Hegel, Georg Wilhelm Friedrich

Text hesla

Hegel, Georg Wilhelm Friedrich, 27. 8. 1770 Stuttgart – 14. 11. 1831 Berlín — nemecký filozof, vrcholný predstaviteľ nemeckej klasickej filozofie. Študoval teológiu a filozofiu v Tübingene, 1793 – 96 domáci učiteľ v Berne a 1797 – 1800 vo Frankfurte nad Mohanom. Od 1801 docent, od 1805 mimoriadny profesor na univerzite v Jene, kde spolu s F. Schellingom vydávali Kritisches Journal der Philosophie (1802 – 03). R. 1806 sa počas vojny s Francúzskom vzdal profesúry a pracoval ako redaktor miestnych novín v Bambergu. R. 1808 – 16 riaditeľ gymnázia v Norimbergu, od 1816 pôsobil na univerzite v Heidelbergu a od 1818 na univerzite v Berlíne (1830 jej rektor).

Hegela značne ovplyvnili jeho predchodcovia, ale i prevratné udalosti vo vtedajšej Európe (napr. napoleonské výboje a Francúzska revolúcia). Charakteristickým princípom jeho myslenia je skôr dôraz na stávanie sa (Werden) ako na bytie (Sein), dôraz na dejiny a zmenu. Dejiny a všetky zmeny sa vyvíjajú v dialektickom procese, v ktorom je protirečenie princípom pohybu a zmeny, pričom každá myšlienka alebo téza je popretá inou myšlienkou alebo antitézou. Tým sa obidve rušia a rozplynú vo vyššej harmónii, v syntéze, pričom sú vyzdvihnuté (aufheben) a zachované na vyššej úrovni, na ktorej sa táto syntéza stáva novou tézou. Celý proces sa takto ďalej opakuje na inej úrovni. Hegelovo filozofické učenie má dominantne systémovú podobu, v ktorej sa usiluje zachytiť celú sféru skutočnosti — myslenie, prírodu, dejiny, kultúru, náboženstvo i umenie. Náznaky jeho filozofického systému obsahovalo už jeho prvé významné dielo Fenomenológia ducha (Phänomenologie des Geistes, 1807), v ktorom sa objavuje pojem svetového rozumu ako základ celej skutočnosti a vývin skutočnosti sa opisuje ako vzostupný proces sebauvedomovania tohto svetového rozumu. Dielo obsahuje významnú analýzu dialektiky pána a raba ako procesu vzájomného sebauznania a vzájomnej závislosti. Ich sebavedomie existuje o sebe a pre seba len ako uznané sebavedomie. Osobnosť nemôže existovať izolovane, ale vytvára sa projekciou do niečoho iného, než je sama, rovnováhu dosahuje len vtedy, keď medzi obidvoma elementmi dôjde k zmiereniu. Hegel toto chápanie osobnosti neskôr v rámci filozofie náboženstva aplikuje aj na teologicko-metafyzickú tému Svätej Trojice. Fenomenológia ducha poukazuje na rozpad metafyzickej ontológie v modernej dobe ako sebavyprázdnenie abstraktnej substancie. Hlavnú myšlienku tohto diela (najhlbším základom všetkého je absolútna idea) rozvíjal Hegel v obsiahlych výkladoch systematickej filozofie. Svoj systém rozpracúval vo viacerých dielach, najmä v prácach Logika ako veda I-III (Wissenschaft der Logik, 1812 – 16; slov. 1986) a Základy encyklopédie filozofických vied (Enzyklopädie der philosophischen Wissenschaft im Grundrisse, 1817). V nadväznosti na filozofiu I. Kanta, J. G. Fichteho a F. W. J. Schellinga rešpektuje delenie skutočnosti na jej subjektívnu a objektívnu zložku, zásadne však zdôrazňuje ich dialektickú jednotu. Vychádza z presvedčenia, že vo filozofii záleží všetko na tom, či pochopíme a vyjadríme pravdu nielen ako substanciu, ale práve tak isto aj ako subjekt. Hľadá (podobne ako Fichte) cestu na filozofické zdôvodnenie, že