hymnus

hymnus [gr.], genitív hymnu — 1. literárno-hudobný žáner, druh chválospevu. Pôvodne básnická skladba na oslavu a počesť boha, hrdinu (héroa; → héros) či uctievanej bytosti, neskôr aj morálneho či politického ideálu, sprevádzaná spevom (resp. hrou na hudobnom nástroji). Hoci sa obsahový a tvarový register hymnu menil, kultovú funkciu si zachoval od staroveku až do novoveku. Prvé hymny (oslavné básne alebo spevy) vznikali v kultúrnom prostredí starovekých orientálnych civilizácií, napr. v Indii staroindický súbor Rigvéda (1800 – 1500 pred n. l.), v Egypte napr. Hymnus na Atona (asi polovica 14. stor. pred n. l.; → Achnaton) a i. V európskom kultúrnom kontexte sa z historického, obsahového a formálneho hľadiska rozlišuje antický a kresťanský hymnus.

Antický hymnus, gr. hymnos – pôvodne v antickom Grécku oslavná pieseň v náboženskom kulte, ktorá mala podobu sólového alebo zborového spevu. Hudobná zložka hymnu z najstaršieho obdobia je neznáma. V textovej zložke sa používal hexameter, pričom hymnus mal štandardnú triadickú štruktúru, t. j. oslovenie božstva (epiklésis), rozprávanie o prejavoch moci božstva (aretalógia), prosba o pomoc.

Ako samostatné formy hymnu sa vyčlenili dityramb (chválospev na Dionýza), pajan (na Apolóna) a nomos; neskôr vznikali hymny aj na oslavu mýtických hrdinov a ich skutkov a oslavné básne (hymnické ódy) na heroizovaných ľudí, napr. epinikion na oslavu olympijských víťazov a enkómion na oslavu mocných alebo bohatých.

K najstarším zachovaným hymnom patria epické hymny, napr. hymnus na Apolóna z prvej knihy Homérovej Iliady či zbierka 33 tzv. Homérskych hymnov (nesprávne pripisovaných Homérovi), ktorých pôvod siaha do 7. stor. pred n. l., časť však pochádza až z 3. stor. pred n. l. Po rozkvete epického hymnu rozvíjali hymnický žáner najmä veľkí lyrickí básnici, napr. Pindaros, Bakchylidés a Alkaios, ktorí tvorili hymnus v spojení s hudbou (bol sprevádzaný hrou na kithare) a dali mu nové metrické formy, zachovávajúc pritom pôvodný hexameter. V helenistickom období bol najznámejším autorom hymnov alexandrijský básnik Kallimachos z Kyrény, z toho obdobia sú z muzikologického hľadiska významné hymny so zachovanou tonálnou notáciou, predovšetkým dva Hymny na Apolóna z konca 2. stor. pred n. l. (objavené v Delfách 1893), ako aj Hymnus na Hélia (Slnko) a Hymnus na Nemesis od lyrika a hudobníka Mesoméda (Mesomédés, 2. stor. n. l.); → grécka hudba, → grécka literatúra. Formu hymnu si osvojili aj niektoré filozofické a náboženské smery.

Stredoveký kresťanský hymnus je veršová skladba so strofickým členením (pričom všetky strofy mali totožnú štruktúru), ktorú v kostoloch východného (byzantského) i západného (latinského) typu spievali striedavo dva zbory spočiatku monodicky (jednohlasne), neskôr polyfonicky (viachlasne). Má oslavné (na chválu Boha alebo svätca) alebo vieroučné zameranie (výklad dogmy).

Z typologického hľadiska sa rozlišuje psalmodický (používa biblické texty alebo na ne nadväzuje; → žalm), patristický (pridŕža sa antických formálnych vzorov) a strofický hymnus (používa slabično-prízvučnú prozódiu). K hymnom s autentickými biblickými textami patria napr. Benedictus (pieseň Zachariáša), Nunc dimittis (modlitba Simeona), Magnificat (chválospev Bohorodičky) a Sanctus, k hymnom s umelými psalmodickými textami napr. Fós hilaron (Hymnus na svetlo, Svetlo tiché, Láskavé svetlo), Gloria in excelsis Deo (Chvála Bohu na výsosti, Sláva Bohu na výsostiach, Veľké slávoslovie; tento žalmický verš pokladali liturgisti za základ kresťanskej hymnografie) a Te Deum laudamus (→ tedeum).

V západnej Európe sa rozvíjal hymnus v latinčine a vo východnej Európe v gréčtine (byzantský hymnus). Kresťanský hymnus vznikol v byzantských mestách Antiochia a Konštantínopol (Istanbul), kde ho pestovali najmä sekty (manichejci, gnostici, ariáni). Súbežne sa rozvíjal aj v prostredí gréckej ortodoxnej cirkvi (→ byzantská hudba), a to na podnet cirkevného učiteľa a spisovateľa Efraima (Efrem Sýrsky). Tradícia mu pripisuje autorstvo 66 rytmických variácií hymnu, v ktorých sa usiloval potlačiť vplyv gnostikov tak, že ich text nahradil iným a zachoval iba melódiu.

