Etruskovia

Text hesla

Etruskovia, lat. Etrusci, aj Tusci, predgr. Tusénou, gr. Tyrrhénoi, etrusky Rásna, Rasenna — staroveký národ so sídelným jadrom v západnej časti strednej Itálie v oblasti nazvanej podľa neho Etrúria. Pôvod a jazyková príslušnosť Etruskov sú neisté, pravdepodobne prišli z Malej Ázie približne v 9. – 8. stor. pred n. l. Nevytvorili jednotný štátny útvar, ale mestské štáty, z ktorých 12 najvýznamnejších – Arretium (etrusky Aritim alebo Arreti, dnes Arezzo), Caere (etrusky Caisra, Kisra, Chaire, dnes Cerveteri), Perusia (etrusky Perusna, dnes Perugia), Tarquinii (etrusky Tarchna, dnes Tarquinia), Veii (etrusky Vei, Veia, dnes Veio), Clusium (etrusky Clevsin, dnes Chiusi), Cortona (etrusky Curtun), Populonia (etrusky Fufluna alebo Pupluna, blízko dnešného mesta Piombino), Vulci (etrusky Velch), Vetulonium (etrusky Vetluna, dnes Vetulonia), Volaterrae (etrusky Felathri alebo Velathri, dnes Volterra), Volsinii (etrusky Velzna, dnes Bolsena), podľa novších výskumov aj Rusellae (etrusky Rasela, Rusle, dnes Roselle) – bolo voľne spojených do kultovej federácie (tzv. etruská liga).

Od konca 7. a polovice 6. stor. pred n. l. Etruskovia rozšírili svoj mocenský vplyv na takmer celú Itáliu.

V severovýchodnej časti založili mestá Adria (lat. aj Hadria, etrusky Atria, Hatria, dnes Adria), Felsina (antická Bononia, dnes Bologna), Mantua (etrusky Manthva, dnes Mantova), Ariminum (etrusky Arimna, Harimne, Armne, dnes Rimini), Mutina (etrusky Muthna alebo Muthuna, dnes Modena), Parma (etrusky Parma, Parmna, Paruma), Placentia (dnes Piacenza) a Ravenna (etrusky Ravena, Ravna). Postupne sa zmocnili aj oblasti Latia na juh od rieky Tiber a ovládli Rím, odkiaľ bola dynastia etruských kráľov (Tarquiniovci) vyhnaná v roku 510 pred n. l. (→ Rímska ríša). Pod svoje panstvo získali aj Kampániu, kde založili mestá Surrentum (dnes Sorrento), Herculaneum (etrusky Herclena), Pompeii (etrusky Pumpai, dnes Pompeje), Nola (etrusky Nula), Acerrae (etrusky Achra, dnes Acerra), ich strediskom bola Capua (etrusky Capeva).

Vrcholnú moc dosiahli v 6. stor. pred n. l., postupne ovládli nielen Tyrrhenské, ale aj Jadranské more, v roku 540 pred n. l. porazili v spojenectve s Kartágom v bitke pri Alalii Grékov a získali do sféry svojho vplyvu Korziku. Moc Etruskov začala slabnúť na prelome 6. a 5. stor. pred n. l. V roku 474 pred n. l. boli porazení Hierónom I. zo Syrakúz v námornej bitke pri Kúmach, okolo roku 430 pred n. l. boli Samnitmi vytlačení z Kampánie, okolo roku 400 pred n. l. sa po vpáde Keltov museli stiahnuť zo severnej Itálie. Od 4. stor. pred n. l. sa etruské mestá postupne dostávali pod rímsku nadvládu, až bola podmanená celá Etrúria. Koncom 3. stor. pred n. l. sa Etruskovia stali lojálnymi poddanými Ríma a v 1. stor. pred n. l. boli takmer úplne romanizovaní.

