Alexander I., 5. 4. 1857 Verona – 17. 11. 1893 Graz — bulharské knieža (1879 – 86), pôvodne princ z Battenbergu, syn z morganatického manželstva princa Alexandra Hesenského (*1823, †1888). Zvolený na odporúčanie strýka, ruského cára Alexandra II. Nikolajeviča. Absolutistickou politikou (1881 zrušená Tărnovská ústava) vyvolal nevôľu časti domácich politikov – liberálov. R. 1885 pripojil k Bulharskému kniežatstvu Východnú Ruméliu, čo vyvolalo útok Srbov, ktorý bol síce odrazený, ale Alexander I. bol 1886 pod tlakom rusofilských dôstojníkov prinútený abdikovať a odísť do exilu.

Angelár, sv., lat. Angelarios, ? – asi 886 — žiak a pokračovateľ diela sv. Cyrila (Konštantína) a sv. Metoda, jeden zo sedempočetníkov. Po vyhnaní z Veľkej Moravy (asi 886) prišiel spolu s Klimentom (Kliment Ochridský) a Naumom (Naum Ochridský) cez Belehrad do Bulharska, na dvor kniežaťa Borisa I. Zomrel pravdepodobne v bulharskom meste Preslav.

Angelarios → Angelár, sv.

Áron, aj Aran — tretí zo štyroch synov (Dávid, Mojžiš, Samuel) správcu macedónskej oblasti bulharského štátu Nikolu, ktorí po páde Bulharska začali bojovať za osamostatnenie Macedónie od Byzantskej ríše. Po úspešnom povstaní 976 a smrti starších bratov bol Áron usmrtený najmladším bratom Samuelom, ktorý sa zmocnil vlády.

Asenovci — bulharská panovnícka dynastia (1187 – 1280). Asen I., ? – 1196 (zavraždený) — bulharský cár (od 1187). Pochádzal z bojarskej rodiny bulharsko-kumánskeho pôvodu. R. 1186 povstal spolu s bratom Petrom (? – 1197) proti oslabenej Byzantskej ríši, ktorá musela 1187 uznať nezávislosť Bulharov. Za sídlo obnovenej (druhej) Bulharskej ríše vybral mesto Veliko Tărnovo, kde sa dal aj korunovať; Asen II., aj Ivan Asen II., okolo 1190 – 1241 — bulharský cár (od 1218), syn Asena I. R. 1230 zvíťazil v bitke pri Klokotnici nad Epirským despotátom. Počas jeho vlády zaznamenala Bulharská ríša najväčší rozkvet, bola vedúcou mocnosťou na Balkáne, zavedenie vlastnej cirkevnej správy.

Asparuch, aj Isperich, Isperik, Ispor, asi 644 – 700 — prvý panovník a zakladateľ Bulharskej ríše, syn chána Kubrata. Previedol časť turkických Bulharov (Protobulharov) do dunajskej delty, odtiaľ podnikal nájazdy na územie dnešnej Dobrudže a ovládol vtedajšie byzantské teritóriá v sev. časti Balkánu i miestne viac-menej nezávislé slovanské kmene. Po uzavretí mieru s Byzantskou ríšou (682) bol i formálne uznaný za panovníka nového bulharského štátu.

