Island

Text hesla

Island, Islandská republika, islandsky Ísland, Lýðveldið Ísland — ostrovný štát v sev. Európe na ostrove Island a okolitých menších ostrovoch (o. i. ostrovy Vestmannaeyjar) v sev. časti Atlantického oceána. Administratívne členenie: 9 regiónov.

Ostrov oválneho tvaru s troma výraznejšími polostrovmi a s členitým pobrežím (okrem juhovýchodu) s hlbokými fjordmi. Na juhu obmývaný Atlantickým oceánom, na severovýchode Nórskym a na severe Grónskym morom, od Grónska na západe oddelený Dánskym prielivom; dĺžka pobrežnej línie 4 970 km. Je vulkanického pôvodu (2. najväčší ostrov Európy, po Veľkej Británii), predstavuje najvyššiu časť Stredoatlantického chrbta. Budovaný treťo- a štvrtohornými bazaltmi, pemzou a sopečnými tufmi. Vrchovinný až hornatinný povrch, nížiny (len asi 7 % povrchu) sa nachádzajú najmä na juhozápade, vnútrozemie vypĺňajú rozlámané náhorné plošiny (700 – 1 000 m n. m.) z bazaltových lávových príkrovov strmo klesajúce k pobrežiu, z ktorých vyčnieva množstvo sopečných kužeľov (okolo 150, najvyšším vrcholom je Hvannadalshnúkur, 2 110 m n. m.) a viacero (okolo 30) aktívnych sopiek (napr. Hekla, 1 491 m n. m.; Eyjafjallajökull, 1 666 m n. m. – jej erupcia s následným šírením oblaku sopečného prachu v apríli 2010 mala za následok ochromenie leteckej dopravy vo veľkej časti Európy); znakmi sopečnej aktivity sú i teplé pramene, gejzíry, vývery plynov a časté zemetrasenia, podmorský sopečný výbuch 1963 vytvoril pri juž. pobreží ostrov Surtsey, vulkanickou činnosťou sa 1973 zväčšil ostrov Heimaey. Ľadovce, ktoré sčasti premodelovali sopečný reliéf, pokrývajú asi 11 % rozlohy krajiny, najväčšie sú Vatnajökull (8 400 km2, najväčší európsky ľadovec), Langjökull (1 021 km2), Hofsjökull (925 km2) a Mýrdalsjökull (695 km2). Oceánske podnebie s daždivými a chladnými letami a pomerne miernymi zimami je zmierňované Irmingerovým prúdom, vo vnútrozemí drsnejšie podnebie. Priemerné teploty v januári od -4 °C na severe po 0 °C na juhu, v júli 9 – 12 °C, priemerný ročný úhrn zrážok 700 – 800 mm, miestami 1 000 mm (na juhovýchode v oblasti Vatnajökull viac ako 4 000 mm, na severovýchode – na najsuchšom území, menej ako 400 mm ročne), maximum zrážok spadne v auguste, pomerne málo zrážok v zime spôsobuje nízku a krátkotrvajúcu snehovú pokrývku. Časté vetry, mnohokrát so silou víchrice. Krátke rieky s veľkým spádom, najväčšie Thjórsá (Þjórsá) na juhozápade krajiny a Jökulsá á Fjöllum na severovýchode, hojný výskyt vodopádov, početné jazerá ľadovcového, tektonického a sopečného pôvodu, najväčšie Thingvallavatn (Þingvallavatn, 85 km2). Chudobná tundrová vegetácia, miestami lesotundra, viac ako polovica ostrova je bez vegetácie. Živočíšna ríša je chudobná (polárna líška), hojnejšie sú zastúpené iba ryby a vodné vtáctvo. Výnimočná príroda Islandu je chránená v troch národných parkoch (2018): Vatnajökull, Snæfellsjökull a Thingvellir (Þingvellir). Národný park Thingvellir bol 2004 zapísaný do Zoznamu svet. dedičstva UNESCO, ostrov Surtsey 2008.

