hlaholika

hlaholika, hlaholské písmo — jedno z dvoch najstarších slovanských písem (popri cyrilskom písme). Názov je odvodený od slovanského slova glagol (slovo, reč) a pochádza zo 14. stor.

O vzniku hlaholiky je rozšírených viacero protichodných hypotéz. Vzory a pramene sa hľadajú v avestskom, fenickom, hebrejskom, samaritánskom, etiópskom, koptskom, gruzínskom, arménskom, gótskom, sýrskom a latinskom písme, príp. v iných písmach. Väčšinou sa však pripúšťa, že vzorom hlaholského písma bol systém gréckej abecedy, možný je vplyv gréckej minuskuly (malé písmená) aj majuskuly (veľké písmená), niektoré písmená majú jednoznačný vzor v hebrejskej a samaritánskej abecede.

Hlaholiku, ktorá má vlastnú číselnú sústavu, zostavil okolo rokov 862 – 863 svätý Cyril (vlastným menom Konštantín, nazývaný Filozof) na misijné účely vo Veľkomoravskej ríši. Podľa diela O písmenách (O pismenech, po 893) od mnícha Chrabra, v ktorom sa najpodrobnejšie hovorí o utvorení slovanskej abecedy, mala Konštantínova hlaholská abeceda 38 písmen. Dve z nich pridal Konštantín pravdepodobne až na Veľkej Morave, takže pôvodná sústava zostavená pred príchodom na Veľkú Moravu mala 36 (t. j. 4 × 9) písmen. Rozličné hlaholské pramene však uvádzajú viac znakov ako 38 a rekonštrukcia abecedného systému hlaholiky doteraz nie je definitívna.

V 9. stor. schválil hlaholiku pápež, na Veľkej Morave sa používala krátko až do pápežského zákazu bohoslužieb v staroslovienčine, rozšírila sa do Čiech, Chorvátska, Bulharska, Severného Macedónska i do Čiernej Hory, na východe je zaznamenaná v rukopisoch Kyjevskej Rusi. Od 10. do 13. stor. bola hlaholika nahrádzaná cyrilikou. Nový rozvoj zaznamenala hlaholika v 15. stor. v chorvátskom prostredí (zachovali sa mnohé tlačené knihy), po 17. stor. nastal jej úpadok. Pôvodná hlaholika bola písaná v okrúhlom variante, jej mladší, hranatý variant sa až do 20. stor. sporadicky používal na niektorých miestach v severnej Dalmácii a na priľahlých ostrovoch (napr. na Krku).

Hlaholika sa stala základom veľkomoravskej kultúry a vzdelanosti, boli v nej napísané viaceré veľkomoravské cirkevné a svetské spisy, z ktorých k najvýznamnejším patria Assemaniho evanjeliár (jeden z odpisov Konštantínovho prekladu výňatkov z evanjelií z 2. polovice 10. stor.; zachoval sa vo Vatikánskej apoštolskej knižnici), Hlohovské hlaholské listy, Kyjevské listy, Pražské hlaholské zlomky, Mariánske evanjelium, Sinajské euchológium a Zografské evanjelium.