hajdúsi [maď.] —

1. pôvodne skupina uhorských obyvateľov (roľníkov alebo pastierov bez prístrešia), ktorí ušli pred Turkami. Niektorí sa živili ako pohoniči dobytka (lat. haidones, maď. hajtú; odtiaľ názov), väčšina sa dala najímať na obranu hraníc s Osmanskou ríšou, resp. do vojenských služieb sedmohradských kniežat, preto termín hajdúsi označuje od 16. stor. žoldnierov. Hajdúsi tvorili nepravidelnú doplnkovú zložku ľahkého jazdectva, ich prednosťami boli rýchlosť, schopnosť narúšať činnosť nepriateľa v rôznych fázach boja a relatívne široká oblasť pôsobnosti. Hajdúske oddiely boli úspešne využívané na získavanie zajatcov a informácií, na záškodnícku činnosť, narúšanie zásobovacích trás a prekvapujúce prepady a útoky. Výstroj a výzbroj hajdúchov bývali často rôznorodé aj v rámci jednotlivých oddielov, ktoré sa navyše líšili aj počtom. Počas stavovských povstaní v 17. a na začiatku 18. stor. (→ protihabsburské povstania) tvorili jadro povstaleckých vojsk. R. 1609 dostali na základe privilégia Š. Bočkaja územie v Szabolcsskej stolici (6 mestečiek, hlavné centrum Böszörmény, dnes Hajdúböszörmény), kde mali vlastnú samosprávu na čele s grófom, od 1871 kapitánom. R. 1876 bolo ich územie začlenené do novovytvorenej župy Hajdú (dnes Hajdú-Bihar);

2. v Uhorsku ozbrojený zemepanský alebo župný sluha; dráb;

3. v juhovýchodnej Európe zbojnícke skupiny ľudových bojovníkov proti tureckej nadvláde, ktorí boli v 17. – 19. stor. predstaviteľmi národnej a náboženskej opozície v Osmanskej ríši. V Grécku boli známi ako kleftovia, ich obdobou boli aj uskokovia, ktorí utiekli do kresťanských krajín (Chorvátsko, Benátsko), odkiaľ robili výpady na územia obsadené Turkami. Hajdúsi sa stali jednou z významných tém ľudovej tvorby, boli oslavovaní najmä v bulharských a srbských národných piesňach.

Chadži, Dimităr, vlastným menom Dimităr Asenov, 10. 5. 1840 Sliven – 18. 7. 1868 pri vrchu Buzludža (v blízkosti priesmyku Šipka) — bulharský revolucionár, predstaviteľ protitureckého národnooslobodzovacieho boja. Od 1862 jeden z organizátorov partizánskych oddielov na Balkáne (tzv. čety; → četníci). Spolu so S. Karadžom veliteľ čety, ktorú sformovali v Rumunsku, a po prekročení Dunaja (5. 7. 1868) začali viesť protiturecké operácie. Ich jednotky však boli po krvavých zrážkach obkľúčené a pobité, posledné zvyšky čety na čele s Chadžim zlikvidovali turecké oddiely pri vrchu Buzludža. Činnosti Chadžiho ako četníckeho veliteľa je pripisovaný veľký morálny význam, jeho smrť ako burcujúce memento pre ďalšie generácie zvečnil Ch. Botev v básni, ktorej úryvok je vyrytý na podstavci pamätníka bulharských partizánov na brehu Dunaja v Bratislave.

Isperich → Asparuch

Ivajlo, ? Dobrudža – 1280 — bulharský cár (1278 – 79). Pôvodne pastier svíň, ktorý sa 1277 postavil na čelo sedliackeho povstania. Boj proti feudálnemu útlaku spojil s bojom proti nájazdom Tatárov, ktorých sa mu podarilo v lete 1277 poraziť, čím získal popularitu a ďalších prívržencov. Povstanie sa rozšírilo do všetkých oblastí Bulharska. Jeho armáda smerujúca k hlavnému mestu Veliko Tărnovo porazila vojsko cára Konštantína Asena Ticha (†1277), ktorý v bitke padol. Ivajlo sa oženil s jeho manželkou, cárovnou Máriou, a 1278 bol korunovaný za cára ako regent neplnoletého Michala III. Asena. Oporou jeho režimu boli vzbúrení sedliaci, ktorí však naďalej odmietali platiť feudálne dávky. Začiatkom 1279 počas Ivajlovej neprítomnosti obsadilo byzantské vojsko Veliko Tărnovo a na bulharský trón bol dosadený Ivan III. Asen, pretendent byzantského cisára Michala VIII. Ivajlo bojoval proti Tatárom, jeho armáda sa však postupne rozpadla a sám bol nakoniec nútený hľadať azyl u tatárskeho chána Nogaja (†1299), ktorý ho dal počas hostiny zavraždiť.