Hospodársky vyspelý štát s vysokou životnou úrovňou obyvateľstva a s ekonomikou, ktorej základom je rybolov a spracovanie rýb. Silno sa rozvíjajúci bankový sektor v pol. 90. rokov 20. stor. spôsobil rast celého finančného sektora a Island bol považovaný za vzor rýchlo sa rozvíjajúcej ekonomiky. So začiatkom globálnej finančnej krízy sa však islandské banky dostali do problémov a začiatkom októbra 2008 museli byť tri najväčšie zoštátnené. Na tvorbe HDP sa 74,5 % podieľa sektor služieb, 19,7 % priemysel a 5,8 % poľnohospodárstvo (2017). Väčšina ekonomicky aktívneho obyvateľstva, až 72,9 %, pracuje v službách, 22,4 % v priemysle a 4,7 % v poľnohospodárstve (2015). Miera nezamestnanosti 2,8 % (2017; 3,1 %, 2016), miera inflácie má prevažne klesajúcu tendenciu s minimálnymi výkyvmi (1,7 %, 2016; 1,8 %, 2017), jej extrémny rast až na 18,4 % (2008) bol zapríčinený finančnou krízou, potom opätovne klesala na 11,0 % (2009) a ďalej až na hodnoty pod 2 %. Island je krajina bez výrazných surovinových zdrojov (ťaží sa iba diatomitová zemina, tzv. kremelina a pemza), jej ekonomika je závislá od dovozu surovín, disponuje však veľkými hydroenergetickými a geotermálnymi zdrojmi (horúca voda z geotermálnych zdrojov a prírodné pary sa využívajú na vykurovanie skleníkov a domácností); využiteľnosť vodnej a geotermálnej energie sa odhaduje na 50 000 GWh/rok, reálne sa využíva asi 25 % (okolo 7 380 GWh/rok, 2015). Významnú úlohu v ekonomike zohrávajú priemyselné odvetvia zaoberajúce sa výrobou a údržbou lodného parku a zariadení na rybolov a následné spracovanie rýb (mrazenie, konzervovanie, výroba rybieho tuku a rybej múčky); vzrastajúci význam má hutnícky priemysel so závodmi na výrobu hliníka a ferozliatin (najmä ferosilícia) vybudovanými v spolupráci so zahraničnými investormi, Island je najväčším producentom hliníka na svete na jedného obyvateľa (2016); rýchlo sa rozvíjajúci elektronický priemysel; menší význam zohrávajú chemický (výroba minerálnych hnojív, chemických výrobkov a i.), potravinársky, textilný (tradičný vlnársky, výroba kobercov) a odevný priemysel, ako aj priemysel stavebných materiálov. Poľnohospodárska výroba je značne dotovaná. Približne 20 % celkovej rozlohy krajiny je vhodných na poľnohospodársku výrobu, z toho na rastlinnú výrobu sa využíva okolo 6 %, zvyšná časť na extenzívny chov dobytka. Pestovanie zemiakov, jačmeňa a zeleniny (najmä paradajok a uhoriek, ktorých produkcia pokrýva 75 % domácej spotreby), v skleníkoch vyhrievaných vodou a parou z geotermálnych zdrojov celoročné pestovanie kvetín a teplomilných plodín (Island je najväčší producent banánov v Európe). V dôsledku znižujúceho sa dopytu po tradičných produktoch živočíšnej výroby sa dočasne výrazne znížil chov oviec (455-tis. kusov, 2007; od 2012 došlo k miernemu nárastu chovu – 473-tis. kusov, 2016) a hovädzieho dobytka (71-tis. kusov, 2007; 80-tis. kusov, 2017); rastie však záujem o bravčové mäso a hydinu; chov poníkov (približne na 5-tis. farmách); rozvinutý chov kožušinových zvierat (48-tis. noriek, 2015). Kľúčovým odvetvím islandskej ekonomiky je rybolov, ktorý má celosvetový význam (viac ako 1 621 zaregistrovaných rybárskych lodí; 2017); zariadenia na spracovanie rýb (mraziarenské a konzervárenské závody) sú v prístavných mestách, najväčšie v Reykjavíku a Akureyri. Významné miesto v ekonomike štátu zaujíma sektor služieb, v ktorom sú najrozvinutejšie finančné a telekomunikačné služby. Najrýchlejšie sa vyvíjajúcim sektorom a druhým najväčším zdrojom príjmov (po rybolove) je cestovný ruch, počet turistov neustále stúpa od 50. rokov 20. stor., a najmä v posledných rokoch (2,195 mil. zahraničných turistov, najviac zo Škandinávie, USA, Kanady, Nemecka a Spojeného kráľovstva, 2017). Prevládajú niekoľkodňové pobyty (v lete v priemere 7-dňové, v zime 3-dňové), obľúbené sú plavby na lodiach s pozorovaním veľrýb, terénne jazdy do vnútrozemia s výstupom na ľadovce, jednodňové výlety za atrakciami krajiny a i. Železničná sieť neexistuje; cestná sieť je vyvinutá najmä na juhozápade a v pobrežných oblastiach, hlavnou dopravnou tepnou ostrova je cesta Hringvegur (Islandský cestný okruh, dĺžka 1 339 km, dobudovaný 1974; väčšinou s asfaltovým povrchom) lemujúca celý ostrov, celková dĺžka ciest je 12 869 km, z toho len viac ako tretina (5 040 km) je so spevneným povrchom (2013); v nákladnej doprave má veľký význam pobrežná lodná doprava (významné prístavy v mestách Akureyri, Grundartangi, Hornafjörður, Hafnarfjörður, Reykjavík, Seyðisfjörður), na Islande neexistuje riečna doprava; rozvinutá vnútrozemská letecká doprava (96 letísk, ale iba 7 so spevneným povrchom, 2017), medzinárodné letiská v Keflavíku (juhozápadne od Reykjavíku) a v Akureyri. Export rýb a rybích produktov (32 %), hliníka (31 %, 2016), dopravných prostriedkov a i. Import strojov, lodných prístrojov a dopravných prostriedkov (48 %), spotrebného tovaru (21 %, 2016), palív a mazív, potravín, nápojov a i. Hlavní obchodní partneri: Holandsko, Spojené kráľovstvo, Nórsko, Nemecko, Švédsko, USA, Dánsko, Čína.

Etnické zloženie: 92,1 % Islanďanov, 6,8 % obyvateľov pevninskej Európy (z toho 3,6 % Poliakov a 0,5 % Škandinávcov – Fínov, Nórov, Švédov a Dánov), 0,6 % Ázijčanov, 0,5 % ostatných (2016). Náboženské zloženie: 78,2 % luteránov, 3,8 % katolíkov, ostatní sú prevažne príslušníci menších protestantských cirkví. Island má (s Írskom) najvyšší prirodzený prírastok obyvateľstva v Európe. Obyvatelia žijú väčšinou v mestách na pobreží, a to najmä v oblasti Reykjavíku a v jeho juž. predmestiach, vnútrozemie je neobývané. Podiel mestského obyvateľstva 94 % (2018). Najväčšie mestá: Reykjavík, Kópavogur, Hafnarfjörður, Akureyri.

