intermédium

intermédium [lat.], tal. intermedio, fr. intermède, špan. entremés — hud., lit. obsahovo rôznorodý žáner svetského, najčastejšie komického charakteru spojený s poéziou, tancom, hudbou a spevom, vyskytujúci sa v stredovekých predstaveniach rôzneho typu. Intermédium zaznamenalo najväčší rozvoj v období renesancie, v strednej Európe aj v období baroka. Uplatňovalo sa napr. v krátkych scénkach alebo v samostatných, s hlavným dejom nesúvisiacich medziaktových fraškách, v ktorých vypĺňalo čas potrebný na prestavbu divadelnej scény. Samostatne sa využívalo pri spoločenskej zábave, napr. na hostinách a rytierskych turnajoch (aj ako interlúdium). V 15. stor. v stredovekom náboženskom divadle, najmä vo francúzskych mystériách a v talianskych duchovných hrách sacra rappresentazione, predstavovalo krátky komický výstup určený na pobavenie ľudovej časti publika. Označovalo sa ako farsa a v renesancii už malo burlesknú podobu frašky. Koncom 15. stor. sa intermédium stalo divácky najatraktívnejšou zložkou talianskych dvorských inscenácií antickej dramatiky (napr. vo Florencii na dvore Mediciovcov). Výpravné kostýmy týchto intermédií (s využitím perspektívy pri výtvarnom riešení scény) položili základy novodobej scénografie, ale aj opery a baletu. V Anglicku sa v 15. – 16. stor. stalo intermédium samostatným žánrom ľudového divadla (→ interlúdium), v Španielsku sa v 16. – 17. stor. osamostatnilo ako entremés. Ako scénická vokálno-inštrumentálna alebo inštrumentálna vsuvka vložená medzi jednotlivé scénické obrazy alebo dejstvá sa vyskytovalo aj v ranej opere, prípadne aj v rozsiahlejších divadelných hrách (napr. Molière ešte v 17. stor. zaradil intermédium ako hudobno-tanečné vsuvky do svojich komédií). V 1. polovici 18. stor. nadobudlo intermédium charakter komickej medzihry medzi dejstvami vážnej divadelnej hry, tragédie a francúzskej veľkej opery (tragédie lyrique a opéra-ballet), v 2. polovici 18. stor. sa z niektorých intermédií stali jednoaktové hry a postupne sa vyvinulo operné intermezzo.