Ivan Asen II. → Asenovci

Karadža, Stefan, vlastným menom Stefan Todorov Dimov, máj 1840 alebo 1842 Ičme, dnes Stefan Karadžovo, Jambolská oblasť – 30. alebo 31. 7. 1868 Ruse — bulharský národnooslobodzovací bojovník proti tureckej nadvláde. Pochádzal z roľníckej rodiny, 1861 emigroval do Srbska, kde sa 1862 stal členom prvej bulharskej légie. Po jej rozpustení však aktívne pokračoval v boji proti Turkom, stal sa veliteľom (vojvoda) četníkov operujúcich prevažne v oblasti Starej planiny. Začiatkom júla 1868 sa zúčastnil výpravy do Bulharska pod vedením P. Chitova. Karadžova četa (asi 125 mužov) sa 6. 7. 1868 preplavila cez Dunaj. Počas bojov s tureckou armádou bol Karadža smrteľne zranený, zajatý Turkami a uväznený v Ruse. Príslušníci jeho čety boli 18. 7. 1868 obkľúčení v okolí Buzludže, kde takmer všetci zahynuli.

Karavelov, Petko, plným menom Petko Stojčev Karavelov, 24. 3. 1843 Koprivštica – 24. 1. 1903 Sofia — bulharský politik, brat Ľubena Karavelova. Počas štúdia na historicko-filologickej fakulte moskovskej univerzity sa priklonil k ideológii národníctva. R. 1878 bojoval ako príslušník ruskej armády v rusko-tureckej vojne, začo dostal funkciu zástupcu gubernátora Svištovskej gubernie, v ktorej však pôsobil iba krátko. Po Berlínskom kongrese a oslobodení Bulharska spod nadvlády Osmanskej ríše (1878) sa stal poslancom Ústavodarného zhromaždenia ako vodca ľavého krídla novovytvorenej Liberálnej strany. R. 1879 predseda Národného zhromaždenia, marec-november 1880 minister financií, november 1880 – apríl 1881 predseda vlády.

Po štátnom prevrate (apríl 1881) emigroval do Východnej Rumélie, kde vydával noviny Nezavisimost (Nezávislosť). R. 1883 sa vrátil do Sofie, 1884 – 86 opäť vykonával funkciu predsedu vlády. Po páde vlády Alexandra I. (Battenberga) bol krátko členom regentskej rady (1886), na svoje členstvo však rezignoval hneď na prvom zasadnutí nového Národného zhromaždenia (október 1886), čo bolo reakciou na prenasledovanie rusofilov. Počas režimu S. Stambolova (1887 – 94) bol ako obhajca demokratických slobôd a prorusky orientovaný liberál perzekvovaný (1891 – 94 väznený). V tomto období sa stal členom novozaloženej Demokratickej strany, ktorá neskôr už pod jeho vedením zvíťazila v parlamentných voľbách. R. 1901 (február-december) premiér.