Dejiny — prvými obyvateľmi územia boli írski a škótski mnísi (koncom 8. stor.), ktorí tam však sídlili iba v lete. Za začiatok trvalého osídlenia sa považuje rok 874, keď sa na Islande v rámci celkovej vikinskej expanzie zo škandinávskej pevniny smerom na západ usídlili prisťahovalci najmä z Nórska. Miernejšia klíma v tomto období umožňovala napr. aj pestovanie obilnín a v priebehu krátkeho obdobia mal Island takmer 20 tis. obyvateľov. Okolo 930 bol založený prvý snem Althing (Alþing), vďaka ktorému bol vytvorený zákonodarný a súdny systém platný pre celú krajinu. Centrálna štátna moc s výkonnými kompetenciami však nevznikla, územie bolo rozdelené na 36 (neskôr 48) slobodných správnych jednotiek pod vedením náčelníkov alebo starostov, ktorí mali v rukách miestnu moc a vzájomne o ňu zápasili, podliehali však Althingu. Odrazilo sa to o. i. v dramatickej tematike rodinných ság, ktoré patria k vrcholu islandskej literatúry. Na rozvoji literatúry sa podieľali aj kláštory vznikajúce po prijatí kresťanstva, ktoré bolo schválené okolo 1000 Althingom pod tlakom z Nórska, a to najmä z politických a ekonomických príčin; pohanský kult a právo však zostali dlho zakorenené. R. 1056 bolo zriadené biskupstvo v Skálholte a 1106 v Hólare, od 1152/53 obidve podliehali nórskemu arcibiskupstvu v Nidarose (dnes Trondheim). Už v 11. stor. boli na svetských majetkoch zakladané súkromné školy (Oddi, Haukadal), ktoré kládli dôraz na domáce tradície a jazyk, ako aj na históriu Islandu (a nórskych kráľov) a stali sa strediskami šírenia vzdelanosti (Snorri Sturluson). Do pol. 13. stor. existovala fakticky na ostrove republika, ktorá bola svojím charakterom vo vtedajšej feudálnej Európe úplne výnimočná. Vnútorné rozpory medzi štyrmi najsilnejšími rodmi však nakoniec viedli k dobrovoľnému uznaniu zvrchovanosti Nórska, 1262 Althing (aj náčelníci) akceptoval autoritu nórskeho kráľa Håkona IV. Håkonssona a Island sa stal provinciou Nórskeho kráľovstva. R. 1380 vstúpilo Nórsko do personálnej únie s Dánskom, čím sa Island (do 1944) stal súčasťou Dánskeho kráľovstva (→ Dánsko, dejiny). V dôsledku dvoch epidémií moru, ktoré Island postihli 1402 – 04, a opakovaných erupcií sopiek sa počet obyvateľov znížil takmer na tretinu, napriek tomu však čoskoro začali prosperovať rybolov a obchod s vlnou (anglickí a nemeckí kupci). V pol. 16. stor. prijal Island pod tlakom Dánska protestantskú vieru (luteranizmus, schválený Althingom 1541), čo viedlo následne ku konfiškácii dovtedajšej cirkevnej pôdy a majetku a k ďalšiemu upevneniu postavenia dánskych správnych orgánov. Tvrdý dosah na obchod malo zavedenie obchodného monopolu (1602), keď v zmysle zákona mohli na Islande obchodovať len dánski kupci s kráľovskou licenciou, čím sa mala obmedziť rastúca moc anglických a nemeckých obchodníkov a zabezpečiť prístup k domácej produkcii vojensky významnej síry. Po zavedení absolutistickej monarchie v Dánsku (1662) sa závislosť Islandu od neho znova prehĺbila, Island postupne prešiel pod centrálnu administratívu v Kodani a právomoci Althingu sa obmedzovali. V priebehu 18. stor. postihli Island znova viaceré prírodné katastrofy (zemetrasenia, sopečné erupcie) a epidémie, ktoré spoločne s ochladením klímy mali opäť za následok výrazný pokles počtu obyvateľov. V dôsledku domáceho tlaku, ktorý vyvíjal najmä zemský fojt a zakladateľ manufaktúr Skúli Magnusson (*1711, †1794), došlo 1787 k čiastočnému uvoľneniu obchodného monopolu, stále však len pre dánskych poddaných (úplná liberalizácia 1855). Pod vplyvom európskeho osvietenstva koncom 18. stor. vrstva domácej inteligencie presadzovala zmeny v islandskej administratíve. Reykjavík sa začal rozvíjať ako hlavné mesto krajiny i sídlo biskupstva (presídlili sa tam obidve dovtedajšie biskupstvá — 1785 zo Skálholtu a 1801 z Hólaru), po zrušení Althingu (1801) sa stal sídlom Najvyššieho zemského súdneho dvora, ktorý podliehal súdnemu orgánu v Kodani. V dôsledku účasti Dánska v napoleonských vojnách sa narušili kontakty a lodné spojenie Islandu s Dánskom, zásobovanie ostrova zabezpečovali britské lode. Mierová dohoda 1814 potvrdila príslušnosť Islandu k Dánsku a zrušila posledné formálne väzby na Nórsko, ktoré bolo postúpené Švédsku (→ Kielsky mier). V nasledujúcich desaťročiach sa paralelne s reformami osvietenského absolutizmu v Dánskom kráľovstve začal aj na Islande boj za získanie národnej nezávislosti. Myšlienky romantizmu a národného obrodenia ovplyvnili celú generáciu islandských študentov v Kodani. Pod tlakom požiadaviek na vytvorenie samosprávy schválil dánsky kráľ Kristián VIII. 1843 islandský snem, ktorý mal 20 volených a 6 kráľovských reprezentantov a sídlo v Reykjavíku. Obnovený Althing zohral vo vývoji štátu rozhodujúcu úlohu pod vedením filológa a politika J. Sigurðssona, a to najmä po zrušení absolutizmu a prijatí ústavy 1849 v Dánsku. R. 1851 Althing zrušil platnosť dánskej ústavy pre Island, ktorý naďalej zostal len provinciou Dánskeho kráľovstva. Napäté vzťahy medzi Islandom a Dánskom pretrvávali a tlak islandských národovcov pokračoval aj po získaní samosprávnosti a vlastnej ústavy, ktorú kráľ Kristián IX. podpísal 1874 pri príležitosti 1 000-ročného jubilea osídlenia ostrova. Althing, ktorý nadobudol zákonodarnú moc, ďalej pokračoval v zápase o rozšírenie islandských kompetencií. R. 1897 bolo v Kodani vytvorené ministerstvo pre Island, 1903 sa jeho sídlo presunulo do Reykjavíku a nová ústava (1904) priniesla Islandu samosprávu. Hnutie za nezávislosť však pokračovalo až do 1918, keď dánsky a islandský parlament (1. decembra) schválili zmluvu o nezávislosti ostrova. Island ako suverénny štát ostal v personálnej únii s Dánskom, ktoré malo chrániť jeho neutralitu a starať sa o obranu islandských vôd, začo sa vyslovilo 90 % obyvateľstva. Zmluva bola platná do 1940 s tým, že po jej uplynutí môže ktorýkoľvek z obidvoch štátov požiadať o úpravu alebo, pokiaľ by k jej revízii do 3 rokov (od 1940) nedošlo, mohol ju ktorýkoľvek z obidvoch štátov jednostranne vypovedať. Od pol. 19. stor. prechádzala islandská spoločnosť veľkými zmenami v súvislosti s nárastom obyvateľstva (vyše 85 tis. 1910, 121 tis. 1940, z toho viac ako tretina v hlavnom meste), s urbanizáciou, s modernizáciou hospodárstva a sociálnych štruktúr, ako aj s upevnením národného a politického povedomia (ženy získali všeobecné volebné právo už 1915). Dominantnú úlohu v hospodárstve postupne získal rybolov (ešte 1850 sa vyše 80 % obyvateľstva živilo poľnohospodárstvom, najmä chovom dobytka). K zvýšeniu životnej úrovne prispelo aj používanie motorizovaných plavidiel a rozmach družstevníctva. Počas 2. svet. vojny po okupácii Dánska nacistickým Nemeckom (apríl 1940) prerušil Island komunikáciu s Dánskom a zahraničná politika Islandu, za ktorú dovtedy zodpovedalo Dánsko, prešla do kompetencie Althingu. Cieľom bolo zachovať neutralitu Islandu, ktorý odmietol ponuku Spojeného kráľovstva na ochranu pred okupáciou Nemeckom. V máji 1940 však Spojené kráľovstvo bleskovou operáciou Island obsadilo (pod zámienkou ochrany ostrova, v skutočnosti však pre jeho geopolitickú polohu na strategických námorných trasách). V júli 1941 po vzájomnej dohode prevzali zodpovednosť za ochranu Islandu USA, ktoré tam mali postupne až 47 tis. vojakov (vojenská základňa a letisko v Keflavíku). V máji 1944 sa konalo referendum, v ktorom sa 95 % občanov Islandu vyslovilo za vytvorenie samostatnej republiky. Tá bola vyhlásená 17. 6. 1944 a jej prvým prezidentom sa stal S. Björnsson. Napriek určitej kritike, že Island vystupuje z únie v období okupácie Dánska, poukazovali Islanďania na klauzulu v zmluve z 1918 (zmluva bola formálne zrušená 1950). Po 2. svet. vojne vstupoval Island postupne do medzinárodných organizácií (1946 do OSN, 1950 do Rady Európy, 1953 do Severskej rady, 1970 do EFTA). Podmienkou členstva v NATO (1949) bolo, že krajina sa nikdy nezapojí do ofenzívnych vojenských aktivít. Ako jediná členská krajina aliancie nemá Island plne vybudovanú vlastnú armádu. Na základe zmluvy z 1951 zodpovednosť za obranu Islandu mali USA (až do 2006), čo bolo najviac diskutovanou politickou otázkou a v súvislosti s čím počas studenej vojny nadobudol ostrov strategický význam. Najväčším medzinárodným konfliktom boli tzv. sleďové vojny (1958 – 61, 1972/73, 1975) so Spojeným kráľovstvom a NSR, ktoré Island rozpútal pomocou bojových člnov pobrežnej stráže na obranu teritoriálnych vôd pred nekontrolovaným intenzívnym rybolovom. Island postupne rozširoval svoje rybárske teritóriá (12 námorných míľ 1964, 50 námorných míľ 1970, 200 námorných míľ 1975; potvrdené 1979) a ochrana domáceho rybolovu, ktorý je rozhodujúcim hospodárskym odvetvím, bola aj dôvodom nezáujmu o vstup do EÚ (riadenie rybolovného hospodárstva v EÚ, rybolovné kvóty). Jednostranná závislosť od rybárskeho priemyslu bola od konca 80. rokov 20. stor. vyvažovaná rozvojom cestovného ruchu a finančného sektora. Liberálna trhová politika koaličných vlád 90. rokov, zníženie daní, privatizácia a rast spotreby viedli k hospodárskemu rastu. Rast bankového sektora a expanzívna politika s vysokými zahraničnými pôžičkami a investíciami do stavebných projektov boli od jesene 2008 príčinou mimoriadne tvrdého dosahu medzinárodnej finančnej krízy na Islande. Po odstúpení vlády v januári 2009 a po nových voľbách (25. apríla 2009) nastúpila vláda ľavicovej koalície. Kríza prehodnotila postoj k členstvu v EÚ, o ktoré vláda požiadala v júli 2009. Štát prevzal na seba záruky troch komerčných bánk, ktorých krach postihol početných britských a holandských vkladateľov najmä v internetovej banke Icesave. Pod tlakom Spojeného kráľovstva a Holandska súhlasil Althing s úhradou odškodného vo výške 3,8 mld. eur, ktoré vlády obidvoch krajín vyplatili poškodeným klientom. V januári 2010 však prezident odmietol podpísať zákon o vyplatení odškodného (kompenzácia sa vníma ako kľúčový politický faktor pri vstupe Islandu do EÚ). O otázke spôsobu oddlženia Islandu sa malo rozhodnúť v referende 6. 3. 2010, v ktorom občania väčšinou hlasov (93 %) odmietli vyplatenie náhrad. Otázka zostala otvorená a v rokovaní sa pokračovalo, 12. 3. 2015 však Island prihlášku do EÚ stiahol a prístupové rozhovory boli zastavené.