ľudské poznanie (sebauvedomený duch) sa zákonite vyvíja smerom k vede – k absolútnemu sebauvedomeniu. Pravú podobu pravdy kladie do oblasti vedy, t. j. živlom existencie pravdy je len pojem. Ten sa mu stáva základným vymedzením činného sebauvedomenia, ktoré sa v poznaní stotožňuje s objektom. Absolútny základ reality je považovaný za blízky povahe nášho myslenia, inak by sa takýto základ stal pre naše myslenie neidentifikovateľným. Hegel vo svojej filozofii však nevychádza zo subjektu (ako napr. R. Descartes či J. G. Fichte), ale z chápania všeobecného vedomia, ktoré sa rozvíja z fázy prirodzeného myslenia až po absolútne vedenie (umenie, náboženstvo, filozofia). Vedomie sa pre Hegela stáva kľúčom k celej pravde, keď vykonáva pohyb od konečného k nekonečnému, čo je možné len vtedy, keď je dynamické, a nie statické. V kritickej nadväznosti na Kantovo a Fichteho chápanie ja (jastva) rozvíja myšlienku, že vedomie je vždy spojené nielen s vedomím seba samého, ale aj s objektom. Zdôraznenie autonómnosti ja viedlo Fichteho k pochopeniu transcendentálneho vedomia ako činnosti. Na Hegelovej koncepcii je najvýznamnejšie to, že vedomie nevyhnutne spája s pohybom sebavytvárania – človek sa tvorí v dejinách sám, vlastnou myšlienkovou prácou, čím Hegel najvýraznejšie z učenia všetkých ostatných nemeckých klasických filozofov posúva problém vedomia do oblasti dejín. Zároveň zdôrazňuje, že základom akéhokoľvek filozofovania je spinozizmus. B. Spinoza vo svojom učení o substancii, ktorú zároveň stotožňuje s Bohom a prírodou, vytvára priestor na nenáboženské chápanie skutočnosti, lebo substancia je causa sui. Hegel tvrdí, že absolútna substancia je pravdou, ale nie je celou pravdou. Aby ňou bola, musí byť myslená ako v sebe činná – živá, dynamická, a nie statická ako u Spinozu. Spinozovský a fichteovský motív (substancia a sebauvedomenie) začali prinášať dovtedy neočakávané filozofické výsledky. Hegel chápe absolútno ako kladenie a sebakladenie, rozvíjanie a sebarozvíjanie neosobného princípu sveta, ktoré sa najprv vyvíja v rámci čistého myslenia (logika), potom prechádza do inobytia (filozofia prírody) a nakoniec sa vracia späť k sebe samému (filozofia ducha). Absolútno (absolútny duch, svetový duch, svetový rozum) je základnou štruktúrou a dynamickým princípom skutočnosti. Je svetom a svet je ním v zmysle myšlienkovo-duchovných a predmetno-konkrétnych realít. Živá substancia je potom bytie, ktoré je opravdivo subjektom a zároveň objektom, je opravdivo skutočné len potiaľ, pokiaľ je pohybom sebakladenia, t. j. sprostredkovaním medzi prechodom seba do inobytia a návratom k sebe samému. V myšlienke o jednote substancie a subjektu sa potvrdzuje nielen dialektický charakter skutočnosti, ale zároveň sa zdôrazňuje nevyhnutnosť chápať subjekt ako konkrétny systém činnosti. Hegel chápe subjekt ako sebačinnosť, sebakladenie a sebavytváranie v rôznych dejinných formách poznávaco-praktickej činnosti ľudí a národov. Hegel pri koncipovaní svojho filozofického systému vychádza z predpokladu, že existuje len jedna podstata celej skutočnosti – pojem. Je podľa neho zvrátené zastávať názor, že najprv jestvujú predmety tvoriace obsah našich predstáv a až potom prichádza naša subjektívna činnosť vytvárajúca ich pojmy