Abercrombie [eberkrambi], James, aj Abercromby, 1706 Glassaugh – 23. alebo 28. 4. 1781 Stirling — britský generál, veliteľ britských vojenských oddielov v Amerike počas francúzsko-indiánskej vojny proti Veľkej Británii. Mal za úlohu dobyť pevnosť Carillon (Ticonderoga, 1758), a tým otvoriť cestu na Montreal. Napriek viacnásobnej početnej prevahe bol porazený, a preto zbavený velenia, naďalej však postupoval vo vojenských hodnostiach.
Abercromby [eberkrambi], Ralph, sir, 7. 10. 1734 Tullibody – 28. 3. 1801 pri Alexandrii — britský generálmajor. R. 1756 účastník sedemročnej vojny. Ako člen parlamentu (liberál) sympatizoval s bojom amerických osád za nezávislosť. R. 1793 slúžil pod vedením princa Fredericka, vojvodu z Yorku (*1763, †1827), vo Flámsku a 1799 v Nizozemsku. Medzitým bol veliteľom britských oddielov v záp. Indii a 1797 v Írsku, 1800 odvelený do Egypta, kde mal vytlačiť armádu Napoleona I. Bonaparta. Po vylodení v zálive Abú Kir postupoval smerom na Alexandriu, 21. 3. 1801 tam s ťažkými stratami odrazil francúzsky útok. Sám bol smrteľne zranený, zomrel na palube vlajkovej lode cestou na Maltu.
Aberdeen [ebedín], George Hamilton Gordon, gróf, 28. 1. 1784 Edinburgh – 14. 12. 1860 Londýn — britský konzervatívny politik. R. 1813 ako mimoriadny vyslanec vo Viedni získal rakúskeho cisára do aliancie proti Napoleonovi I. Bonapartovi. V armáde spojencov sa zúčastnil bitky pri Drážďanoch a Lipsku. R. 1828 – 30 a 1841 – 46 minister zahraničných vecí, 1828 – 30 minister vojny a kolónií, 1852 – 55 predseda koaličnej vlády. Presadzoval priateľské vzťahy s Francúzskom a USA, podporoval Metternichovu zahraničnú politiku. Počas krymskej vojny bol nútený podať demisiu.
Acton [ektn], John Francis Edward, sir, jún 1736 Besançon, Francúzsko – 12. 8. 1811 Palermo, Taliansko — britský politik v službách Neapolského kráľovstva. Ako veliteľ toskánskych námorných síl zreorganizoval neapolské námorníctvo a postupne pôsobil vo funkciách ministra námorníctva, vojny, financií a ministerského predsedu. V zahraničnej politike presadzoval spojenectvo s Veľkou Britániou a s Rakúskom s výrazne protinapoleonskou orientáciou. Dôsledkom jeho vlády bolo 1798 vypuknutie povstania. Od 1806 v exile.
Addington [adinktn], Henry, vikomt Sidmouth, 30. 5. 1757 Londýn – 15. 2. 1844 Richmond, Surrey, dnes súčasť Veľkého Londýna — britský konzervatívny politik. R. 1789 predseda snemovne, 1801 – 1804 predseda vlády, 1802 uzatvoril s Francúzskom Amienský mier, 1806 lord tajnej pečate, 1812 – 21 minister vnútra. Nedokázal sa vyrovnať s problémami v období napoleonských vojen, predstaviteľ krajnej pravice, odporca liberálnych reforiem.
Airy [éri], George Biddell, sir, 27. 7. 1801 Alnwick – 2. 1. 1892 Greenwich, dnes súčasť Londýna — britský geofyzik, astronóm a meteorológ, kráľovský astronóm. R. 1836 – 81 riaditeľ Kráľovského observatória v Greenwichi. Zaoberal sa teoretickou astronómiou a optikou, skúmal problémy vzájomného pôsobenia Zeme a Mesiaca, problematiku zatmení, kométy, meteory. Autor jednej z hypotéz izostázie (→ Airyho hypotéza izostázie), objaviteľ astigmatizmu oka.
Alanbrooke [elenbrúk], Alan Francis Brooke, vikomt, 23. 7. 1883 Bagnères-de-Bigorre, Francúzsko – 17. 6. 1963 Hartley Wintney — britský poľný maršal, predseda imperiálneho generálneho štábu počas 2. svet. vojny. Veliteľ ozbrojených síl vo Francúzsku, organizoval evakuáciu po ústupe pri Dunkerque (26. 5. – 4. 6. 1940). Vybudoval dobré vzťahy s americkou armádou, mal veľký vplyv na stratégiu Spojencov.
z Albany [elbe-] — vojvodský titul udeľovaný mladším synom škótskych kráľov: Robert Stewart, vojvoda, 1340 – september 1420 Stirling — regent Škótska (1388 – 1420) za vlády brata Roberta III. a Jakuba I. Pokračoval s neveľkými úspechmi vo vojne s Anglickom; John Stewart, vojvoda, 1484 – 2. 6. 1536 — regent Škótska počas vlády Jakuba V. Zástanca spojenectva s Francúzskom. Organizoval odpor proti škótskej kráľovnej Margaréte Tudorovej (*1489, †1541), časť života prežil vo väzení a vo francúzskej emigrácii. Jeho regentstvo bolo ukončené 1525 rozhodnutím parlamentu. R. 1530 pôsobil ako francúzsky vyslanec v Ríme, dohodol sobáš Kataríny Mediciovej s Henrichom II.
