Hákimova mešita

Hákimova mešita — mešita v Káhire (spolu s mešitou al-Azhar jedna z najväčších fátimovských mešít v Káhire).

R. 990 ju začal stavať fátimovský kalif al-Azíz bi-lláh a 1013 ju dokončil jeho syn al-Hákim bi-amri-lláh. Mešita je typická tehlová stavba ranej islamskej architektúry so štvorcovým pôdorysom a s hypostylovým plánom. Fátimovskými inováciami sú mohutná, starostlivo vypracovaná kamenná fasáda s jemnou ornamentálnou výzdobou, rohové minarety a klenutý vyčnievajúci portál. Nekryté centrálne nádvorie obklopujú arkády ohraničujúce štyri stĺpové modlitebné siene (→ hypostyl). Najväčšia z nich smeruje na juhovýchod (kibla). Na východnom a južnom rohu, ako aj nad mihrábom v strede juhovýchodnej strany stoja malé tehlové, pravdepodobne pôvodné kupoly. Stavbe dominujú dva minarety v severnom a západnom rohu s nezvyčajne mohutnými kamennými základňami v tvare zrezaného ihlana, na ktorom stoja štíhle veže. Mešita sa severovýchodnou stenou opiera o mestské hradby medzi bránami Báb al-Futúh a Báb an-Nasr. Pôvodne sa nachádzala mimo mestských hradieb, súčasťou uzavretého mesta sa stala ešte v 11. stor., keď fátimovský minister Badr al-Džamálí dal prebudovať severnú stenu hradieb. Zriedka sa používala ako bohoslužobné miesto (posledná zmienka 1452). Počas križiackych vojen slúžila ako väzenie pre zajatých križiakov a ako Saláhaddínova stajňa. V 13. stor. ju dal obnoviť sultán Bajbars. Na prelome 18. a 19. stor. počas francúzskej okupácie sa používala ako skladisko. Zanedbanú mešitu dal koncom 19. stor. opraviť chedív Tawfík a stala sa sídlom prvého islamského múzea. V 80. rokoch 20. stor. ju renovovali členovia šíitskej sekty ismá’ílíja, ktorí Fátimovcov považujú za svojich náboženských predchodcov. R. 1979 bola spolu s ďalšími islamskými pamiatkami Káhiry zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.