Gréci

Text hesla

Gréci

1. novogr. Ellines — národ tvoriaci väčšinu obyvateľstva Grécka a Cypru (→ Cyprus, časť Obyvateľstvo). Gréci sú potomkami indoeurópskych protogréckych kmeňov (→ Grécko, časť Dejiny), ktoré prišli na Balkánsky polostrov začiatkom 2. tisícročia pred n. l. (→ Achájci, → Aiolovia, → Ióni) a v 12. stor. pred n. l. (→ Dóri). V najstarších časoch nemali spoločné meno. V 8. stor. pred n. l. označoval Homér všetkých Grékov striedavo názvami dvoch gréckych kmeňov – Achájci (gr. Achaioi) alebo Danajci (gr. Danaioi). Približne od 700 pred n. l. sa začali nazývať Heléni (gr. Hellénes) a svoju vlasť Helada (gr. Hellas) podľa mena malého kmeňa Helénov v Tesálii. Podľa gréckej antickej mytológie je meno Helén odvodené od mytologického praotca Grékov Helléna (syna Deukalióna a Pyrrhy), ktorého synovia Aiolos a Dóros a vnuci Ión a Achaios (synovia jeho tretieho syna Xutha, resp. Xútha) sa stali zakladateľmi hlavných gréckych kmeňov. Meno Gréci preniesli podľa nezaručenej etymologickej teórie Italikovia z označenia neznámej časti dórskeho kmeňa v Epire (Graioi) cez latinský ekvivalent (Graeci) na všetkých Grékov. V Byzantskej ríši sa Gréci nazývali Rómaioi (Rimania; meno odvodené od tohto etnonyma dnes používajú Urumovia – turkizovaná populácia pravoslávnych Grékov žijúcich na území bývalého ZSSR), prípadne Christianoi (kresťania), výraz Helén nadobudol už v ranokresťanskom období význam pohan.

Počas veľkej gréckej kolonizácie 750 – 500 pred n. l. sa stali kultúrne jednotným celkom a výrazne ovplyvnili neskorší vývoj európskej architektúry, filozofie, literatúry, výtvarného umenia a i. Vedúcu vrstvu obyvateľstva tvorili aj v rozsiahlej ríši, ktorú v 2. polovici 4. stor. pred n. l. vytvoril Alexander III. Veľký, a tak sa grécka kultúra rozšírila na Blízky východ. Spoločným jazykom Grékov sa v tom období stal všeobecný dialekt koiné (→ grécky jazyk). Po začlenení Grécka do Rímskej ríše (146 pred n. l. pod latinským názvom Achaea; → Achája) mali Gréci a grécka kultúra významný vplyv na kultúrny a spoločenský vývoj Ríma a od konca 4. stor. aj Byzantskej ríše, ktorej súčasťou sa Grécko stalo. V nasledujúcom období nastali v etnickej skladbe obyvateľstva Grécka podstatné zmeny. Zo severu prišli románskym jazykom hovoriaci Valasi, ďalej Slovania (6. – 7. stor.) a Albánci (13. – 15. stor.). V 15. stor. si Grécko podmanili osmanskí Turci, ktorí vládli v krajine takmer 400 rokov a zanechali stopy v kultúre i v jazyku Grékov. V súvislosti so zmenami vyvolanými vojnovými porážkami Osmanskej ríše, s územným rozmachom Grécka i ďalších balkánskych štátov a ich vzájomnými spormi o osmanské dedičstvo, ako aj pôsobením politických a ekonomických faktorov dochádzalo od poslednej štvrtiny 19. stor. k hromadným presunom gréckeho obyvateľstva. Imigrácia zosilnela po balkánskych vojnách 1912 – 13 a po 1. svetovej vojne, keď sa do Grécka prisťahovalo viac než 1,5 mil. osôb. V niektorých prípadoch išlo o tzv. dobrovoľnú výmenu obyvateľstva (so Srbskom a s Bulharskom na základe bilaterálnych dohôd) alebo o útek (z Ruska po Októbrovej revolúcii 1917). Najväčší počet (okolo 1,3 mil. osôb) tvorili grécki a arménski utečenci z Malej Ázie a z východnej Trácie po neúspechu gréckej vojnovej výpravy proti Turecku (1922). Podľa Lausannskej zmluvy o výmene obyvateľstva (1923) bola prevažná časť obyvateľstva pravoslávneho vierovyznania nútená opustiť Turecko. Súčasne musela odísť z Grécka väčšina tamojších moslimov (okolo 0,5 mil. osôb). V 2. polovici 20. stor. sa do Grécka uchýlilo mnoho Grékov z Egypta (1952) a z bývalého ZSSR (po jeho rozpade 1991; tam nazývaní Urumovia), od začiatku 90. rokov 20. stor. sa tam z ekonomických dôvodov prisťahoval (väčšinou ilegálne) veľký počet Albáncov, Rusov a i. Naopak, od 19. stor. sa z ekonomických či politických dôvodov veľký počet Grékov sťahoval do zahraničia (emigrácia nadobudla masovú podobu po 1., a najmä po 2. svetovej vojne). Grécka diaspóra vo svete je v súčasnosti veľmi rozsiahla. Najviac Grékov žije v súčasnosti v USA (viac než 1 mil.), v Austrálii (viac než 400-tis.), v Kanade (viac než 190-tis.) a v západnej Európe, najmä v Nemecku (okolo 600-tis.). V Albánsku Gréci netvoria diaspóru, ale historickú menšinu. Napriek rozličným vplyvom, ktoré utvárali moderné Grécko, a výrazným rozdielom medzi izolovanými oblasťami spája Grékov spoločné náboženstvo (97 % obyvateľstva Grécka vyznáva pravoslávie, → Grécka pravoslávna cirkev), kultúrne dedičstvo a spoločný jazyk (bez ohľadu na odlišnosti miestnych nárečí). Gréci pracujú najmä v obchode, vo verejnej správe, v službách, v poľnohospodárstve a priemysle. Na pobreží a ostrovoch má ešte stále význam rybolov. Tradičné remeslá (tkáčstvo, hrnčiarstvo, výšivkárstvo) sa udržali len na niektorých ostrovoch a výrobky sú určené najmä pre turistov. Gréci si udržiavajú bohatý folklór, najmä hudbu a tanec;