abstrahovaním a zhŕňaním toho, čo majú predmety spoločné. Pojem je pre Hegela tým prvým a veci sú tým, čím sú v dôsledku činnosti imanentného a v nich sa prejavujúceho pojmu. Hegel tým tvrdí, že myšlienka, konkrétnejšie pojem, je nekonečnou formou, slobodnou stvoriteľskou činnosťou, ktorá na svoju realizáciu nepotrebuje látku jestvujúcu mimo nej. Hegel pochopil pojem ako nekonečnú formu a nazval ho absolútnou ideou. Ide o neosobný duchovný princíp sveta, ktorý sa vyvíja. V procese svojho dialektického samovývoja prechádza troma základnými stupňami. Na prvom stupni sa absolútna idea vyvíja v sebe samej v živle čistého myslenia. Rozvíja svoje pojmové určenia do systému kategórií, ktoré sú navzájom spojené, prechádzajú do protikladov a potom do protirečení, rušia sa a prekonávajú, aby sa na vyššom stupni zjednotili. Tento stupeň skúma logika v troch základných častiach (učenie o bytí, učenie o pojme, učenie o podstate). Na druhom stupni sa absolútna idea odcudzuje sama sebe, popiera samu seba, existuje vo forme inobytia, objektivizuje sa do prírody a jej procesov – mechaniky, fyziky a organiky, čím znova obohacuje svoje pojmové určenia, vytvára protiklad stupňa čistého myslenia a možnosť, aby na poslednom, treťom stupni vývoja dosiahol duch konkrétnosť. Tento stupeň vývoja skúma filozofia prírody. Na treťom stupni sa absolútna idea vracia k sebe samej. Zjednocuje prvý a druhý stupeň – čisté myslenie a inobytie, čím sa stáva duchom, ktorý predstavuje ľudstvo s jeho duchovno-kultúrnymi aktivitami. Na tomto stupni vývoj absolútnej idey smeruje od subjektívneho ducha (ľudské vedomie) cez objektívneho (právo, morálka, spoločnosť, štát a dejiny, ktoré Hegel chápe ako napredovanie vo vývoji slobody) až k absolútnemu duchu (umenie, náboženstvo, filozofia). Tretí stupeň skúma filozofia ducha. Hegel predovšetkým majstrovsky uplatňuje svoju dialektickú metódu, lebo je presvedčený, že protirečenia hýbu svetom. Umenie skúma krásno ako formu nekonečného v zmyslovej jestvujúcnosti (nekonečno v konečnosti vyjadruje vo forme predstavy). Náboženstvo sa na úrovni citu pokúša pochopiť a vysvetliť skutočnosť. Najvyššou formou absolútneho ducha je filozofia, lebo sa zmocňuje skutočnosti na najvyššej možnej úrovni, na úrovni pojmu. Filozofia je médium, v ktorom idea myslí samu seba. Preto aj dejiny filozofie sú dejinami absolútneho myslenia, ktoré je jediné schopné reflektovať samo seba. Hegel sa preto stal zakladateľom a jedným z vrcholných predstaviteľov dejín filozofie. Súčasťou systémovej stavby Hegelovej filozofie je filozofia práva, filozofia dejín, filozofia náboženstva, estetika a dejiny filozofie. Problematike teórie štátu a práva venoval samostatné dielo Základy filozofie práva alebo náčrt prirodzeného práva a štátovedy (Grundlinien der Philosophie des Rechts oder Naturrecht und Staatswissenschaft im Grundrisse, 1820), ktoré je známejšie pod názvom Filozofia práva. Po Hegelovej smrti vydali jeho žiaci jeho Prednášky o filozofii dejín (Vorlesungen über die Philosophie der Geschichte, 1837). Filozofia objektívneho ducha obsahuje tézu, že človek sa rodí do určitého duchovného prostredia, ktoré žije v morálke a mravnosti, v práve a ústave. V živej mravnosti splývajú objektívne, všeobecné etické normy so