dendrit
Vetvičky dendritov na vápenci, Slovenské múzeum ochrany prírody a jaskyniarstva v Liptovskom Mikuláši
dendrit [gr.] — 1. biol. vláknitý výbežok nervovej bunky, ktorý prijíma a prenáša podnety z prostredia, od zmyslových buniek alebo od ostatných nervových buniek a vo forme nervových vzruchov ich vedie smerom do tela nervovej bunky (dostredivo – celulipetálne). Dendrity vybiehajú z rozšírenej časti tela nervovej bunky a smerom do periférie sa postupne stenčujú a viacnásobne rozvetvujú. Na ich povrchu je množstvo synaptických (funkčných) spojení s okolitými nervovými bunkami. Dendrity rozširujú recepčnú zónu nervovej bunky a vo forme voľných špecializovaných nervových zakončení sú schopné prijímať mechanické, chemické a tepelné podnety. Cytologicky sú pokračovaním tela nervovej bunky, okrem bunkového jadra a Golgiho aparátu sú v nich všetky ostatné organely. V porovnaní s neuritom sú dendrity podstatne kratšie (merajú len niekoľko mm), majú členité a nepravidelné kontúry a chýba im myelínová pošva;
2. geol. čierne alebo čiernohnedé kríčkovito rozvetvené povlaky na vrstevných plochách sedimentárnych a puklinách vyvretých hornín. Dendrity sa niekedy mylne pokladajú za odtlačky fosílnych rastlín, sú však anorganického pôvodu (najmä oxidy a hydroxidy mangánu a železa);
3. hut. kryštálové útvary stromčekovitého tvaru vznikajúce pri voľnom tuhnutí kovov. S rastúcou rýchlosťou ochladzovania odliatkov sa zmenšujú. Môžu byť stĺpčekové, globulitické (nepravidelné guľovité tvary) a rovnoosové (nie sú vytvorené v jednom smere, ale v rôznych smeroch, pričom pomer šírky a dĺžky je blízky jednotke) s primárnou, sekundárnou a terciárnou vetvou. Vzdialenosť medzi vetvami dendritov charakterizuje vplyv podmienok tuhnutia na dendritickú štruktúru. Pri malých vzdialenostiach medzi dendritmi sa dosiahnu lepšie mechanické vlastnosti podobné kryštálom kompaktných geometrických tvarov.