hady

Text hesla

hady, Serpentes — vysokošpecializovaná vývojovo najmladšia skupina plazov (Reptilia, Lepidosauria) zaraďovaná spolu s jaštermi medzi šupináče (Squamata), charakteristická výrazne predĺženým telom a chýbajúcimi končatinami; napriek tomu, že tieto znaky sú špecifické pre všetky recentné hady, evolučne sa vyvinuli aj pri iných skupinách šupináčov, napr. v čeľadi slepúchovité. Niektoré čeľade hadov majú rudimenty zadných končatín a panvového pletenca. Hady majú šupinami pokryté telo, pri väčšine čeľadí výrazne zväčšenými na brušnej strane a výrazne kinetickú a elastickú lebku umožňujúcu prehltnúť veľkú korisť (vďaka pružne spojeným poloviciam dolnej čeľuste). Zuby hadov sú buď nerozlíšené plné, ryhované, alebo duté, pri väčšine druhov sú pripojené k jedovej žľaze (tzv. jedové zuby), ktorá druhotne slúži na obranu (→ hadie jedy) alebo na usmrcovanie koristi. Hady majú slabý zrak, oči sú prekryté priehľadnou epidermálnou blanou (nežmurkajú) a akomodujú posúvaním šošoviek dopredu a dozadu (nie zmenou tvaru ako iné šupináče), chýba im stredné ucho (sluch), aj močový mechúr a prsná kosť; zo zmyslov je najlepšie vyvinutý čuch, o pohybe koristi sa informujú aj tenkým rozoklaným jazykom, ktorý vystrkujú do vzduchu a zbierajú ním čiastočky prachu obsahujúce molekuly voňavých látok, ktoré prenášajú k Jacobsonovmu orgánu. Majú redukovanú ľavú časť pľúc. Väčšina hadov kladie vajcia, pri mnohých druhoch sa z nich hneď pri kladení liahnu mláďatá; niektoré sú vajcoživorodé alebo živorodé. Žijú na súši, v sladkých vodách alebo v moriach prevažne teplých oblastí sveta (od trópov až po mierne pásmo).

V náboženstvách a mytológiách mnohých národov predstavovali hady démonickú zoomorfnú bytosť alebo kultové zviera. Podľa staroegyptských predstáv ríšu smrti obývajú démoni v podobe hadov (najznámenším bol Apop, grécky Apofis, ktorý v egyptskej mytológii zosobňoval princíp zla, temnoty a chaosu); had je tiež okom boha Ra a chráni pred zlom. Biblia opisuje hada ako najľstivejšieho zo všetkých zvierat, ktoré stvoril Boh, ako zosobnenie zla. Had naviedol v raji prvých ľudí, aby jedli ovocie zo zakázaného stromu. Boh vyslovil nad hadom kliatbu a zasial nepriateľstvo medzi hada a človeka. Reptajúcich Izraelitov na púti z egyptského zajatia štípali a usmrcovali na púšti jedovaté hady. Na príhovor Mojžiša prikázal Boh zhotoviť medeného hada a pripevniť ho na stĺp; pohľad naňho uzdravoval a ochraňoval, preto je v Novej zmluve medený had predobrazom ukrižovaného Ježiša Krista. U starých Grékov bola stará generácia bohov zrodená zo Zeme a zobrazovaná s hadím telom (napr. Kekrops – spolovice človek, spolovice had, synovia Gaie Tyfón a Pytón), had (gr. drakón) splýval s drakom. Asklépiov had ovinutý okolo palice je dodnes znakom lekárskeho stavu. V Ríme bol had označovaný tabuovými menami anguis (dusič), serpens (plaz). V podobe hada ako plodivej sily zobrazovali Rimania génia. Podľa slovanských predstáv sa duša prvého gazdu, ktorý zomrel v novopostavenom dome, prevtelila do bieleho alebo do bledosivého hada. Had gazda (hospodár, dedo) sídlil pod ohniskom alebo pod prahom, prípadne v blízkosti domu, bol ochranným duchom gazdovstva a bránil ho pred škodlivými zásahmi cudzích démonov. Jeho odchod alebo úhyn sa stal predzvesťou nešťastí. Rôzne povery sa spájali s hadmi voľne žijúcimi v prírode. Podľa ľudových predstáv hady vychádzajú zo zeme na Juraja (24. apríl) a vracajú sa do nej na Bartolomeja (24. august). Stretnutie so živým hadom prináša šťastie, zabitý had znamená nešťastie; had v studni udržiava čistú vodu; hada, ktorý uhryzne človeka bez príčiny, zem neprijme a musí zamrznúť. Z hada, ktorého človek nevidel sedem rokov, sa stáva drak. V čínskej kultúre je had (še, she) odpradávna piatym symbolickým zvieraťom čínskeho solárneho zvieratníka, podľa ktorého Číňania počítajú jednotlivé roky a od typických vlastností zvieraťa symbolizujúceho ten-ktorý rok odvodzujú charakter daného roka. Podobne určujú i povahu a vlastnosti každého človeka podľa roka jeho narodenia. Z tohto hľadiska býva rok hada rokom múdrych (ale i prešibaných) politických rozhodnutí (napr. aj rok 1989 bol rokom hada) a ľudia narodení v tomto roku majú radi leňošenie, ale i meditovanie a filozofovanie a lepšie sa hodia na duševnú než na manuálnu prácu. Had však zároveň symbolizuje aj záporný, čiže jinový protiklad draka a tvorí s ním preto jinovo-jangovú dvojicu veľmi tvorivej a účinnej vzájomnej spolupráce. Len čo v podobnej súhre (hoci aj s iným zvieraťom zvieratníka) získa prevahu, okamžite sa stáva pre svoj protipól veľmi nebezpečným likvidátorom, preto v období hada sa treba k hadovi správať vždy veľmi opatrne. V čínskej naratívnej ľudovej slovesnosti boli hady zvyčajne symbolmi veľmi nebezpečných démonov, ktorých sa dalo len veľmi ťažko premôcť. K výnimkám patrí napr. príbeh o Bielom hadovi, do ktorého bol zakliaty nešťastný dobrý duch.