Island je parlamentná republika (od 1944). Zákonodarné zhromaždenie Althing (od 1991 jednokomorový) má 63 členov volených na 4 roky. Hlavou štátu je prezident volený priamo všetkými občanmi každé 4 roky. Volebné právo je od 18 rokov.

Islandskí prezidenti
1944 – 1952 Sveinn Björnsson
1952 – 1968 Ásgeir Ásgeirsson
1968 – 1980 Kristján Eldjárn
1980 – 1996 Vigdís Finnbogadóttirová
1996 – 2016 Ólafur Ragnar Grímsson
od 2016 Gudni Jóhannesson
Popis ilustrácie

Štátny znak

Popis ilustrácie

Zástava

Obsah tabuľky
Island
Rozloha: 103 000 km2
Počet obyvateľov: 334 000 (2016)
Priemerná hustota zaľudnenia: 3 obyv./km2
Hlavné mesto: Reykjavík
Úradný jazyk: islandčina, posunková reč
Mena: 1 islandská koruna
HDP na obyvateľa: 56 990 USD (2009)
Export: 4,5 mld. USD (2016)
Import: 5,7 mld. USD (2016)
Stredná dĺžka života mužov/žien: 80,9 rokov/85,5 rokov (2018)
Prirodzený prírastok: 0,71 % (2018)
Gramotnosť: viac ako 95 % (2018)
Popis ilustrácie

Poloha

Popis ilustrácie

Prírodné pomery

Popis ilustrácie

Hlavné mesto Reykjavík

Popis ilustrácie

Vodopád Skógafoss v juž. časti krajiny, jeden z najväčších vodopádov ostrova (výška 60 m, šírka 25 m)

Text hesla

Island, Islandská republika, islandsky Ísland, Lýðveldið Ísland — ostrovný štát v sev. Európe na ostrove Island a okolitých menších ostrovoch (o. i. ostrovy Vestmannaeyjar) v sev. časti Atlantického oceána. Administratívne členenie: 9 regiónov.