subjektívnym morálnym zmýšľaním, t. j. jednotlivci si osvojujú rozumné princípy a uplatňujú ich. Poslaním filozofie práva je opisovať reálne existujúci štát ako niečo, čo je samo osebe rozumné. Právo Hegel nechápal v úzkom právnom zmysle, ale ako súhrn všetkých stránok života spoločnosti. Troma vývojovými stupňami práva sú abstraktné (formálne) právo, moralita a mravnosť. Mravnosť sa člení na rodinu, občiansku spoločnosť a štát. Štát je najvyšším výrazom ľudskej slobody, výsledkom pokračovania rodiny a občianskej spoločnosti. Oddanosť štátu je predpokladom plne sa realizujúcej individuality. Hegel nesúhlasil s myšlienkou suverenity ľudu a obhajoval myšlienku suverenity štátu. Jeho filozofia umenia je koncentrovaná v diele Estetika (Vorlesungen über die Ästhetik, 1835 – 38; slov. 1968). Umenie je vyjadrením ducha v zmyslových formách, a tak sa stáva cestou sebapoznávania absolútnej idey. Hegel rozlišuje tri vývojové stupne v histórii umenia – symbolický, klasický a romantický. Podľa jeho významnej teórie smrti umenia umenie vyčerpalo svoj potenciál. Jeho téza o umení ako poznaní ovplyvnila najmä estetiku marxizmu. Podľa neho náboženstvo i filozofia majú rovnaký predmet záujmu, t. j. pravdu, ktorou je výlučne Boh. Hegelova filozofia náboženstva je postosvietenským pokusom rehabilitovať významné postavenie teológie medzi ostatnými disciplínami myslenia, pričom je zároveň kritikou tradičnej teológie a aj jej rekonštrukciou, čo niekedy vzbudzovalo mylné podozrenie z príklonu k ateizmu. Je reakciou na osvietensky skeptickú kritiku teológie ako metafyziky, ktorá vyvrcholila I. Kantom. Podľa Hegela po Kantovi už viac nie je možná teológia ako špeciálna metafyzika o nadzmyslovom jestvujúcne, t. j. o najvyššom bytí. Kritiku teologickej metafyziky Hegel akceptuje, ale neprijíma osvietenské povýšenie subjektivity na ústredný princíp. Preto transcendentné, najvyššie bytie nie je ani základnou substanciou (ako v metafyzickej ontoteológii), ani základným subjektom (ako v imanentnej antropológii), ale je rozpoznané ako dejinné bytie, t. j. ako spoločenský proces, v ktorom dochádza k splývaniu a zachovávaniu protikladov. Prvý postoj absolutizoval metafyzickú substanciu najvyššieho bytia, druhý zdôrazňoval osvietenské práva subjektivity a slobody. Obidva postoje myslenia tak vyjadrujú odcudzenie božského a ľudského. Hegel však vychádza z reformačného porozumenia viery, ktoré sa sústreďuje na christologické zmierenie božského s ľudským. Odmieta preto učenie o dvoch prirodzenostiach a jeho obnova filozofickej teológie je formou božsko-ľudskej jednoty. Rekonštruuje inkarnáciu ako formu božského sebapoznania vo svojom protiklade. Náboženstvo je tak vzájomným božsko-ľudským sebapoznaním. Analogicky k vývoju absolútnej idey sa Boh prejavuje v inkarnácii Krista, aby dospel k svojej jednote vo Svätom Duchu. Formuláciou o substancii, ktorá sa stáva subjektom, Hegel revidoval monopolárne chápanie klasického teizmu na bipolárne, ktoré neskôr rozvinul do triadického (trojičného) chápania absolútna. Jeho špekulatívna filozofia však nie je závislá od kresťanstva, pretože ho transformuje na univerzálnu ontológiu, v ktorej inkarnácia nie je jedinečným historickým faktom, ale ontologickým princípom božsko-ľudského vzťahu.