Text hesla

hady, Serpentes — vysokošpecializovaná vývojovo najmladšia skupina plazov (Reptilia, Lepidosauria) zaraďovaná spolu s jaštermi medzi šupináče (Squamata), charakteristická výrazne predĺženým telom a chýbajúcimi končatinami; napriek tomu, že tieto znaky sú špecifické pre všetky recentné hady, evolučne sa vyvinuli aj pri iných skupinách šupináčov, napr. v čeľadi slepúchovité. Niektoré čeľade hadov majú rudimenty zadných končatín a panvového pletenca. Hady majú šupinami pokryté telo, pri väčšine čeľadí výrazne zväčšenými na brušnej strane a výrazne kinetickú a elastickú lebku umožňujúcu prehltnúť veľkú korisť (vďaka pružne spojeným poloviciam dolnej čeľuste). Zuby hadov sú buď nerozlíšené plné, ryhované, alebo duté, pri väčšine druhov sú pripojené k jedovej žľaze (tzv. jedové zuby), ktorá druhotne slúži na obranu (→ hadie jedy) alebo na usmrcovanie koristi. Hady majú slabý zrak, oči sú prekryté priehľadnou epidermálnou blanou (nežmurkajú) a akomodujú posúvaním šošoviek dopredu a dozadu (nie zmenou tvaru ako iné šupináče), chýba im stredné ucho (sluch), aj močový mechúr a prsná kosť; zo zmyslov je najlepšie vyvinutý čuch, o pohybe koristi sa informujú aj tenkým rozoklaným jazykom, ktorý vystrkujú do vzduchu a zbierajú ním čiastočky prachu obsahujúce molekuly voňavých látok, ktoré prenášajú k Jacobsonovmu orgánu. Majú redukovanú ľavú časť pľúc. Väčšina hadov kladie vajcia, pri mnohých druhoch sa z nich hneď pri kladení liahnu mláďatá; niektoré sú vajcoživorodé alebo živorodé. Žijú na súši, v sladkých vodách alebo v moriach prevažne teplých oblastí sveta (od trópov až po mierne pásmo).