Ostrov oválneho tvaru s troma výraznejšími polostrovmi a s členitým pobrežím (okrem juhovýchodu) s hlbokými fjordmi. Na juhu obmývaný Atlantickým oceánom, na severovýchode Nórskym a na severe Grónskym morom, od Grónska na západe oddelený Dánskym prielivom; dĺžka pobrežnej línie 4 970 km. Je vulkanického pôvodu (2. najväčší ostrov Európy, po Veľkej Británii), predstavuje najvyššiu časť Stredoatlantického chrbta. Budovaný treťo- a štvrtohornými bazaltmi, pemzou a sopečnými tufmi. Vrchovinný až hornatinný povrch, nížiny (len asi 7 % povrchu) sa nachádzajú najmä na juhozápade, vnútrozemie vypĺňajú rozlámané náhorné plošiny (700 – 1 000 m n. m.) z bazaltových lávových príkrovov strmo klesajúce k pobrežiu, z ktorých vyčnieva množstvo sopečných kužeľov (okolo 150, najvyšším vrcholom je Hvannadalshnúkur, 2 110 m n. m.) a viacero (okolo 30) aktívnych sopiek (napr. Hekla, 1 491 m n. m.; Eyjafjallajökull, 1 666 m n. m. – jej erupcia s následným šírením oblaku sopečného prachu v apríli 2010 mala za následok ochromenie leteckej dopravy vo veľkej časti Európy); znakmi sopečnej aktivity sú i teplé pramene, gejzíry, vývery plynov a časté zemetrasenia, podmorský sopečný výbuch 1963 vytvoril pri juž. pobreží ostrov Surtsey, vulkanickou činnosťou sa 1973 zväčšil ostrov Heimaey. Ľadovce, ktoré sčasti premodelovali sopečný reliéf, pokrývajú asi 11 % rozlohy krajiny, najväčšie sú Vatnajökull (8 400 km2, najväčší európsky ľadovec), Langjökull (1 021 km2), Hofsjökull (925 km2) a Mýrdalsjökull (695 km2). Oceánske podnebie s daždivými a chladnými letami a pomerne miernymi zimami je zmierňované Irmingerovým prúdom, vo vnútrozemí drsnejšie podnebie. Priemerné teploty v januári od -4 °C na severe po 0 °C na juhu, v júli 9 – 12 °C, priemerný ročný úhrn zrážok 700 – 800 mm, miestami 1 000 mm (na juhovýchode v oblasti Vatnajökull viac ako 4 000 mm, na severovýchode – na najsuchšom území, menej ako 400 mm ročne), maximum zrážok spadne v auguste, pomerne málo zrážok v zime spôsobuje nízku a krátkotrvajúcu snehovú pokrývku. Časté vetry, mnohokrát so silou víchrice. Krátke rieky s veľkým spádom, najväčšie Thjórsá (Þjórsá) na juhozápade krajiny a Jökulsá á Fjöllum na severovýchode, hojný výskyt vodopádov, početné jazerá ľadovcového, tektonického a sopečného pôvodu, najväčšie Thingvallavatn (Þingvallavatn, 85 km2). Chudobná tundrová vegetácia, miestami lesotundra, viac ako polovica ostrova je bez vegetácie. Živočíšna ríša je chudobná (polárna líška), hojnejšie sú zastúpené iba ryby a vodné vtáctvo. Výnimočná príroda Islandu je chránená v troch národných parkoch (2018): Vatnajökull, Snæfellsjökull a Thingvellir (Þingvellir). Národný park Thingvellir bol 2004 zapísaný do Zoznamu svet. dedičstva UNESCO, ostrov Surtsey 2008.