2. súhrnné označenie obyvateľstva Grécka bez ohľadu na národnosť a materinský jazyk (→ Grécko, časť Obyvateľstvo).

Text hesla

Gréci

1. novogr. Ellines — národ tvoriaci väčšinu obyvateľstva Grécka a Cypru (→ Cyprus, časť Obyvateľstvo). Gréci sú potomkami indoeurópskych protogréckych kmeňov (→ Grécko, časť Dejiny), ktoré prišli na Balkánsky polostrov začiatkom 2. tisícročia pred n. l. (→ Achájci, → Aiolovia, → Ióni) a v 12. stor. pred n. l. (→ Dóri). V najstarších časoch nemali spoločné meno. V 8. stor. pred n. l. označoval Homér všetkých Grékov striedavo názvami dvoch gréckych kmeňov – Achájci (gr. Achaioi) alebo Danajci (gr. Danaioi). Približne od 700 pred n. l. sa začali nazývať Heléni (gr. Hellénes) a svoju vlasť Helada (gr. Hellas) podľa mena malého kmeňa Helénov v Tesálii. Podľa gréckej antickej mytológie je meno Helén odvodené od mytologického praotca Grékov Helléna (syna Deukalióna a Pyrrhy), ktorého synovia Aiolos a Dóros a vnuci Ión a Achaios (synovia jeho tretieho syna Xutha, resp. Xútha) sa stali zakladateľmi hlavných gréckych kmeňov. Meno Gréci preniesli podľa nezaručenej etymologickej teórie Italikovia z označenia neznámej časti dórskeho kmeňa v Epire (Graioi) cez latinský ekvivalent (Graeci) na všetkých Grékov. V Byzantskej ríši sa Gréci nazývali Rómaioi (Rimania; meno odvodené od tohto etnonyma dnes používajú Urumovia – turkizovaná populácia pravoslávnych Grékov žijúcich na území bývalého ZSSR), prípadne Christianoi (kresťania), výraz Helén nadobudol už v ranokresťanskom období význam pohan.