V náboženstvách a mytológiách mnohých národov predstavovali hady démonickú zoomorfnú bytosť alebo kultové zviera. Podľa staroegyptských predstáv ríšu smrti obývajú démoni v podobe hadov (najznámenším bol Apop, grécky Apofis, ktorý v egyptskej mytológii zosobňoval princíp zla, temnoty a chaosu); had je tiež okom boha Ra a chráni pred zlom. Biblia opisuje hada ako najľstivejšieho zo všetkých zvierat, ktoré stvoril Boh, ako zosobnenie zla. Had naviedol v raji prvých ľudí, aby jedli ovocie zo zakázaného stromu. Boh vyslovil nad hadom kliatbu a zasial nepriateľstvo medzi hada a človeka. Reptajúcich Izraelitov na púti z egyptského zajatia štípali a usmrcovali na púšti jedovaté hady. Na príhovor Mojžiša prikázal Boh zhotoviť medeného hada a pripevniť ho na stĺp; pohľad naňho uzdravoval a ochraňoval, preto je v Novej zmluve medený had predobrazom ukrižovaného Ježiša Krista. U starých Grékov bola stará generácia bohov zrodená zo Zeme a zobrazovaná s hadím telom (napr. Kekrops – spolovice človek, spolovice had, synovia Gaie Tyfón a Pytón), had (gr. drakón) splýval s drakom. Asklépiov had ovinutý okolo palice je dodnes znakom lekárskeho stavu. V Ríme bol had označovaný tabuovými menami anguis (dusič), serpens (plaz). V podobe hada ako plodivej sily zobrazovali Rimania génia. Podľa slovanských predstáv sa duša prvého gazdu, ktorý zomrel v novopostavenom dome, prevtelila do bieleho alebo do bledosivého hada. Had gazda (hospodár, dedo) sídlil pod ohniskom alebo pod prahom, prípadne v blízkosti domu, bol ochranným duchom gazdovstva a bránil ho pred škodlivými zásahmi cudzích démonov. Jeho odchod alebo úhyn sa stal predzvesťou nešťastí. Rôzne povery sa spájali s hadmi voľne žijúcimi v prírode. Podľa ľudových predstáv hady vychádzajú zo zeme na Juraja (24. apríl) a vracajú sa do nej na Bartolomeja (24. august). Stretnutie so živým hadom prináša šťastie, zabitý had znamená nešťastie; had v studni udržiava čistú vodu; hada, ktorý uhryzne človeka bez príčiny, zem neprijme a musí zamrznúť. Z hada, ktorého človek nevidel sedem rokov, sa stáva drak. V čínskej kultúre je had (še, she) odpradávna piatym symbolickým zvieraťom čínskeho solárneho zvieratníka, podľa ktorého Číňania počítajú jednotlivé roky a od typických vlastností zvieraťa symbolizujúceho ten-ktorý rok odvodzujú charakter daného roka. Podobne určujú i povahu a vlastnosti každého človeka podľa roka jeho narodenia. Z tohto hľadiska býva rok hada rokom múdrych (ale i prešibaných) politických rozhodnutí (napr. aj rok 1989 bol rokom hada) a ľudia narodení v tomto roku majú radi leňošenie, ale i meditovanie a filozofovanie a lepšie sa hodia na duševnú než na manuálnu prácu. Had však zároveň symbolizuje aj záporný, čiže jinový protiklad draka a tvorí s ním preto jinovo-jangovú dvojicu veľmi tvorivej a účinnej vzájomnej spolupráce. Len čo v podobnej súhre (hoci aj s iným zvieraťom zvieratníka) získa prevahu, okamžite sa stáva pre svoj protipól veľmi nebezpečným likvidátorom, preto v období hada sa treba k hadovi správať vždy veľmi opatrne. V čínskej naratívnej ľudovej slovesnosti boli hady zvyčajne symbolmi veľmi nebezpečných démonov, ktorých sa dalo len veľmi ťažko premôcť. K výnimkám patrí napr. príbeh o Bielom hadovi, do ktorého bol zakliaty nešťastný dobrý duch.

Zverejnené vo februári 2008. Aktualizované 14. marca 2018.

súvisiace heslá

citácia

Hady [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-11-11]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/hady