Henrich IV.

Henrich IV., 13. 12. 1553 Pau – 14. 5. 1610 Paríž (zavraždený) — francúzsky kráľ (od 1589) z dynastie Bourbonovcov, syn Antona Bourbonského a Jany III. d’Albret, dedičky trónu v Navarre. Po otcovej smrti od 1562 navarrský kráľ ako Henrich III. Navarrský, vlády sa však naplno ujal až po smrti matky (1572). Bol vychovávaný v kalvínskej viere, 1569 sa stal vodcom hugenotov. Jeho sobáš 1572 so sestrou francúzskeho kráľa Karola IX. Margarétou z Valois (Margot) zinscenovaný Katarínou Mediciovou mal zabezpečiť mier medzi katolíkmi a hugenotmi. Po ich svadbe, na ktorú sa do katolíckeho Paríža zhromaždil výkvet hugenotskej šľachty, však bolo vyprovokované krvavé hromadné vraždenie hugenotov (→ Bartolomejská noc). Henrich prežil, musel však (naoko) zmeniť náboženstvo a bol držaný v Louvri ako rukojemník. R. 1576 sa mu podarilo utiecť, odvolal prestúpenie na katolícku vieru a opäť sa postavil na čelo hugenotov. Po smrti kráľovho najmladšieho brata Hercula Françoisa vojvodu z Anjou a z Alençonu (†1584) sa stal dedičom francúzskeho trónu, proti čomu však vystúpila katolícka Svätá liga proti hugenotom na čele s Henrichom I. Lotrinským, vojvodom de Guise, čo rozpútalo tzv. vojnu troch Henrichov. Po smrti Kataríny Mediciovej a v priebehu povstania katolíkov (8. hugenotská vojna) uzatvoril spojenectvo s francúzskym kráľom Henrichom III., po ktorého zavraždení získal na základe Salického zákona kráľovskú korunu. Vybojoval víťazstvo nad katolíckou Svätou ligou 1589 v bitke pri Arques-la-Bataille, na poli diplomacie vyriešil spor so Španielskom. V záujme zjednotenia národa a ukončenia občianskej vojny prestúpil 1593 na katolícku vieru; 1594 bol korunovaný v Paríži. Hugenotov uspokojil 1598 vydaním Nantského ediktu, ktorý im zabezpečoval úplnú náboženskú slobodu i rovnoprávnosť v občianskom živote. Henrich sa usiloval o ekonomické povznesenie zničenej krajiny, stál za správnymi, finančnými a súdnymi reformami, podporoval kolonialistickú expanziu (1608 založenie Quebecu v Kanade), zaslúžil sa o obnovenie blahobytu a veľmocenského postavenia Francúzska. Mal početné milenky, z ktorých najznámejšia bola Gabrielle d’Estrées (ich syn César bol zakladateľom vedľajšej, tzv. bastardskej bourbonovskej línie z Vendôme). R. 1600 sa oženil s Máriou Mediciovou, s ktorou mal syna, neskoršieho dediča trónu Ľudovíta XIII. R. 1609 sa dostal do konfliktu s Habsburgovcami, jeho vojnové plány však boli prerušené atentátom, ktorý na neho spáchal katolícky fanatik F. Ravaillac.