Popis ilustrácie

Friedrich Wilhelm Bollinger podľa Johanna Christiana Xelleho: Georg Wilhelm Friedrich Hegel, 1805 – 25, Rijksmuseum, Amsterdam

Text hesla

Hegel, Georg Wilhelm Friedrich, 27. 8. 1770 Stuttgart – 14. 11. 1831 Berlín — nemecký filozof, vrcholný predstaviteľ nemeckej klasickej filozofie. Študoval teológiu a filozofiu v Tübingene, 1793 – 96 domáci učiteľ v Berne a 1797 – 1800 vo Frankfurte nad Mohanom. Od 1801 docent, od 1805 mimoriadny profesor na univerzite v Jene, kde spolu s F. Schellingom vydávali Kritisches Journal der Philosophie (1802 – 03). R. 1806 sa počas vojny s Francúzskom vzdal profesúry a pracoval ako redaktor miestnych novín v Bambergu. R. 1808 – 16 riaditeľ gymnázia v Norimbergu, od 1816 pôsobil na univerzite v Heidelbergu a od 1818 na univerzite v Berlíne (1830 jej rektor).

Hegela značne ovplyvnili jeho predchodcovia, ale i prevratné udalosti vo vtedajšej Európe (napr. napoleonské výboje a Francúzska revolúcia). Charakteristickým princípom jeho myslenia je skôr dôraz na stávanie sa (Werden) ako na bytie (Sein), dôraz na dejiny a zmenu. Dejiny a všetky zmeny sa vyvíjajú v dialektickom procese, v ktorom je protirečenie princípom pohybu a zmeny, pričom každá myšlienka alebo téza je popretá inou myšlienkou alebo antitézou. Tým sa obidve rušia a rozplynú vo vyššej harmónii, v syntéze, pričom sú vyzdvihnuté (aufheben) a zachované na vyššej úrovni, na ktorej sa táto syntéza stáva novou tézou. Celý proces sa takto ďalej opakuje na inej úrovni. Hegelovo filozofické učenie má dominantne systémovú podobu, v ktorej sa usiluje zachytiť celú sféru skutočnosti — myslenie, prírodu, dejiny, kultúru, náboženstvo i umenie. Náznaky jeho filozofického systému obsahovalo už jeho prvé významné dielo Fenomenológia ducha (Phänomenologie des Geistes, 1807), v ktorom sa objavuje pojem svetového rozumu ako základ celej skutočnosti a vývin skutočnosti sa opisuje ako vzostupný proces sebauvedomovania tohto svetového rozumu. Dielo obsahuje významnú analýzu dialektiky pána a raba ako procesu vzájomného sebauznania a vzájomnej závislosti. Ich sebavedomie existuje o sebe a pre seba len ako uznané sebavedomie. Osobnosť nemôže existovať izolovane, ale vytvára sa projekciou do niečoho iného, než je sama, rovnováhu dosahuje len vtedy, keď medzi obidvoma elementmi dôjde k zmiereniu. Hegel toto chápanie osobnosti neskôr v rámci filozofie náboženstva aplikuje aj na teologicko-metafyzickú tému Svätej Trojice. Fenomenológia ducha poukazuje na rozpad metafyzickej ontológie v modernej dobe ako sebavyprázdnenie abstraktnej substancie. Hlavnú myšlienku tohto diela (najhlbším základom všetkého je absolútna idea) rozvíjal Hegel v obsiahlych výkladoch systematickej filozofie. Svoj systém rozpracúval vo viacerých dielach, najmä v prácach Logika ako veda I-III (Wissenschaft der Logik, 1812 – 16; slov. 1986) a Základy encyklopédie filozofických vied (Enzyklopädie der philosophischen Wissenschaft im Grundrisse, 1817). V nadväznosti na filozofiu I. Kanta, J. G. Fichteho a F. W. J. Schellinga rešpektuje delenie skutočnosti na jej subjektívnu a objektívnu zložku, zásadne však zdôrazňuje ich dialektickú jednotu. Vychádza z presvedčenia, že vo filozofii záleží všetko na tom, či pochopíme a vyjadríme pravdu nielen ako substanciu, ale práve tak isto aj ako subjekt. Hľadá (podobne ako Fichte) cestu