Albert, 26. 8. 1819 zámok Rosenau pri Coburgu, Nemecko – 14. 12. 1861 Windsor — britský princ zo sasko-kobursko-gothskej dynastie. Manžel kráľovnej Viktórie, jej vplyvný poradca a minister, 1857 získal titul Prince Consort (princ manžel). Venoval sa verejnej práci, rozvoju britského priemyslu a obchodu, podporoval umenie (1843 prezident Kráľovskej spoločnosti umení), najmä dizajn. S Henrym Colom (Cole, *1808, †1882) projektoval sériu národných výstav dizajnu, iniciátor 1. svet. výstavy v Londýne 1851. Dozeral na rozvoj londýnskej School of Design a umeleckopriemyselného múzea v South Kensingtone (založeného 1852), dnešného Viktóriinho a Albertovho múzea v Londýne.
Albión — historický názov Anglicka, staré pomenovanie Britských ostrovov (podľa white land = biela krajina, lat. albus = biely). Básnické označenie Anglicka (od Alban); doložené zo stredoveku.
Alexander [eliksándr], Harold, lord, aj Alexander z Tunisu, vikomt z Tunisu, 10. 12. 1891 Londýn – 16. 6. 1969 Slough, Buckinghamshire — britský poľný maršal (1946). Od 1911 poručík v írskej garde, bojoval v 1. svet. vojne, velil brigáde v Indii. Zúčastnil sa protisovietskej intervencie 1919 – 20. Počas 2. svet. vojny 1940 velil evakuácii vojsk pri Dunkerque, od augusta 1942 vrchný veliteľ britských síl na Blízkom východe a v Stredomorí, velil pri Alamejne. Zástupca generála D. D. Eisenhowera na talianskom fronte, velil invázii na Sicíliu i bojom pri Monte Cassine. R. 1946 – 52 generálny guvernér Kanady, 1952 – 54 minister obrany vo vláde W. Churchilla.
Alexander I., asi 1078 – 27. 4. 1124 asi Stirling — škótsky kráľ (od 1107), štvrtý syn Malcolma III. Canmora z dynastie Duncanovcov. Na trón nastúpil po smrti brata Edgara, moc sa mu však podarilo upevniť len na severe Škótska. Pravdepodobne uznal anglického kráľa Henricha I. za lénneho pána a vzal si za ženu jeho nelegitímnu dcéru Sibylu. Usiloval sa o nezávislosť škótskej cirkvi od anglickej, zakladal kláštory a vymenúval biskupov v Saint Andrews. R. 1114 velil vojsku, ktoré vyslal Henrich I. na dobytie Walesu.
Alexander II., 24. 8. 1198 Haddington, East Lothian – 8. 7. 1249 ostrov Kerrera, Vnútorné Hebridy — škótsky kráľ (od 1214). Využil vnútornú krízu Anglicka na posilnenie nezávislosti Škótska, usiloval sa upevniť kráľovskú moc v horských oblastiach a získať severoanglické grófstva. Podporoval anglickú šľachtu v boji proti Jánovi I. Bezzemkovi. R. 1221 sa oženil s Joannou, sestrou kráľa Henricha III., a uzavrel s ním v Yorku zmluvu, ktorou sa vzdal nárokov na územia v Anglicku. Zomrel počas vojny s Nórmi.
Alexander III., 4. 9. 1241 – 18. alebo 19. 3. 1286 pri Kinghorne, Fife — škótsky kráľ (od 1249), syn Alexandra II. Upevnil jednotu a medzinárodné postavenie Škótska. Sobášom s dcérou anglického kráľa Henricha III. si zabezpečil dobré vzťahy s Anglickom. Víťazstvom nad Håkonom IV. Håkonssonom 1263 získal ostrov Man a súostrovie Hebridy. Do obdobia jeho vlády patria začiatky škótskeho parlamentu. Jeho smrťou vymrela dynastia Duncanovcov a začalo sa obdobie bojov o trón.
Alfréd Veľký, 849 Wantage – 26. 10. 899 Winchester — anglosaský kráľ (od 871), najmladší syn kráľa Ethelwolfa (*795, †858). Zastavil expanziu dánskych Vikingov, zjednotil Anglicko. Po nástupe na trón prehral s Dánmi bitku pri Wiltone. R. 874 dobyli Dáni všetky anglosaské kráľovstvá okrem Wessexu, 876 zaútočili na Wessex a porazili Alfréda Veľkého pri Chippenhame. R. 878 zvíťazil pri Edingtone nad Guthrumom (*?, †asi 890), ktorý uznal jeho zvrchovanosť nad územím na juh od Temže, nad väčšou časťou Mercie a časťou Northumbrie (celkom podrobená 896). V zmluve z 886 určujúcej hranice dánskeho územia vystupoval už za všetkých Angličanov (Angelcynnes). R. 893 Dáni opäť zaútočili a boje trvali 5 rokov. Alfréd Veľký sa usiloval všestranne pozdvihnúť krajinu, povolal učencov z Walesu, zo sev. Anglicka i z Európy. Kodifikoval zvykové právo, rozdelil kráľovstvo na grófstva spravované earldomanmi (miestodržiteľmi) a šerifmi. Zameral sa na posilnenie obranyschopnosti krajiny, budoval loďstvo a obranné pevnosti na pobreží, organizoval výstavbu hradov, prebudoval armádu. Povýšil Londýn na hlavné mesto (884). Inicioval napísanie Anglosaskej kroniky, zakladal školy, prekladal Boëthia, Gregora Veľkého, Orosia a i., položil základy spisovného anglosaského jazyka.
Allen [elen], William, 1532 Rossall – 16. 10. 1594 Rím — anglický kardinál a učiteľ, 1556 – 60 predstavený v Saint Mary Hall. Vodca katolíckych veriacich v Anglicku, za obhajobu ich práv sa dostal do konfliktu s Alžbetou I. Podpísal Napomenutie ľudu Anglicka (Admonition to the People of England) obsahujúce výzvu na jej zosadenie. R. 1560 – 62 v emigrácii vo Flámsku, 1565 navždy opustil Anglicko, 1568 založil v Dowaai v Španielskom Nizozemsku (dnes Douai, Francúzsko) seminár pripravujúci katolíckych duchovných, ktorí mali neskôr pôsobiť v Anglicku. R. 1576 pomohol založiť anglickú univerzitu v Ríme, 1580 zorganizoval jezuitskú misiu do Anglicka. Podporoval španielskeho kráľa Filipa II. v boji proti Anglicku a po porážke Španielska 1588 strávil zvyšok života v Ríme, kde preložil do angličtiny Bibliu a napísal niekoľko náboženských a politických prác.