Etruskovia boli nositeľmi vyspelej starovekej civilizácie a v období najväčšieho rozmachu v 6. stor. pred n. l. patrili medzi popredné mocnosti západnej časti Stredozemia. Na základe gréckej abecedy si vytvorili vlastné písmo (→ etruské písmo). V ich spoločenskom zriadení sa zachovali niektoré prvky rodového zriadenia. Pôvodne vládli v mestách králi, neskôr obmedzila ich moc aristokracia (lucumones), ktorá svoje postavenie opierala o rozsiahle pozemkové vlastníctvo a obchod spojený s pirátstvom. Veľkú úlohu v živote Etruskov zohrávalo náboženstvo (→ etruské náboženstvo), ktoré zdôrazňovalo hrôzy posmrtného života a využívalo dôkladne zostavené kulty a obrady vrátane rozsiahlych praktík veštenia (zachované v diele Disciplina Etrusca – Náuka Etruskov, zlomky latinského prekladu etruských prameňov), ako aj viera v posmrtný život (takmer ako u Egypťanov). Mŕtvych pochovávali do luxusných a bohatých hrobiek v tvare obytných domov alebo do kupolových hrobiek bohato zdobených freskami s mytologickými námetmi alebo s námetmi zo života mŕtveho. Nekropoly mŕtvych boli často väčšie ako mestá živých.

Rozvoj Etruskov bol podmienený rozmachom miest, remesiel a obchodu, vytvorili prosperujúcu obchodnú a poľnohospodársku civilizáciu. Obchodovali s Gréckom, Kartágom, Feníciou, ale aj s oblasťami na severe. V obchodnom styku používali najskôr iónske mince, potom podľa gréckeho vzoru začali raziť vlastné, etruské mince. Hospodárstvo bolo pomerne rozvinuté, ale v rámci jednotlivých miest sa vyvíjalo izolovane. Poľnohospodárstvo vyžadovalo v močaristej krajine rozsiahle melioračné práce, pestovalo sa obilie, olivy a vinič. Na západnom pobreží a na ostrove Elba sa ťažili rudy kovov (meď, železo, cín), z ktorých sa vyrábali sochy, riad, zbrane a remeselné nástroje. Hoci sa veľa remeselných výrobkov dovážalo z Grécka (keramika), vlastná výroba (keramika bucchero) dosiahla vysoký stupeň dokonalosti. Etruskovia vynikli vyspelým umením, najmä architektúrou, ale aj nástennými freskami a realistickými terakotovými portrétmi, ktoré sa našli v ich hrobkách (→ etruské výtvarné umenie a architektúra), a rozsiahlymi technickými stavbami.

Etruskom sa ako jedinému z národov Apeninského polostrova podarilo ešte pred Rimanmi vytvoriť mocnú federáciu a niekoľko storočí na súši i na mori odolávať tlaku gréckych kolonistov. Spája sa s nimi začiatok rímskej štátnosti a prvá etapa boja o nadvládu na polostrove, z ktorých víťazne vyšiel Rím. Rimania si osvojili veľa prvkov etruskej kultúry, prevzali od Etruskov množstvo kultúrnych a technických výdobytkov (napr. používanie klenby pri výstavbe mostov a vodovodov), hoci etruskú civilizáciu a kultúru zámerne potlačili, ich dejiny zamlčiavali a etruský jazyk zostal zabudnutý (za jeho posledného znalca sa pokladá rímsky cisár Claudius). Doklady o Etruskoch sú zachované v múzeách vo všetkých významných bývalých etruských mestách (o. i. rozsiahle etruské zbierky sú súčasťou Vatikánskych múzeí), viaceré zaniknuté mestá sa zachovali ako archeologické lokality (Cerveteri, Orvieto, Roselle, Tarquinia, Veio a i.).

Kontakty a obchodné styky Etruskov s juhozápadnou časťou Slovenska dokazuje napr. kniežacie hradisko zo Smoleníc (nálezy šperkov a keramiky z konca 7. stor. pred n. l.) alebo nález bronzovej kanvice a spony z Abraháma.

Popis ilustrácie

Etruskovia mapa

Zverejnené v júli 2005.

Etruskovia [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2024-03-02]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/etruskovia