Najstarším druhom byzantského hymnu je tropárium (5. stor.), orientálneho pôvodu je štrukturálne zložitý strofický hymnus kontakion, ktorého prvým tvorcom je Roman Sladkopevec (Rómanos Melódos), pravdepodobne autor jedného z najvýznamnejších byzantských hymnov Akathistos. K ďalším významným byzantským hymnom patria napr. Monogenés (Jednorodený), ktorého autorom je cisár Justinián I. Veľký, a anonymný hymnus Cherubikon (6. stor.). Poslednou veľkou formou byzantského hymnu (7. stor.) boli veľké cyklické hymny kánony (8 – 9 rôznych hymnov, resp. ód), z ktorých k najvýznamnejším patria hymny na oslavu Bohorodičky (megalynáriá) využívajúce texty 9. ódy kánonu, k najvýznamnejším tvorcom patria Ján Damascénsky, Andrej Krétsky, Theodóros Studités a i. Byzantské hymny sú usporiadané v oktoichu (osemhlasníku), zbierke liturgických spevov, ktorá sa používala aj na Veľkej Morave a z ktorých vychádzal aj starosloviensky cyrilský hymnus.

Na Západ prenikli hymny v 2. polovici 4. stor., prvým tvorcom kresťanských hymnov v latinčine podľa východného vzoru bol Hilarius z Poitiers. Do liturgie západnej cirkvi zaviedol hymnus Hilariov pokračovateľ, milánsky biskup sv. Ambróz ako tzv. hymnódiu, t. j. spev novozložených (nie biblických) duchovných básnických textov, ktorá popri antifonálnom speve žalmov (→ antifóna) predstavovala jednu z dvoch nových foriem latinského ranokresťanského spevu. Ambrózovi sa pripisuje autorstvo 23 hymnov (pričom pri 4 z nich je isté a pri 8 pravdepodobné), v ktorých možno pozorovať prechod od časomernej prozódie k tónickým metrám, najčastejšie k jambickému dimetru (→ jamb), a v ktorých bola uplatnená voľnejšia autorská invencia (striktne sa nepridržiavali Svätého písma). Ďalším významným autorom hymnov bol v 2. polovici 4. a začiatkom 5. stor. Prudentius a v 2. polovici 6. stor. Venantius Fortunatus.

V šírení a tvorbe nových kresťanských hymnov zohrali významnú úlohu kláštory a cirkevné rehole, v ktorých doboví hymnisti ustálili formu ambroziánskeho hymnu nazývaného ambrosianum. Významné centrá tvorby hymnov jestvovali aj v Španielsku a v krajinách severnej Európy (najmä v Írsku a Anglicku). Vznikali liturgické zbierky hymnov, hymnáre. Dôležitou zmenou v tvorbe hymnu bolo v období renesancie úsilie humanistov uviesť do súladu hymnickú poéziu s novými metrickými zákonmi (časomieru vystriedali tónický a sylabický prozodický systém). V období reformácie sa liturgickou obdobou latinského katolíckeho hymnu stal v protestantizme chorál s nemeckým textom. S príchodom polyfónie prešli hymnické básne aj do hudby sakrálneho i svetského charakteru bez priamej zviazanosti s liturgiou, na základe hudobnej štruktúry polyfonického hymnu vznikol hymnus pre organ.

Druhová emancipácia hymnu sa naplno prejavila v období medzi 15. a 17. stor. v dielach viacerých skladateľov (Guillaume Dufay, Josquin Des Prés, Adrian Willaert, Giovanni Pierluigi da Palestrina a i.). Charakter stredovekého hymnu majú aj z územia Slovenska pochádzajúce tri kratšie veršované skladby Výzva k zbožnosti, Modlitba k telu a krvi Krista Pána a Modlitba k Panne Márii (14. stor.), dvojstrofová pieseň Svatí patronové (15. stor., uverejnená až v roku 1681 v zborníku Cantionale rituale) a i. Hymnus Rex sanctorum angelorum (veľkonočná vigília), známy z celej Európy, sa na Slovensku zachoval v Spišskom graduáli Juraja z Kežmarku (1426). Veľká obľuba hymnov v stredoveku prispela k plynulému prechodu k duchovnej piesni (→ cirkevná hudba). V súčasnosti sú hymny tak v rímskokatolíckej, gréckokatolíckej, ako aj v pravoslávnej cirkvi súčasťou hodiniek, slávnostných omší a procesií. V 19. stor. nadobudol hymnus aj charakter slávnostného lyrického diela na svetské témy (→ hymna; → hymnická pieseň);

2. v novodobej umeleckej literatúre lyrická báseň s oslavným alebo s meditatívnym obsahom, duchovná pieseň (→ duchovná lyrika). K významným predstaviteľom tohto literárneho druhu v slovenskej literatúre patrili napr. Ján Hollý (Katolickí spevňík, 2 zväzky, 1842, 1846), Hviezdoslav (cyklus Žalmy a hymny, 1885 – 95), Martin Rázus (Z nášho chrámu, 1929; Pred tvárou Božou, 1935), Emil Boleslav Lukáč (Hymny k sláve Hosudarovej, 1926), Janko Silan (Rebrík do neba, 1939; Slávme to spoločne, 1941), Rudolf Dilong (Pod krížom, 1967), Milan Rúfus (Modlitbičky, 1992; Nové modlitbičky, 1994) a i.;

3. názov vokálnych, vokálno-inštrumentálnych (aj svetských) hudobných diel s oslavným obsahom, napr. kantáta Hymnus (1872) od Antonína Dvořáka na text básne Vítězslava Hálka Dědicové Bílé Hory (vydaná 1869).