Amienský mier — mierová zmluva medzi Francúzskom a Spojeným kráľovstvom uzatvorená 27. 3. 1802 v meste Amiens. Počas napoleonských vojen zabezpečila mier v Európe na 14 mesiacov, ukončila druhú koaličnú vojnu proti Francúzsku. Spojené kráľovstvo stratilo takmer všetky predchádzajúce zisky v Karibskom mori, Stredomorí a juž. Afrike, ponechalo si len Trinidad a Cejlón. Súčasne muselo uznať francúzsky vplyv v sev. Taliansku, Nizozemsku a Španielsku. Francúzsko sa vzdalo nárokov na Egypt a Portugalsko, stiahlo vojská z juž. Talianska a Cirkevného štátu. Mier trval len do 18. 5. 1803, keď Spojené kráľovstvo znovu vypovedalo Francúzsku vojnu.
Angevinská ríša [anžven-] — novoveké označenie ríše zdedenej anglickým kráľom Henrichom II. Plantagenetom po otcovi (Anjou, Maine, Touraine, Normandia) a matke (Anglicko, Bretónsko) a získanej sobášom s Eleonórou Akvitánskou (Akvitánia, Gaskonsko). V 1. pol. 12. stor. najmocnejší politický útvar v Európe. Vo vojne s Filipom II. Augustom 1204 – 06 stratil Ján I. Bezzemok dedičné dŕžavy Plantagenetovcov severne od Loiry (Normandiu, Anjou, Maine a časť Poitou) a v storočnej vojne (1337 – 1453) prišlo Anglicko aj o ostatné dŕžavy vo Francúzsku okrem mesta Calais, ktoré bolo anglické až do 1558.
anglická občianska vojna — ozbrojený konflikt medzi anglickým kráľom Karolom I. a parlamentom prebiehajúci v troch etapách (1642 – 46, 1647 – 48, 1649 – 51). Vznikol z politických a náboženských motívov a zároveň ako dôsledok kulminácie anglicko-írsko-škótskych problémov v situácii nedostatočne rozvinutých demokratických inštitúcií a mechanizmov, pričom sociálno-ekonomické podmienky zohrávali len podradnú úlohu. Po nevydarenom pokuse zatknúť vodcov parlamentu na čele s J. Pymom začal Karol I. zhromažďovať vojsko. Prvá bitka pri Edghille sa skončila nerozhodne. R. 1642 – 43 prevaha kráľovej strany vyplývajúca z podpory šľachty, cirkvi, vojenskej prevahy a lepšieho velenia, hospodárskeho a finančného zabezpečenia. R. 1643 – 44 O. Cromwell (po Pymovej smrti nový vodca) vybudoval dobrovoľnícku jazdu zloženú zo slobodných sedliakov, ktorá sa stala jadrom profesionálnej armády nového typu, velitelia Thomas Fairfax (*1612, †1671) a O. Cromwell. Po víťazstve 1644 pri Marston Moore sa posilnila pozícia independentov a zvýšilo sa napätie s presbyteriánmi, ktorí považovali vojnu za skončenú a chceli s kráľom rokovať. V bitke pri Nasebe 14. 6. 1645 bolo kráľovské vojsko na hlavu porazené. Po dobytí Oxfordu (sídlo kráľa) Karol I. 1647 utiekol do Škótska, čím sa začalo druhé obdobie občianskej vojny, v ktorom na strane kráľa bojovali i Škóti. V auguste 1648 O. Cromwell zvíťazil pri Prestone. Kráľ uzavrel tajnú dohodu s presbyteriánskou parlamentnou väčšinou. Independenti zajali kráľa, uväznili ho a po vstupe armády do Londýna sa zmocnili parlamentu, ktorý redukovaný na sto poslancov dostal názov Kusý parlament (Rump). Kráľa postavili pred súd, 30. 1. 1649 ho popravili, 19. 5. bolo proklamované vytvorenie republiky na čele so štátnou radou, vedúcu úlohu zohrával O. Cromwell. V treťom období (1649 – 51) Cromwellova armáda znovu dobyla Írsko (prvá anglická kolónia) a porazila Škótsko. Počas prvej anglicko-nizozemskej vojny a vnútropolitickej krízy O. Cromwell 1653 rozohnal Kusý parlament a vyhlásil sa za lorda protektora.
anglicko-americká vojna, aj vojna 1812 — konflikt medzi Spojeným kráľovstvom a USA 1812 – 14 (tzv. druhá vojna za nezávislosť), ktorý vznikol ako dôsledok zasahovania Spojeného kráľovstva do americkej expanzie na západ a zo snahy obmedziť americký obchod s Európou, najmä s napoleonským Francúzskom. Britské sily pod vedením generála Isaaca Brocka (*1769, †1812) prinútili kapitulovať Detroit a spolu s Kanaďanmi sa 1812 ubránili pri Queenstown Heights. Američania dobyli a vypálili 1813 York v provincii Toronto, zvíťazili v bitke na Erijskom jazere a zabrali Detroit. V auguste 1814 britskí vojaci porazili Američanov pri Bladensburgu, obsadili Washington a zapálili úradné budovy, v septembri 1814 prehrali v bitke pri Plattsburghu. Mierová zmluva z Gentu uzavretá 24. 12. 1814 obnovila hranice platné pred konfliktom a Spojené kráľovstvo uznalo suverenitu USA.