Hospodársky vyspelý štát s vysokou životnou úrovňou obyvateľstva a s ekonomikou, ktorej základom je rybolov a spracovanie rýb. Silno sa rozvíjajúci bankový sektor v pol. 90. rokov 20. stor. spôsobil rast celého finančného sektora a Island bol považovaný za vzor rýchlo sa rozvíjajúcej ekonomiky. So začiatkom globálnej finančnej krízy sa však islandské banky dostali do problémov a začiatkom októbra 2008 museli byť tri najväčšie zoštátnené. Na tvorbe HDP sa 74,5 % podieľa sektor služieb, 19,7 % priemysel a 5,8 % poľnohospodárstvo (2017). Väčšina ekonomicky aktívneho obyvateľstva, až 72,9 %, pracuje v službách, 22,4 % v priemysle a 4,7 % v poľnohospodárstve (2015). Miera nezamestnanosti 2,8 % (2017; 3,1 %, 2016), miera inflácie má prevažne klesajúcu tendenciu s minimálnymi výkyvmi (1,7 %, 2016; 1,8 %, 2017), jej extrémny rast až na 18,4 % (2008) bol zapríčinený finančnou krízou, potom opätovne klesala na 11,0 % (2009) a ďalej až na hodnoty pod 2 %. Island je krajina bez výrazných surovinových zdrojov (ťaží sa iba diatomitová zemina, tzv. kremelina a pemza), jej ekonomika je závislá od dovozu surovín, disponuje však veľkými hydroenergetickými a geotermálnymi zdrojmi (horúca voda z geotermálnych zdrojov a prírodné pary sa využívajú na vykurovanie skleníkov a domácností); využiteľnosť vodnej a geotermálnej energie sa odhaduje na 50 000 GWh/rok, reálne sa využíva asi 25 % (okolo 7 380 GWh/rok, 2015). Významnú úlohu v ekonomike zohrávajú priemyselné odvetvia zaoberajúce sa výrobou a údržbou lodného parku a zariadení na rybolov a následné spracovanie rýb (mrazenie, konzervovanie, výroba rybieho tuku a rybej múčky); vzrastajúci význam má hutnícky priemysel so závodmi na výrobu hliníka a ferozliatin (najmä ferosilícia) vybudovanými v spolupráci so zahraničnými investormi, Island je najväčším producentom hliníka na svete na jedného obyvateľa (2016); rýchlo sa rozvíjajúci elektronický priemysel; menší význam zohrávajú chemický (výroba minerálnych hnojív, chemických výrobkov a i.), potravinársky, textilný (tradičný vlnársky, výroba kobercov) a odevný priemysel, ako aj priemysel stavebných materiálov. Poľnohospodárska výroba je značne dotovaná. Približne 20 % celkovej rozlohy krajiny je vhodných na poľnohospodársku výrobu, z toho na rastlinnú výrobu sa využíva okolo 6 %, zvyšná časť na extenzívny chov dobytka. Pestovanie zemiakov, jačmeňa a zeleniny (najmä paradajok a uhoriek, ktorých produkcia pokrýva 75 % domácej spotreby), v skleníkoch vyhrievaných vodou a parou z geotermálnych zdrojov celoročné pestovanie kvetín a teplomilných plodín (Island je najväčší producent banánov v Európe). V dôsledku znižujúceho sa dopytu po tradičných produktoch živočíšnej výroby sa dočasne výrazne znížil chov oviec (455-tis. kusov, 2007; od 2012 došlo k miernemu nárastu chovu – 473-tis. kusov, 2016) a hovädzieho dobytka (71-tis. kusov, 2007; 80-tis. kusov, 2017); rastie však záujem o bravčové mäso a hydinu; chov poníkov (približne na 5-tis. farmách); rozvinutý chov kožušinových zvierat (48-tis. noriek, 2015). Kľúčovým odvetvím islandskej ekonomiky je rybolov, ktorý má celosvetový význam (viac ako 1 621 zaregistrovaných rybárskych lodí; 2017); zariadenia na spracovanie rýb (mraziarenské a konzervárenské závody) sú v prístavných mestách, najväčšie v Reykjavíku a Akureyri. Významné miesto v ekonomike štátu zaujíma sektor služieb, v ktorom sú najrozvinutejšie finančné a telekomunikačné služby. Najrýchlejšie sa vyvíjajúcim sektorom a druhým najväčším zdrojom príjmov (po rybolove) je cestovný ruch, počet turistov neustále stúpa od 50. rokov 20. stor., a najmä v posledných rokoch (2,195 mil. zahraničných turistov, najviac zo Škandinávie, USA, Kanady, Nemecka a Spojeného kráľovstva, 2017). Prevládajú niekoľkodňové pobyty (v lete v priemere 7-dňové, v zime 3-dňové), obľúbené sú plavby na lodiach s pozorovaním veľrýb, terénne jazdy do vnútrozemia s výstupom na ľadovce, jednodňové výlety za atrakciami krajiny a i. Železničná sieť neexistuje; cestná sieť je vyvinutá najmä na juhozápade a v pobrežných oblastiach, hlavnou dopravnou tepnou ostrova je cesta Hringvegur (Islandský cestný okruh, dĺžka 1 339 km, dobudovaný 1974; väčšinou s asfaltovým povrchom) lemujúca celý ostrov, celková dĺžka ciest je 12 869 km, z toho len viac ako tretina (5 040 km) je so spevneným povrchom (2013); v nákladnej doprave má veľký význam pobrežná lodná doprava (významné prístavy v mestách Akureyri, Grundartangi, Hornafjörður, Hafnarfjörður, Reykjavík, Seyðisfjörður), na Islande neexistuje riečna doprava; rozvinutá vnútrozemská letecká doprava (96 letísk, ale iba 7 so spevneným povrchom, 2017), medzinárodné letiská v Keflavíku (juhozápadne od Reykjavíku) a v Akureyri. Export rýb a rybích produktov (32 %), hliníka (31 %, 2016), dopravných prostriedkov a i. Import strojov, lodných prístrojov a dopravných prostriedkov (48 %), spotrebného tovaru (21 %, 2016), palív a mazív, potravín, nápojov a i. Hlavní obchodní partneri: Holandsko, Spojené kráľovstvo, Nórsko, Nemecko, Švédsko, USA, Dánsko, Čína.

Etnické zloženie: 92,1 % Islanďanov, 6,8 % obyvateľov pevninskej Európy (z toho 3,6 % Poliakov a 0,5 % Škandinávcov – Fínov, Nórov, Švédov a Dánov), 0,6 % Ázijčanov, 0,5 % ostatných (2016). Náboženské zloženie: 78,2 % luteránov, 3,8 % katolíkov, ostatní sú prevažne príslušníci menších protestantských cirkví. Island má (s Írskom) najvyšší prirodzený prírastok obyvateľstva v Európe. Obyvatelia žijú väčšinou v mestách na pobreží, a to najmä v oblasti Reykjavíku a v jeho juž. predmestiach, vnútrozemie je neobývané. Podiel mestského obyvateľstva 94 % (2018). Najväčšie mestá: Reykjavík, Kópavogur, Hafnarfjörður, Akureyri.