na filozofické zdôvodnenie, že ľudské poznanie (sebauvedomený duch) sa zákonite vyvíja smerom k vede – k absolútnemu sebauvedomeniu. Pravú podobu pravdy kladie do oblasti vedy, t. j. živlom existencie pravdy je len pojem. Ten sa mu stáva základným vymedzením činného sebauvedomenia, ktoré sa v poznaní stotožňuje s objektom. Absolútny základ reality je považovaný za blízky povahe nášho myslenia, inak by sa takýto základ stal pre naše myslenie neidentifikovateľným. Hegel vo svojej filozofii však nevychádza zo subjektu (ako napr. R. Descartes či J. G. Fichte), ale z chápania všeobecného vedomia, ktoré sa rozvíja z fázy prirodzeného myslenia až po absolútne vedenie (umenie, náboženstvo, filozofia). Vedomie sa pre Hegela stáva kľúčom k celej pravde, keď vykonáva pohyb od konečného k nekonečnému, čo je možné len vtedy, keď je dynamické, a nie statické. V kritickej nadväznosti na Kantovo a Fichteho chápanie ja (jastva) rozvíja myšlienku, že vedomie je vždy spojené nielen s vedomím seba samého, ale aj s objektom. Zdôraznenie autonómnosti ja viedlo Fichteho k pochopeniu transcendentálneho vedomia ako činnosti. Na Hegelovej koncepcii je najvýznamnejšie to, že vedomie nevyhnutne spája s pohybom sebavytvárania – človek sa tvorí v dejinách sám, vlastnou myšlienkovou prácou, čím Hegel najvýraznejšie z učenia všetkých ostatných nemeckých klasických filozofov posúva problém vedomia do oblasti dejín. Zároveň zdôrazňuje, že základom akéhokoľvek filozofovania je spinozizmus. B. Spinoza vo svojom učení o substancii, ktorú zároveň stotožňuje s Bohom a prírodou, vytvára priestor na nenáboženské chápanie skutočnosti, lebo substancia je causa sui. Hegel tvrdí, že absolútna substancia je pravdou, ale nie je celou pravdou. Aby ňou bola, musí byť myslená ako v sebe činná – živá, dynamická, a nie statická ako u Spinozu. Spinozovský a fichteovský motív (substancia a sebauvedomenie) začali prinášať dovtedy neočakávané filozofické výsledky. Hegel chápe absolútno ako kladenie a sebakladenie, rozvíjanie a sebarozvíjanie neosobného princípu sveta, ktoré sa najprv vyvíja v rámci čistého myslenia (logika), potom prechádza do inobytia (filozofia prírody) a nakoniec sa vracia späť k sebe samému (filozofia ducha). Absolútno (absolútny duch, svetový duch, svetový rozum) je základnou štruktúrou a dynamickým princípom skutočnosti. Je svetom a svet je ním v zmysle myšlienkovo-duchovných a predmetno-konkrétnych realít. Živá substancia je potom bytie, ktoré je opravdivo subjektom a zároveň objektom, je opravdivo skutočné len potiaľ, pokiaľ je pohybom sebakladenia, t. j. sprostredkovaním medzi prechodom seba do inobytia a návratom k sebe samému. V myšlienke o jednote substancie a subjektu sa potvrdzuje nielen dialektický charakter skutočnosti, ale zároveň sa zdôrazňuje nevyhnutnosť chápať subjekt ako konkrétny systém činnosti. Hegel chápe subjekt ako sebačinnosť, sebakladenie a sebavytváranie v rôznych dejinných formách poznávaco-praktickej činnosti ľudí a národov. Hegel pri koncipovaní svojho filozofického systému vychádza z predpokladu, že existuje len jedna podstata celej skutočnosti – pojem. Je podľa neho zvrátené zastávať názor, že najprv jestvujú predmety tvoriace obsah našich predstáv a až potom prichádza naša subjektívna činnosť vytvárajúca ich pojmy abstrahovaním a zhŕňaním toho, čo majú predmety