Kliment Ochridský, sv., aj Kliment Sloviensky, Bulharský, Velický, okolo 840 – 916 Ochrid, dnes archeologická lokalita Plaošnik, Macedónsko, pochovaný 27. 7. 916 v Chráme sv. Pantelejmona — veľkomoravský a bulharský misionár, náboženský hodnostár a spisovateľ. Jeho pôvod nie je spoľahlivo objasnený, pravdepodobne pochádzal z Byzantskej alebo z Bulharskej ríše, podľa niektorých názorov z Veľkej Moravy. Významnými prameňmi o jeho živote sú diela Veľký Klimentov životopis (Obširno Klimentovo žitie, aj Bulharská legenda) od arcibiskupa Theofylakta Ochridského, ktorý vznikol podľa staršej slovienskej predlohy, a Stručný Klimentov životopis (Kratko Klimentovo žitie, aj Ochridská legenda) od ochridského arcibiskupa Dimitria Chomatiana (aj Démétrios Chomaténos, †asi 1236, pôsobil okolo 1216 – 34) v podobe kratšieho výberu z Theofylaktovho diela. Žiak a spolupracovník sv. Cyrila a sv. Metoda, s ktorými pôsobil na Veľkej Morave. Okolo 868 bol v Ríme (spolu s Metodom, Gorazdom a Naumom Ochridským) vysvätený za kňaza. Po Metodovej smrti (885) bol na Veľkej Morave asi 886 uväznený a spolu s ďalšími Metodovými žiakmi (Naumom Ochridským a Angelárom) vyhnaný z krajiny.

Útočisko našiel u bulharského kniežaťa Borisa I., ktorý ho poveril misijnou činnosťou na juhozápade Bulharska, na území v oblasti Kutmičevica (dnes v západnom Macedónsku a v Albánsku) obývanom macedónskymi Slovanmi, kde vyučoval a šíril evanjelium. R. 893 ho knieža (cár) Simeon I. Veľký ustanovil za biskupa vo Velickej oblasti (okolo rieky Velika, t. j. časti dnešnej rieky Treska v Macedónsku, severne od Ochridského jazera) s rezidenciou na východnom brehu jazera v Ochride (dnes archeologická lokalita Plaošnik), kde založil Kláštor (Manastir) sv. Pantelejmona s učilišťom pre bohoslovcov (jedna z prvých európskych vzdelávacích inštitúcií na úrovni vysokej školy), ktoré sa stalo strediskom slovanskej bohoslužby i vzdelanosti (podľa tradície ho absolvovalo 3 500 žiakov, pôsobil tam i Naum Ochridský). Založil aj študijné centrá v Devole (Devol, dnes v Albánsku, odtiaľ ho po ustanovení za biskupa preniesol do Ochridu) a Glavinici (dnes Ballshi v Albánsku). Zakladateľ a vedúca osobnosť ochridskej literárnej školy, jeden zo zakladateľov staroslovienskeho písomníctva, tvorca originálnej staroslovienskej literatúry. Napísal vyše 43 spisov, ktoré sa vyznačujú vysokou umeleckou úrovňou, vyspelou textáciou, štylistikou a básnickou elégiou. Viaceré vznikli na území Slovenska, počas prenasledovania sa však veľa z nich stratilo. Pripisuje sa mu spoluautorstvo významných staroslovienskych legiend Život Konštantína a Život Metoda (→ Moravsko-panónske legendy) i chváloreči Pochvalné slovo na Cyrila a Metoda, ako aj autorstvo oslavných spisov Pochvala blahoslavenému otcovi nášmu i učiteľovi slovienskemu Cyrilovi Filozofovi (skrátene Pochvala Cyrilovi Filozofovi), kázní, liturgických hymnov (sv. Bohorodičke, Jánovi Krstiteľovi), životov prorokov a apoštolov, činov mučeníkov a kánonov na počesť svätých. Preložil niektoré časti Sinajského euchológia a veľkú časť liturgickej knihy kvetného triódia (→ triódion) – Pentekostára (Päťdesiatnice).

Podľa Klimenta Ochridského sú pomenované mnohé ustanovizne v Bulharsku (univerzita v Sofii) a v Macedónsku (univerzita v Bitole), ako aj asteroid č. 3093 (Kliment Ohridski). V Bulharsku je uctievaný ako národný svätec a tvorca slovanskej liturgickej tradície; aj patrón Macedónska a Ochridu. Je zaradený v zozname svätých, tzv. sedempočetníkov, ktorých sviatok sa v gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi slávi každoročne 27. júla.