorý sa dal 1100 korunovať za jeruzalemského kráľa (ako Balduin I.). V čase vzniku musel byť kresťanský štát často hospodársky i vojensky podporovaný zo západnej Európy (prekážkou však bola geografická vzdialenosť) a bol skôr voľným spoločenstvom dobytých miest. V čase najväčšieho rozmachu zaberalo Jeruzalemské kráľovstvo územia dnešného Izraela a Palestíny (Západného brehu Jordánu a Pásma Gazy), na severe územia dnešného Libanonu a časti dnešného Jordánska, na východe časť Sýrie a na juhu časť Sinajského polostrova. Formálne od neho záviseli tri križiacke štátne útvary: Edesské grófstvo, Antiochijské kniežatstvo a Tripolské grófstvo. Obyvateľstvo Jeruzalemského kráľovstva tvorili pôvodne tam sídliaci Arabi, Židia, Gréci, Sýrčania (žijúci prevažne na vidieku) a Frankovia (najmä v mestách). V tom období zohrávali významnú úlohu talianske mestské republiky (Benátky, Janov, Pisa), ktoré Jeruzalemskému kráľovstvu poskytovali dôležitú vojenskú pomoc počas stálych bojov s moslimami, ich cieľom bol však rozvoj obchodu. Talianski prisťahovalci dostali za poskytnuté služby výnimočné privilégiá, v mestách mali svoje štvrte i kostoly a mali právo zakladať komúny (podobne ako v Taliansku). Frankovia sa zasa usilovali zaviesť v Jeruzalemskom kráľovstve západoeurópsky lénny systém, verne napodobňovali francúzske feudálne zriadenie, čo sa často nestretalo s pochopením. Západné zvyklosti neovplyvňovali život miestnych obyvateľov (tí považovali Frankov za barbarov). Po smrti Balduina I. (1118) nastúpil na trón jeho bratranec Balduin Le Bourg (ako Balduin II.), ktorý kráľovstvo úspešne bránil proti náporu seldžuckých Turkov a vojskám z fátimovského Egypta a územie jeruzalemského kráľovstva sa mu podarilo podstatne rozšíriť. Počas jeho vlády boli v Jeruzalemskom kráľovstve založené prvé križiacke rytierske rády. Jeho nástupkyňou bola jeho najstaršia dcéra Melisenda (*1105, †1161), resp. jej manžel Fulko V., gróf z Anjou (*1089/92, †1143). Počas ich vlády prežívalo Jeruzalemské kráľovstvo najväčší ekonomický a kultúrny rozkvet. V období panovania ich syna Balduina III. (1143 – 62, do 1150 vládla ako regentka jeho matka Melisenda) bola po páde Edesského grófstva (1144) vyhlásená druhá križiacka výprava (1147 – 49), ktorá sa však skončila fiaskom. Jeruzalemské kráľovstvo preto nadviazalo spojenectvo s Byzantskou ríšou (Manuel I. Komnénos). Po smrti Balduina III. nastúpil na trón jeho mladší brat Amaury I. (aj Amalrich I.; *1136, †1174, vládol 1163 – 74), ktorý sa päťkrát neúspešne pokúšal dobyť Egypt. Jeho nástupcom sa stal jeho 13-ročný syn Balduin IV. (vládol 1174 – 85), ktorý bol napriek ochoreniu na lepru (od útleho detstva) výnimočne schopným a energickým panovníkom (1177 zvíťazil nad moslimským vojskom v bitke pri hrade Montgisard; 1184 ukončil neúspešné obliehanie pevnosti Kerak moslimami). R. 1185 po smrti Balduina IV. nastúpil na trón jeho neplnoletý synovec Balduin V., ktorý však čoskoro zomrel a vlády sa ujali jeho matka Sibyla (*1160, †1190) a jej manžel Guy de Lusignan (*1150, †1194). R. 1187 po porážke kresťanských vojsk v bitke pri Hattíne neďaleko Tiberiadskeho jazera (4. júla) a po dobytí Jeruzalema (2. alebo 9. októbra) vojskami sultána Saláhaddína (Saladina) sa územie ovládané kresťanmi zredukovalo na Tripolské grófstvo, Antiochijské kniežatstvo a pobrežné pásmo popri Stredozemnom mori a novým križiackym hlavným mestom sa 1191 stalo mesto Akko. Pod dojmom správy o tejto udalosti, ktorá sa dostala do Európy, bola zvolaná tretia križiacka výprava (1189 – 91/92), obnoviť Jeruzalemské kráľovstvo v jeho pôvodných