Počas veľkej gréckej kolonizácie 750 – 500 pred n. l. sa stali kultúrne jednotným celkom a výrazne ovplyvnili neskorší vývoj európskej architektúry, filozofie, literatúry, výtvarného umenia a i. Vedúcu vrstvu obyvateľstva tvorili aj v rozsiahlej ríši, ktorú v 2. polovici 4. stor. pred n. l. vytvoril Alexander III. Veľký, a tak sa grécka kultúra rozšírila na Blízky východ. Spoločným jazykom Grékov sa v tom období stal všeobecný dialekt koiné (→ grécky jazyk). Po začlenení Grécka do Rímskej ríše (146 pred n. l. pod latinským názvom Achaea; → Achája) mali Gréci a grécka kultúra významný vplyv na kultúrny a spoločenský vývoj Ríma a od konca 4. stor. aj Byzantskej ríše, ktorej súčasťou sa Grécko stalo. V nasledujúcom období nastali v etnickej skladbe obyvateľstva Grécka podstatné zmeny. Zo severu prišli románskym jazykom hovoriaci Valasi, ďalej Slovania (6. – 7. stor.) a Albánci (13. – 15. stor.). V 15. stor. si Grécko podmanili osmanskí Turci, ktorí vládli v krajine takmer 400 rokov a zanechali stopy v kultúre i v jazyku Grékov. V súvislosti so zmenami vyvolanými vojnovými porážkami Osmanskej ríše, s územným rozmachom Grécka i ďalších balkánskych štátov a ich vzájomnými spormi o osmanské dedičstvo, ako aj pôsobením politických a ekonomických faktorov dochádzalo od poslednej štvrtiny 19. stor. k hromadným presunom gréckeho obyvateľstva. Imigrácia zosilnela po balkánskych vojnách 1912 – 13 a po 1. svetovej vojne, keď sa do Grécka prisťahovalo viac než 1,5 mil. osôb. V niektorých prípadoch išlo o tzv. dobrovoľnú výmenu obyvateľstva (so Srbskom a s Bulharskom na základe bilaterálnych dohôd) alebo o útek (z Ruska po Októbrovej revolúcii 1917). Najväčší počet (okolo 1,3 mil. osôb) tvorili grécki a arménski utečenci z Malej Ázie a z východnej Trácie po neúspechu gréckej vojnovej výpravy proti Turecku (1922). Podľa Lausannskej zmluvy o výmene obyvateľstva (1923) bola prevažná časť obyvateľstva pravoslávneho vierovyznania nútená opustiť Turecko. Súčasne musela odísť z Grécka väčšina tamojších moslimov (okolo 0,5 mil. osôb). V 2. polovici 20. stor. sa do Grécka uchýlilo mnoho Grékov z Egypta (1952) a z bývalého ZSSR (po jeho rozpade 1991; tam nazývaní Urumovia), od začiatku 90. rokov 20. stor. sa tam z ekonomických dôvodov prisťahoval (väčšinou ilegálne) veľký počet Albáncov, Rusov a i. Naopak, od 19. stor. sa z ekonomických či politických dôvodov veľký počet Grékov sťahoval do zahraničia (emigrácia nadobudla masovú podobu po 1., a najmä po 2. svetovej vojne). Grécka diaspóra vo svete je v súčasnosti veľmi rozsiahla. Najviac Grékov žije v súčasnosti v USA (viac než 1 mil.), v Austrálii (viac než 400-tis.), v Kanade (viac než 190-tis.) a v západnej Európe, najmä v Nemecku (okolo 600-tis.). V Albánsku Gréci netvoria diaspóru, ale historickú menšinu. Napriek rozličným vplyvom, ktoré utvárali moderné Grécko, a výrazným rozdielom medzi izolovanými oblasťami spája Grékov spoločné náboženstvo (97 % obyvateľstva Grécka vyznáva pravoslávie, → Grécka pravoslávna cirkev), kultúrne dedičstvo a spoločný jazyk (bez ohľadu na odlišnosti miestnych nárečí). Gréci pracujú najmä v obchode, vo verejnej správe, v službách, v poľnohospodárstve a priemysle. Na pobreží a ostrovoch má ešte stále význam rybolov. Tradičné remeslá (tkáčstvo, hrnčiarstvo, výšivkárstvo) sa udržali len na niektorých ostrovoch a výrobky sú určené najmä pre turistov. Gréci si udržiavajú bohatý folklór, najmä hudbu a tanec;

2. súhrnné označenie obyvateľstva Grécka bez ohľadu na národnosť a materinský jazyk (→ Grécko, časť Obyvateľstvo).

Zverejnené vo februári 2008.

citácia

Gréci [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2020-02-28]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/greci