anglicko-nizozemské vojny — tri vojny medzi Anglickom a Nizozemskom o prvenstvo na mori a vedúce postavenie v obchode. V prvej vojne 1652 – 54 bojovalo Nizozemsko proti novej anglickej obchodnej politike obmedzujúcej obchod; Anglicko, ktorého ľodstvo viedli admirál R. Blake a G. Monck, obhájilo zásady obsiahnuté v zákone o plavbe (Navigation Act, 1650 – 51). Druhá vojna 1664 – 67 bola motivovaná koloniálnymi spormi. Začala sa dobytím Nového Amsterdamu (dnešný New York) Angličanmi, ktorí zabrali aj New Jersey a Delaware; mier podpísaný 31. 7. 1667 v Brede. V tretej vojne 1672 – 78 bojovalo i Francúzsko. Anglicko, kde bola vojna veľmi nepopulárna, prešlo na stranu Nizozemska, ktoré už veľmocenské postavenie stratilo, a uzavrelo s ním 19. 2. 1674 separátny mier vo Westminstri, aby zabránilo jeho úplnej porážke Francúzmi.
anglicko-španielska vojna — vyvrcholenie konfliktov medzi alžbetínskym Anglickom a habsburským Španielskom 1587 – 1604 (obchodná rivalita a anglická pomoc nizozemskej revolúcii, poprava škótskej kráľovnej Márie Stuartovej). R. 1587 zaútočil F. Drake na španielske loďstvo v prístave Cádiz a zničil 30 lodí, pri pokuse o inváziu do Anglicka 1588 bola španielska Armada porazená. Na čele anglickej flotily boli admirál Howard z Effinghamu (*1536, †1624), viceadmirál F. Drake, M. Frobisher a W. Raleigh. Španieli podporovali katolícke povstanie v Severnom Írsku 1592 – 1603. Anglický pokus o odtrhnutie Portugalska od Španielska 1589 zlyhal. R. 1596 Howard z Effinghamu a Robert Devereux, gróf z Essexu (*1567, †1601), vyplienili Cádiz a potopili asi 40 španielskych lodí. Španieli sa 1601 pokúsili spojiť s írskymi rebelmi, ale pri Kinsale boli porazení. Mierom, ktorý bol uzatvorený po nástupe Jakuba I., sa Anglicko zaviazalo nepodporovať Nizozemsko.
Anglo-egyptské kondomínium — oficiálny názov anglo-egyptského Sudánu 1899 – 1955. Spojená britsko-egyptská vláda bola vytvorená kondominiálnou dohodou z 19. 1. a 10. 7. 1899 a existovala až do vzniku nezávislej republiky Sudán (1. 1. 1956). Bola doplnená zmluvou z 1953 obsahujúcou postupnosť krokov vedúcich k dosiahnutiu nezávislosti. Na čele kondomínia stál generálny guvernér vymenovaný na britské odporúčanie egyptským chedívom. V skutočnosti všetka moc vrátane ostatných miest v štátnej správe patrila Britom, guvernér mal zvrchované právomoci.
Anglosasi — spoločné označenie (používané od 775) germánskych kmeňov Anglov, Sasov a Jutov, ktorí sa vysťahovali z pevniny okolo 5. – 6. stor., zatlačili pôvodné keltské obyvateľstvo a založili anglosaské kráľovstvá. Prostredníctvom írsko-škótskej a rímskej misie prijali kresťanstvo. V 9. stor. zjednotení kráľmi Wessexu, od polovice 9. stor. pod silným vplyvom Dánov, 1066 podrobení Normanmi, ktorí postupne Anglosasov asimilovali.
anglosaské kráľovstvá — súhrnné označenie siedmich historických štátnych celkov nazývných aj Heptarchia. Vznikali od konca 5. stor. v Anglicku po príchode germánskych kmeňov Anglov, Sasov a Jutov. Sasi založili Wessex (kráľovstvo záp. Sasov), Sussex (juž. Sasov) a Essex (vých. Sasov), Juti Kent a Anglovia Merciu, Northumbriu a East Angliu (Vých. Anglicko). Jednotlivé kráľovstvá stáli striedavo na čele politického a kultúrneho vývoja. Od začiatku 9. stor. sa usilovali o politickú hegemóniu králi Wessexu, ktorých 829 zjednotil Egbert a nazval sa kráľom Anglicka. R. 874 všetky kráľovstvá dobyli Dáni, Wessex 878. Po porážke Dánov boli anglosaské kráľovstvá zjednotené v 9. – 10. stor. kráľmi Wessexu.
Anglovia — príslušníci starogermánskeho kmeňa sídliaceho pôvodne v Šlezvicku-Holštajnsku, prvýkrát ich spomína Tacitus v 1. stor. Do polovice 5. stor. sa väčšina z nich presídlila na územie dnešného Anglicka, kde vytvorili kráľovstvá Mercia, Northumbria a East Anglia (Vých. Anglicko).
Anna Klévska, 22. 9. 1515 – 28. 7. 1557 Chelsea, Londýn — štvrtá manželka Henricha VIII. Sobáš sa konal 1540 z politických príčin (podpora protestantizmu, protiváha nebezpečenstvu aliancie medzi Francúzskom a Svätou rímskou ríšou nemeckého národa). Po polroku sa s ňou dal rozviesť, pretože nebola pekná ani vzdelaná. Ako odškodné dostávala doživotnú rentu.
