hajdúsi

Text hesla

hajdúsi [maď.] —

1. pôvodne skupina uhorských obyvateľov (roľníkov alebo pastierov bez prístrešia), ktorí ušli pred Turkami. Niektorí sa živili ako pohoniči dobytka (lat. haidones, maď. hajtú; odtiaľ názov), väčšina sa dala najímať na obranu hraníc s Osmanskou ríšou, resp. do vojenských služieb sedmohradských kniežat, preto termín hajdúsi označuje od 16. stor. žoldnierov. Hajdúsi tvorili nepravidelnú doplnkovú zložku ľahkého jazdectva, ich prednosťami boli rýchlosť, schopnosť narúšať činnosť nepriateľa v rôznych fázach boja a relatívne široká oblasť pôsobnosti. Hajdúske oddiely boli úspešne využívané na získavanie zajatcov a informácií, na záškodnícku činnosť, narúšanie zásobovacích trás a prekvapujúce prepady a útoky. Výstroj a výzbroj hajdúchov bývali často rôznorodé aj v rámci jednotlivých oddielov, ktoré sa navyše líšili aj počtom. Počas stavovských povstaní v 17. a na začiatku 18. stor. (→ protihabsburské povstania) tvorili jadro povstaleckých vojsk. R. 1609 dostali na základe privilégia Š. Bočkaja územie v Szabolcsskej stolici (6 mestečiek, hlavné centrum Böszörmény, dnes Hajdúböszörmény), kde mali vlastnú samosprávu na čele s grófom, od 1871 kapitánom. R. 1876 bolo ich územie začlenené do novovytvorenej župy Hajdú (dnes Hajdú-Bihar);

2. v Uhorsku ozbrojený zemepanský alebo župný sluha; dráb;

3. v juhovýchodnej Európe zbojnícke skupiny ľudových bojovníkov proti tureckej nadvláde, ktorí boli v 17. – 19. stor. predstaviteľmi národnej a náboženskej opozície v Osmanskej ríši. V Grécku boli známi ako kleftovia, ich obdobou boli aj uskokovia, ktorí utiekli do kresťanských krajín (Chorvátsko, Benátsko), odkiaľ robili výpady na územia obsadené Turkami. Hajdúsi sa stali jednou z významných tém ľudovej tvorby, boli oslavovaní najmä v bulharských a srbských národných piesňach.

Text hesla

hajdúsi [maď.] —

1. pôvodne skupina uhorských obyvateľov (roľníkov alebo pastierov bez prístrešia), ktorí ušli pred Turkami. Niektorí sa živili ako pohoniči dobytka (lat. haidones, maď. hajtú; odtiaľ názov), väčšina sa dala najímať na obranu hraníc s Osmanskou ríšou, resp. do vojenských služieb sedmohradských kniežat, preto termín hajdúsi označuje od 16. stor. žoldnierov. Hajdúsi tvorili nepravidelnú doplnkovú zložku ľahkého jazdectva, ich prednosťami boli rýchlosť, schopnosť narúšať činnosť nepriateľa v rôznych fázach boja a relatívne široká oblasť pôsobnosti. Hajdúske oddiely boli úspešne využívané na získavanie zajatcov a informácií, na záškodnícku činnosť, narúšanie zásobovacích trás a prekvapujúce prepady a útoky. Výstroj a výzbroj hajdúchov bývali často rôznorodé aj v rámci jednotlivých oddielov, ktoré sa navyše líšili aj počtom. Počas stavovských povstaní v 17. a na začiatku 18. stor. (→ protihabsburské povstania) tvorili jadro povstaleckých vojsk. R. 1609 dostali na základe privilégia Š. Bočkaja územie v Szabolcsskej stolici (6 mestečiek, hlavné centrum Böszörmény, dnes Hajdúböszörmény), kde mali vlastnú samosprávu na čele s grófom, od 1871 kapitánom. R. 1876 bolo ich územie začlenené do novovytvorenej župy Hajdú (dnes Hajdú-Bihar);

2. v Uhorsku ozbrojený zemepanský alebo župný sluha; dráb;

3. v juhovýchodnej Európe zbojnícke skupiny ľudových bojovníkov proti tureckej nadvláde, ktorí boli v 17. – 19. stor. predstaviteľmi národnej a náboženskej opozície v Osmanskej ríši. V Grécku boli známi ako kleftovia, ich obdobou boli aj uskokovia, ktorí utiekli do kresťanských krajín (Chorvátsko, Benátsko), odkiaľ robili výpady na územia obsadené Turkami. Hajdúsi sa stali jednou z významných tém ľudovej tvorby, boli oslavovaní najmä v bulharských a srbských národných piesňach.

Zverejnené vo februári 2008.

citácia

Hajdúsi [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-12-11]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/hajdusi