spoločné. Pojem je pre Hegela tým prvým a veci sú tým, čím sú v dôsledku činnosti imanentného a v nich sa prejavujúceho pojmu. Hegel tým tvrdí, že myšlienka, konkrétnejšie pojem, je nekonečnou formou, slobodnou stvoriteľskou činnosťou, ktorá na svoju realizáciu nepotrebuje látku jestvujúcu mimo nej. Hegel pochopil pojem ako nekonečnú formu a nazval ho absolútnou ideou. Ide o neosobný duchovný princíp sveta, ktorý sa vyvíja. V procese svojho dialektického samovývoja prechádza troma základnými stupňami. Na prvom stupni sa absolútna idea vyvíja v sebe samej v živle čistého myslenia. Rozvíja svoje pojmové určenia do systému kategórií, ktoré sú navzájom spojené, prechádzajú do protikladov a potom do protirečení, rušia sa a prekonávajú, aby sa na vyššom stupni zjednotili. Tento stupeň skúma logika v troch základných častiach (učenie o bytí, učenie o pojme, učenie o podstate). Na druhom stupni sa absolútna idea odcudzuje sama sebe, popiera samu seba, existuje vo forme inobytia, objektivizuje sa do prírody a jej procesov – mechaniky, fyziky a organiky, čím znova obohacuje svoje pojmové určenia, vytvára protiklad stupňa čistého myslenia a možnosť, aby na poslednom, treťom stupni vývoja dosiahol duch konkrétnosť. Tento stupeň vývoja skúma filozofia prírody. Na treťom stupni sa absolútna idea vracia k sebe samej. Zjednocuje prvý a druhý stupeň – čisté myslenie a inobytie, čím sa stáva duchom, ktorý predstavuje ľudstvo s jeho duchovno-kultúrnymi aktivitami. Na tomto stupni vývoj absolútnej idey smeruje od subjektívneho ducha (ľudské vedomie) cez objektívneho (právo, morálka, spoločnosť, štát a dejiny, ktoré Hegel chápe ako napredovanie vo vývoji slobody) až k absolútnemu duchu (umenie, náboženstvo, filozofia). Tretí stupeň skúma filozofia ducha. Hegel predovšetkým majstrovsky uplatňuje svoju dialektickú metódu, lebo je presvedčený, že protirečenia hýbu svetom. Umenie skúma krásno ako formu nekonečného v zmyslovej jestvujúcnosti (nekonečno v konečnosti vyjadruje vo forme predstavy). Náboženstvo sa na úrovni citu pokúša pochopiť a vysvetliť skutočnosť. Najvyššou formou absolútneho ducha je filozofia, lebo sa zmocňuje skutočnosti na najvyššej možnej úrovni, na úrovni pojmu. Filozofia je médium, v ktorom idea myslí samu seba. Preto aj dejiny filozofie sú dejinami absolútneho myslenia, ktoré je jediné schopné reflektovať samo seba. Hegel sa preto stal zakladateľom a jedným z vrcholných predstaviteľov dejín filozofie. Súčasťou systémovej stavby Hegelovej filozofie je filozofia práva, filozofia dejín, filozofia náboženstva, estetika a dejiny filozofie. Problematike teórie štátu a práva venoval samostatné dielo Základy filozofie práva alebo náčrt prirodzeného práva a štátovedy (Grundlinien der Philosophie des Rechts oder Naturrecht und Staatswissenschaft im Grundrisse, 1820), ktoré je známejšie pod názvom Filozofia práva. Po Hegelovej smrti vydali jeho žiaci jeho Prednášky o filozofii dejín (Vorlesungen über die Philosophie der Geschichte, 1837). Filozofia objektívneho ducha obsahuje tézu, že človek sa rodí do určitého duchovného prostredia, ktoré žije v morálke a mravnosti, v práve a ústave. V živej mravnosti splývajú objektívne, všeobecné etické normy so subjektívnym morálnym zmýšľaním, t. j. jednotlivci si osvojujú rozumné princípy a uplatňujú ich. Poslaním filozofie práva je opisovať