hodnota
hodnota — kvalita objektu, jeho funkcií (vlastností) a vzťahov, ktorá je meraná adekvátnou normou: a) veľkosť (množstvo) niečoho vyjadrené číslom (napr. cena v peňažných jednotkách, fyzikálna alebo technická veličina číslom a príslušnou meracou jednotkou), b) dôležitosť, význam niečoho (praktická hodnota, kultúrna hodnota), c) úžitkovosť, osožnosť (hodnota potravín), d) niečo cenné (majetok);
1. ekon. kategória, ktorá vyjadruje cennosť jedného statku alebo služby vo vzťahu k iným statkom. Hodnota určitého statku je určená maximálnym množstvom iných statkov alebo služieb, ktorých je jednotlivec ochotný vzdať sa, aby daný statok získal. Všeobecne prijímaným meradlom hodnoty statkov a služieb sú peňažné jednotky, pretože množstvo peňazí, ktorých je jednotlivec ochotný vzdať sa (t. j. je ochotný platiť), aby získal určitý statok, vyjadruje, koľko iných statkov a služieb je ochotný obetovať, aby daný statok získal. Hodnota statku sa často nesprávne stotožňuje s jeho cenou. Cena statku vyjadruje len sumu peňazí, ktorú jednotlivec za tovar zaplatí. Mnohí jednotlivci sú však ochotní za statok alebo za službu zaplatiť viac, ako je ich trhová cena. V tom prípade vzniká renta spotrebiteľa ako kladný rozdiel medzi hodnotou statku a jeho trhovou cenou. V súčasnosti dominuje v ekonomickej teórii takéto chápanie hodnoty. Vychádza z teórie hodnoty neoklasickej školy. Ide o subjektívnu teóriu hodnoty, pretože hodnota určitého statku alebo služby je u každého jednotlivca odlišná, je primárne determinovaná jeho preferenciami. Podľa tejto teórie statky a služby majú ekonomickú hodnotu, ak uspokojujú ľudské potreby (t. j. sú užitočné) a súčasne sú vzácne. Hodnota väčšiny statkov a služieb je určená užitočnosťou poslednej jednotky daného statku, ktorú jednotlivec spotrebúva, len v niektorých prípadoch je určená ich vzácnosťou, napr. hodnota diamantu (Smithov paradox hodnoty). K alternatívnym hodnotovým teóriám patrí teória pracovnej hodnoty, k zástancom ktorej patrili napr. predstavitelia klasickej školy ekonómie a K. Marx. Podľa tejto teórie je hodnota statku alebo služby daná množstvom práce vynaloženej na jeho výrobu vrátane množstva práce potrebného na získanie a spracovanie použitých surovín a výrobu strojov a zariadení. Teória pracovnej hodnoty rozlišuje medzi výmennou hodnotou statku ako relatívnym pomerom, v ktorom sa jeden statok vymieňa za iný, úžitkovou hodnotou statku, ktorá sa vzťahuje na jeho užitočnosť, a hodnotou ako takou, ktorá je daná množstvom práce obsiahnutej v danom statku. Systém centrálne plánovaného hospodárstva uplatňovaný v SR do 1989 vychádzal z teórie pracovnej hodnoty, pričom sa nedoceňoval význam úžitkovej hodnoty statkov a služieb. To viedlo k výrobe pre výrobu, a nie pre spotrebiteľa a malo za následok výrobu početných nepredajných tovarov. Hodnota pridaná spracovaním (pridaná hodnota, angl. value added) vyjadruje dodatočnú hodnotu, ktorá sa vytvorí na určitom stupni výroby alebo distribúcie statkov. Na jej tvorbe sa podieľajú jednotlivé výrobné faktory (práca, pôda, kapitál), ktorým z ich použitia pri výrobe statkov plynú zodpovedajúce dôchodky. Veľkosť hodnoty pridanej spracovaním možno potom určiť súčtom dôchodkov vyplatených vlastníkom výrobných faktorov za ich použitie pri výrobe statku na danom stupni výroby. Zdanenie hodnoty pridanej spracovaním je v súčasných ekonomikách využívanou formou nepriameho zdanenia a významným zdrojom príjmu štátneho rozpočtu (daň z pridanej hodnoty, → daň). Hodnota pridaná spracovaním sa používa v národných účtoch pri výpočte hrubého domáceho produktu (HDP), aby sa predišlo viacnásobnému započítavaniu rovnakej hodnoty a nadhodnoteniu HDP. Pojem hodnota sa používa aj v podnikových financiách, kde čistá súčasná hodnota (angl. net present value) investície vyjadruje súčasne hodnotu peňažných tokov (ku ktorým investícia povedie v priebehu jej životnosti), od ktorej sa odpočítala hodnota pôvodnej investície. Investícia by sa mala uskutočniť len vtedy, ak je jej čistá súčasná hodnota kladná;