hraniciach ani znovu dobyť Jeruzalem sa však nepodarilo. Účastníci štvrtej križiackej výpravy (1202 – 04) dobyli z čisto koristníckych cieľov Konštantínopol a do Svätej zeme nikdy nedorazili. Počas šiestej križiackej výpravy (1228 – 29) na základe dohody (tzv. mier z Jaffy, 1229, mal platiť 10 rokov) medzi rímsko-nemeckým cisárom z rodu Štaufovcov Fridrichom II. a ajjúbovským egyptským sultánom al-Malikom al-Kámilom Násiraddínon Abú al-Ma’álí Muhammadom (*1177 alebo 1180, †1238) sa Jeruzalem, Betlehem a Nazaret stali opäť súčasťou Jeruzalemského kráľovstva a Fridrich II. sa stal jeruzalemským kráľom. R. 1268 sa začali spory o nástupníctvo a o titul jeruzalemského kráľa medzi cyperským kráľom Hugom III. (*1236, †1284) a sicílskym kráľom Karolom I. z Anjou, po ktorého smrti bol 1285 uznaný za právoplatného dediča Hugov syn Henrich II. Cyperský (*1270, †1324). V poslednom období zvyšky Jeruzalemského kráľovstva ohrozovali vojská mamlúckych sultánov z Egypta a kráľovstvo bolo definitívne vyvrátené vojskami mamlúckeho sultána al-Ašrafa Chalíla (†1293) po dobytí mesta Akko (1291). Históriu územia Palestíny od dobytia Arabmi cez výpravy križiackych vojsk až po politický vývin Jeruzalemského kráľovstva z pohľadu kresťanov opísal v 12. stor. vo svojom diele História skutkov konaných v zámorských krajoch (Historia rerum in partibus transmarinis gestarum) súdobý jeruzalemský historiograf Viliam z Tyru; svedectvo o udalostiach v 12. stor. z arabského pohľadu podal v diele Kniha poučenia sa prostredníctvom príkladov (Kitáb al-I’tibar; čes. Kniha zkušeností arabského bojovníka s křižáky, 1971) súveký arabský spisovateľ Usáma ibn Munkid.

Architektúra a výtvarné umenie v Jeruzalemskom kráľovstve (tzv. križiacke umenie) dosiahli vysokú umeleckú úroveň. Pre umelecké diela, ktoré sa vyznačujú originalitou a vlastným chronologickým i štylistickým vývinom, je charakteristické prelínanie prvkov a foriem zo západnej Európy (z románskeho a gotického umenia) s lokálnou tradíciou (rímske, antické, ranokresťanské, byzantské, arménske, sýrske a islamské umenie). Na vzniku a rozvoji architektúry a výtvarného umenia sa podieľali križiacki patróni, Frankovia usadení v Jeruzalemskom kráľovstve, cirkevní objednávatelia, talianski kupci, umelci zo západnej Európy, miestni arabskí kresťanskí stavitelia, grécki, ortodoxní, sýrski a maronitskí maliari i arménski architekti. Najvýznamnejšími umeleckými centrami boli Jeruzalem, Betlehem a Nazaret. Významnou patrónkou bola kráľovná Melisenda, ktorá iniciovala vybudovanie viacerých stavieb (Konvent sv. Lazára v Betánii, okolo 1143; Katedrála sv. Jakuba, 1142 – 65, a Chrám sv. Anny, 1131 – 40, v Jeruzaleme) i vznik výnimočných iluminovaných rukopisov (napr. Melisendin žaltár, okolo 1135). Stavebná činnosť sa sústreďovala predovšetkým na obnovu významných pútnických miest, najvýznamnejšia bola prestavba → Chrámu Božieho hrobu v Jeruzaleme, Chrámu narodenia Pána v Betleheme a Chrámu zvestovania v Nazarete, stavali sa najmä útulky a nemocnice pre pútnikov, ako aj pevnostné stavby (hrady, opevnenia miest). K najvýznamnejším hradom patrili Šaubak (Šawbak, nazývaný Krak de Montreal, založený 1115, dnes v Jordánsku) a začiatkom 40. rokov 12. stor. postavené Kerak (Al Karak, aj Krak des Moabites, dnes v Jordánsku), Belfort (nazývaný aj Beaufort, dnes v Libanone), Ibelin (v meste Jabna neďaleko Tel-Avivu-Jaffy v Izraeli), → Krak des Chevaliers (dnes v Sýrii; 2006 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO) a La Roche-Guillaume (templárska pevnosť v Antiochijskom kniežatstve, dnes v Turecku).