reálne existujúci štát ako niečo, čo je samo osebe rozumné. Právo Hegel nechápal v úzkom právnom zmysle, ale ako súhrn všetkých stránok života spoločnosti. Troma vývojovými stupňami práva sú abstraktné (formálne) právo, moralita a mravnosť. Mravnosť sa člení na rodinu, občiansku spoločnosť a štát. Štát je najvyšším výrazom ľudskej slobody, výsledkom pokračovania rodiny a občianskej spoločnosti. Oddanosť štátu je predpokladom plne sa realizujúcej individuality. Hegel nesúhlasil s myšlienkou suverenity ľudu a obhajoval myšlienku suverenity štátu. Jeho filozofia umenia je koncentrovaná v diele Estetika (Vorlesungen über die Ästhetik, 1835 – 38; slov. 1968). Umenie je vyjadrením ducha v zmyslových formách, a tak sa stáva cestou sebapoznávania absolútnej idey. Hegel rozlišuje tri vývojové stupne v histórii umenia – symbolický, klasický a romantický. Podľa jeho významnej teórie smrti umenia umenie vyčerpalo svoj potenciál. Jeho téza o umení ako poznaní ovplyvnila najmä estetiku marxizmu. Podľa neho náboženstvo i filozofia majú rovnaký predmet záujmu, t. j. pravdu, ktorou je výlučne Boh. Hegelova filozofia náboženstva je postosvietenským pokusom rehabilitovať významné postavenie teológie medzi ostatnými disciplínami myslenia, pričom je zároveň kritikou tradičnej teológie a aj jej rekonštrukciou, čo niekedy vzbudzovalo mylné podozrenie z príklonu k ateizmu. Je reakciou na osvietensky skeptickú kritiku teológie ako metafyziky, ktorá vyvrcholila I. Kantom. Podľa Hegela po Kantovi už viac nie je možná teológia ako špeciálna metafyzika o nadzmyslovom jestvujúcne, t. j. o najvyššom bytí. Kritiku teologickej metafyziky Hegel akceptuje, ale neprijíma osvietenské povýšenie subjektivity na ústredný princíp. Preto transcendentné, najvyššie bytie nie je ani základnou substanciou (ako v metafyzickej ontoteológii), ani základným subjektom (ako v imanentnej antropológii), ale je rozpoznané ako dejinné bytie, t. j. ako spoločenský proces, v ktorom dochádza k splývaniu a zachovávaniu protikladov. Prvý postoj absolutizoval metafyzickú substanciu najvyššieho bytia, druhý zdôrazňoval osvietenské práva subjektivity a slobody. Obidva postoje myslenia tak vyjadrujú odcudzenie božského a ľudského. Hegel však vychádza z reformačného porozumenia viery, ktoré sa sústreďuje na christologické zmierenie božského s ľudským. Odmieta preto učenie o dvoch prirodzenostiach a jeho obnova filozofickej teológie je formou božsko-ľudskej jednoty. Rekonštruuje inkarnáciu ako formu božského sebapoznania vo svojom protiklade. Náboženstvo je tak vzájomným božsko-ľudským sebapoznaním. Analogicky k vývoju absolútnej idey sa Boh prejavuje v inkarnácii Krista, aby dospel k svojej jednote vo Svätom Duchu. Formuláciou o substancii, ktorá sa stáva subjektom, Hegel revidoval monopolárne chápanie klasického teizmu na bipolárne, ktoré neskôr rozvinul do triadického (trojičného) chápania absolútna. Jeho špekulatívna filozofia však nie je závislá od kresťanstva, pretože ho transformuje na univerzálnu ontológiu, v ktorej inkarnácia nie je jedinečným historickým faktom, ale ontologickým princípom božsko-ľudského vzťahu.

Zverejnené vo februári 2008.

citácia

Hegel, Georg Wilhelm Friedrich [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-10-21]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/hegel-georg-wilhelm-friedrich