2. filoz. výsledok rozličných spôsobov interpretácie sveta; pojem vyjadrujúci osobitný vzťah človeka k prírodným a spoločenským javom a entitám. Osobitosť tohto vzťahu spočíva v tom, že človek výsledky svojho poznania a činnosti antropomorfizuje tým, že im z hľadiska kontextu svojich záujmov, potrieb a stratégií pripisuje isté preferencie významu alebo platnosti. Hodnota objektu a jeho vlastností potom spočíva v jeho schopnosti uspokojovať potreby subjektu. Rozdielnosť potrieb človeka sa odráža v rôznorodosti hodnôt. Rozlišujú sa primárne potreby, ktoré odrážajú biologickú rovinu hodnôt, sekundárne potreby, ktoré reprezentujú individuálne a racionálne hodnoty, a terciárne potreby smerujúce k sociálnym a duchovným hodnotám. Hodnotenie je súčasťou poznania, nie je s ním však totožné, pretože k poznatkom sa okrem kognitívnej pridávajú aj dignitívne (hodnotové) funkcie. To znamená, že hodnota je výsledkom uznania alebo neuznania platnosti poznatkov a ideí vzhľadom na preferovaný kontext. Preferencie tak determinujú relativitu hodnôt. Podľa preferencie a dôrazu na potreby si človek vytvára hierarchiu hodnôt (→ hodnotové systémy). Dlhodobo dominantné hodnoty v sebarealizácii človeka predstavujú hodnotovú orientáciu a stávajú sa životnými ideálmi definujúcimi zmysel existencie človeka. Klasická axiológia zaoberajúca sa teoretickým skúmaním hodnôt predpokladá, že logické, etické a estetické hodnoty existujú ako absolútne a majú nadčasovú platnosť. Naopak, hodnotový relativizmus nepripisuje hodnotám ani normám absolútny status a chápe ich ako závislé od hodnotiaceho vedomia subjektu. Medzi jednotlivcami a sociálnymi celkami existuje komunikácia hodnôt, ktorá smeruje k hodnotovému konsenzu ako prostriedku sociálnej kooperácie. Sociálne celky sú sústredené okolo spoločnej hodnoty, ktorá predstavuje ich hodnotovú preferenciu vyjadrujúcu spoločný cieľ existencie sociálneho celku. Hodnoty možno rozdeliť do rozličných skupín a hodnotových systémov. Podľa druhu aktérov sa rozlišujú individuálne, skupinové, spoločenské a všeľudské hodnoty, podľa predmetu hodnotenia filozofické, vedecké, ekonomické, politické, etické, estetické, umelecké, náboženské a kultúrne hodnoty, podľa funkcie praktické (spotrebné, úžitkové), intelektuálne, emocionálne, psychické, resp. duchovné hodnoty;
3. fyz. hodnota veličiny — veľkosť fyzikálnej veličiny, ktorá charakterizuje proces alebo stav sústavy a je vyjadrená číslom a príslušnou meracou jednotkou; napr. hmotnosť predmetu je 26 kg. Získava sa ako výsledok merania fyzikálnej alebo technickej veličiny. Rozlišuje sa skutočná hodnota (pravá hodnota) veličiny, ktorá dokonale charakterizuje skúmanú veličinu za definovaných podmienok existujúcich v okamihu merania (je to ideálna hodnota, ku ktorej sa možno len asymptoticky priblížiť) a konvenčne pravá hodnota (dohodnutá hodnota), ktorá môže skutočnú hodnotu nahradiť, pričom rozdiel medzi konvenčne pravou hodnotou a skutočnou hodnotou možno považovať za nevýznamný alebo zanedbateľný. Stredná hodnota (aritmetická stredná hodnota, aritmetický priemer) veličiny sa získava pomocou opakovaných meraní uskutočnených za rovnakých podmienok ako podiel súčtu všetkých nameraných hodnôt veličiny a počtu meraní. Pritom platí, že súčet odchýlok od strednej hodnoty je nulový a súčet druhých mocnín odchýlok kvantifikuje náhodnú chybu merania;
4. mat. hodnota funkcie v bode → funkcia;
5. politol. postmateriálna hodnota — kvalitatívny prístup k životu a spoločnosti namiesto tradičného materialistického chápania sústavy hodnôt. Zdôrazňuje hodnoty a potreby orientované na ideálnu spoločnosť založenú na spolurozhodovaní občanov, zamerané na vytvorenie rovnakých životných podmienok a vytvorenie čistého a zdravého prostredia namiesto akcentovania hodnôt spájaných s materializmom, ako sú napr. ekonomický rast a posilňovanie práva a zákonnosti. V tomto zmysle možno postmateriálne hodnoty spájať s liberalistickými hodnotami či egalitárstvom. Stúpenci postmateriálnej hodnoty odmietajú považovať hospodársky rast za dominantný cieľ spoločnosti a orientujú sa často na tzv. alternatívne, duchovné spôsoby života.