fenické písmo

fenické písmo — kváziabecedné konsonantické písmo, ktoré vytvorili Feničania v 1. polovici 2. tisícročia pred n. l.

Otázka jeho pôvodu nie je definitívne vyriešená. Pravdepodobne sa vyvinulo z doteraz nerozlúšteného protobybloského pseudohieroglyfického písma. Klasická fenická abeceda sa skladala z 22 písmen. Fenické písmo sa písalo sprava doľava na kameň, keramiku a papyrus. Spočiatku sa každý z 22 znakov fenického písma bral ako kombinácia určitej spoluhlásky s ľubovoľnou samohláskou, neskôr s určitou samohláskou. Čisto konsonantické písmo sťažovalo pochopenie textov, preto sa už v 1. polovici 1. tisícročia pred n. l. začali na označovanie samohlások sporadicky používať tzv. matres lectionis, t. j. znaky zodpovedajúce spoluhláskam, ktoré sú podľa miesta vzniku blízke určitým samohláskam. Pod vplyvom gréckej a latinskej abecedy koncom 1. tisícročia pred n. l. sa v severnej Afrike robili pokusy systematicky označovať pomocou matres lectionis všetky samohlásky.

Fenická abeceda s 22 písmenami je najstaršia známa abeceda. Bola nájdená na sarkofágu bybloského kráľa Ahirama (okolo 1000 pred n. l.). Najstarší z niekoľkých fenických nápisov nájdených v Európe je stéla z Nory na Sardínii, ktorá pochádza pravdepodobne z konca 9. stor. pred n. l. Na epigrafických pamiatkach možno v priebehu vývinu fenického písma pozorovať postupný prechod ku kurzívnemu písmu, ktoré koncom 1. tisícročia pred n. l. vytlačilo aj monumentálne písmo v severnej Afrike.

Fenické písmo prevzali okolité národy sýrsko-palestínskej oblasti. Prostredníctvom aramejských systémov z neho pochádzajú hebrejské a arabské písmo, ako aj písma Strednej Ázie a Indie. Osvojili si ho a zdokonalili Gréci (zaviedli znaky pre samohlásky), ich prostredníctvom sa dostalo aj k Rimanom. Z fenického písma pochádzajú všetky európske systémy písma (latinka, grécke písmo a cyrilika), ako aj koptské písmo a zaniknuté alfabety Malej Ázie. V samotnej Fenícii sa fenické písmo používalo približne do 1. stor. pred n. l. Jeho variantmi sú cypersko-fenické (10. – 2. stor. pred n. l.) a sardínske písmo (približne 9. stor. pred n. l.), tretí variant (používal sa približne do 3. stor. n. l.) sa vyvinul v Kartágu do púnskeho a neskoropúnskeho písma.