Dejiny — prvými obyvateľmi územia boli írski a škótski mnísi (koncom 8. stor.), ktorí tam však sídlili iba v lete. Za začiatok trvalého osídlenia sa považuje rok 874, keď sa na Islande v rámci celkovej vikinskej expanzie zo škandinávskej pevniny smerom na západ usídlili prisťahovalci najmä z Nórska. Miernejšia klíma v tomto období umožňovala napr. aj pestovanie obilnín a v priebehu krátkeho obdobia mal Island takmer 20 tis. obyvateľov. Okolo 930 bol založený prvý snem Althing (Alþing), vďaka ktorému bol vytvorený zákonodarný a súdny systém platný pre celú krajinu. Centrálna štátna moc s výkonnými kompetenciami však nevznikla, územie bolo rozdelené na 36 (neskôr 48) slobodných správnych jednotiek pod vedením náčelníkov alebo starostov, ktorí mali v rukách miestnu moc a vzájomne o ňu zápasili, podliehali však Althingu. Odrazilo sa to o. i. v dramatickej tematike rodinných ság, ktoré patria k vrcholu islandskej literatúry. Na rozvoji literatúry sa podieľali aj kláštory vznikajúce po prijatí kresťanstva, ktoré bolo schválené okolo 1000 Althingom pod tlakom z Nórska, a to najmä z politických a ekonomických príčin; pohanský kult a právo však zostali dlho zakorenené. R. 1056 bolo zriadené biskupstvo v Skálholte a 1106 v Hólare, od 1152/53 obidve podliehali nórskemu arcibiskupstvu v Nidarose (dnes Trondheim). Už v 11. stor. boli na svetských majetkoch zakladané súkromné školy (Oddi, Haukadal), ktoré kládli dôraz na domáce tradície a jazyk, ako aj na históriu Islandu (a nórskych kráľov) a stali sa strediskami šírenia vzdelanosti (Snorri Sturluson). Do pol. 13. stor. existovala fakticky na ostrove republika, ktorá bola svojím charakterom vo vtedajšej feudálnej Európe úplne výnimočná. Vnútorné rozpory medzi štyrmi najsilnejšími rodmi však nakoniec viedli k dobrovoľnému uznaniu zvrchovanosti Nórska, 1262 Althing (aj náčelníci) akceptoval autoritu nórskeho kráľa Håkona IV. Håkonssona a Island sa stal provinciou Nórskeho kráľovstva. R. 1380 vstúpilo Nórsko do personálnej únie s Dánskom, čím sa Island (do 1944) stal súčasťou Dánskeho kráľovstva (→ Dánsko, dejiny). V dôsledku dvoch epidémií moru, ktoré Island postihli 1402 – 04, a opakovaných erupcií sopiek sa počet obyvateľov znížil takmer na tretinu, napriek tomu však čoskoro začali prosperovať rybolov a obchod s vlnou (anglickí a nemeckí kupci). V pol. 16. stor. prijal Island pod tlakom Dánska protestantskú vieru (luteranizmus, schválený Althingom 1541), čo viedlo následne ku konfiškácii dovtedajšej cirkevnej pôdy a majetku a k ďalšiemu upevneniu postavenia dánskych správnych orgánov. Tvrdý dosah na obchod malo zavedenie obchodného monopolu (1602), keď v zmysle zákona mohli na Islande obchodovať len dánski kupci s kráľovskou licenciou, čím sa mala obmedziť rastúca moc anglických a nemeckých obchodníkov a zabezpečiť prístup k domácej produkcii vojensky významnej síry. Po zavedení absolutistickej monarchie v Dánsku (1662) sa závislosť Islandu od neho znova prehĺbila, Island postupne prešiel pod centrálnu administratívu v Kodani a právomoci Althingu sa obmedzovali. V priebehu 18. stor. postihli Island znova viaceré prírodné katastrofy (zemetrasenia, sopečné erupcie) a epidémie, ktoré spoločne s ochladením klímy mali opäť za následok výrazný pokles počtu obyvateľov. V dôsledku domáceho tlaku, ktorý vyvíjal najmä zemský fojt a zakladateľ manufaktúr Skúli Magnusson (*1711, †1794), došlo 1787 k čiastočnému uvoľneniu obchodného monopolu, stále však len pre dánskych poddaných (úplná liberalizácia 1855). Pod vplyvom európskeho osvietenstva koncom 18. stor. vrstva domácej inteligencie presadzovala zmeny v islandskej administratíve. Reykjavík sa začal rozvíjať ako hlavné mesto krajiny i sídlo biskupstva (presídlili sa tam obidve dovtedajšie biskupstvá — 1785 zo Skálholtu a 1801 z Hólaru), po zrušení Althingu (1801) sa stal sídlom Najvyššieho zemského súdneho dvora, ktorý podliehal súdnemu orgánu v Kodani. V dôsledku účasti Dánska v napoleonských vojnách sa narušili kontakty a lodné spojenie Islandu s Dánskom, zásobovanie ostrova zabezpečovali britské lode. Mierová dohoda 1814 potvrdila príslušnosť Islandu k Dánsku a zrušila posledné formálne väzby na Nórsko, ktoré bolo postúpené Švédsku (→ Kielsky mier). V nasledujúcich desaťročiach sa paralelne s reformami osvietenského absolutizmu v Dánskom kráľovstve začal aj na Islande boj za získanie národnej nezávislosti. Myšlienky romantizmu a národného obrodenia ovplyvnili celú generáciu islandských študentov v Kodani. Pod tlakom požiadaviek na vytvorenie samosprávy schválil dánsky kráľ Kristián VIII. 1843 islandský snem, ktorý mal 20 volených a 6 kráľovských reprezentantov a sídlo v Reykjavíku. Obnovený Althing zohral vo vývoji štátu rozhodujúcu úlohu pod vedením filológa a politika J. Sigurðssona, a to najmä po zrušení absolutizmu a prijatí ústavy 1849 v Dánsku. R. 1851 Althing zrušil platnosť dánskej ústavy pre Island, ktorý naďalej zostal len provinciou Dánskeho kráľovstva. Napäté vzťahy medzi Islandom a Dánskom pretrvávali a tlak islandských národovcov pokračoval aj po získaní samosprávnosti a vlastnej ústavy, ktorú kráľ Kristián IX. podpísal 1874 pri príležitosti 1 000-ročného jubilea osídlenia ostrova. Althing, ktorý nadobudol zákonodarnú moc, ďalej pokračoval v zápase o rozšírenie islandských kompetencií. R. 1897 bolo v Kodani vytvorené ministerstvo pre Island, 1903 sa jeho sídlo presunulo do Reykjavíku a nová ústava (1904) priniesla Islandu samosprávu. Hnutie za nezávislosť však pokračovalo až do 1918, keď dánsky a islandský parlament (1. decembra) schválili zmluvu o nezávislosti ostrova. Island ako suverénny štát ostal v personálnej únii s Dánskom, ktoré malo chrániť jeho neutralitu a starať sa o obranu islandských vôd, začo sa vyslovilo 90 % obyvateľstva. Zmluva bola platná do 1940 s tým, že po jej uplynutí môže ktorýkoľvek z obidvoch štátov požiadať o úpravu alebo, pokiaľ by k jej revízii do 3 rokov (od 1940) nedošlo, mohol ju ktorýkoľvek z obidvoch štátov jednostranne vypovedať. Od pol. 19. stor. prechádzala islandská spoločnosť veľkými zmenami v súvislosti s nárastom obyvateľstva (vyše 85 tis. 1910, 121 tis. 1940, z toho viac ako tretina v hlavnom meste), s urbanizáciou, s modernizáciou hospodárstva a sociálnych štruktúr, ako aj s upevnením národného a politického povedomia (ženy získali všeobecné volebné právo už 1915). Dominantnú úlohu v hospodárstve postupne získal rybolov (ešte 1850 sa vyše 80 % obyvateľstva živilo poľnohospodárstvom, najmä chovom dobytka). K zvýšeniu životnej úrovne prispelo aj používanie motorizovaných plavidiel a rozmach družstevníctva. Počas 2. svet. vojny po okupácii Dánska nacistickým Nemeckom (apríl 1940) prerušil Island komunikáciu s Dánskom a zahraničná politika Islandu, za ktorú dovtedy zodpovedalo Dánsko, prešla do kompetencie Althingu. Cieľom bolo zachovať neutralitu Islandu, ktorý odmietol ponuku Spojeného kráľovstva na ochranu pred okupáciou Nemeckom. V máji 1940 však Spojené kráľovstvo bleskovou operáciou Island obsadilo (pod zámienkou ochrany ostrova, v skutočnosti však pre jeho geopolitickú polohu na strategických námorných trasách). V júli 1941 po vzájomnej dohode prevzali zodpovednosť za ochranu Islandu USA, ktoré tam mali postupne až 47 tis. vojakov (vojenská základňa a letisko v Keflavíku). V máji 1944 sa konalo referendum, v ktorom sa 95 % občanov Islandu vyslovilo za vytvorenie samostatnej republiky. Tá bola vyhlásená 17. 6. 1944 a jej prvým prezidentom sa stal S. Björnsson. Napriek určitej kritike, že Island vystupuje z únie v období okupácie Dánska, poukazovali Islanďania na klauzulu v zmluve z 1918 (zmluva bola formálne zrušená 1950). Po 2. svet. vojne vstupoval Island postupne do medzinárodných organizácií (1946 do OSN, 1950 do Rady Európy, 1953 do Severskej rady, 1970 do EFTA). Podmienkou členstva v NATO (1949) bolo, že krajina sa nikdy nezapojí do ofenzívnych vojenských aktivít. Ako jediná členská krajina aliancie nemá Island plne vybudovanú vlastnú armádu. Na základe zmluvy z 1951 zodpovednosť za obranu Islandu mali USA (až do 2006), čo bolo najviac diskutovanou politickou otázkou a v súvislosti s čím počas studenej vojny nadobudol ostrov strategický význam. Najväčším medzinárodným konfliktom boli tzv. sleďové vojny (1958 – 61, 1972/73, 1975) so Spojeným kráľovstvom a NSR, ktoré Island rozpútal pomocou bojových člnov pobrežnej stráže na obranu teritoriálnych vôd pred nekontrolovaným intenzívnym rybolovom. Island postupne rozširoval svoje rybárske teritóriá (12 námorných míľ 1964, 50 námorných míľ 1970, 200 námorných míľ 1975; potvrdené 1979) a ochrana domáceho rybolovu, ktorý je rozhodujúcim hospodárskym odvetvím, bola aj dôvodom nezáujmu o vstup do EÚ (riadenie rybolovného hospodárstva v EÚ, rybolovné kvóty). Jednostranná závislosť od rybárskeho priemyslu bola od konca 80. rokov 20. stor. vyvažovaná rozvojom cestovného ruchu a finančného sektora. Liberálna trhová politika koaličných vlád 90. rokov, zníženie daní, privatizácia a rast spotreby viedli k hospodárskemu rastu. Rast bankového sektora a expanzívna politika s vysokými zahraničnými pôžičkami a investíciami do stavebných projektov boli od jesene 2008 príčinou mimoriadne tvrdého dosahu medzinárodnej finančnej krízy na Islande. Po odstúpení vlády v januári 2009 a po nových voľbách (25. apríla 2009) nastúpila vláda ľavicovej koalície. Kríza prehodnotila postoj k členstvu v EÚ, o ktoré vláda požiadala v júli 2009. Štát prevzal na seba záruky troch komerčných bánk, ktorých krach postihol početných britských a holandských vkladateľov najmä v internetovej banke Icesave. Pod tlakom Spojeného kráľovstva a Holandska súhlasil Althing s úhradou odškodného vo výške 3,8 mld. eur, ktoré vlády obidvoch krajín vyplatili poškodeným klientom. V januári 2010 však prezident odmietol podpísať zákon o vyplatení odškodného (kompenzácia sa vníma ako kľúčový politický faktor pri vstupe Islandu do EÚ). O otázke spôsobu oddlženia Islandu sa malo rozhodnúť v referende 6. 3. 2010, v ktorom občania väčšinou hlasov (93 %) odmietli vyplatenie náhrad. Otázka zostala otvorená a v rokovaní sa pokračovalo, 12. 3. 2015 však Island prihlášku do EÚ stiahol a prístupové rozhovory boli zastavené.

Island je parlamentná republika (od 1944). Zákonodarné zhromaždenie Althing (od 1991 jednokomorový) má 63 členov volených na 4 roky. Hlavou štátu je prezident volený priamo všetkými občanmi každé 4 roky. Volebné právo je od 18 rokov.

Islandskí prezidenti
1944 – 1952 Sveinn Björnsson
1952 – 1968 Ásgeir Ásgeirsson
1968 – 1980 Kristján Eldjárn
1980 – 1996 Vigdís Finnbogadóttirová
1996 – 2016 Ólafur Ragnar Grímsson
od 2016 Gudni Jóhannesson

Zverejnené v novembri 2013. Aktualizované 18. novembra 2018.

citácia

Island [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-10-15]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/island