invencia

invencia [lat.] — vynachádzavosť, dôvtipnosť, nápaditosť;

1. estet. v umení schopnosť umelca tvoriť nápady, z ktorých vyrastá umelecké dielo, nachádzať originálne postupy či kombinácie, uplatňovať tvorivú fantáziu ap. Predpokladom invencie je poznanie kultúrnej a umeleckej tradície, invencia nie je možná bez umeleckej imaginácie;

2. hud. a) kratšia baroková kontrapunktická inštrumentálna dvoj- alebo trojhlasná skladba. V barokovej hudobnej teórii pojem inventio označoval nápad (rytmicky i melodicky výraznej témy), na ktorý potom nadväzovalo jeho kontrapunktické spracovanie (executio) technikou imitácie. V hudobnej histórii sa termín invencia prvýkrát objavil u Clémenta Jannequina v názve viachlasných piesní Inventions musicales (1555). Neskôr sa názov dopĺňal, napr. v diele Artificii musicali (1689) od Giovanniho Battistu Vitaliho sa už uvádza ako Inventioni curiose. Najznámejšou zbierkou dvojhlasných invencií je Klavírna knižka pre Wilhelma Friedamanna Bacha (1720) od Johanna Sebastiana Bacha, ktorá spĺňala podobnú úlohu ako neskôr komponované etudy. Invencia sa ako názov skladieb používa dodnes, napr. v hudbe 20. stor. (Alban Berg, Boris Blacher, Wolfgang Fortner, Goffredo Petrassi a i.); b) vsuvka v tvare písmena U, ktorá sa vkladala do trubice niektorých plechových dychových nástrojov a slúžila na ich prelaďovanie (napr. lesného rohu) počas hry;

3. v rétorike a) schopnosť rečníka vytvárať a využívať rečnícke figúry (topiky), ktoré presvedčia poslucháčov; b) veda o nachádzaní argumentov a dôkazov. Antická rétorika predpokladala pri invencii poznanie tradície, možností jazyka a psychológie poslucháčov. Vzťahom invencie a topík sa systematicky zaoberali Aristoteles a Cicero.