Anna Stuartová, 6. 2. 1665 Londýn – 1. 8. 1714 Kensington, Londýn — anglická a škótska kráľovná (od 1702, od 1707 Veľkej Británie), dcéra Jakuba II. a Anny Hydovej (*1637, †1671), manželka Juraja Dánskeho (*1653, †1708). Počas Slávnej revolúcie 1688 podporovala Viliama III. Oranžského. Za jej vlády prebiehala vojna o španielske dedičstvo a vnútropolitický zápas medzi whigovcami a toryovcami. Anna Stuartová odmietala stratégiu toryovcov, ktorí chceli ťažisko bojov preniesť na more, kým whigovci uprednostňovali boj na pevnine. Predlžovanie vojny viedlo k rastu nespokojnosti, 1713 bol uzatvorený Utrechtský mier. Za jej vlády bol 1707 zlúčený anglický a škótsky parlament a bolo vytvorené Kráľovstvo Veľkej Británie.
appeasement [epízm-; angl.] — politika uzmierovania organizovaná nezávislým sprostredkovateľom; neznamená však kompromisné riešenie sporu, ale ustupovanie požiadavkám protivníka. Najčastejšie sa pojmom appeasement označuje politika francúzskej (É. Daladier) a britskej vlády (A. N. Chamberlain) vo vzťahu k nemeckej zahraničnej politike po nástupe A. Hitlera, ktorej cieľom bolo v situácii ohrozenia demokracie a územnej celistvosti zabezpečenie mieru v Európe i za cenu ústupkov (anšlus Rakúska, Mníchovská dohoda).
Artuš, Arthur — legendárny kráľ keltských Britov (okolo 5. stor.). Hlavná postava stredovekých rytierskych romancí (→ artušovské legendy). Prvá doložená zmienka pochádzajúca z 9. stor. je v latinskej Nenniovej kronike História Britov (Historiae Britonum).
Asquith [eskuis], Herbert Henry, gróf z Oxfordu a Asquithu (od 1925), 12. 9. 1852 Morley, Yorkshire – 15. 2. 1928 Sutton Courtenay, Oxfordshire — britský politik, od 1886 poslanec za Liberálnu stranu (1908 – 26 jej predseda). R. 1892 – 95 minister vnútra, 1908 – 16 ministerský predseda, na funkciu rezignoval po spore s D. Lloydom Georgeom a stal sa vodcom opozície. Počas svojej vlády presadil niektoré sociálne reformy (národné poistenie, starobné dôchodky) a bol prijatý zákon, ktorý zrušil právo veta Hornej snemovne. R. 1926 sa vzdal predsedníctva v Liberálnej strane.
Caernarfon [kar- -von] — prístavné mesto v Spojenom kráľovstve v severozápadnom Walese na východnom pobreží morskej úžiny Menai, administratívne stredisko správnej oblasti Gwynedd; 9,9 tis. obyvateľov (2011). Mesto je významným turistickým strediskom. Má železničné spojenie s mestom Porthmadog a diaľnicou A487 je spojené s pobrežnými oblasťami západného Walesu. Prístav slúžil v minulosti na vývoz bridlice ťaženej koncom 18. a začiatkom 19. stor. v neďalekej doline Nantlle. Južne ležiace letisko je využívané najmä malými a ultraľahkými lietadlami a ponúka vyhliadkové lety.
V roku 75 bola na tomto území postavená rímska pevnosť Segontium, Rimanmi opustená koncom 4. stor. V rokoch 1282 – 1284 anglický kráľ Eduard I. dobyl Gwynedd a pričlenil ho k anglickej korune, z Caernarfonu urobil stredisko Walesu a začal s prestavbou mesta. V roku 1284 sa tam narodil jeho syn, následník trónu Eduard II. Ten udelil do léna Wales ako korunnú zem a v roku 1301 začal používať titul princ z Walesu (Prince of Wales). Počínajúc ním tento titul dodnes získavajú všetci následníci britského trónu.
Hrad Caernarfon bol vystavaný po roku 1283 na mieste staršej normanskej pevnosti z obdobia okolo roku 1090. Stavba hradu nepravidelného pôdorysu prebehla v niekoľkých fázach do roku 1323, postupne boli budované mohutné polygonálne veže. Jeho architektúra mala významný vplyv na vývin dekoratívneho štýlu (Decorated style). V roku 1986 bol hrad zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO (spolu s ďalšími hradmi a hradbami kráľa Eduarda I. v Gwynedde).
Gage [gejdž], Thomas, 1721 Firle, Sussex – 2. 4. 1787 Londýn — britský generál a politik, jeden z najvyšších predstaviteľov britskej vlády v severoamerických kolóniách. R. 1741 vstúpil do armády, od 1755 pôsobil v Severnej Amerike, kde sa zúčastnil bojov proti Francúzom a Indiánom (1756 – 63). R. 1760 sa stal guvernérom v Montreale, 1763 – 75 najvyšší veliteľ britských vojenských síl v Severnej Amerike. Ako predstaviteľ britskej správy preukázal zručnosť a diplomatický takt vo vyjednávaní o otázkach hraníc, o. i. aj vo vzťahu k Indiánom. Záujmy britskej politiky však obhajoval veľmi nepopulárnym spôsobom a trinástim britským kolóniám, v ktorých sa prebúdzalo hnutie za nezávislosť, sa pokúšal vnútiť zákony materskej krajiny. R. 1774 po vymenovaní za guvernéra Massachusetts v záujme potlačenia nespokojných kolonistov nahradil ich demokratické inštitúcie britským vojenským velením. R. 1775 kolonisti zhromaždili v Concorde (Massachusetts) zbrane a muníciu, ktorej sa malo na príkaz Gagea zmocniť britské vojsko. Kolonisti sa postavili na odpor a po prvých ozbrojených zrážkach v apríli 1775 pri Lexingtone a Concorde donútili Britov ustúpiť. V júni 1775 zaútočil Gage pri Bunker Hill, v bitke však utrpeli Briti značné straty, čo Američanov posilnilo v odhodlaní vzdorovať (→ Americká revolúcia). Po tejto nákladnej a neúspešnej akcii bol Gage odvolaný do Veľkej Británie.
Gladstone [glectoun], William Ewart, 29. 12. 1809 Liverpool – 19. 5. 1898 Hawarden, Wales — britský politik, jeden z najvýznamnejších liberálov 19. stor. R. 1832 sa ako stúpenec R. Peela stal poslancom Dolnej snemovne za Konzervatívnu stranu. R. 1843 – 45 minister obchodu, 1845 – 46 minister kolónií, 1852 – 55 minister pokladu. R. 1859 sa odklonil od konzervatívcov a prešiel do Liberálnej strany. R. 1866 – 94 ako jej vodca zastával zásadu čo najmenších zásahov štátu do ekonomiky, hlásil sa k odbúravaniu ciel na poľnohospodárske a priemyselné produkty, presadzoval hospodárske prenikanie na princípoch voľného obchodu, nesúhlasil s koloniálnou imperialistickou politikou štátu. Po volebnom úspechu strany ju od 1868 reprezentoval na popredných štátnických postoch: štyrikrát bol ministerským predsedom (1868 – 74, 1880 – 85, 1886, 1892 – 94) a opakovane ministrom financií. Zameriaval sa najmä na vnútornú politiku štátu, kde zaznamenal početné úspechy. V reformnej činnosti reagoval na potreby industrializačnej éry 2. polovice 19. stor. Požadoval finančné reformy, ktoré by významne oživili hospodárstvo, v cirkevnej oblasti uskutočnil odluku anglikánskej cirkvi od štátu, odstránil niektoré náboženské nerovnosti a obmedzil privilégiá cirkvi. R. 1870 zaviedol povinnú školskú dochádzku, rozšíril volebné právo, transformoval daňovú sústavu, vykonal správne reformy v britských inštitúciách. Aj jeho zásluhou sa politika za vlády kráľovnej Viktórie stala celonárodnou záležitosťou a nebola len vecou úzkej, zainteresovanej vrstvy. Gladstone proti britskému kolonializmu staval právo národov na sebaurčenie, v čom sa odlišoval od svojho veľkého politického rivala, konzervatívca B. Disraeliho. Obidve strany zastávali odlišné stanovisko aj k írskej otázke, na ktorej vo februári a v marci 1886 stroskotal tretí Gladstonov kabinet. S cieľom zmierniť napätie medzi Írskom a Spojeným kráľovstvom a utlmiť rozvinuté masové hnutie odporu predložil Gladstone 1886 v parlamente zákon O írskej samospráve (Home Rule Bill), ktorý však nebol schválený.
Godolphin [-fin], Sidney, gróf, 15. 6. 1645 Godolphin Hall (Cornwall) – 15. 9. 1712 Saint Albans — anglický a britský politik. Dlhoročnú kariéru začal 1662 na dvore kráľa Karola II., kde zastával niekoľko dôležitých finančných a politických úradov. Po Slávnej revolúcii (1688) si ako obratný finančník získal dôveru nového kráľa Viliama III. Oranžského napriek tomu, že udržiaval kontakty s agentmi jakobitov v exile (prívržencov návratu kráľa Jakuba II. na trón). Počas vlády kráľovnej Anny pôsobil 1702 – 10 ako lord strážca pokladu. Zaslúžil sa o stabilizáciu finančných záležitostí krajiny a podieľal sa na tzv. finančnej revolúcii (zavedenie štátneho dlhu 1693, založenie Anglickej banky 1694). Patril k trom popredným ministrom kráľovského dvora a ako predák novovytvorenej strany toryovcov viedol celú britskú politiku. R. 1707 mal významný podiel na prijatí zákona o politickej únii Škótska a Anglicka, na základe ktorého sa začal používať názov Veľká Británia. Zabezpečením finančných prostriedkov umožnil Veľkej Británii účasť na vojne o španielske dedičstvo (1701 – 15), ktorá sa však stávala čoraz nepopulárnejšou. Napriek dlhoročnej priazni ho kráľovná Anna 1710 zo štátnych služieb prepustila.
God Save the King (Queen) [sejv d kvín; angl.], Boh ochraňuj kráľa (kráľovnú) — kráľovská a národná hymna Spojeného kráľovstva. Pôvodne vlastenecká pieseň, autor jej textu aj nápevu je anonymný, podľa výskumov je ním však pravdepodobne básnik a skladateľ Henry Carey (*1687, †1743). K všeobecnému rozšíreniu piesne prispelo vytlačenie jej textu 1745 v Gentleman’s Magazine (bez uvedenia autora) a hudby v antológii Thesaurus Musicus, zároveň ju uvádzali vo svojich predstaveniach londýnske divadlá. Pieseň sa začala čoskoro spievať pri kráľovských ceremóniách a od 1825 bola považovaná za národnú hymnu (jej používanie však nikdy nebolo proklamované žiadnym parlamentným alebo kráľovským aktom).
Melódia hymny prenikla aj do kontinentálnej Európy a do USA. Veľkú popularitu si získala najmä v Nemecku, kde sa s textom Heil Dir im Siegerkranz neskôr stala bývalou nemeckou národnou hymnou. S textom Oben am jungen Rhein je národnou hymnou Lichtenštajnska. Prvky melódie sa objavili aj v hudobných dielach C. M. von Webera, G. F. Händla a L. van Beethovena.
Gooch [gúč], George Peabody, 21. 10. 1873 Londýn – 31. 8. 1968 Chalfont-Saint-Peter, Buckinghamshire — britský historik a politik. R. 1906 – 10 a 1913 poslanec za Liberálnu stranu. Počas krátkej politickej kariéry sa špecializoval na zahraničné záležitosti a kritizoval politiku, ktorá viedla k vojne v Južnej Afrike. R. 1922 – 25 prezident Historickej asociácie (Historical Association) a 1933 – 36 Národnej mierovej rady (National Peace Council). Zaoberal sa dejinami francúzsko-nemeckých vzťahov, spoluvydavateľ edície britských dokumentov k problematike vzniku 1. svetovej vojny British Documents on the Origins of the War. R. 1911 – 60 redaktor časopisu The Contemporary Review, publikoval veľa príspevkov zaoberajúcich sa svetovými udalosťami a venoval sa popularizácii histórie. Autor prác História a historici v 19. stor. (History and Historians in the 19th century, 1913), Dejiny modernej Európy 1878 – 1919 (History of Modern Europe 1878 – 1919, 1923), Fridrich Veľký (Frederick the Great, 1947), Ľudovít XV. (Louis XV, 1956).
Gordon [gór-], Charles George, nazývaný Gordon paša alebo Gordon z Chartúmu, 28. 1. 1833 Woolwich – 26. 1. 1885 Chartúm — britský generál a politik. R. 1855 – 56 sa zúčastnil bojov v krymskej vojne, 1860 bol prevelený do Číny, kde mal potlačiť tchajpchingské povstanie. R. 1862 stál na čele jednotiek, ktoré potlačili proticisársku vzburu a dobyli späť mnoho čínskych miest a mestečiek. Potom ho odvelili do Sudánu, ktorý bol od 1822 pod nadvládou Egypta, resp. pod britským vplyvom. R. 1874 – 79 vykonával v službách egyptského chedíva funkciu správcu. R. 1884 sa stal generálnym guvernérom Sudánu, kde v tom čase vrcholilo povstanie za obnovu samostatnosti pod vedením Muhammada Ahmada prezývaného al-Mahdí (Spasiteľ), ktorého stúpenci sa zmocnili veľkej časti krajiny. Na čele britsko-egyptského vojska, ktoré malo hnutie potlačiť, sa dostal v Chartúme do obkľúčenia, kde bol povstalcami po niekoľkomesačnom obliehaní zabitý. Gordon, ktorého hlavu priniesli k al-Mahdího nohám, sa stal britským národným hrdinom a 1898 jeho násilnú smrť pomstila trestná výprava H. H. Kitchenera.
Gough [gaf], Hugh, sir, 3. 11. 1779 Limerick – 2. 3. 1869 Saint Helen’s (pri Dubline) — britský vojenský veliteľ. R. 1797 – 1800 pôsobil v Západnej Indii. R. 1808 – 14 velil kráľovskému írskemu mušketierskemu regimentu na Pyrenejskom polostrove (tzv. polostrovná vojna), kde Briti podporovali domáci odboj proti francúzskej nadvláde (→ napoleonské vojny). Vyznamenal sa vo viacerých bitkách, začo bol 1815 vymenovaný za rytiera. R. 1821 – 24 viedol akcie proti odbojným dedinčanom v severnom Írsku. Po povýšení na generálmajora pôsobil 1837 v Indii a počas britsko-čínskej prvej ópiovej vojny (1839 – 42) velil britskému vojsku v Číne. R. 1843 vymenovaný za hlavného veliteľa v Indii, v prvej sikhskej vojne (1845 – 46) však britské vojsko pod jeho velením utrpelo veľké straty. V druhej sikhskej vojne (1848 – 49) bola armáda Sikhov porazená a ich štát sa stal vazalom Spojeného kráľovstva. Gough bol vymenovaný za baróna (1846), potom za vikomta (1849). R. 1855 získal hodnosť plukovníka Kráľovskej jazdeckej gardy a 1862 poľného maršala.
Granville [gren-], John Carteret, gróf, 22. 4. 1690 – 2. 1. 1763 Bath — britský diplomat a politik. Od 1711 člen Snemovne lordov, 1721 – 24 štátny tajomník pre kolónie, 1724 – 30 miestodržiteľ v Írsku. V parlamente jeden z najväčších kritikov ministra R. Walpola, ktorý presadzoval politiku nezasahovania do európskych kontinentálnych záležitostí. Po jeho páde (1742) bol Granville kráľom Jurajom II. vymenovaný za štátneho sekretára pre zahraničie (1742 – 44). Britskú zahraničnú politiku zaangažoval do európskych problémov, podporoval Máriu Teréziu vo vojnách o rakúske dedičstvo (1740 – 48). Po 1744 jeho vplyv na politiku výrazne oslabol.
Greenwood [grínvúd], Arthur, 8. 2. 1880 Hunslet – 9. 6. 1954 Londýn — britský ekonóm a politik. Počas 1. svetovej vojny pracoval v štátnych službách, od 1922 poslanec Dolnej snemovne za Labouristickú stranu. R. 1924 v prvom labouristickom kabinete sekretár ministra zdravotníctva, 1929 – 31 minister zdravotníctva. Odporca politiky appeasementu N. Chamberlaina voči nacistickému Nemecku. R. 1940 – 42 minister bez kresla v koaličnom kabinete W. Churchilla. R. 1945 – 47 lord strážca pečate.
Grenville [grenvil], Fulke, barón Brooke, 3. 10. 1554 Warwickshire – 30. 9. 1628 Warwick — anglický spisovateľ a politik. Vzdelanie získal na jezuitskom kolégiu v Cambridgei. Obľúbenec kráľovnej Alžbety I., stal sa členom parlamentu, zastával rôzne dôležité štátne úrady, vykonával politické misie. Jeho práce (s výnimkou dvoch diel) boli objavené až po jeho smrti.
Grenville [grenvil], George, 14. 10. 1712 Wotton Underwood, Buckinghamshire – 13. 11. 1770 Londýn — britský politik, thoryovec. Od 1741 člen a od 1761 hovorca Dolnej snemovne. R. 1762 – 63 prvý lord admirality, 1763 – 65 ministerský predseda. Zreformoval finančný systém, 1765 presadil zákon o kolkovnom (tzv. Grenvillov zákon). Jeho vláda však bola nepopulárna, a to najmä pre daňovú politiku voči trinástim britským kolóniám na severoamerickom kontinente, čo výraznou mierou prispelo k rozpútaniu Americkej revolúcie.
Grey [grej], Edward, sir, vikomt z Fallodonu (od 1916), 25. 4. 1862 Londýn – 7. 9. 1933 Fallodon — britský politik, syn H. G. Greya. Bol vychovávaný v duchu tradícií britského liberalizmu. Vzdelanie získal vo Winchestri a v Oxforde. Od 1885 člen Dolnej snemovne za Liberálnu stranu. Po jej názorovom rozdelení v otázke búrskej vojny (1899 – 1902) sa pripojil k skupine tzv. imperialistických liberálov vedených H. H. Asquithom. R. 1892 – 95 štátny podtajomník v úrade ministerstva zahraničných vecí, 1905 – 16 minister zahraničných vecí (úrad zastával nepretržite najdlhšie v britských dejinách). Skepticky sa staval k tzv. politike splendid isolation, proti ktorej presadzoval zblíženie sa s Francúzskom a Ruskom. Usiloval sa zamedziť medzinárodným konfliktom a zmenšiť príčiny sporov medzi veľmocami tak v Afrike, ako aj v Strednej Ázii a na Ďalekom východe. Nedôveroval Nemecku a počas 1. marockej krízy (1905 – 06) podporoval francúzske záujmy. Jeho tajná diplomacia sa stretla so silnou kritikou Labouristickej strany. Prispel k ukončeniu prvej balkánskej vojny (1912 – 13). Po atentáte na Franza Ferdinanda d’Este 1914 sa pokúšal sprostredkovať dohodu medzi Srbskom a Rakúskom zorganizovaním konferencie veľmocí, čo sa však skončilo neúspešne a spor sa preniesol na vojnové pole. Na protest proti politike nového ministra zahraničných vecí D. Lloyda Georgea odišiel v decembri 1916 do ústrania. Po 1. svetovej vojne podporoval vznik Spoločnosti národov. R. 1923 – 24 viedol v Snemovni lordov liberálnu opozíciu. R. 1928 – 33 kancelár Oxfordskej univerzity. Autor autobiografií Dvadsaťpäť rokov (Twenty Five Years, 1925) a Pôvab vtákov (The Charm of Birds, 1927).
Grey [grej], Henry George, gróf, 28. 12. 1802 Howick – 9. 10. 1894 tamže — britský politik, otec E. Greya. R. 1826 – 45 člen Dolnej snemovne, neskôr vodca whigov v Snemovni lordov. R. 1846 – 52 štátny tajomník pre vojnu a kolónie. Ako jeden z prvých politikov presadzoval názor o potrebe samosprávy v britských kolóniách.
Grey [grej], Charles, gróf, 13. 3. 1764 Fallodon – 17. 7. 1845 Howick — britský politik. R. 1786 poslanec parlamentu (za Northumberland), kde reprezentoval reformné krídlo whigov. Stal sa vodcom strany whigov, ktorá v 80. rokoch 18. stor. dominovala britskej politike. Predstavoval opozíciu proti konzervatívnej vláde W. Pitta, prejavoval sympatie k Francúzskej i k Americkej revolúcii. Od 1806 lord admirality, 1830 – 34 ministerský predseda. Presadzoval modernú politiku občianskych slobôd, náboženskej tolerancie a parlamentné reformy. Za jeden z hlavných cieľov si stanovil modernizáciu volebného systému, ktorú 1832 úspešne zavŕšil prijatím volebnej reformy.
Haig [hejg], Douglas, 19. 6. 1861 Edinburgh – 29. 1. 1928 Londýn — britský poľný maršal. Po štúdiu na Royal Military Academy College v Sandhurste získaval bojové skúsenosti v koloniálnych vojnách v Sudáne, počas vojny v Južnej Afrike (1899 – 1901) a ako šéf generálneho štábu v Indii (1909 – 11). Počas 1. svetovej vojny viedol britské expedičné zbory v severnom Francúzsku, v júli 1916 jeho armáda utrpela v bitke pri rieke Somme porážku a veľké straty na životoch. Rovnakou porážkou sa skončila o rok neskôr bitka pri belgickom meste Passchendeale, ku ktorej prispel dlhotrvajúci dážď a bahnitý a rozmočený terén. Napriek tomu, že Haig vybojoval časť územia, Britom sa nepodaril prielom do nemeckých vojsk. R. 1917 bol vymenovaný za poľného maršala, po odchode do dôchodku sa 1921 stal predsedom Britských légií.
Hamilton [he-], Ian (Standish Monteigh), sir, 6. 1. 1853 ostrov Korfu – 12. 10. 1947 Londýn — britský generál. Od 1870 pôsobil v niekoľkých britských expedičných zboroch v Indii a Afrike. Od 1910 britský vrchný veliteľ v Stredomorí, počas 1. svetovej vojny vymenovaný za veliteľa expedičného zboru. Pre jeho chyby vo velení sa zásadná vojenská operácia na polostrove Gelibolu (Gallipoli) v bojoch Spojencov proti Turkom o získanie dardanelskej úžiny skončila veľkými stratami. Autor diela Galipolský denník (Gallipoli Diary, 2 zväzky, 1920).
hannoverská dynastia, aj hanoverská dynastia, angl. House of Hanover — britská kráľovská dynastia nemeckého pôvodu vládnuca na britskom tróne 1714 – 1901. Jej zakladateľom bol hannoverský kurfirst Georg Ludwig, ktorý vo Veľkej Británii vládol ako Juraj I. (1714 – 27). Počas panovania jej šiestich kráľov krajina dosiahla mocenský a územný vrchol a vyvinula sa na klasický typ buržoáznej konštitučnej monarchie. Najvýznamnejšími panovníkmi boli Juraj III. (1760 – 1820) a Viktória (1837 – 1901), ktorá sa vydala za princa Alberta zo sasko-kobursko-gothskej dynastie, čím bola založená nová vetva hannoverskej dynastie. Počas 1. svetovej vojny sa kráľ Juraj V. rozhodol 1917 z lojality voči vlasti (aby sa zakryl nemecký pôvod) premenovať dynastiu na windsorskú dynastiu.